Argentína a Chile II.

 

Plaza de Mulas. Pitná voda s príchuťou síry

V základnom tábore sa nachádza množstvo stanov výprav čakajúcich na lepšie počasie. Medzi nimi dominujú dva veľké modré stany Guardaparque. Jeden označený červeným krížom – sídlo lekára a jeden pre muličiarov.

Kúsok dole po moréne, nad dierou vykopanou v zemi, stál apartný celtový záchod.

Asi tridsať minút chôdze od základného tábora sa nachádza vraj najvyššie položený hotel na svete.

No... hotel... to je príliš honosné označenie.

Ide o pomerne skromnú stavbu pozostávajúcu zo zoskrutkovaných oceľových profilov obitých drevom. Nijaký veľký luxus. Skôr naopak. Taká, trochu väčšia Téryho chata.

Ak by ste sa v hoteli chceli zohriať – nepochodíte. V skromnej jedálni i vo vestibule je zima ako v psiarni. Ako je v izbách neviem. Nepostrehol som, že by hotel disponoval nejakým vykurovacím systémom. Najlacnejšie ubytovanie bez sprchy stálo 15 USD.

Hotel je pre obyvateľa stanu zo základného tábora zaujímavý len dvomi vecami. Je tu satelitný telefón pomocou ktorého môžete dosiahnuť ktorékoľvek telefonizované miesto na svete – teda aj Šarišské Bohdanovce, či Ježkovu ves nad Nitricou.

Druhou hotelovou pozoruhodnosťou je dosažiteľnosť piva za nedosažiteľnú cenu. Doslova každé voľné miesto vo vstupných priestoroch hotela i v hotelovej jedálni je posiate nálepkami, vlajkami, pomaľovanými tričkami a rozličnými predmetmi, ktoré tu na pamiatku a na dôkaz svojej prítomnosti, či dokonca na dôkaz úspešného výstupu zanechali výpravy z minulých rokov. Našiel som tu zástavu českej horskej služby, zástavy Slovincov, Japoncov, Ekvádorčanov, bola tam aj česká zástava s podpismi, ba našiel som aj zástavu Nafty Gbely a Bane Záhorie Holíč, ktoré tam asi nechal Gablík so Šperkom po svojom úspešnom výstupe z 5. februára 1998.

  

Hneď v prvú noc po našom príchode do základného tábora napadol sneh, ba zažili sme neobvyklý úkaz – počas sneženia hrmelo a blýskalo sa. Čerstvo napadaný sneh poznačil celý náš pobyt. Na vrchol Aconcaguy sa v letnom období väčšinou paradoxne vystupuje „suchou nohou„, hoci okolité päťtisícovky sú pokryté snehom. Za normálnych okolností je Aconcagua bez snehu – je to teda relatívne jednoduchý a technicky nenáročný výstup. Tentoraz však bielou prikrývkou bola zahalená aj ona.

 

V základnom tábore som mal možnosť aspoň trochu uplatniť svoju profesiu. Pomerne hlbokú reznú ranu na nohe jednej z mulíc som aspoň vydezinfikoval a muličiarovi som venoval antibiotický zásyp z našich skromných liekových zásob.

V tejto výprave som totiž pôsobil ako lekár!

Iste pochopíte, že táto skutočnosť vyvolávala množstvo úškrnov zo strany mojich potencionálnych pacientov...

Poranenie mulice si samozrejme vyžadovalo iný zákrok... Ak však muličiar celý problém riešil len tým, že ranu omýval studenou vodou z potoka, tak aj moja malá pomoc mala zmysel.

 

Kardiologický problém

Po dvoch dňoch hlivenia v základnom tábore sme vyrazili na aklimatizačnú túru. V rámci aklimatizácie sa zvykne vystupovať na niektorú z okolitých päťtisícoviek – Cerro Cuerno 5 462 m. n. m., Cerro Catedral 5 290 m. n. m., či Cerro Bonete 5 100 m. n. m.

V noci opäť napadlo asi 30 cm snehu. Z hľadiska estetického to bolo pozitívum - všetko bolo krásne postriebrené, ale z hľadiska výberu našej aklimatizačnej túry sme sa museli vzdať úvah o výstupe na Cerro Catedral, či Cerro Cuerno. Išlo by o pomerne náročné výstupy a čerstvo zasnežené ľadovcové trhliny by predstavovali zbytočné riziko zranení pred hlavným cieľom výpravy.

Vybrali sme si tretiu možnosť s nadmorskou výškou 5 100 metrov, poskytujúcu krásny výhľad do údolia Quebrada de los Horcones. Výstup na Cerro Bonete je technicky nenáročný, len záverečné partie boli trochu exponovanejšie. Na vrchole sme vykonali nevyhnutné vrcholové foto – veď čo ak sa nepodarí vyliezť na Aconcaguu? Takto budeme mať zaknihovaný aspoň nejaký vrchol...

Terén pod vrcholom mi pripomínal snehové pole pod slovinským Triglavom. A spomienka na asi päťdesiatmetrový pád pod Triglavom nebola práve najpríjemnejšia. Zostupoval som pomaly a opatrne. Obával som sa pošmyknutia, pretože som si nezobral so sebou mačky, len čakan. Netúžil som trhať zostupové rýchlostné rekordy, hoci šúsom by som bol dole v okamihu.

Bez ujmy na zdraví i na materiálnom vybavení sme zostúpili až k hotelu a jediné zranenie, ktoré sme v ten deň utrpeli bolo krvácajúce srdce. To bol totiž presne ten pocit, s ktorým sme v hoteli vycálovali za tretinkové pivo tri doláre. Večer nastali opäť už klasické problémy s varením – to znamená tri hodiny baštrngovania s varičom a napokon konzumácia nedovarenej zemiakovej kaše, ktorá v ústach robila presne to, čo živica z borovice na prstoch.

 

25. januára sme začali samotný výstup na Aconcaguu. V ten deň sme urobili vynášku rezervného stanu do Nido de Cóndores a vrátili sme sa do základného tábora.

Nido de Cóndores je plošina, ktorá sa nachádza v 5 350 metroch nad morom a väčšina lezcov tam stavia druhý výškový tábor. Prvý vo výške 4 910 m. n. m. Plaza Canada využíva málokto. Názov Nido de Cóndores sa u nás zvykne prekladať ako Orlie hniezdo, hoci očividne je tu reč o kondoroch.

Cesta nebola veľmi prešliapaná. Povaha terénu umožňovala, aby do Nido de Cóndores viedlo viacero ciest. Neuvážene som sa chytil jednej zo stôp, z ktorej sa neskôr vykľula diretissima – teda priama kolmá cesta navrch, bez odpočinkovo vedeného serpentínovania.

Najprv ma to nahnevalo, ale potom som sa zaťal a rozhodol, že do Nido de Cóndores dorazím týmto spôsobom. Zanedlho som vďaka kratšej ceste všetkých predbehol a vyslúžil som si ich obdiv – vraj naháňam kondičku. Našťastie nikto z nich nevidel ako tesne pod Nido de Cóndores ledva ťahám nohy za sebou. Moje tempo nabralo nemenný slimáčí cyklus – tridsať krokov a oddych. Do Nido de Cóndores som dorazil s vyplazeným jazykom. S vyplazeným takým spôsobom, že nepozornejší uvádzač by ma vpustil na spoločenskú udalosť vyžadujúcu kravatu, mysliac si, že ju mám.

Našťastie kým prišli ostatní, podarilo sa mi vydýchať sa a jazyk zase zastrčiť tam kam patrí. Po postavení rezervného stanu sme sa vrátili do základného tábora.

 

O deň neskôr ideme už naostro do Nido de Cóndores. Vlečiem tentoraz vlastný stan a Mojmír ťahá so sebou okrem svojho výstroja aj 5 litrov benzínu. Vaškovi sa podarilo zlomiť nožičky plynového variča. Dal som mu svoj, veď aj tak nemám plynové bomby. Vašek mal v Santiagu čas, aby si ich kdesi na ulici San Domingo zohnal.

 

27. januára sme urobili vynášku potravín a paliva do Plaza Berlin (5 900 m. n. m.) a vrátili sme sa do Nido de Cóndores. Počasie je otrasné.

 

28. a 29. januára sedíme v tábore Nido de Cóndores. Vonku už tretí deň zúri snehová víchrica. Vietor fičí okolo stanu rýchlosťou určite vyššou než akú povoľuje dopravná vyhláška v obci. Lenže my nie sme v obci – tu sa môže aj rýchlejšie...

Vyliezam zo stanu a vyrezávam zo stvrdnutého snehu veľké bloky, ktorými chcem zaťažiť okraje stanu a zároveň ho chrániť pred vetrom. Menšie bloky čistého snehu som uložil do predsienky, aby sme mali z čoho robiť vodu a nemuseli pri tom vyliezať von.

Varenie zo snehu však trvá v takýchto výškach príliš dlho. Aby sme ušetrili benzín, chodím po vodu asi 200 metrov nižšie. V úžľabine pod táborom treba v ľade vysekať dieru a holou rukou cez úzky otvor hrnčekom nabrať vodu z jazierka a preliať ju do plastovej fľaše. Sekanie ľadu si vyžaduje veľkú fyzickú námahu - zvlášť keď po troch štyroch ráznych seknutiach sa potrebujete vydýchať. Päť a pol tisíc metrov nad morom je cítiť.

Pri naberaní vody, ktoré je pochopiteľne možné uskutočniť len holou rukou, zas pre zmenu omŕzajú prsty. Vietor mi zo skrehnutých prstov uchytil jednu plastovú fľašu. V momente sa nenávratne stratila za kopcom, kdesi smerom do Chile.

Cesta s fľaškou plnou vody späť vedie do kopca. Musíte sa ponáhľať, takmer utekať, pretože fúka a mrzne tu tak silno, že voda zamŕza skôr než dôjdeš k stanu. A zamrznutá voda znamená, že celý „výlet“ a námaha nemali zmysel.

Doniesť vodu v tekutom stave si vyžaduje veľkú námahu. Musím sa viackrát zastaviť, pretože lapám po dychu a od vyčerpania sa o mňa pokúšajú mdloby. Dokonca ma to vyčerpáva až tak, že mi zo dva razy povoľuje močový sfinkter a pár kvapiek ušlo tam, kam nemalo.

S varičmi sú stále väčšie problémy. Mojmírov už vôbec nefunguje, Tkaničkov tiež hapruje a pokazil sa aj Reného. Renému sa vraj pokazila pumpička, ale podľa mňa bola chyba v tom, že všetci, na Mojmírov popud, kúpili do varičov na čerpacej stanici – nekvalitný benzina blanca. Variče si pravdepodobne vyžadovali drahší, alebo technický benzín.

Mojmír však mal škótske gény.

I keď bol Čech.

V Reného benzíne dokonca plávali akési vločky. A René si vymieňal benzín s Mojmírom.

Mojmír počas trojdňovej snehovej búrky zabíjal čas rozoberaním a skladaním variča a hľadaním chyby. Ja som zatiaľ stál vonku, mrzol a čakal kedy vzbĺkne plameň. Keď vzbĺkol, okamžite som vyštartoval k diere po vodu, aby som sa vyčerpaný po návrate s fľaškou mrznúcej vody v ruke dozvedel, že opäť to „chcíplo„.

Lietal som teda v tej pľušti medzi táborom a dierou v ľade ako picino a Mojmír chránený pred nepohodou v stane majstroval. Rozoberal a skladal varič takým štýlom, že zo zúfalstva už pokazil aj to, čo bolo dobré, pokúšal sa vkladať súčiastky opačne, či niektoré, ktoré sa mu z neznámeho dôvodu znepáčili zo zostavy aj úplne vynechával a napriek tomu dúfal, že varič bude fungovať. Skrátka usiloval sa skonštruovať z jestvujúcich súčiastok nový typ variča, čo iste uznáte je somarina. 

Počasie pôsobilo deprimujúco. Stále šero, viditeľnosť desať metrov. Ba zopakovala sa situácia zo základného tábora – v Nido de Cóndores husto snežilo a pritom burácal hrom.

René napokon svoje problémy s varením vyriešil tak, že si požičal na dva dni varič od Američana, ktorý bol prezieravejší (a asi aj bohatší) a mal variče dva. Nuž sme sa s Mojmírom priživovali na Reného americkom variči.   

 

30. januára ráno odfúkla víchrica z Reného stanu tropiko. To bol pochopiteľne dostatočný dôvod, aby sme rýchlo vstali a začali ho naháňať po svahu. A viacerí, keď už boli vstatí a rozbehaní, tak sa rovno pobalili a vyrazili do ďalšieho výškového tábora nazývaného Plaza Berlin. Zároveň sa totiž začalo lepšiť aj počasie. Poobede už bola obloha belasá ako farboslepé oči Paula Newmana, ktorého stará matka z matkinej strany pochádzala z Humenného.

 

Oheň a ľad na Aconcague

V ten deň väčšina ľudí využila zlepšenie počasia a vyrazila hore.

Mojmír a ja sme sa kvôli deficitu v príjme tekutín ešte zdržali v Nido de Cóndores – chceli sme si navariť čaj na cestu. Varili sme na požičanom variči. René, ktorý mal podobný úmysel, sa nás prišiel spýtať, či máme dosť vody aj pre nich.

Nemali sme.

Odišiel s tým, že ide nabrať vodu do zamrznutého jazierka pod táborom.

O chvíľu sa však vrátil.

Amík, od ktorého sme mali požičaný varič ho videl ako sa chystá po vodu. Zastavil ho a povedal mu, nech si zoberie jeho vodu – má jej vraj dosť. Američanova voda ležala v plastových fľašiach pri jeho stane. René nám ich priniesol s tým, aby sme uvarili čaj aj jemu.

Keď Mojmír dovaril ďalšiu zo svojej pestrej série neobyčajne „chutných„ cestovín, nalial do ešusu tekutinu z Američanovej fľaše a postavil ešus na varič.

 

Sedel som vzadu v stane, napoly zalezený do spacáku a sledoval Mojmírovo varenie v predsienkovom priestore.

Zrazu vzbĺkol veľký plameň.

Nechápali sme čo sa deje.

Mojmír v snahe zachrániť tropiko odhrnul cípy predsienkovej celtoviny nabok, ale oheň bol stále vyšší. Zozadu, cez Mojmírov chrbát, som mu pomáhal odťahovať stanovú celtovinu.

Plameň sa však zväčšoval.

Konečne sme pochopili!

Tekutina v ešuse nebola voda, ale benzín! A to, čo vzplanulo boli benzínové výpary nahromadené pod stanovou kupolou!

Mojmír sa zúfalo pokúsil vysunúť varič s ešusom von z predsienky, ale vylial pritom časť benzínu na zem.

V tom okamihu ako keby vybuchol celý stan – všetko sa ocitlo v jednom ohni. Mojmír začal vyliezať zo stanu a zatarasil východ. Ja som sa v panike vrhol na opačnú stranu, ale uvedomil som si, že stan neprerazím. Keď Mojmír vyliezol von, horela už celá predná časť stanu.

Ocitol som sa v ohnivej pasci!

Vrhol som sa do blčiacej ohňovej steny a dopadol som do snehu pred stanom. Uvedomil som si, že niekto na mňa kričí:

„Váľaj sa v snehu! Horíš!„

Vo viac ako päťtisícovej výške sa človek obvykle pohybuje pomaly a rozvážne. Jednak šetrí dych a jednak ani rýchlejšie nevládze.

Nikdy som netušil, akú rýchlosť pohybu som schopný v tejto výške vyvinúť. Blčiace stanové plátno je zaručene účinným dopingom, ktorý vás, i keď napoly zazipsovaného v spacom vreci, donúti dosiahnuť skvelé bežecké výsledky. Nie je to síce doping športovými federáciami zakázaný, ale neodporúčam ho použiť nikomu.

Vzápätí po tom, ako som bosý vybehol na sneh, som si uvedomil, že musím zachrániť zo stanu topánky. Zostať bez nich na snehu vo výške 5 600 m. n. m., by mohol byť trošku problém. Vrhol som sa do ohňa a vytiahol Meindlovky. Vzápätí som sa vrhol ešte raz a vytiahol svoj drahý spací vak Warmpeace, na ktorý som bol patrične hrdý. V spodnej časti už obhorela draho zaplatená gore dryloftová i pertexová vrstva a perie sa z neho sypalo ako z postreleného bažanta.

Mojmír medzitým vyhodil zo stanu 5 litrovú kanistru s benzínom.

To už pribehli na pomoc Kórejčania s Američanmi a začali stan z opačnej strany ťahať. Chceli ho strhnúť preč od benzínovej kaluže. Nešlo to, pretože stan bol primrznutý a navyše som ho pred tromi dňami poctivo zaťažil kameňmi a snehovými kvádrami. Pokúšali sme sa oheň zahasiť tým, že sme doň hádzali kvádre snehu, ktorými som deň predtým obkolesil stan. Ale to len zhoršilo situáciu, pretože každý dopad snehového kvádra len rozprskol benzín na ešte väčšiu plochu. Kórejčania s Američanmi pomáhali zachraňovať zo stanu čo sa dalo. Zachránené veci hádzali naokolo do snehu. Keď oheň dohorel, v snehu zostal len začmudený čierny okrúhly fľak a z nášho dočasného domova len torzo - časť vnútorného stanu, kúsok tropika a zdeformované laminátové tyčky. Americko-kórejský záchranný team pomocou lepiacej pásky síce dal tyčky ako-tak dohromady a na vyvýšenine v skalnom závetrí postavil torzo stanu, ale na bývanie to rozhodne nebolo. Nanajvýš sa tam dalo zvyškom tropika prikryť zopár nepotrebných drobností.

Ostatní „neprihoretí„ členovia výpravy využili priaznivé počasie a išli hore. Naša dvojčlenná „výšková inventarizačná komisia„ sa dala do zhľadúvania vecí, zisťovania následkov požiaru, sumarizácie škôd a opravy poškodených častí výstroja.

Mojmírove topánky zostali paradoxne nedotknuté. Zhoreli mu na nich len šnúrky. Venoval som mu náhradné.

Ani sa mi nepoďakoval.

Mne zhorel stan.

Spací vak mi obhorel tak, že z jeho spodnej časti sa sypalo perie.

Na uhol mi zhoreli windstopové rukavice a popruhy na stúpacích železách.

Dosť škôd na to, aby ma prešlo nadšenie ísť na vrchol.

Keď sme sa trochu spamätali, začali sme riešiť škody. Z neďalekého opusteného a zrúteného stanu, ktorý som začal nazývať stan „po mŕtvole„ som odrezal kus tropika a Dana mi ním zaplátala spací vak. Zároveň mi sľúbila, že mi požičia rukavice, pretože má troje. Namiesto zhorených popruhov som na stúpacie železá chirurgickým hodvábom našil kus popruhu odrezaného zo stanu „po mŕtvole„. Druhú mačku mi „vyriešil„ Jarda tým, že mi venoval akýsi mäkký látkový popruh a Dana mi ho našila.

Keď boli stúpacie železá provizórne zreparované, mal som sa ísť cvične prejsť na vršok, kde stálo torzo môjho stanu.

Na tom kúsku cesty stúpacie železá ako-tak držali na nohách. Tým som bol po technickej stránke opäť schopný liezť navrch.

Schyľovalo sa však k večeru. Mojmír chcel, aby sme ešte v ten deň vyšli do Plaza Berlin. Mne sa, po požiarnickom zážitku ísť hore v ten deň veľmi nechcelo. Potom som zasa ja naliehal, aby sme išli, lebo počasie bolo veľmi dobré a stmievalo sa až okolo desiatej, ale to už zase nechcel ísť Mojmír.

Zostali sme ďalšiu noc v Nido de Cóndores.

A to bola zásadná chyba!

 

Neskutočne dlhé čakanie na ráno

Z Broukovho stanu sme preniesli uložené veci do torza môjho stanu. Broukov stan nebol postavený práve na najlepšom mieste.

Stál na šikmej ploche. Uskladneným veciam, ktoré v stane boli, šikmá plocha neprekážala. Nechcelo sa nám stavať stan nanovo a ani by to veľmi nešlo, pretože Mojmír doň rýchlo zaliezol a ustlal si lôžko na noc. Pochopiteľne, ustlal si vo vyvýšenej časti, pretože v spodnej bolo vlhko. Vyutieral som vlhkosť handrou, zo stanu „po mŕtvole„ som odtrhol ďalšie tropiko a položil som ho pod stan i do stanu, aby som izoloval vlhkosť a ustlal som si aj ja.

Polovicu noci som spal dobre.

Okolo jednej som sa však zobudil na to, že sa dusím. Podobný pocit som mal zo dve noci už aj v Himalájach, tak som sa veľmi nevzrušoval. Vplyv výšky! Len som si povedal, že sa dnes asi veľmi nevyspím. Ale dusivý pocit prichádzal stále častejšie a najmä vždy chvíľu po tom, ako som zadriemal. A to sa budíte v panike – čo sa deje?. Usiloval som sa teda nezaspať a dýchať zhlboka, aby som zásobil pľúca dostatočným množstvom kyslíka, ale nevládal som udržať oči otvorené. Zároveň sa mi chcelo veľmi spať, a tak som vždy znovu a častejšie zaspal a vždy znovu a častejšie sa budil na to, že sa dusím.

Začalo mi to byť čudné.

Odmeral som si pulz.

Bol pomalý a slabý.

To ma vyplašilo.

Vedel som, že sa deje niečo nedobré.

Uvažoval som, či nemám akútnu horskú chorobu.

Ale pri nej je tep zrýchlený! A chýbali aj jej ďalšie príznaky. Keď som vylúčil ako možnú príčinu mojich ťažkostí horskú chorobu, nenapadlo mi nič lepšie ako možnosť, že mám niečo so srdcom. To ma v tesnom a tmavom priestore stanu vydesilo a spanikárilo ešte viac. Každú chvíľu som si meral tep, ktorý bol stále slabší (aspoň sa mi to tak zdalo). Bol som poriadne vyplašený zatiaľ čo Mojmír vedľa mňa spokojne odfukoval. A do rána ďaleko...

A potom som si zrazu uvedomil, že mi je odspodu zima. Siahol som si v spacáku na zadok a kríže a zistil som, že sú mokré. Podo mnou bola vrstva ľadovej vody. Karimatka bola vodou napitá ako špongia a spací vak napriek tomu, že mal goretexovú membránu premokol tiež. Tep som mal slabý, lebo som bol úplne podchladený! Okamžite som vyliezol zo stanu a naobliekal som si na seba všetko, čo som mal so sebou. Obloha bola ešte tmavá, plná hviezd, ale na východe už trochu bledla. Spacák a karimatku som vytiahol pred stan, aby ich vietor vysušil. Spací vak som čakanom prevlečeným cez slučku zarazil do snehu, aby mi ho neodfúklo a začal som pobehovať po spiacom a tmavom tábore, aby som sa zahrial. Pobehovať je silne slovo, usiloval som sa vykonávať do tej miery zrýchlenú chôdzu, akú umožňuje výška 5 600 m. n. m.

Našťastie o necelú hodinu začalo svitať a začal sa druhý pekný deň na Aconcague. Ak hovorím o peknom dni, to ešte neznamená, že táborom nefičal víchor, ktorý ako sa ukázalo mal eminentný záujem o môj spacák.

Zachránil som ho v poslednej chvíli bystrým skokom ako Turčín Poničan. Akurát to nebolo do jelšiny nad potokom, ale po spacáku.

Ak by mi ho nenávratne odfúklo kamsi do hlbín, bol by to definitívny koniec mojich ambícií.

 

Akútna horská choroba

Ako som tak pobehoval po tábore a sušil spacák, zbadal som, že oproti zo svahu dvaja chlapi ťahajú smerom dolu tretieho. Chlapa vliekli za nohy a jeho trup a hlava sa šmýkali po snehu. Najprv som si myslel, že len tak vtipkujú - že je to len akási roztopašná hra.

Ale tak zavčas zrána?

Potom mi napadlo, že sú to vojaci z argentínskej horskej jednotky, ktorá včera vystúpila do tábora a niečo nacvičujú. Ich počínanie sa mi však nepozdávalo. Vydal som sa za nimi.

Boli to Poliaci. Vliekli dolu kolegu, ktorý trpel akútnou výškovou chorobou. Bol celý sivý, chvíľami upadal do bezvedomia. Keď sa prebral, stále si zhadzoval z očí tmavé okuliare – vraj nič nevidí. Pravdepodobne trpel aj snežnou slepotou. Opakovane som sa Poliakov pýtal, či dali kolegovi nejaké lieky, ale neodpovedali mi. Stále omieľali len jedno:

„Muszę iść w doł, muszę iść w doł!“

 Boli očividne všetci v šoku – Boh vie, čo hore prežili. Medzitým vyliezol zo stanu aj Mojmír. Vybuvinkaný do ružova. Zakričal som na neho, aby išiel za vojakmi, ktorí mali vysielačky a povedal im čo sa deje, aby prípadne zmobilizovali helikoptéru. Mojmír kývol hlavou, že rozumie a zmizol za horizontom. Zakrátko sa zjavil znovu. Vraj nemôže zmobilizovať vrtuľník, lebo by im musel dať svoje meno a potom by ho musel zaplatiť.

Povedal som mu, že predsa nemusí hovoriť svoje meno a objednávať vrtuľník, stačí keď vojakom oznámi situáciu a oni nech urobia, čo uznajú za vhodné. Mojmír opäť zmizol za horizontom.

O chvíľu bol späť. Vraj im to nevie po španielsky povedať hoci sa doteraz vždy, keď bolo treba niečo vybaviť po španielsky, všade pchal prvý. Zakladal si na tom, ako dobre sa po minuloročnom mesačnom pobyte vo Venezuele naučil po španielsky.

Povedal som mu, aby zašiel za vojakmi s našim vedúcim a spolu im vysvetlili situáciu anglicko - španielsky. A išiel som pomôcť Poliakom zniesť postihnutého druha (medzitým prišiel na pomoc aj jeden Nemec) asi na polcestu do prvého tábora Plaza Canada, ale potom som ich nechal tak, lebo som videl, že zdola vystupujú nejakí ľudia a dávajú najavo, že idú pomôcť.

Obrátil som sa a stúpal späť do Nido de Condores. Mojmír mi neskôr tvrdil, že bol s Jardom za vojakmi, ale vraj im povedali, že v tábore nie je comandante a bez neho nič nemôžu robiť.

Tieto tri zážitky - oheň v stane, noc v podchladení a Poliak s akútnou horskou chorobou - ma dosť psychicky zdeptali. A znášanie Poliaka aj fyzicky.

Nebol som v pohode. Či som si to chcel priznať, alebo nie.

Začal som vážne uvažovať o možnosti, že sa na vrchol vykašlem.

Jarda s Danou už boli nachystaní ísť do Plaza Berlin a po chvíli aj odišli. Mojmír sa chystal tiež a ja som váhal. To Mojmíra dosť naštvalo, lebo išlo o náš spoločný stan. Keď moje váhanie prekročilo únosnú mieru, Mojmír si namosúrene hodil batoh na plece a pobral sa sám. Zostal som v Nido de Cóndores z našej výpravy sám. Chvíľu som tam okolkoval, ale potom som si povedal, že by to bola hanba, keby som sa ako jediný z dvanástich ani nepokúsil vyjsť hore. A tak som sa do Plaza Berlin vybral aj ja.

Kráčalo sa mi zle.

Ľavá mačka s provizórnym látkovým popruhom mi neustále padala z nôh. Každú chvíľu som musel zastaviť, skloniť sa s plne naloženým batohom k mačke a dotiahnuť popruhy. Pri jednom zastavení mi z batohu vypadol ešus a po príkrom snehovom svahu sa nezadržateľne kotúľal dolu.

Ešus je vo vysokých horách pomerne dôležitý kus riadu. Bez ešusu si nevyrobíte vodu, bez vody nie je život. Musel som sa poň vrátiť dobrých tridsať výškových metrov. Ak sa máte vrátiť 30 metrov kdesi na rovine Žitného ostrova ide o smiešnu vzdialenosť. Ak sa máte vrátiť 30 metrov nadol v takmer šesťtisícovej výške na Aconcague tmavnúcej v zapadajúcom slnku, tak vás ide trafiť šľak.

Do Plaza Berlin som síce dorazil až s príchodom tmy, ale zato s ešusom. Mojmír mal už zabezpečené miesto na prespanie v jednej z dvoch prízemných drevených bivakovacích búd, ktoré majú poskytnúť útulok tým, ktorým víchrica, či iná nepriazeň osudu zničila stany. Nebol nadšený z toho, že musí opustiť už vytvorené pohodlie v búde a stavať so mnou stan. Ale vyliezol a zakrátko v tábore stál o jeden stan viac. Vzápätí sme sa dali do varenia večere. Po zahnaní hladu sme postavili vodu na čaj, aby sme doplnili chýbajúce tekutiny, také dôležité v týchto výškach.

Bolo čosi po deviatej, varič pokojne hučal a my sme plánovali kedy ráno vyrazíme na vrchol. Vtom niekto roztvoril zips nášho stanu.

Bol to Brouk.

Práve sa vrátil z vrcholu. Náhlivo, ešte zadýchaný, nám oznámil, že s Tkaničkom je zle – vo výške asi 6 200 m. n. m. ho trápi dvojité videnie, hovorí z cesty a nevládze, respektíve odmieta kráčať. Máme mu vraj ísť na pomoc.

Mojmír mu s pokojom Angličana oznámil, že práve varíme čaj a až uvaríme, tak pôjdeme. V 5 900 m. n. m. trvá uvarenie litra čaju aj hodinu a svojim spôsobom mal pravdu, že nechať polozovretú vodu zase vychladnúť je veľmi nehospodárne - s benzínom treba šetriť. Začal som sa obúvať, lebo podľa popísaných príznakov mi bolo jasné, že je to vážne – a som predsa hoci len zvero, ale predsa lekár výpravy!

Brouk vzápätí zašiel aj za vedúcim výpravy. Ten, hneď ako mu Brouk zlú správu oznámil, vyliezol zo stanu s krabicou svojich liekov, vrazil mi ju do ruky a s erudíciou vyštudovaného geológa mi povedal:

„Pavle, běž nahoru a píchni mu Furosemid!„

Dana zatiaľ nerušene spala v stane.

Práve som bol s Vaškom pripravený vyraziť z tábora smerom nahor, keď sa zvrchu vrátil mužsko - ženský pár Američanov. Jarda s nimi dal reč a Amíci mu potvrdili, že s Tkaničkom je zle. Nerozumel som ich anglickému hovoru do podrobností, ale bolo zrejmé, že vedúci sa vyplašil. Povedal, že my máme ísť hore a on zíde do Nido de Cóndores a požiada o pomoc argentínskych vojakov.

Kývli sme si na pozdrav a vyrazili sme. Mačky a cepín som zo sebou nebral, pretože Brouk s rozhodnosťou a znalosťou práve sa vrátivšieho dobyvateľa najvyššej hory Ameriky povedal, že ich brať netreba. Netrvalo dlho a dorazili sme k strmému vysneženému žľabu. Pohľad do jeho hlbín nebol vôbec príjemný. Týmto žľabom by som výškový rozdiel, ktorý som dnes liezol smerom hore viac ako tri hodiny, pri trochu smoly v opačnom smere zvládol za pár sekúnd. Netúžil som zostúpiť a takýmto spôsobom už vôbec nie. Sústredil som sa radšej na opatrné kroky cez žľab. Nebolo mi všetko jedno. Preklínal som Brouka i seba, že som dal na jeho slová a nezobral si mačky alebo aspoň čakan.

Tkaničku sme našli asi o 200 metrov vyššie. Podotýkam, že výškových.

Sedel v snehu, držal si hlavu v dlaniach a nevládal chodiť. Na chlapcoch, čo ho znášali dolu, bolo vidieť, že toho dnes už majú dosť. Okamžite som Tkaničkovi vložil do úst dve tablety acetazolamidu. Furosemid som mu však rozhodne zatiaľ pichať nechcel. Jednak sa mi jeho stav nezdal byť taký zlý a jednak som si myslel, že to počká do tábora. A pravdupovediac, človeku som ešte v živote ihlu do žily nepichal. A na taký úkon je dobré sa najprv vydýchať a upokojiť triašku rúk z vyčerpania.

Tkaničku sme zobrali do podvesu na teleskopické palice a začali sme ho pomaly znášať dolu. Bolo čosi po jedenástej v noci a z výšky 6 200 m. n. m. sa naskytal nádherný výhľad na okolité päťtisícovky. Pod nami i pod okolitými päťtisícovkami sa prevaľovali mračná. V mesačnom svite boli neskutočne striebristé. Imitovali more, z ktorého ako ostrovy sa vynárali vrcholy hôr. A nad hlavou sa nám rozprestierala úžasne jasná Mliečna dráha.

Ľutoval som, že nemám pri sebe fotoaparát. I keď je otázne, čo by z fotiek urobených lacným automatom bez statívu vyšlo.

Tkaničku sme zdĺhavo, s častými prestávkami, striedajúc sa v nesení, zniesli do Plaza Berlin. Keď sme ho zložili v stane, vybral som z lekárničky 8 tabliet 0,5 mg Dexamethasonu a chystal som sa prikázať Tkaničkovi, aby ich zjedol. Vtom prišiel vedúci našej výpravy s informáciou, že v tábore je americká lekárka. Rozhodol som sa, že s ňou pôjdem konzultovať. Neviem aká bola jej špecializácia, ale určite prijateľnejšia ako moja. Napriek tomu pôsobila na mňa dosť nerozhodným dojmom. Najprv vytiahla škatuľku akýchsi svojich liekov, študovala ju a potom dlho študovala moju škatuľku. Nakoniec uznala, že aj tabletky českej farmaceutickej firmy môžu urobiť rovnakú službu ako tie jej a potvrdila správnosť mnou naordinovaného lieku aj dávky. Nezhodli sme sa akurát v pokračovaní liečby. Ja som chcel po štyroch hodinách podať opäť polovičnú dávku Dexamethasonu. Ona povedala, že mám opakovať opäť 8 tabliet. Použitie injekčného Furosemidu zatiaľ vylúčila. Potešilo ma, že potvrdila správnosť môjho postupu. Potom sa spýtala, čo chceme robiť ďalej. Náš vedúci povedal, že uvidíme do rána, ale ja som trval na tom, že Tkanička musí ísť dole. Američanka ma podporila a tak musel súhlasiť aj šéf. Mimochodom, keď sme doniesli Tkaničku do Plaza Berlin, prekvapilo ma, že v tábore bol aj náš vedúci. Dodnes neviem, či bol mobilizovať vojakov z Nido de Cóndores alebo nie.

Ale skôr nie.

Za taký krátky čas by sa nestihol vrátiť.

Asi sa mu to rozležalo v hlave a nechcel sa vysilovať pred zajtrajším vrcholovým útokom. Aj Jardova spolubývajúca bola celý čas zalezená v stane. Chlapcom vracajúcim sa z vrcholu, ktorí sa podujali zniesť Tkaničku nižšie, sme pomohli zbaliť stan. Museli sme ho namáhavo odkopať pretože bol primrznutý. Keď sa chlapci s Tkaničkom konečne vydali na cestu, poriadne premrznutý som konečne zaliezol do svojho spacieho vaku.

Bola takmer jedna hodina v noci. Okrem rozrušenej mysle mi v okamžitom zaspaní bránilo Mojmírovo pravidelné odfukovanie.

Netreba iste dodávať, že ak sme chceli dodržať dohodnutý čas nástupu na vrcholový útok, veľa času na spánok mi už nezostávalo. Jarda napokon urobil ústretový krok. Oznámil, že vstávať na vrchol nebudeme o šiestej, ale o siedmej.

 

Vrcholový úto(e)k

Napokon sme vstali až o ôsmej. Von sa nikomu nechcelo. Počasie sa totiž dramaticky zhoršilo. Fúkal silný studený víchor a hnal ostré ihličky ľadu, ktoré sa bolestivo zapichávali do tváre. Zima ako v psiarni[1].

Rýchlo sme navarili čaj a Jarda s Danou vyrazili na vrchol. Dana neprešla ani 100 krokov a obrátila sa späť. Omŕzali jej prsty.

Obliekol som si na seba všetko, čo som mal a vyšiel som zo stanu opáčiť ako je vonku. Zatiaľ som zimu príliš necítil. Iba nos pod kuklou a nohy v topánkach signalizovali, že teplo vyzerá ináč. Za mnou vyrazil Mojmír, ale aj ten po pár metroch na mňa zakričal, že sa nedá ísť. Vracia sa.

Pokračoval som ďalej a na rozdiel od predchádzajúceho výstupu z Nido de Cóndores sa mi išlo dobre. Včera som prešiel na jeden oddych 5–10 krokov a dnes aj 30-40.

Okrem Jardu a mňa vyrazili v to ráno na vrchol už len dvaja ľudia - Američan a Japonec. Obaja ma predbehli, lebo som sa zdržiaval fotografovaním a neskôr aj výmenou zamrznutých batérií vo fotoaparáte. Takže z dohľadu sa mi stratil aj Jarda.

Ostal som na kopci široko - ďaleko sám.

Ostatní ľudia v Plaza Berlin balili stany a zostupovali dolu. Nemali tu viac čo robiť. Buď tu len prespali po predchádzajúcom úspešnom vrcholovom útoku, alebo ak ešte na vrchole neboli - v dôsledku zhoršujúceho sa počasia to vzdali.

Pomaly som kráčal hore, pochvaľujúc si, že mi to ide celkom dobre. Podchvíľou som si čistil okuliare zanesené nafúkanými ihličkami ľadu. A netrpezlivo vyzeral, kedy sa slnko oprie o výstupovú cestu.

Išlo sa mi dobre až do výšky asi 6 400–6 500 m. n. m. Tu mi zrazu prišlo zle. Cítil som, že idú na mňa mrákoty. Zľakol som sa, že odpadnem. Ak budem ležať na snehu dlhšie bez pohybu, tak sa podchladím a zamrznem!

Silou vôle som mrákoty prekonal.

Otriasol som sa a skúsil ísť ďalej. Štvrťhodinu sa mi išlo relatívne dobre, ale potom opäť prišli mrákoty.

Zastal som v panike. Na celom kopci sme v ten nevľúdny deň boli len štyria a aj to som netušil, kde sa práve tí traja nachádzajú. Ak by som potreboval pomoc, kričaním by som sa nikoho nedovolal. Vietor fičal tak, že som si vlastné slovo nepočul. A na dôvažok sa nad vrcholom najvyššej hory oboch Amerík začala zoskupovať typická formácia mrakov nazývaná mushroom alebo viento blanco (biely víchor, biely vzduch).

Podľa znalcov Aconcaguy, ak nastane viento blanco, je to chvíľa, keď je vhodné horu čo najrýchlejšie opustiť. Na bezpečný návrat človeka, ktorý napriek mushroomu zostane na kopci nie je rozumné podávať v tipovacej kancelárii príliš odvážnu stávku. Prudká víchrica, bodavé kryštáliky snehu, ktoré sa vám dostanú i pod ochrannú masku a omŕzajúce prsty však zaženú odhodlanie i tomu najvážnejšiemu uchádzačovi o vrchol. Pravda len v tom prípade, ak taký uchádzač má ešte záujem vypiť si v Puente del Inca litrové pivo značky Andes.

Ak o pivo nemá záujem a pokračuje vo výstupe, dopadne tak, ako švajčiarsky horolezec Norbert Rainer Bruckmayer. Ten liezol na Aconcaguu pred dvadsiatimi rokmi ako obyčajný radový horolezec a v prvý marcový deň roku 2000 ho z nej konečne zniesli ako významného faraóna - mumifikovaného vetrom a ľadom.

Medzi možnosťami zostať obyčajným trekárom, či povýšiť na faraóna som sa rozhodoval vo výške asi 6 500 m. n. m. Vyššie to už naozaj nešlo. Ľadovú mumifikáciu som zásadne odmietol, a tak som zostúpil.

Väčšina tých, čo využili dva relatívne pekné dni na Aconcague vyliezli na vrchol. Ak by nám nezhorel stan a veci v ňom, respektíve ak by sme ešte v ten deň po požiari vyšli do Plaza Berlin – boli by sme medzi nimi. Takto nám k úspechu chýbal práve ten jeden pekný deň.

 

Nasledujúci týždeň bol v znamení povestnej bielej búrky – viento blanco. Drvivá väčšina lezcov zostúpila až do základného tábora a dvaja Chorváti už nezostúpia nikdy.

 

V Plaza Berlin som našiel Danu s Mojmírom ležať v spacákoch. Vraj to skúsia ešte zajtra. Mal som toho dosť. Požiar v stane, podchladenie, poľská záchranná akcia, nočná záchranná akcia s Tkaničkom, vymrznutý z pokusu o výstup v nepriaznivom počasí a len s nepatrnou šancou na zlepšenie počasia - rozhodol som sa zostúpiť.

Pobalil som si veci, rozlúčil sa s Mojmírom a Danou a pomaly opúšťal Plaza Berlin. Opodiaľ sa o zostupe dohadovali aj traja Brniaci, ktorí pod Aconcaguu prišli na vlastnú päsť. Váhali so zostupom. Pritom na prvý pohľad bolo vidno, že už toho majú dosť. Ich vybavenie nebolo vhodné do podmienok, aké Aconcagua tohto roku poskytla. Ľahké trekové topánky namiesto skeletov, namiesto mačiek trojzubé nesmeky...

Jeden z nich sa sťažoval, že si necíti nohy. Keď sa dozvedel, že som „lekárom“ našej výpravy, ukázal mi ich.

Boli čierne.

Nevyzerali vôbec pekne. Jeho ruky tiež nemali práve najzdravšiu farbu. Odporúčal som mu, aby hneď zostúpil. Vyčítam si, že som vtedy na nich viac nenaliehal.

Asi o rok po návrate z Aconcaguy som si v kníhkupectve Reduta všimol útlu knižočku s názvom Ve stínu Aconcaguy. Jej autorom je jeden z trojice Brniakov. Okrem putovania Andami v nej popisuje najmä putovanie po argentínskych a českých nemocniciach v boji o záchranu nohy a rúk postihnutého kolegu. Ruky sa nakoniec zachrániť podarilo, ale nohu museli lekári amputovať...

 

Do základného tábora sa mi podarilo zostúpiť tak rýchlo, že som dorazil tesne po chlapcoch, ktorí znášali Tkaničku trpiaceho horskou chorobou. Počasie ani v základnom tábore nebolo omnoho lepšie. Pred mojimi očami odfúklo dva stany a ich tropiká zmizli v nenávratne. S Tkaničkom sme hneď zamierili za lekárom do veľkého modrého stanu Quardaparque. Lekár sa s ním veľmi nepapral. Odmeral mu tlak a povedal:

„Musí veľa piť a ísť dolu!„

To s tým pitím sa nám zdala byť veľmi rozumná rada. Bez zbytočných prieťahov sme sa odobrali do hotela a zavodnili sme organizmus pivom[2]

 

Na druhý deň sme zanechali vedúcemu výpravy odkaz a odišli sme do Puente del Inca. Sezóna sa asi už končila, lebo cestou sme stretávali očividne menej mulíc.

Confluenciu, kde sme spali v prvú noc na ceste do základného tábora, sme obišli zľava. Úkosom som zazrel, že dve z nestabilných hlinených vežičiek na vrchole ktorých sa nachádzali obrovské kamene sa medzitým zrútili - približne na miesta, kde sme mali s Mojmírom postavený stan v prvú noc! Potvrdilo sa, že dôležité je nielen byť v správny čas na správnom mieste, ale rovnako dôležité je niekedy aj nebyť v nesprávny čas na nesprávnom mieste.

 

Za jediný deň sme zostúpili až do Puente del Inca. Spať v stane kdesi za kostolom sa nám však príliš nechcelo. Celkom radi by sme prijali už aj sprchu. Hodilo by sa nejaké ubytovanie pod strechou s tečúcou vodou.

Zistili sme, že ubytovať sa dá v Puente del Inca aj vo vojenských kasárňach. Ubytovanie bolo takmer hotelové, akurát vás do izby nesprevádzal recepčný, chyžná či liftboy, ale vojak so samopalom nonšalantne prehodeným cez plece.

Na prízemí sa nachádzala bohato zariadená dôstojnícka jedáleň s kozubom, hore izby s jednoduchými poschodovými posteľami, na chodbe bola dokonca sprcha.

Do dôstojníckej jedálne ma nepustili, napriek tomu, že mi nedávno prišiel z Okresnej vojenskej správy list oznamujúci, že som bol povýšený do hodnosti podporučíka. Vstup do jedálne bol zakázaný, ale očista mužstva povolená a v sprche dokonca tiekla teplá voda.

Večer, už scivilizovaní sprchou, sme navštívili Pablovu krčmu. Mal som o dôvod viac ju navštíviť, pretože som bol zvedavý, či sa s mojimi vecami, ktoré som tu pred tromi týždňami nechal v depozite, ešte stretnem.

Obavy boli zbytočné. Všetko ma čakalo neporušené. Po dlhých dňoch, počas ktorých sme konzumovali len inštantné potraviny plné „zdravého„ glutamátu, sme si u Pabla všetci s chuťou dopriali steak.

Bol to najväčší steak, aký som kedy videl. Argentína i Chile patria medzi najvýznamnejších svetových producentov a vývozcov hovädzieho mäsa. Mäsom sa tu naozaj nešetrí. Pomery na tanieri boli presne v opačnom garde ako u nás. K obrovskému kusisku mäsa nám dali len jeden jediný opečený zemiak a trochu šalátu. Bolo to také lákavé, že som vtedy porušil svoje deväť rokov trvajúce vegetariánstvo. Na slávnostnej večeri bolo sympatické aj to, že pivo tu podávajú v litrových fľašiach - aspoň netreba tak často preháňať obsluhujúci personál... A ďalšie pozitívum - k pivu sa v Argentíne i v Chile automaticky a zadarmo podávajú arašidy, chipsy, či čosi podobné.

Cintorín andinistov - Cementario de los andinistas leží pod Puente del Inca smerom do argentínskeho vnútrozemia. Keď som ho navštívil, bolo nepríjemne, vietor príšerne fúkal a hnal do očí prach. Opustený cintorín, vyprahnutá žltooranžová krajina, kdesi v úbočí koľajnice železnice a kúdoly prachu hnané hlasno fičiacim vetrom – to všetko vytváralo scenériu ako v niektorom zo spaghetti westernov Sergia Leoneho. Chýbala už len podfarbujúca hudba Ennia Morriconeho z filmu Vtedy na západe.

 

Na cintoríne je veľa hrobov. Svedčia o slušnej úmrtnosti v tunajších horách. Najstaršie sú datované v 30. – 40. rokoch 20. storočia. Na pomníkoch je veľa nemeckých mien zo skorších čias. Nemci začali hory skúmať skôr ako domáci. Našiel som aj pamätník akéhosi Marka z Prahy a ešte jedno pošpanielčené české meno.

Niekto by možno aj s potešením prijal, aby sa na opačnom konci sveta, na južnej pologuli, o ňom nachádzala písomná zmienka vytesaná do kameňa, ale ani ten najsilnejší egocentrista by asi nesúhlasil, ak by malo ísť o takúto zmienku.

Neďaleko cintorína, pri obyčajnej asfaltke s honosným názvom Transamericana som si nemohol nevšimnúť do zeme nabité drevené tyče, pomocou ktorých sa meria výška snehovej prikrývky. Stupnica bola ociachovaná do výšky 4 metrov! Ak tu skutočne bývajú takéto prívaly snehu, prešliapávať stopu by som sem v zime poslal len trestancov najťažších nápravno-výchovných skupín. A ešte aj tých by mi bolo ľúto...

Kamenný kostolík v Puente del Inca je vždy otvorený. Zariadenie je jednoduché. Bez zbytočných čačiek. Zopár drevených lavíc. Na stole pri oltári leží kniha, do ktorej andinisti zapisujú poďakovanie Bohu za to, že prežili. Po mojej návšteve sa tam zjavila aj slovenčina.

 

Pod kostolom sa nachádzajú schátralé termálne kúpele vytesané, vybudované a vymleté vodou v travertínovej skale. Pôda i skala je tak ako sa na travertín patrí, intenzívne žltá. Pôsobí to bizarným dojmom. Prameň je teplý a tryská priamo uprostred niektorých miestností vytesaných do skaly.

V niekoľkých miestnostiach sa zachovali vane, v ktorých sa dá stále kúpať. Vstup vzhľadom na spustnutosť je voľný. Počas dňa sa Puente del Inca stáva zastávkou všetkých autobusov idúcich po trase Santiago - Mendoza a málokto z cestujúcich nenavštívi túto travertínovu raritu ležiacu len kúsok od asfaltky. Od cesty sem vedie travertínový most, ktorý vybudovala samotná Príroda. V podvečer, keď všetci náhodní turisti odišli, využívali bezplatné kúpeľné služby aj naši chlapci. Vyžadovalo si to však riadnu dávku otužilosti – voda síce bola teplá, ale všetko okolo, vrátane klímy, studené ako psí ňufák.

 

 

S jednodňových oneskorením sa v Puente del Inca zjavil Jarda s Danou a s Mojmírom. Vzdali to hneď nasledujúce ráno. Ani sa nepokúsili o výstup na vrchol.

 

Na druhý deň sme vynosili batohy k okraju cesty. Na tomto mieste vraj zvykne zastavovať autobus. Kým naozaj prišiel, piesok a prach sme mali nafúkaný všade. Vo chvíli, keď náš už začala chytať skepsa v súvislosti s príchodom vôbec nejakého autobusu, sa v diaľke zjavila nablýskaná nádhera na šiestich kolesách s vonkajším posilňovačom bŕzd. Naložili sme do nej svoju objemnú batožinu, aby sme ju po nejakých piatich minútach jazdy na hranici opäť vykladali.

Argentínski colníci len kývli rukou, ale na chilskej colnici bolo veselo. Uniformovaní muži skúseným pohľadom preskúmali naše obličaje a po vyhodnotení dôveryhodnosti jednotlivých ksichtov ukázali prstom na Jardu. Slušným spôsobom – to znamená bez slova, len gestom rýchlo sa pohybujúceho ukazováka – mu prikázali, aby vybalil svoj lodný vak a to tak, že úplne. To znamená, že do poslednej špinavej nevypratej ponožky...

Jeden z dôstojníkov, ako sa ukázalo, mal kvalifikáciu ovoniavača. Nie, nehrozte sa hneď – o ponožky nemal záujem. Upútala ho Jardova soľnička.

Colník soľničku nekonečne presýpal hore a dole a neustále k nej privoniaval, ako keby doteraz soľ v tejto forme nikdy nevidel a doma si solil polievku za pomoci kladiva a dlátka odštiepením kusa kamennej soli. Po chvíli ovoniavania však zistil, že Jarda vlastní ešte zaujímavejší objekt na ovoniavanie - plátené vrecko s ochutenými ovsenými vločkami.

Ostatní cestujúci boli už dávno vybavení, len Jarda sedel v presklenej búde a sledoval ako sa colník hrá na foxteriéra. Chilským colníkom sa však nemožno čudovať. V krajine celkom logicky platia prísne ochranárske opatrenia, na ktoré vás upozornia letáčikom ešte pred pristátím v Santiagu. Chile je vďaka svojej geografickej polohe dokonale izolované od ostatného územia, či už Tichým oceánom alebo vysokým reťazcom Ánd. Vďaka tomu sa Chilanom podarilo nedovliecť si, respektíve eliminovať väčšinu nebezpečných ochorení rastlín a zvierat. Z toho dôvodu platí prísny zákaz dovozu mäsových výrobkov, semien a v podstate akýchkoľvek potravín (i inštantných), zákaz dovozu biologických materiálov, ale aj psov, mačiek a drobných spoločenských zvierat.

O tom, že to myslia vážne, svedčí aj to, že Jardovi colníci zhabali nielen vrecúško ovsených vločiek ale dokonca aj soľničku so soľou.

Teda vlastne pardon... plátené vrecúško mu po vysypaní obsahu veľkodušne vrátili!

 

 Caribe, kde si?

Chilské hlavné mesto je usadené v podhorí Ánd, približne v polovici 5 300 km dlhého slíža chilského územia. Obklopené je horami pokrytými snehom.

Popri moderných mrakodrapoch možno vidieť koloniálne domy, katedrály, kostoly, múzeá, honosné vilové štvrte. Nezanedbateľnú časť mesta tvoria upravené parky a záhrady s urastenými stromami a pestrými kvetinami.

Najspoľahlivejšou dopravou v Santiagu je metro. Jazdí od siedmej ráno do jedenástej večer. Metro v Santiagu má dve dlhé linky a v čase našej prítomnosti sa budovala tretia. I kvôli tomu bolo hlavné santiagske námestie Plaza de Armas celé rozkopané a ohradené vlnitým plechom.

Tunajšie metro netvoria klasické železničné vagóny. Vozne sa pohybujú na pneumatikách. Stanice sú čisté, vlaky prichádzajú každé dve minúty. Cena lístkov do metra sa mení podľa denných dopravných špičiek. Mestskú dopravu v Santiagu zabezpečuje i množstvo žltých autobusov, ale tento spôsob dopravy nie je príliš spoľahlivý.

 

Autobus nás dopravil do centra hlavného mesta na Terminal de Búses Sur. Tam sme ako svetaskúsení globetrotri suverénne nastúpili do súpravy metra a odviezli sa štyri stanice do Heroes, kde sme prestúpili a išli jednu stanicu do Santa Ana. Ďalej sme svetaskúsených globetrotrov nepripomínali už ani omylom. Skôr burlakov na Volge. Vďaka Jardovej zlej orientácii sme zablúdili. Nálada v mužstve sa prudko zhoršila, keď sme zistili, že pod Jardovým velením sme urobili okolo stanice metra zbytočný niekoľkokilometrový okruh. S plnými báglami na pleciach, vo vyše tridsaťstupňovej horúčave, v lokalite nie príliš vzdialenej od najväčšej ozónovej diery sveta, od ktorej aj chilské ovce slepnú, sa Jarda nemal právo uraziť na tých pár nelichotivých oslovení...

Večer sme trávili v hoteli. Popíjali sme víno, študovali sme bedekre a dohadovali sa kam pôjdeme. René sa rozhodol ísť na ostrov Robinsona Crusoea, my ostatní do Puconu.

 

 

                                                                             Chilský Čech Polák

V Pucone na autobusovej stanici nás čakal pán Polák. Keďže sme sa nikdy predtým nevideli, najprv sa trochu pomotal okolo našej skupinky, aby si overil, akou rečou hovoríme a potom sa sám predstavil.

Pán Polák bol totiž Čech.

V tridsiatom ôsmom, keď sa schyľovalo k vojne a on vedel, že ho ako štátneho zamestnanca nič dobré nečaká, rozhodol sa opustiť vlasť. Spočiatku sa pokúšal usadiť v Paraguaji, ale pretože Paraguaj je samá rovina, navyše plná obťažujúceho hmyzu a on bol milovníkom vrchov, po dvoch rokoch sa presunul o nejakých dvetisíc kilometrov juhozápadne do Chile, do mestečka Pucon. Ako hrdo hovorí, stal sa prvým puconským taxikárom. Dnes ich v Pucone jazdí stošesťdesiat.

Možno sa vám to zdá na osemtisícové mestečko priveľa, ale treba si uvedomiť, že v Chile značnú časť dopravy zabezpečujú rôzne druhy taxíkov, ktoré sú pomerne lacné. Zaujímavé je, že najmä v Santiagu množstvo čiernožltých taxíkov tvorí značka, ktorá u nás stratila popularitu - Lada. Rovnako pozoruhodné je, že taxikári nevyžadujú prepitné. Takmer každý Chilan vlastní automobil. A akonáhle niektorý z nich príde o prácu, stáva sa vďaka vlastníctvu auta taxikárom.

V Santiagu ma milo prekvapil taxikár, ktorý ma viezol v deň odletu na letisko. Na jeho obligátnu otázku odkiaľ pochádzam, som mu odpovedal: from Czechoslovakia. Nechcel som mu komplikovať identifikáciu svojej vlasti názvami menej známych nástupníckych štátov bývalej federácie. Od rozdelenia štátu ešte neprešlo veľa rokov. Taxikár nespokojne pokrútil hlavou, chcel vedieť či som z Česka alebo zo Slovenska. Keď som vyjadril údiv, že vie o politických a geografických pohyboch v srdci Európy, suverénne vyhŕkol: Czech republik – Praga, Slovakia – Bratislava. A potom, že o Slovensku nikto vo svete ani nechyruje.. 

 

Aj samotný Pucon sa od čias, keď pán Polák začínal s taxikárčením zmenil. A zmenil sa aj vďaka nemu. Pán Polák najprv kúpil zanedbaný hotel stojaci na brehu jazera a pustil sa do úprav. Neskôr kúpil chatu stojacu na svahoch sopky s názvom Villarrica, vypínajúcej sa nad mestom a založil lyžiarsky klub. Tým získal Pucon celoročné turistické využitie.

V roku 1948 Villarrica prejavila svoju temnú stránku a žeravá láva a vlna zeminy a roztopenej ľadovcovej vody Polákovu chatu zmietla z povrchu zemského. Neskôr zhorel do tla i hotel.

Pán Polák v sebe nezaprel Čecha. Tí, ako je známe, mávajú väčšinou dobrú vyřídilku. Podarilo sa mu presvedčiť chilského prezidenta o perspektívach tohoto kraja. Výsledkom bola výhodná štátna pôžička na rozvoj oblasti, ktorá mu umožnila na brehu Lago Villarrica postaviť nový luxusný hotel. A ten tu stojí i dnes. Bez väčšej ujmy prečkal i katastrofické zemetrasenie v roku 1960 a dnes sa pán Polák môže s pocitom dobre vykonanej celoživotnej práce spokojne vyhrievať na hotelovej verande.

 

Z pôvodného prekladiska dreva a dobytka, ktorým bol Pucon ešte v tridsiatych rokoch minulého storočia, sa mestečko postupne premenilo na najznámejšie prázdninové miesto v južnom Chile. Dnes žije najmä z turistického ruchu.

Pucon má len necelých desať tisíc obyvateľov, ale keď sa večer prechádzate po hlavnej ulici je tu hlava na hlave a počuť všetky svetové jazyky. Hotel pána Poláka rozhodne nie je dnes v meste jediný. Ale určite je najluxusnejší.

Celá oblasť sa vyznačuje množstvom hotelov, penziónov a tzv. hospedaje - najlacnejších ubytovní pre našinca. Pucon leží na brehu rozľahlého jazera Lago Villarrica. Nad mestom sa vypína rovnomenná sopka vysoká 2 840 metrov. V okolí mesta sa ťahajú lesy tvorené 50 metrov vysokými araukáriami starými často až tisíc rokov. To všetko sú podmienky priam predurčené na rozvoj turistického ruchu.

Hoci i u nás máme krásne oblasti s podobným predurčením, naši podnikatelia v oblasti turistického ruchu by sa v Pucone mali čo učiť. Okrem prírodných krás tu totiž ponúkajú aj množstvo možností vyžitia sa. Od rybačky, cez jazdu na koni, vodné športy, pláž na brehu jazera, golf, trekking, rafting, lyžovanie na svahoch sopky, či jej oblet lietadlom, až po vodné a horské bicykle, motokáry, či obyčajné (prípadne i motorové) kolobežky, cestné bicyklové vozíky, kasína...

Množstvo turistických agentúr priamo na hlavnej ulici ponúka možnosť výstupu k okraju 2840 metrov vysokého kráteru aktívnej sopky Villarrica a pomocou videozáznamov zo splavovania divokých riek, premietaných na veľkoplošných televíznych obrazovkách vynesených až na ulicu, vás lákajú vyskúšať si rafting až piateho stupňa náročnosti.

Život v Pucone neustáva ani večer. Obchody i agentúry sú otvorené do jedenástej. Hlavnú ulicu oživujú premávajúce sa alegorické vozy, promenádne koncerty, pouliční speváci, ale najmä hltači ohňov. Kulisu im tvoria domy, ktorých strechy sú upravené tak, aby znázorňovali sopečný kužeľ Villariky a zo striech srší oheň. Blízkosť aktívnej sopky obyvateľom Puconu očividne nespôsobuje žiadnu traumu, napriek tomu, že len v 20. storočí Villarica soptila desať krát.

 

Pán Polák mal správnu intuíciu, keď sa v Pucone usadil natrvalo. Teraz nás však usadil na korbu svojho dodávkového Chevroletu a vydali sme sa na cestu do kempu, ktorý pre nás vybral a objednal.

„Rútili„ sme sa ulicami Puconu tridsaťkilometrovou rýchlosťou. Tí, úctivejší pomalosť jazdy zdôvodňovali tým, že pán Polák chce, aby sme mali dostatok času na vstrebanie všetkého čara Puconu. Tí, menej úctiví, si robili z pomalej jazdy posmech, ale potichu vo vnútri duše šoférovi Polákovi závideli. Veď koľkí z nás sa dožijú päťaosemdesiatky? A z tých čo sa aj dožijú, kto bude v tomto veku ešte schopný šoférovať?

Pán Polák to hravo dokázal.

Bol na svoj vek neobyčajne čiperný, sviežej mysle. Podrobne si pamätal na svoju vojenčinu v Šahách i na platonickú lásku, ktorú prežil na Podkarpatskej Rusi. Oná žena – objekt jeho lásky - sa mu nečakane ozvala až teraz, po desaťročiach, keď je už váženým puconským penzistom. Celý ten čas o sebe nič nevedeli a delili ich tisíce kilometrov. Dozvedela sa o ňom tak, že Česká televízia o pánu Polákovi nakrútila film a ktosi o ňom napísal knižku. Tú mu potom pred piatimi rokmi, ako osemdesiatročnému, poslala z Podkarpatskej Rusi, keď sa o ňom dozvedela z televízie.

 

Villarrica

Výstup ku kráteru Villarica nie je náročný kondične ani technicky. Po krátkom zaškolení ho zvládne aj turista bez ľadovcových skúseností. Jeho náročnosť pre našinca spočíva v niečom inom. Poplatok za výstup predstavuje 40 – 80 USD. V cene je síce zahrnuté zapožičanie kompletného ostro červeného goretexového oblečenia, červenej čiapky i rukavíc, plastových topánok, čakanov, lana, služby horského vodcu a agentúra vás po kľukatých prašných cestách odvezie k úpätiu sopky až do výšky 1 150 m. n. m., ale za trojhodinový výstup je to dosť.

Utešovať vás môže len skutočnosť, že časť sumy ide nie v prospech cestovnej agentúry, ale na ochranárske účely v prospech CONAF-u (Corporación Nacional Forestal - správa chilských národných parkov).

 

Agentúra, ktorú zabezpečil Jarda nás zaradila do skupinky so zopár Nemcami a Rakúšanmi. Podozrivé bolo, že im agentúra poskytla aj vybavenie – batoh, čakan, goretexové oblečenie, topánky aj stúpacie železá. My sme si však museli zobrať všetko svoje.

Sprievodcovia agentúry po vlastnom predstavení sa začali so zdĺhavou inštruktážnou prednáškou, v ktorej nám vysvetlili všetky dôležité veci zásadného významu, napr., že bunda sa dá zapnúť na zips klasický aj suchý, že o čakan sa dá nielen opierať, ale v prípade pošmyknutia na ľadovci ním možno brzdiť aj pád a že tie zubaté ťažké železá, ktoré sme vyfasovali nie sú pasce na lov medveďa, ale stúpacie železá na uľahčenie výstupu.

Trošku sa nás dotklo, že nám dobyvateľom najvyššej hory oboch Amerík, vysvetľujú ako malým deťom. Medzi rečou sme sme sa horských vodcov spýtali, či už boli niekedy na Aconcague. Neboli. So zadosťučinením sme im oznámili, že my áno. Od tej chvíle začali orientovať svoju inštruktáž najmä na nemecky hovoriacu časť našej skupiny.

Keď bolo všetko povysvetľované, naložili nás do mikrobusu a odviezli zdevastovanou krajinou s povytínanými stromami po prašnej a hrboľatej ceste, tvorenej sopečnou horninou k dolnej stanici lanovky. Aby nám cesta rýchlejšie ubehla, vytiahli sme vzácnu relikviu - fľašu slivovice ešte z domácich zásob. Počastovali sme aj spolucestujúcich Rakúšanov. Heinrich najprv nedôverčivo ovoniaval, ale upil si, aby po napití vzápätí takmer odpadol.

Prisilná!

Do rakúskej partie patrila aj tridsaťročná Lotta, ktorú som si všimol už keď pozorne počúvala inštruktáž našich horských vodcov. Bol to ten typ Rakúšanky, ktorý tvorí výnimku z pravidla, že niet pekných Rakúšaniek. Z toho, ako hltala každé slovíčko som sa nazdával, že je to typ z lepšej viedenskej spoločnosti, ktorému je každé nepohodlie cuzie a na sopku lezie v dôsledku neuváženého rozhodnutia. Na ľadovci sa však z nej vykľula skúsená horalka s vynikajúcou kondíciou a my, čo sme mali za sebou aklimatizáciu v šesťtisícových výškach, sme mali čo robiť, aby sme s ňou držali krok.

Neskôr vysvitlo, že má za sebou výstupy v mnohých úctyhodných horstvách sveta. Aby si však príliš o sebe nemyslela (ale ona si nemyslela), tak som ju s troškou zlomyseľnosti oboznámil s údajom z bedekra, že Villarica vybuchuje pravidelne každých 15 rokov. A práve dnes, na deň presne, je 15. výročie! Pravdupovediac, trochu som si vymýšľal – pätnáste výročie síce bolo, ale či na deň presne?

Kto vie?

Nezanechalo to v nej dojem. Keď sme v družnej debate dosiahli spolu vrchol a práve som sa chystal použiť ten fúzatý vtip, vlastne otázku, či vie aký je rozdiel medzi horolezcom a horolezkyňou, dofunel zdola akýsi spotený, v tvári červený Rakúšan a keď sa vydýchal, majetnícky Lottu odtiahol pod svoje ochranné krídla.

Presne v duchu spomínaného vtipu sme spolu s Lotte síce dosiahli vrchol, ale bolo zrejmé, že upachtený Rakúšan urobí všetko preto, aby Lotta na rozdiel odo mňa, dosiahla večer v základnom tábore vrchol ešte minimálne jeden. A on nebude riskovať, že by sa pri tom nezúčastnil...

 

 

 

"Väčšina čajok sa neunúva naučiť ani len základnú abecedu lietania. Stačí im, keď dokážu vzlietnuť nad more za potravou a vrátiť sa na breh s plným žalúdkom. Ani im nezíde na um, žeby sa mohli zdokonaľovať v lietaní. Ale čajka, o ktorej je tento príbeh, sa väčšmi zaujímala o lietanie než o jedlo. Lietanie miloval Jonathan nadovšetko.

Bolo mu jasné, že za takýto spôsob myslenia nebude u čajok obľúbený. Ani jeho rodičia neboli ktovieako nadšení, že Jonathan celé dni, od svitu do mrku, trávi osamote a nacvičuje nízky vodorovný let."

                                                                                                                  Richard Bach: Čajka Jonathan Livingston

 

"Čajka Jonathan žila od toho dňa na mieste, ktoré sa nazývalo Ďaleké útesy. Samota ju nezarmucovala, skôr ju trápilo, že ostatné čajky odmietli nádheru života, ktorú poskytuje dokonalé lietanie; odmietli totiž otvoriť oči a vidieť."

                                                                                                            Richard Bach: Čajka Jonathan Livingston

 

"Som príliš inteligentný na to, aby som mohol byť šťastný."

 Anonym

"Je krajina bláznov, kde každý blázon má svoj slnečný lúč."

                                                   Anonym

Kontakt

Pavol Fabian tibet1@azet.sk