Argentína a Chile III.

 

Od úpätia sopky vedie navrch lanovka. Záujemcov o výstup odbremení o 300 výškových metrov z celkového prevýšenia 1 690 metrov. Tá v cene nebola. Stúpali sme teda popod lanovkou peši. Nemrzelo nás to, hoci erodovaný čierny a prašný sopečný terén neposkytoval očiam veru nič zaujímavé.

Ale, keď už Villarrica - tak poctivo, po svojich!

Na hornú stanicu lanovky sme dorazili aj tak rovnako rýchlo ako tí, čo sa ňou priviezli.

Od stanice sme už všetci kráčali po svojich, pomaly sprevádzaní horskými vodcami. Ľudia, čo išli s nami boli kondične slabí. Keď sme sa dostali k pásmu ľadu, horskí vodcovia na prvý „exponovanejší„ úsek natiahli fixné lano, ale neprikázali klientom pripevniť si mačky.

Odpútali sme sa od nemecky hovoriacej skupiny, ktorá nás zdržiavala, a za použitia mačiek sme spolu s Lottou vyliezli ako prví v ten deň na vrchol. A dobre, že sme sa odpútali, pretože zdola sa už začínali valiť ďalšie a ďalšie skupiny a za chvíľu Villarica vyzerala ako Rysy za čias najväčšieho socialisticko-mládežníckeho boomu!

 

Na výstupe je zaujímavé a pre kondične slabších zároveň deprimujúce, že do poslednej chvíle netušíte ako ďaleko je ešte k vrcholu. Typický zrezaný vrchol sopečného kužeľa sa vám zjaví až tesne pred jeho dosiahnutím.

Čím bližšie k nemu, tým viac cítiť silný zápach síry. Žltý sírny dym vystupuje z viacerých prieduchov a vyžarujúce teplo spôsobuje tesne pod vrcholom roztápanie snehu. Nedokázal som sa k okraju krátera priblížiť tak, aby, aby som videl celé jeho dno, či ako sa hovorí – do vnútra Zeme. Bez istenia to nebolo celkom bezpečné. Exponovaný okraj krátera sa drobil. Ale najmä sa tam nedalo dýchať!

Sírny dym napínal na zvracanie, nepríjemne pálil v očiach i nose a v pľúcach ležal ako ťažký kameň. Chcel som obísť kráter dookola, ale musel som sa vrátiť. Chvíľu som síce tvrdo bojoval a pokúšal sa vdychovať do seba tých zopár molekúl kyslíka, ktoré sa zmätene motali v mračnách sírnych výparov. Pripadal som si ako na konkurznom konaní na prijatie do pekla. Konkurz som neurobil. Vzdal som to po chvíli. Možno keby fúkal priaznivejší vietor...

Z vrcholu Villarriky je krásny výhľad na aurakariové lesy i na ďalšie osamote sa týčiace majestátne vulkány Lanin (3 776 m. n. m.) a na dvojvrcholovú Llaima (3 125 m. n. m.), ktorá s 22 výbuchmi v 20. storočí má primát najaktívnejšej chilskej sopky a je stredobodom jedného z najkrajších chilských národných parkov – Parque Nacional Conguillio.

 

Na spiatočnej ceste horskí vodcovia dovolili svojim klientom spustiť sa po ľadovci na zadku a brzdiť čakanom. Vzhľadom na to, že drvivá väčšina Nemcov nemala s ľadovcom a už vôbec nie s takýmto spôsobom brzdenia zjavne absolútne žiadne skúsenosti, pokladal som to za ľahkovážne a nebezpečné. Našťastie sa nikomu nič nestalo, ale niektorých ľad a najmä ich nevhodné narábanie s čakanom skrútilo tak, že sa rútili dolu ľadovcom v čudných kotrmelcoch, hlavou napred, bezstarostne ujúkajúc, netušiac kde bude cieľ ich zjazdu. A či vôbec bude. Šmýkanie sa po snehových poliach je vo Vysokých Tatrách najčastejšou príčinou úmrtí turistov. Tatranská horská služba ho neodporúča, horskí vodcovia z Villariky práve naopak... Niekde musí byť chyba...

 

 

Generál Augusto Pinochet

Pán Polák bol ochotný debatovať na všetky témy, ale podobne ako mnohí Chilania, s ktorými sme sa stretli, vyhýbal sa hodnoteniu obdobia vojenskej diktatúry generála Pinocheta. V čase našej návštevy v Chile sa na stránkach popredných svetových novín diskutovalo o ďalšom generálovom osude. Pochopiteľne, dôsledky týchto debát sme pozorovali i v Chile.

V hlavnom meste Santiagu a v celom Región Metropolitana, ktorý predstavuje hlavné mesto a okolie (celé Chile je rozdelené do trinástich správnych celkov – regiónov, označovaných číslami od I. po XIII smerom od severu po juh.) bolo možné vidieť na múroch nápisy Pinochet es inocente (Pinochet je nevinný) a Pinochet mártir de Chile (Pinochet čílsky mučeník).

Čím viac na juh, do hospodársky zaostalejších oblastí, takýchto nápisov ubúdalo a naopak objavovali sa fotografie bývalého socialistického prezidenta Salvatora Allendeho, ktorého 11. septembra 1973 generál Pinochet, podporovaný americkou CIA, vojenským pučom pripravil o moc.

Obyvatelia hospodársky rozvinutejších regiónov, ktorým Pinochet svojou hospodárskou politikou privodil profit sa v názore na jeho pôsobenie líšili od ľudí, ktorí tento profit nepocítili. Od roku 1987 sa moc vojenskej diktatúry oslabovala a postupne sa darilo presadzovať prvky demokracie. Avšak ešte i dnes, keď možno Chile považovať za štát s obnovenou demokraciou je zrejmé, že armáda vplyv nestratila. Môžete si byť napríklad istý, že ak vás upúta v niektorom z chilských miest zachovalá, či čerstvo zrenovovaná stará budova - patrí armáde.

 

 

Bingo

Z Puconu do Puerto Montt sme cestovali autobusom. Video v autobuse nie je zlá vec! Premietali akýsi akčný film. Prvý raz v autobuse som sa poctivo venoval sledovaniu filmu, ba chvíľami som si aj namýšľal, že rozumiem deju. Poldruha hodiny som sa trápil so španielčinou N. Cagea a J. Travoltu, aby mi nakoniec záver a vyvrcholenie kriminálneho filmu zatienili vystupujúci ľudia a chýbajúca pointa mi neumožnila potvrdiť si, či som správne pochopil o čo vo filme išlo.

Po kinematografickom zážitku nasledovalo Bingo. Sprievodca rozdal cestujúcim tabuľky a z pláteného vrecka začal rýchlo za sebou vyťahovať guličky. Čísla napísané na guličkách vyhlasoval cez mikrofón rytmom, ktorému hudobníci vravia accelerando. Binga som sa nezúčastnil. Dej filmu sa dá domyslieť, zrýchľujúce sa španielske číslovky nie.

 

Z asfaltky pred Puerto Montt možno pozorovať viacero vulkánov.

Krajina na juhu je na rozdiel od centrálneho teritória intenzívne zalesnená. Keď autobus vchádzal do mesta, vyhliadli sme si ulicu, kde by mohli nachádzať lacnejšie hospedaje – čosi medzi ubytovaním na priváte a lacným hotelom.

Náš odhad bol správny, na ulici Miraflores sa nám podarilo získať nocľah za 2 500 pesos. Batohy sme hodili do izby a vyrazili sme do mesta. V supermarkete sme doplnili zásoby potravín a popri zálive sme došli až k puertomonttskej železničnej stanici.

Mojmír, ako príslušník modrej armády, sníval ešte v Santiagu o tom, že naspäť do hlavného mesta vyskúša cestu vlakom. Ale mal meškanie. Nie vlak, ale Mojmír. Vlak medzitým zrušili. Tu je časová nezhoda medzi bedekrom a skutočnosťou. Železničná stanica v Puerto Montt vyzerala tak, akoby bola zrušená už dlhšie ako tvrdil bedeker. Otcovia mesta ju premenili na nesympatickú tržnicu vietnamsko - centrálnotrhoviskového typu.

Pred budovou sa konala akási slávnosť – požiarnici v hasičských uniformách a so zrýchleným krokom sa usilovali navodiť dojem, že stanica horí a oni ju hrdinsky zachránia. Nič však naozaj nehorelo a tak jediné na čo sa tu dalo pozerať bol plážový volejbal dievčat. Nepodávali nejaké nevídané športové výkony, ale podávali. A pri každom podaní ste tŕpli v napätom očakávaní, či tie drobné trojuholníky látky uviazané za krkom a na chrbte len šnúrkami, vydržia všetky tie pnutia a tlaky. Hoci to vyzeralo ako maximálne nepravdepodobné – vydržali, potvory...

Na západnom okraji mesta Puerte Montt sa nachádza prístav a trh obklopený malými jednoposchodovými drevenými domami. Ak v prístave kotví nejaká poriadna zaoceánska loď pripadáte si ako Lilipután, ktorého krajinu navštívil práve nejaký Guliver. Loď čnie ponad rad drevených jednoposchodových domov tvoriacich ulicu ako neuveriteľne obrovské monštrum. Domy vyzerajú ako hračky.

Na trhu predávajú suveníry, sušené mušle, morské produkty a úžasne veľké kusy ovocia a zeleniny. Cibule veľké ako žltý melón, cesnak veľký ako žltý melón a žlté melóny veľké ako žlté melóny (ale chilské). Mnohí predávajúci sú Indiáni s vrkočmi alebo klobúkmi s veľkou pestrou stuhou.

V najľudovejšej časti trhu veselé kuchárky vyvárajú rybacie špeciality. Jedna z nich - celkom pekná, nepostihnutá ako tie ostatné profesionálnou obezitou z neustáleho ochutnávania váry - ma lákala na curanto. Ťahala ma za lakeť, šteklila pod pažami a veselo sa smiala, až som si chvíľami myslel, že nejde o curanto.

Po návrate do hospedaje sme zistili, že bolo medzitým označené ako ocupado a nemohli sme sa dozvoniť. Keď nám konečne otvorili, utvrdili sme sa v tom, že hotel sa skutočne zaplnil. Oproti nám sa ubytovala rodina s ročným dieťaťom.

Bolo milé.

Plakalo stále.

A keď píšem, že stále, tak aj myslím stále!

Pravda, okrem drobných, ako balzam pôsobiacich prestávok, kedy sa potrebovalo nadýchnuť.

Ak teda napíšem, že v hoteli bolo rušno, nebude to nič prekvapujúce. Tí, čo ešte chodiť nevedeli – hlasito plakali batoľatským plačom. Tí, čo chodiť vedeli – teda všetci ostatní – tí neustále chodili hore dole po neuveriteľne hlasno vŕzgajúcich drevených chodbách. Všetko bolo počuť, pretože hotel bol drevený ako všetky ostatné domy na tejto ulici a steny tenké ako fluspapír[1]. A akoby toho nebolo dosť - vonku pod oknom neustále zavýjal pes.

Obydlie pozostávalo z dvoch budov. Zadná bola hotelom, prednú obývali domáci. Do hotela sa prechádzalo po chodbe okolo bytu majiteľov hotela. Vchodové dvere ich bytu boli neustále dokorán. Veľmi som túžil zistiť ako je byt zariadený. Pod priehľadnou zámienkou som sa nanominoval do bytu, ale zdalo sa, že domáci sú na to zvyknutí.

Hoci budova bola zvonku latková, šindľová a ošarpaná, domáci mali byt zariadený honosnou koženou sedacou súpravou, lustrami i súpravami čiaš z krištáľu a všetkému dominoval ten najväčší televízor, aký som dovtedy aj odvtedy kedy videl.

Na noc som z bezpečnostných dôvodov izbu zamkol. Toto opatrenie sa mi zdalo veľmi rozumné, ale len do tretej hodiny rannej.

Vtedy ma zobudila potreba ešte akútnejšia než akú možno označiť slovom neodkladná.

Odomknúť nešlo.

Keď sa mi so studeným potom na čele konečne podarilo skrútiť kľúčom, zistil som, že nemám vyhrané. Otvoriť nešlo naďalej.

Dvere boli zaseknuté. Mykal som s nimi stále zúrivejšie a bezradnejšie. Nakoniec som prestal brať ohľad na nočný pokoj a všetko vyriešil jeden ragulinovský bodyček s devastujúcimi účinkami na zúčastnené tkanivá a materiály. Naša izba bola lepšie uzamknutá ako trezor chrániaci americké štátne zásoby zlata vo Fort Knox. Záchod naopak uzamykateľný nebol ani trochu. Jednou rukou držať dvere, druhou trhať papier je celkom slušný akrobatický výkon, ktorý by vám na výberovom konaní určite zabezpečil prvé miesto v konkurze na miesto akrobata v cirkuse Humberto.

 

Puerto Montt bola pre nás len prestupná stanica na ceste do Castra, hlavného mesta ostrova Chiloé.

Do Pargua, kde je kompa prevážajúca na ostrov, je to asi 57 km. Na nalodenie autobusu sme nemuseli dlho čakať. Trajektov tu premáva množstvo, najčastejšie patria spoločnosti Cruz del Sur a točia sa jeden za druhým asi v 20 minútových intervaloch. Plavba trvá za normálnych okolností asi pol hodiny.

Spiatočnú plavbu nebolo možné považovať za normálne okolnosti - bola búrlivá. Vlny sa s trajektom pohrávali viac ako som bol ochotný akceptovať. Spenená voda vystrekovala až na hornú palubu. Nevdojak som začal myslieť na svoje nezletilé deti a na to, že nemám spísaný závat. Nenápadne som sa presunul k miestu kde bol priviazaný záchranný čln a vôbec ma neprekvapilo, že som nebol jediný, kto pri ňom so silene hranou bezstarostnosťou postával.

Správnejšie a pravde bližšie by bolo napísať, že pri člne bola tlačenica ako na zastávke tridsaťdeviatky v špičke.

 Uvažoval som, čo by som si v člne v takých vlnách počal, keby som bol nútený doň naozaj nasadnúť. A dúfal som, že trajektu nevelí prievozník s menom Charón (i keď po španielsky by sa písal skôr Jarón)...

 

Najsevernejším a najväčším rybárskym mestečkom ostrova je Ancud, známe pevnosťou San Antonio, ktorá od roku 1770 strážila prístav.

 

Z Ancudu do vnútrozemia ostrova sa asfaltka stále viac zužuje a čím ďalej od pobrežia, tým menej je kvalitná. Cestovný poriadok tu zjavne nemal pevne určené zastávky. Kto popri ceste zamával na autobus, tomu sme zastavili a opačne každému, kto o to požiadal, sme zastavili na vystúpenie, priamo pri jeho dome, či odbočke k nemu.

Ostrov na mňa pôsobil depresívne. Pôda zreteľne menej úrodná, zoschnutá, sem tam pasúci sa kôň, sem tam drevený domček,

Pusto.

Sucho.

Smutno.

Do Castra sme dorazili okolo pol deviatej večer. To nie je príliš priaznivý čas na zháňanie nocľahu... Na mnohých z drevených domov sa síce skvela tabuľka s nápisom hospedaje, ale buď boli plné alebo chceli 3 000 – 3 500 pesos, čo sme nechceli dať.

O náš osud sa na ulici začali zaujímať dve dievčatá:

„Máte kde spať?“

„Máte carpu?“

Najprv pomocný pohľad do slovníka – potom pohotová odpoveď:

„Nie, kapra nemáme, kde by sme k nemu prišli?“

Dievčatá sa najprv čudne pozreli na seba a potom už normálne na naše batohy. Boli inteligentné – aj bez nás zistili, že carpy máme.

Nuž nie každý vreckový slovník vám prezradí, že carpa je po španielsky nielen kapor, ale aj stan.

Odviedli nás do rodinného domu, kde už boli v záhrade rozložené dva stany. Majiteľ domu od nás chcel po 1 500 pesos na osobu, ale zjednali sme sa na cene o tretinu nižšej. V cene bolo aj použitie kúpeľne, WC a kuchyne.

Dievčatá tam žiaľ nebývali, boli to len dohadzovačky.

Boli sme radi, akú dobrú cenu sme zjednali i keď miesto na postavenie stanov nám domáci určili v predzáhradke – takmer na ulici. Nuž ale čo, jednu noc vystavení v predzáhradke ako nové zemiaky vo výklade zelovocu vydržíme. Iní sa nechávajú dobrovoľne očumovať zavretí do sklenenej kocky v bratislavskom obchodnom centre Polus aj na týždeň...

 

Ostrov Isla Grande de Chiloé na juhu Chile ešte nie je modernými vymoženosťami civilizácie príliš poznamenaný. Chiloé je okrem prírodných krás pozoruhodný tým, že na ňom stojí 160 drevených šindľových kostolov a kostolíkov. Ich pôvod siaha do roku 1607, kedy na ostrov dorazili jezuiti na svojej misionárskej ceste na južný cíp Chile.

Neviem, či na to jestvovala nejaká smernica, ale faktom zostáva, že v každom spoločenstve obyvateľov ostrova, ktoré dosiahlo počet 5O ľudí, ustanovili jedného katechétu a každé takéto spoločenstvo muselo vybudovať kostol. Vďaka tomu je dnes ostrov vyhľadávaný, pretože niet na ostrove dvoch kostolíkov, ktoré by boli rovnaké.

Na západnom okraji ostrova, pri pobreží Pacifiku sa nachádza Parque Nacional Chiloé. Park sa skladá z dvoch samostatných častí – severnejšieho Chepu a južnej Anay. Obe časti sú od seba oddelené súvislým pásom lesa, ktorý leží mimo hranice parku. Pobrežie Pacifiku je veľmi rozmanité. Piesočné pláže s lagúnami sa striedajú s holými útesmi a skalnatými mysmi. Väčšina parku je pokrytá pobrežnými dažďovými lesmi.

 

Ráno sme sa zobudili na hlasitý hovor viacerých mužov. Rozospatým pohľadom zo stanu som zistil, že pred predzáhradkou majú stanovisko azda všetci taxikári mesta Castro.

Rýchlo sme radšej vstali a vyrazili do centra, ktorému dominuje katedrála San Francisco de Castro. Celú ju vybudovali v roku 1910 ešte z dreva, medzitým už chránených, obrovských alercénov. Pozornosť v tejto drevenej katedrále si zaslúži nielen výzdoba klenieb, ale aj nečakaná výška priestoru.

Po prehliadke katedrály sme vyrazili na opačný koniec mesta za druhou tunajšou atrakciou. Pri severnom zálive žijú ľudia v pestrofarebne natretých drevených domoch umiestnených na vysokých koloch. Domy sa nazývajú sa palafitos. Umiestnenie domov na koloch je nevyhnutnosťou, pretože sa tu vyskytujú enormne veľké prílivové a odlivové skoky – rozdiel dosahuje až 7 metrov.

Prístup turistov k palafitos by však mali regulovať. Púšťať by ich mali len za prílivu. My sme prišli za odlivu. Palafitos na jednej aj druhej strane cesty boli bez vody. Vďaka tomu nezostal utajený celý ten neporiadok nachádzajúci sa pod nimi. Člny a menšie rybárske lode dočasne bezmocne uviaznuté na súši a zvalené na bok pôsobili smutným dojmom. Pripomínali veľryby pokúšajúce sa o samovraždu.

Od lokality s palafitos sme sa cestou po pobreží vydali k miestnemu trhu. Nebola to práve cesta, ktorou sa zvyknú túlať turisti. Z vlastnej vôle sa k nám pridal malý, asi deväťročný, chlapec a začal nám robiť sprievodcu. Neúnavne sa ponúkal sa, že nás povozí člnkom a vôbec mu neprekážalo, že na uskutočnenie tohto zámeru, tu chýba voda, čln, bicepsy skúseného veslára i naša vôľa. Ale inak bol zábavný.

O miestnych reáliách vedel všetko. Na jednom mieste pri ceste som zazrel zánovný kríž s menom. Spýtal som sa chlapca, komu kríž patrí. Bez váhania mi rukou naznačil, že na tom mieste nedávno niekoho zapichli dýkou kvôli briliantos. Hneď som sa cítil bezpečnejšie.

Prišli sme na trh. Chlapec považoval svoju úlohu za skončenú a prejavil záujem o finančnú odmenu. Ale nie o chilskú menu. Chcel naše peniaze. Neviem, či si o nás myslel, že sme americanos, ale keď naše, tak naše. Dal som mu slovenský papierový dvadsaťkorunák. Oči sa mu okamžite rozžiarili ako závislákovi, ktorý sa čírou náhodou ocitne pri autonehode a z tajných schránok havarovaného auta sa na cestu vysypú voľne dostupné stovky dávok drogy.

Prvá otázka bola, či sa dajú zmeniť v banke. Len moje nedostatočné znalosti španielčiny mi zabránili vysvetliť mu, že jeho otázka by bola ťažká aj pre nášho ministra financií, nieto pre mňa.

V tmavej rybárskej krčmičke, z ktorej sa dal oknom pozorovať prístavný ruch, sme si objednali každý iné jedlo, aby sme mali na stole rozmanitosť pokrmov a mohli ich navzájom ochutnať. Názvy jedál mi veľa nehovorili. Rozhodoval som sa medzi curantom a cazuelou (polievka s kusom sliepky, kusom mrkvy, s celým kukuričným klasom a s ktoviečím ešte...) Kde sa rozhoduje medzi dvomi, nakoniec zvíťazí tretí – objednal som si paila marina, pretože sa mi páčil ten názov. Navyše som toto jedlo videl v Puerto Montt na fotografii na reklamnom pútači pred reštauráciou. Vyzeralo na nej ako rybacia polievka a na ňu som mal práve chuť.

 

Rybaciu polievku nakoniec dostal Brouk. Nebol z nej nadšený. Ostatní volili triezvo - na tanieri mali vyprážané ryby so zemiakmi. Predo mňa čašníčka položila paila marina - kopcovitý tanier lastúr. Nevyhnutne musela nadobudnúť dojem, že som bigotne založený človek, pretože som takmer okamžite a takmer po španielsky zvolal:

„Ježiš Mária!„

Uspokojená pravosťou mojej viery sa vrátila do kuchyne, bez meškania vyvolala odtiaľ kuchárku a obe stojac pred kuchynskými dverami s neskrývaným úsmevom pozorovali, čo si s lastúrami počnem.

Pustil som sa do jedla. Ale márne som sa pokúšal tváriť sa labužnícky spokojne. Ostatní pod mojou gurmánskou maskou neomylne videli kyslý ksicht. Chechtali sa a nikto nemal záujem ochutnať z mojej pochúťky. Obed som dokončil s nedojedenou porciou, s neuspokojenými chuťovými pohárikmi a s načisto vysilenými a dorezanými rukami - otváranie lastúr si vyžadovalo nejakú špeciálnu fintu. Pri jej absencii nastupovala hrubá sila. A tá vysiluje. V Chile našťastie k jedlu vždy dávajú aj nakrájané pečivo, horčicu, kečup a aji (čosi ako ostrý kečup) a tak som sa týmito doplnkami dotlačil do sýta.

 

Do tej časti národného parku, ktorý obklopuje ústie rieky Cole Cole nás dopravil miestny autobus – rozheganý, skorodovaný, preťažený s pokrkvanou karosériou. Autobus, ktorý okrem bežnej batožiny, pokojne na streche prepraví aj vlnitý plech, či dosky alebo potrubie potrebné na stavbe, vás dovezie do poslednej osady na západnom okraji ostrova.

Z Cucaa už cesta do Národného parku vedie po pobreží Tichého oceána. Je to síce len 30 km, ale vzhľadom na to, že kráčate v hlbokom jemnom morskom piesku, trvá táto etapa celý deň. Pritom za celý deň nestretnete „ani nohu„. Rozľahlé a pekné tichomorské pláže sú z turistického hľadiska nie príliš zaujímavé, pretože na chytanie bronzu je tu už pomerne chladno a z Pacifiku takmer neustále fúka vietor.

 

Autobus bol očividne preťažený lebo spodné priestory boli plné batožiny, zadná päťka naplnená až po strop a strecha bola plná takým spôsobom, že výška autobusu bol znásobená. Miestenkový systém ako v autobusoch honosnej spoločnosti Tur bus tu nejestvoval. Znamenalo to, že ľudia stáli napchatí všade, kde sa aspoň na špičkách prstov boli schopní udržať. Pomedzi nich sa ešte neuveriteľným spôsobom dokázali pretláčať predavači ovocia s vreckami hrozna a nektariniek. Ale autobus spoločnosti Ocean bus to všetko zvládol.

Asfaltka kúsok za Castrom skončila a ďalej sa kľukatila len štrkovitá prašná cesta. Autobus sa vliekol síce strašne pomaly, ale išiel. Za normálnych okolností by mi jeho pomalosť neprekážala. Ale tesne pred cestou skonzumované kilo šťavnatých nektariniek chcelo svoje. Na kamenitej ceste nás poriadne natriasalo a to mi nerobilo vonkoncom dobre. Uľaviť si cestou neprichádzalo do úvahy. Vystúpiť z plne natrieskaného autobusu, v ktorom bolo využité každé miestečko len o trochu väčšie ako zápalková škatuľka by znamenalo vyložiť polovicu nákladu i pasažierov a opätovné ich naložiť. Z toho vyplynulo, že iné riešenie ako vydržať, neprichádzalo do úvahy. Vedzte, že cesta do Cucaa je utrpenie, kedy pod studeno oroseným čelom sa vám preháňajú chmúrne spomienky na osud Tycha de Brahe!

Kým som meditoval nad prasknutým močovým mechúrom známeho astronóma na dvore Rudolfa II., Tkanička nadviazal rozhovor s dvomi dievčatami. Jedna mala síce obočie husté ako Leonid Brežnev, ale zato pekný úsmev a druhá tiež nebola na zahodenie.

Boli to študentky lesníctva a pedagogiky z Valparaisa a do Cucaa sa prišli pozrieť len tak na otočku.

Autobus nadhodilo na terénnej nerovnosti a ja som útrpne zaúpel.

Študentky si to zle vysvetlili a rýchlo mi vysvetlili, že vyše tisíckilometrová cesta pre ne naozaj neznamená nijaký problém.

Netušili, že úpiem z celkom iného dôvodu a ten problémom naozaj je.

Rozhovor so študentkami sa sľubne rozvíjal. Keď sme dorazili do Cucaa, negalantne som vyletel z autobusu medzi prvými. A Valparaisanky sa medzitým kdesi stratili.

 

Cucao tvorí len pár domov a samozrejme nevyhnutný drevený kostolík. Odtiaľto cesta ďalej pokračovala cez riečku. Most, ktorý tam mal podľa mapy byť, bol zničený. Vraj ho zničili tí, ktorí teraz za poplatok 200 peso prepravovali turistov na druhý breh člnkami. Na druhej strane riečky cesta viedla hlbokým pieskom. Nekráčalo sa ním práve najpohodlnejšie. Cesta bola z oboch strán ohradená ostnatým drôtom. Doviedla nás k informačnej kancelárii národného parku.

 

El Parque Nacional Chiloé má rozlohu 43.057 hektárov, a je rozdelený do troch oblastí: Chepu, Anay, Metalqui. Do samotného srdca parku je to 25 km prevažne po pobreží Pacifiku. V ústi rieky Cole cole by mala byť prevádzkyschopná chata a camp. Chata Cole-Cole sa nachádza na južnom brehu rieky Cole cole, má pec na prípravu jedál a kapacitu 15 ľudí. V tesnej blízkosti informačnej kancelárie možno absolvovať za poplatok od 1 000 – 4 000 pesos krátky peší okruh, ktorý je vlastne akousi botanickou záhradou a na malej ploche poskytne ponáhľajúcim sa návštevníkom všetko to, čo ostatným poskytne v nefalšovanej prírode.

 

Zaplatili sme 1 000 pesos za mapu a vydali sa na cestu.

Piesčitá cesta bola nepríjemná. S ťažkými batohmi na chrbte sme sa hlboko zabárali a piesok sa nám sypal do topánok. Spočiatku sa pri ceste vyskytovali osamotené domy a na záver civilizácie ďalší drevený kostolík. Chystali v ňom práve diskotéku a miestni mladí na ňu prišli zo širokého okolia na koňoch.

Za kostolíkom sa cez lagúnu klenul most a potom už iba nekonečné plochy piesku.

Oceán sme síce nevideli ale jeho hrozivé hučanie bolo zreteľne počuť. Hukot mi silno pripomínal Dunaj, keď s prúdom bojuje remorkér. Hukot oceána na mňa nepôsobil pozitívne. Opantal ma neistý nepríjemný pocit, ako z niečoho hrozivého, čo tušíte a dokonca počujete, ale nevidíte.

Okolo ôsmej sme začali hľadať miesto na zaľahnutie. Mali sme obavy z prílivu. Netušili sme, kam by až mohol siahať, keď pri palafitos sa dvíha o sedem metrov. Pláž vôbec nebola orientovaná do kopca. Ak sme sem - tam aj naďabili na nejaký dom, tak bol postavený vysoko na kopci. Nakoniec sme si našli miesto pri lagúne za skalkou. Bolo obrastené bujnou zeleňou a to bola azda záruka, že sem až oceán nesiaha – pokiaľ nepríde vlna tsunami.

 

Ostrov Chiloé bol kolonizovaný ako jedno z najposlednejších území celého Chile. Aj vďaka tomu dodnes nie je veľmi navštevovaný. Príroda, život a kultúra tu nie je ešte príliš poznamenaná civilizáciou. Miestni Indiáni, ktorí tvoria 7,3% obyvateľstva veria čomusi, čo je zmesou šamanizmu a katolicizmu.

Len tu sa vám môže stať, že celý deň kráčate nádhernými tichomorskými plážami do Národného parku Cole cole a nestretnete ani nohu. A potom, na sklonku dňa, keď si chcete vyfotografovať impozantný západ slnka nad Pacifikom, v diaľke sa zjaví jazdec na koni, ktorého sprevádza pes. Tešíte sa, že urobíte nádhernú gýčovú fotografiu jazdeckej siluety na pozadí ozrutného krvavočerveného zapadajúceho Slnka, noriaceho sa ako žeravá guľa do Pacifiku, ale indiánsky jazdec zrazu zmení smer jazdy k vám, zúrivo máva bičíkom a chce vás ním vyšľahať. Nesúhlasí s tým, aby ste jeho dušu zakliali do fotky. Darmo mu vysvetľujete, načo by vám bola jeho duša, keď máte dosť starostí s vlastnou. 

V Kirgizstane sa dávajú ľudia fotografovať radi. Pred jurtu ochotne nastúpi rodina v plnej zostave a ženy si ešte napochytro oblečú i čosi „slávnostnejšie„.

Nepálčania nemajú proti fotografovaniu tiež nič, ba niekedy vás až vyzvú, aby ste ich vyfotografovali (týka sa to najmä svätých mužov - sadhuov), ale po uskutočnení akcie sa vám môže stať, že budete počuť naliehavú vetu:

„Ten rupies please„.

Marockí Berberi sú menej ochotní, ale za peniaze predsa.

Ekvádorskí Indiáni ledva zbadajú fotoaparát, už utekajú z „miesta činu„ alebo sa aspoň odvrátia, či postavia sa tak, aby vám nejaká prekážka špatila záber.

Nuž a Indiáni v Chile vám svoj postoj k fotografovaniu pohotovo vysvetlia pomocou bičíka.

 

Vesmírna exkurzia

...Slnko zapadlo. Na nebo nad plážou ktosi zavesil tmavomodrý záves s neuveriteľným množstvom striebornou niťou vyšívaných hviezd. Vietor ustal. Kdesi nablízku podchvíľou zaerdžali kone. Idyla ako vyšitá - vyšitá hviezdami. Ležiac v spacom vaku s hlavou vyvrátenou proti oblohe som priam bytostne cítil ako sa rútim v dopravnom prostriedku zn. Zem, kamsi do tajomných hlbín vesmíru. Nebol to však pocit strachu z neznámeho. V technický stav staručkého dopravného prostriedku mám bezvýhradnú dôveru. Obavy mám skôr z jej obslužného personálu - ľudí.

 

Cole – cole

Asi kilometer od miesta nášho provizórneho táboriska viedol ponad lagúnu ďalší drevený most. Za ním sme našli nádherné trávnaté miesto s potôčikom, vhodné na prespanie, i keď s nie veľmi dôveryhodnou vodou.

Odtiaľto cesta opúšťala pobrežie a stúpala do svahu. Miestami sa zakliesnila do akýchsi pozoruhodných výmoľov, či skôr minikaňonov, občas s možnosťou pohľadu z výšky na oceán.

Keď sme došli k chate s výrazne červenou strechou a s chilskou zástavou na stožiari, vedeli sme, že sme pri cieli. Zostúpili sme na pláž. Stálo tu viacero stanov schovaných v kríkoch. Cesta viedla k refugiu, čo bola opustená stará búda a k mostu, ktorý viedol cez rieku Cole cole. Pôvodne sme uvažovali, že sa vydáme po brehu rieky do vnútrozemia ostrova, ale táto predstava nás rýchlo opustila. Nešlo to tak, ako nám sľubovala neinformovaná pani v informačnej kancelárii. A ak by to podľa jej informácií predsa len malo ísť, tak iba s najatým oddielom mačetéros.

Pravdupovediac vegetáciou národného parku som bol sklamaný. Profesionálny botanik by možno híkal nad druhovou rozmanitosťou a exotickosťou rastlín, ale ja - nebotanik som vnímal len estetickú stránku. A tá ma neuchvátila.

Pobrežie a pláže Pacifiku boli chladné, ale gýčovo krásne. Ale inak?

Najväčší dojem vo mne zanechala napokon návšteva jednej z domorodých domácností. Na dvore sa nenútene prechádzali prasce a sliepky.

Že čo je na tom také zvláštne?

Dohromady nič.

Len každá z tých sliepok mala z neznámych dôvodov na behákoch obuté papučky z károvanej látky.

 

Z Cucaa do Castra sme sa vracali tým istým autobusom, ktorým sme prišli. Umiestneniu môjho batoha na strechu sa nedalo vyhnúť. Sledoval som s obavami, či ho dobre priväzujú. Batoh síce zo strechy nespadol, ale bez problémov to napriek tomu nebolo.

V polovici cesty sa začal z motora valiť dym a autobus zastal. Niektorí cestujúci presadli na taxík. Šofér autobusu oznámil, že motor je kaput, ale po 15 minútach naštartoval (asi ochladil prehrievajúci sa motor) a išlo sa ďalej. Ale tesne pred Castrom sa situácia opakovala a tentoraz motor odišiel definitívne.

Našťastie prišiel po nás náhradný autobus.

Vyzeral ešte nedôveryhodnejšie.

Napriek tomu batohy putovali zo strechy jedného autobusu na strechu druhého. Ale neudialo sa nič zlé. V Castre sme mali dokonca celých 20 minút na prestup do autobusu do Puerto Montt. Na jedlo som si stihol kúpiť (nepoučiac sa) len nanuk a hrozno, čo je tá najvhodnejšia kombinácia pred dlhšou cestou autobusom.

Po príchode do Puerto Montt sme si hneď kúpili lístky do Santiaga. Brouk s Tkaničkom na pol siedmu, aby Brouk stihol ísť vybaviť na české veľvyslanectvo v piatok nový pas namiesto svojho strateného a Vašek, Mojmír a ja na pol desiatu. Spomedzi množstva autobusových spoločností zabezpečujúcich túto trasu sme si vybrali tú najdôveryhodnejšiu, s veľkým neónovým nápisom nad kanceláriou a s relatívne dobrými cenami cestovných lístkov. Trinásťhodinová jazda za 6 000 pesos bola dobrá cena. Viezť nás mala spoločnosť Frontera.

Išli sme sa ubytovať. Pred autobusovou stanicou nás odchytila žena ponúkajúca hospedaje za 1 500 peso. Cena bola vynikajúca a tak sme neváhali. Išli sme s ňou. Čím sme však boli ďalej od autobusovej stanice, tým nám bolo jasnejšie, že sa nedohodneme. Viedla nás k domom, v ktorých som čírou náhodou tri dni predtým videl robiť policajtov s pištoľami v rukách dramatickú raziu. Navyše išlo o ležanie na zemi v zablchavenej miestnosti bez možnosti zamknutia. Odmietli sme.

Nakoniec sme sa vrátili do hospedaje na ulici Miraflores, kde sme spali predtým. Zložili sme batohy a išli sme sa najesť na trh. Dali sme si chilskú špecialitu – curanto. Ide o eintopf, do ktorého kuchárky pohádžu všetko čo majú poruke. Väčšinou sa do hrnca hádže bravčové a hydinové mäso, kus údeného mäsa, klobása, všemožná zelenina a mušle. K tejto pestrej zmeske sa podávajú zemiakové placky a varené zemiaky. Na tanier vám naložia takú kopcovitú porciu až začnete uvažovať, či ste za ten mesiac v cudzine naozaj až tak schudli, aby sa v kuchárkach prejavili matersko-ochranné pudy.

Nenápadným pozorovaním ďalších stravníkov však zistíte, že takúto porciu tu nakladajú na tanier každému. Jedla na tanieri bolo veľa, ale že by ma nejako oslovilo...? Curanto stálo 2 500 peso, pollitrové pivo Crystal 1 000, čo je na pivo dosť... A to ešte stáli všetky čašníčky pri našom odchode v rade pred dverami, čo mohlo znamenať len jedno – trinkgeld pre každú z nich. So slovami: yo no soy millonario, yo soy eslovaco a so sklopenými očami som opustil krčmu.

 

V prístave som zistil, že viacero lodných spoločností ako Patagonia Connection, či Cruceros Skorpios ponúkajú v Puerto Montt plavbu v južných častiach Chile s návštevou národného parku Laguna San Rafael s impozantnými ľadovcami. Napriek tomu, že fotky z prospektov boli veľmi lákavé musel som túto cestu oželieť. Potrebné financie by som možno ešte aj dal dohromady, ale nemal som sedem voľných dní, ktoré si takáto plavba vyžadovala. Našli sme si aspoň agentúru, ktorá ponúkala výlet do Parque Nacional Vincente Pérez Rosales.

Parque nacional Vincente Pérez Rosales založili v roku 1926. Patrí k najstarším v Chile i v celej Južnej Amerike. Nachádza sa 50 km od Puerto Varas a má rozlohu 2 510 km2. Centrálnym bodom je Lago Todos los Santos, ktoré je zároveň najnižším výškovým bodom parku. Jazero je obklopené pôvodnými lesmi, nad ktorými sa týči niekoľko vrcholov. Tie tvoria oblúk smerujúci východne od kužeľu sopky Osorno (2 660 m). Na konci tohoto oblúka se týči majestátna hora Tronador (3 491 m). Teplé počasie a dostatok zrážok podporili vznik pralesa.

Agentúra Austral výlet ponúkala za prijateľných 3 000 pesos. Navyše nám sľúbili, že o ôsmej večer budeme späť, aby sme stihli autobus do Santiaga. Prvou zastávkou na ceste bolo kúpeľné prístavné mestečko Puerto Varras. Mestečko nie je veľké, ale dvadsať minút, ktoré sme veľkodušne dostali k dispozícii na jeho prehliadku nestačí. Zvlášť, ak sme - akoby mimochodom, zastavili pri kioskoch so suvenírami, s predavačmi ktorých sa náš šofér veľmi srdečne zdravil. Dvadsať minút nestačí, pretože na pobreží Pto. Varras sú pekné kostolíky európskeho štýlu a v meste je aj kasíno a pozoruhodný drevený kostol.

V okolí Pto. Montt a Pto. Varras sa usadilo veľa nemeckých emigrantov a preto sa tu možno stretnúť s množstvom nemeckých názvov... Hasiči sa tu nevolajú Bomberos, ale Feuerwehr, hotely lákajú hostí na nemeckú pohostinnosť alebo do zariadenia s názvom Club alemana, cestou sme sa zastavili na občerstvenie v krčme nazvanej Zur Wassermühle, kde bol skutočne na obdiv vystavený funkčný vodný mlyn...

Cesta do národného parku Parque Nacional Vincente Pérez Rosales, ktorý sa kratšie nazýva aj Petrohue viedla údolím medzi vulkánom Osorno a vulkánom Calbuco, ktorý zatiaľ naposledy vybuchol v roku 1960 a odvtedy je jeho sopečný kužeľ rozpolený. Bystré oko v diaľke zbadá ešte vrchol Monte Tronador. Ďalšia zastávka bola pri Laguna la Posa. Tu sme nasadli na motorový čln a previezli nás po lagúne až k ostrovčeku, ktorý pomenovali pravdepodobne tiež Nemci, lebo sa volal Isla Loreley[2].

Nasledovala ďalšia zastávka v krčme, ktorú bolo cítiť už zďaleka nezdravým dymom. No… v krčme. Krčma je trochársky výraz. Kým ešte neboli u nás hyper a supermarkety, tak sa vravievalo veľkopredajňa potravín. A hoci sa nevraví hyper a superkrčma, tak túto bolo možné pokojne označiť termínom veľkokrčma. V osobitnej miestnosti celej čiernej od dymu, dvaja chlapci s námahou krútili obrovskými ražňami, na ktorých bol nastoknutý azda celý vôl. To bola jediná ponuka tejto reštaurácie. Išlo o očividné zneužívanie detskej práce, ale nikto z jej návštevníkov sa ani trochu netváril, že by bol inšpektorom Medzinárodného úradu práce a tak chlapci nerušene krútili ražňom ďalej. Pochopili sme, že šofér mikrobusu má svoje drobné biznisy dohodnuté s krčmármi a kioskármi.

Ďalej sme pokračovali k Laguna Verde, kde síce bola voda zelená tak ako to sľuboval názov, ale inak mi to pripomínalo zákutia čatajského potoka, v ktorom možno nájsť vyhodené staré pneumatiky, prasknuté hrnce i hrdzavý sporák.

Napokon sme sa vydali do samotného národného parku Petrohue. Asfaltka tu končila, pokračovala len hrboľatá kamenistá cesta. A aj tá bola na dvoch miestach strhnutá a zničená prívalmi vôd z Volcan Osorno.

Za prehliadku vodopádov Saltos del Rio Petrohue sa platilo vstupné 1 000 peso. Táto platba bola oprávnená, pretože sústava udržiavaných bezpečných vybetónovaných(!) cestičiek a mostíkov s kovovými zábradliami vás doviedla až priamo do centra všetkého tohto vodného hukotu. Voda mala zvláštne sivé zafarbenie. Nepadala z výšky kolmo dolu ako si väčšinou každý predstaví, keď počuje slovo vodopád. Skôr to bola taká divoká voda, len o trochu divokejšia, než aká by bola vhodná pre kanoistu Martikána.

Odtiaľ sme pokračovali po kamenistej ceste k jazeru Lago Todos los Santos. Bolo až nečakane veľké. Až tak, že sa na ňom plavili výletné lode. Z jazera vyteká nádherne čistá rieka Rio Petrohue. Cestou dole ju však prítoky sivočerveného bahna tečúceho zo svahov Osorna nepekne sfarbujú. No... správnejšie je napísať – zasvinia ju až hrôza!

V jazere sa zopár ľudí kúpalo. Zopár člnkovalo. Málokto sa slnil. Možno preto, že breh bol tvorený z jemného čierneho sopečného prachu a keď len trochu zafúkalo, prášilo sa jedna radosť.

Na spiatočnej ceste sme sa zastavili v ďalšej z nevyhnutných občerstvovacích staníc. Jej raritou bolo, že vo voliére mali okrem nie príliš zaujímavých sliepok a bažanta aj takmer pol storočia v klietke väzneného kondora, ktorého som už spomínal.

V rámci občerstvovacej ponuky tu predávali Kuchen a Apfelkuchen. Kuchen je opäť udomácnené slovo z nemčiny. Bol to typický čerešňový koláč aký robila i moja matka.

Potom sme už pokračovali do Pto. Montt. Šofér pridal rýchlosť. Chcel dodržať prísľub, že do dvadsiatej budeme v meste, aby sme stihli autobus do Santiaga. Šofér to síce stihol, ale po príchode na autobusovú stanicu sme zistili, že dopravná kancelária Frontera, ktorá nám na dnešný deň predala cestovné lístky do Santiaga už neexistuje!

Veľký neónový nápis bol odstránený, zariadenie kancelárie preč a na skle oznam s pečiatkou Mestského úradu, že Frontera skrachovala...

Našťastie skrachovala zodpovedne: miestni dispečeri nás presviedčali, že „niečo„ by pre našu hŕstku „pozostalých„ po Frontere, ktorá by sa chcela dostať do hlavného mesta, malo prísť...

Autobus napokon prišiel.

Síce s hodinovým meškaním, ale predsa. Šoféri mali na sebe pohodlné domáce svetre namiesto hrdých uniforiem s firemným nápisom, ale do Santiaga nás odviezli. Akurát pár kilometrov pred Santiagom zastavili pred akýmsi motorestom a bez zbytočných emócií odmontovali z autobusu tabuľky s menom skrachovanej dopravnej spoločnosti.

Doprava v Chile

I keď som sa o autobuse na ostrove Chiloé vyjadril dosť nelichotivo, autobusová doprava tvorí v Chile kostru dopravného systému. Množstvo autobusových spoločností spája svojimi spojmi jednotlivé mestá. Rozdiely v cenách lístkov sú dosť výrazné. Záleží od veľkosti spoločnosti, ale aj od triedy autobusu. V luxusnej triede sú len tri rady sedadiel, ktoré sa dajú upraviť do ležadlovej polohy. Ale aj v autobusoch štandardnej triedy sa o vás postarajú vzorne. Posádka každého autobusu pozostáva z dvoch šoférov a zo sprievodcu. Sprievodca vám ukladá batožinu do batožinového priestoru, pomáha na schodíkoch pri nástupe a výstupe, rozdáva občerstvenie, ktoré je v cene cestovného lístka i predáva občerstvenie, ktoré je nad rámec ceny, otvára a zatvára okná a poklopy v autobuse, večer v celom autobuse zaťahuje záclonky, aby ste mohli nerušene spať a ráno ich zas odhŕňa. Keď na videu skončí americký akčný film, o zábavu sa stará sprievodca. Rozdá cestujúcim akési šachovnice a prostredníctvom mikrofónu hrá s cestujúcimi bingo.

Železničná doprava je v Chile na úpadku. Z hlavnej železničnej stanice v Santiagu vychádza už len 6 vlakových spojení denne. Priorita autobusovej a automobilovej dopravy spôsobuje v päťmiliónovom hlavnom meste obkolesenom horskými masívmi smogové poplachy. Nečudo, že sa obyvatelia Santiaga cez víkendy húfne vydávajú na cestu do Viňa del Mar, kde okrem známeho kasína sú kilometre prekrásnych piesočných pláží.

Viňa del Mar tvorí s obchodným prístavom Valparaisom súmestie. Valparaiso je okrem obchodného a vojenského prístavu pozoruhodné tým, že je sídlom chilského parlamentu. Najväčšia atrakcia Valparaisa sa týka opäť dopravy. V tomto meste, ktorého uličky prudko stúpajú po pobrežných strmých útesoch obkolesujúcich prístav pripomínajúcich obrovský amfiteáter, funguje zriedkavý druh mestskej hromadnej dopravy. Sú to pozemné lanovky tzv. funiculare, ktoré dopravujú obyvateľov z centra mesta do vyššie položených ulíc.

Lanovky nepôsobia príliš dôveryhodne, pretože očividne už čosi pamätajú. Stanice lanoviek sú obyčajné drevené búdy s holou žiarovkou visiacou na drôte zo stropu a o dvojkoľajných lanovkových koľajniciach tiež nemožno povedať, že sú to rovnobežky. Vlastne možno vyjadriť údiv ako môže lanovka premávať na koľajniciach, ktorých rozchod je očividne na rôznych úsekoch trate rôzny. Ale fungovalo to.

Dobre rozvinutá je i letecká doprava. Okrem troch veľkých leteckých spoločností (Ladeco, National a Lan Chile), ktoré lietajú medzinárodne, lieta na vnútrozemských linkách viacero menších a pomerne lacných spoločností.

 

Santiago de Chile

Santiago de Chile založil v roku 1541 Pedro de Valdívia. Na rozdiel od Diega de Almagro, ktorý sa o to pokúšal 4 roky pred ním, sa mu podarilo na ceste zo severu vydržať hlad, chlad aj výškovú chorobu a dorazil až k brehom rieky Rio Mapocho. Zaprisahaní odporcovia alkoholu oslavujú teda Pedra de Valdívia ako zakladateľa Santiaga, menej zásadoví milovníci vína sú de Valdíviovi vďační za to, že doviezol so sebou vinnú révu a dal tak základ významnému hospodárskemu odvetviu. Chilské vína sú známe svojou kvalitou.

Čo je pre Európana francúzske víno, to je pre Juhoameričana chilské. Približne 140 000 hektárov vinohradov ročne vydá 5 mil. hektolitrov vína. Na každého Chilana, ktorých je 15 miliónov, vrátane detí tak pripadá z vyprodukovaného vína presne 33, 3333333333333333333333333333333333333333333333333333333 litra.

 

 

Po sprche a „chutnom„ inštantnom zeleninovom guláši so sójovým mäsom, ktoré chutilo ako prevarené rezance z bicyklových duší sme sa vydali na vyhliadkový kopec nad Santiagom - Cerro San Cristóbal.

 

Výhliadkový vrchol sa nachádza v Parque Metropolitano a ten sa zas nachádza vo štvrti na severnom brehu rieky Mapucho, kde bývajú zámožnejší obyvatelia mesta.

Ulice sú tu tiché a upravené. V množstve zelene sa ukrývajú honosné rozľahlé vily. Pod kopcom sa nachádza la Chascona – múzeum Pabla Nerudu a množstvo príjemných tichých kaviarničiek. Príjemne by sa tu sedelo, keby bolo za čo.

Z námestia Plaza Caupolicán sa možno vyviezť na vrchol pozemnou lanovkou, ktorej hovoria funicular. Niektorí, na peniaze chúlostiví kolegovia, ktorých radšej nebudem menovať, keď zistili, že lístok na lanovku stojí 700 pesos, zamýšľali namiesto funicularu vyfunieť na vrchol peši. Nakoniec sme si však povedali, že sme sa dosť natrápili na Aconcague, a tak si zaslúžime vyviezť sa lanovkou.

Cerro San Cristóbal poskytuje pekný výhľad na mesto obkolesené vysokými Kordillerami, ale fotografovať kvôli povestnému smogovému oparu sa príliš nedá. Celé mesto sa nachádza akoby v hmle, ale hlavné orientačné body v centre sa dajú rozoznať. Priamočiare rovnobežky ulíc sa ťahajú krížom cez celé mesto a strácajú sa v diaľke.

Na vrchole Cerro San Cristóbal stojí 22,5 metra vysoká, žiarivobiela socha Virgen de la Inmaculada Concepción a ochraňujúco rozprestiera svoje ruky nad mestom. Mňa príliš neochránila pred dotieravými predavačmi suvenírov. Podľahol som im a v stánku som kúpil hudobný nástroj (vydlabaný kmeň stromu, v ktorom sa po prevrátení čosi nečakane dlho presýpa a vydáva zvuk). Žiaľ, jeho názov nepoznám.

Hoci z opačnej strany kopca sa dá zísť do mesta kabínkovou lanovkou (teleferique), späť sme išli peši a skratkou. Skratka väčšinou významne urýchľuje cestu. A ak na skratke naďabíte na v kriakoch ukrytú chatrč bezdomovca a jeho svorku štyroch agresívnych psov, ste dole ešte rýchlejšie.

 

Hlavné santiagské námestie Plaza de Armas je celé rozkopané. Budujú tu ďalšiu linku metra. Napriek tomu sa dá dostať ku Catedral Metropolitana, ktorá stojí vo východnom rohu námestia.

Zvonku katedrála obložená plechovými plotmi príliš neupúta, ale vnútri je pokojná atmosféra zlatých oltárov, farebných okien s náboženskými výjavmi, vône kadidla a najmä neoceniteľný chládok.

Vnútri zbožnosť, pokánie a pripomínanie si Božích prikázaní, vrátane toho siedmeho: nepokradneš a vonku pred katedrálou zmrzlina za nekresťanských 650 pesos.

Neďaleko katedrály, v budove bývalej colnice, sa nachádza Museo Chileno de Arte Precolombino. Španielofilom pripomína, že dávno pred Španielmi tu žili ľudia a ich vyspelé civilizácie predkolumbovských kultúr. Pod arkádami múzea je chládok. Chlapi tu majú rozostavané šachovnice a urputne bojujú o každú figúrku. Okoloidúci ich nerušia.

Zo širokej Avenidy Libertador sa otvára námestie ústavy – Plaza de la Constitución. Tu dala španielska koruna v 18. storočí postaviť najväčšiu budovu vo vtedajšej latinskej Amerike – Palacio de la Moneda – prezidentské sídlo.

V tomto paláci prišiel hrdinsky so zbraňou v ruke o život lekár a prezident Salvator Allende, ktorý sa odmietol vzdať aktérom vojenského puču podporovaného americkou CIA.

Dobre si pamätám televízne zábery rozstrieľaného paláca i rapotavé zvuky guľometov z televíznych šotov tých dní. Dnes sú streľbou zničené múry paláca opäť v poriadku. Ale v mysliach mnohých Chilanov, a nielen ich, ostali jazvy, pretože tu bol násilne prerušený veľmi nádejný pokus o vznik priekopníckeho, nezávislého, ekonomicky sebestačného a sociálne spravodlivého systému na americkom kontinente, nemajúceho s komunistami, ako sa to často mylne interpretuje, nič spoločné.

 

V zrkadlových sklách nahodilo rozostavených mrakodrapov na Alamede patriacich nadnárodným spoločnostiam, ktoré vyciciavajú z Chile nerastné bohatstvo šikovnejšie ako Stokerov Dracula krv, sa zrkadlia ojedinelé pozostatky starej koloniálnej architektúry. Takým je i najstaršia budova v Santiagu, kostol San Francisco s jednoduchými červenými múrmi, ktorý bez ujmy vydržal všetky ničivé zemetrasenia.

Teplo a zápach z exhalácií kolabujúcej dopravy, zhon, ruch a zmätok – aj to je Santiago.

 

Široká trieda, hlavná os vnútorného mesta, Avenida General O´Higgins, plná dopravného ruchu vás dovedie až ku kopcu Santa Lucia, ktorý sa vypína v centre mesta.

Kopec je vlastne udržiavanou záhradou s množstvom monumentálnych schodísk, sôch a fontán. Záhrady v tejto lokalite boli údajne už v roku 1875. Postupne pribúdali ďalšie a ďalšie na rôznych výškových úrovniach až z kopca vznikla udržiavaná oáza zelene uprostred päťmiliónového mesta utopeného v smogu.

Santa Lucia síce nie je taká vysoká ako San Cristóbal, ale aj odtiaľto je pekný výhľad na mesto a najmä na najrušnejšiu ulicu Santiaga – Alamedu.

Pravdupovediac, kopec som navštívil z dosť prízemných dôvodov (prítomnosť verejného WC), ale keď som sa už naň vyštveral, povedal som si, že urobím pôsobivé večerné snímky mesta.

Nič som nedbal na upozornenie vytlačené v bedekri výrazným písmom: Kvôli neustálym krádežiam a prepadom sa odporúča Cerro Santa Lucia navštíviť len cez deň a pohybovať sa len po hlavných cestičkách.

Dobre som urobil. Kopec vôbec nebol večer vyľudnený a nebezpečný. Práve naopak. Na najvyššej plošine kopca sa konal verejný koncert. Kapela v zložení gitara, basa, bicie a ťahacia harmonika hrala jazz i staré hitovky. Pokojne tu popíjam Fantu, odpočívam, čakám na tmu a píšem si poznámky. V písaní ma rušili len ovácie obecenstva, ktoré reagovalo ako na rockovom koncerte.

Vyfotil som západ Slnka nad Santiagom a svetlá mesta. Potom som zišiel na Avenida General O´Higgins a bol som prekvapený ako slabo je vysvietená.

Na ulici Ahumada vyhráva okoloidúcim množstvo muzikantov, hrá sa divadlo, a akýsi čudný spolok starých chlapov v oblekoch a starých žien s tamburínami hrá monotónne odrhovačky.

Obyvatelia Santiaga sa radi zabávajú do noci...

V niektorých chilských mestách som pozoroval zaujímavý, pre mňa dosť nepochopiteľný, jav. Napríklad v Santiagu obchodíky ponúkajúce faxové a xerografické služby boli sústredené na jednej ulici. Bolo ich tu tesne vedľa seba aj dvadsať.

To isté sme mohli pozorovať na juhu Chile, v hlavnom mestečku ostrova Chiloé v dvadsaťtisícovom Castre, kde na jednej ulici boli vedľa seba štyri Veterinárie. Sú to priestory s kumulovanou funkciou veterinárskej ambulancie, lekárne a predajne krmív a chovateľských pomôcok.

Ako im išiel kšeft, keď mali konkurenciu takto blízko, neviem. Súdiac podľa toho, že v jednej z Veterinárií predávali okrem už spomenutého sortimentu aj drôtené pletivo, klince a iný materiál, ktorý sa zvykne u nás nazývať spojovacím (pričom nemám na mysli catgut, vicryl a iný chirurgický šijací materiál) a v druhom dokonca ovocie a zeleninu, asi to veľmi na zbohatnutie nebolo. Ale možno sa pod ich obchodnú úspešnosť podpísala aj skutočnosť, že juh Chile je oproti severu hospodársky zaostalejší.

Mimochodom, neviem si dosť dobre predstaviť tie trenice, keby všetky bratislavské xerokopírovacie či veterinárske služby boli sústredené trebárs na Obchodnej ulici...

 

V posledný deň pobytu som sa vybral s Mojmírom do Valparaisa. Vo Valparaise sme vystúpili pri obrovskom blšom trhu kde predávali úplne, ale úplne všetko. Dokonca i staré časopisy Union sovietica s Valentinou Tereškovovou na obálke. Podľa bedekra sme prešli všetky pamätihodnosti.

Na severnom okraji mesta sme sa pozemnou lanovkou (funicular) vyviezli na vrchol útesov odkiaľ bol dobrý výhľad na celý prístav. Kotvili v ňom štyri obchodné lode a štyri krížniky chilskej armády.

Ďalšiu pozemnú lanovku sme už nevyužili, ale vystúpili sme po schodoch ešte raz na vrchol útesov a prezreli si námorné múzeum.

Navštívili sme miestnu tržnicu, uvedenú v bedekri ako pamätihodnosť. Nič zvláštne na nej nebolo - pripomínala starú bratislavskú tržnicu a príšerne smrdela. Nie rybami, ale potuchlinou a boh vie čím nezdravým ešte. Na poschodí boli rybacie reštaurácie i keď reštaurácia je honosný názov – boli to skôr bufety. V potuchnutom zápachu tržnice však nemal chuť na jedlo dokonca ani večne hladný Mojmír. A to je už čo povedať.

V prístave ponúkajú turistom plavbu motorovými loďkami po zátoke, ale nešli sme. Mojmír predsa nie je nejaký vypatlaný lodník, ale železničiar! Chápavejším je už asi jasné, že zvyšok času vo Valparaise sme strávili na miestnej železničnej stanici napriek tomu, že súpravy nazývané Metrotrén slúžili skôr na prímestskú dopravu než by išlo o skutočnú železnicu.

Po železničiarskom intermezze nám zostal už len čas na hľadanie autobusovej stanice. Honosnú a veľkú budovu chilského parlamentu s impozantným vstupom, omnoho väčšiu ako budovu Národnej rady SR, sme už zaregistrovali len tak úkosom.

Celá réžia nášho pobytu vo Valparaise sa akosi ocitla v Mojmírových rukách. Na jeho popud sme ešte navštívili blší trh. Asi plánoval niekomu kúpiť lacný darček z Chile. Napokon z darčeka nič nebolo, pretože u Mojmíra v súlade s predpokladmi prevážil hlad a tak si na trhu kúpil hot dog. Predávala ho korpulentnejšia pani z okienka auta. Ako to dokázala mi dodnes vŕta hlavou. Autíčko jej bolo očividne šité na mieru, ba miestami sa z neho vylievala - okrem nej sa doň už nemohol zmestiť žiadny hot dog.

Napriek tomu, že v Chile je dominantná automobilová doprava nie sú tu diaľnice. Jediný úsek asfaltky, ktorý by sa tak dal s privretím oboch očí označiť, je dvojprúdová cesta medzi Valparaisom a Santiagom. Vedie však aj cez obývané územia (obce) a tak nemožno ísť rýchlosťou obvyklou na našich diaľniciach. Navyše asi v polovici cesty medzi Valparaisom a Santiagom je dlhý cestný tunel, ktorý je však len jednoprúdový. Čo si na dvojprúdovke nadbehnete, to si tu odstojíte, kým sa do tunela dostanete.

A najmä v nedeľu podvečer.

Vtedy sa z Viňa del Mar, obľúbeného výletného miesta Santiagčanov vracajú húfy víkendových hostí a pred tunelom sa tvorí dlhý rad áut čakajúcich na prejazd.

A všade tabule zakazujúce fotografovať!

Nečudujem sa.

Takú nedomyslenosť má chuť vyfotiť každý!

 

Samozrejme kvôli Mojmírovi sme museli navštíviť aj hlavnú santiagsku železničnú stanicu, z ktorej vychádza denne len 6 vlakov. Vlaky smerujú hlavne na juh. Donedávna najdlhšia – 1000 kilometrová trať viedla do Puerto Montt a cesta trvala 24 hodín. Železničnú stanicu však už aj v tomto meste zrušili. Možno i preto, že cesta ležadlovým vlakom do Puerto Montt bola až tri razy drahšia ako cesta autobusom. Pritom luxusnejšie autobusy poskytujú cestujúcemu rovnaké, ak nie väčšie podhodlie a lepší servis ako vlak.

Mojmír sa skutočného vlaku v Santiagu na stanici nedočkal. Boli tam vystavené len staré parné lokomotívy – železničiarsky skanzen...

 

Cesta domov

Pred odletom domov som sa na santiagskom letisku stretol s členom pardubickej výpravy na Aconcaguu. Dozvedel som sa smutnú správu. Jeden z členov ich výpravy zomrel v Confluencii, v prvom postupovom tábore na ceste do base campu. Vystúpil do Plaza Francia, dostal bronchitídu, začal užívať antibiotiká, dva dni sa zdržal v Confluencii, potom sa náhle jeho stav zhoršil, po porade s lekárom z Plaza de Mulas ho okamžite mulami transportovali dole, ale cestou umrel. Bol to vraj čudák. Pred odchodom sa dal vyšetriť športovým lekárom. To by bolo ešte v poriadku..., ale následne vraj uzavrel tri životné poistky. Už predtým mal vraj v Alpách dva krát problémy s výškovou chorobou vo výškach 3 000 – 4 000 metrov. Raz ho už dokonca zachraňoval vrtuľník.

Na dôvažok Pardubičan tvrdil, že týždeň po našom odchode zahynulo na Aconcague 7 ľudí. Ale či je o pravda....?

Do Londýna sme prileteli na letisko Gatwick.

Odletieť do Viedne sme však mali z Heatrow. Pomaly sme sa posúvali v rade na odbavenie. Imigračný úradník bol celkom šikovný a rad sa postupne skracoval. Až do chvíle, keď som mu podal svoj pas.

„Mister Fabian, vy nemôžete letieť s ostatnými!„ oznámil mi stroho a pohotovo mi vsunul do cesty zábranu.

Mal som pocit, že sa mi to len zdá. Že niekto len reprízuje film spred mesiaca vo Viedni.

„Ako to? Veď mám vízum!„ rozhorčene vyhŕknem na chlapíka.

„Áno, vízum máte, dokonca dvojcestné, ale tranzitné a nie pobytové! A ak chcete opustiť letisko Gatwick a premiestniť sa na Heatrow potrebujete už vízum pobytové.„

Pokúšal som sa argumentovať tým, že nás predsa na Heatrow prevezie letiskový autobus, z ktorého sa nedá len tak za jazdy ubziknúť do mesta. A teda, čo už je to len za pobyt? A načo na taký pobyt pobytové vízum?

Uniformovaný chlapík bol však neoblomný ako žula. Chvíľu som sa nádejal, že bude ako tatranská žula podliehajúca rýchlemu zvetrávaniu, ale britský byrokrat nezvetral ani trochu.

Našťastie, podarilo sa mi prebookovať letenku na let British Airways, ktorý do Viedne letel z Gatwicku ešte v ten deň.

Ibaže o takmer šesť hodín neskôr.

S chlapcami som sa ani nestihol poriadne rozlúčiť.

 

Una latinoamericana

Latinskoamerické ženy sú veľmi pekné. Dlhé ligotavé vlasy čierne ako uhol, prenikavý pohľad tmavých očí a čosi, čo by sa dalo nazvať podľa Ludvíka Součka: Tušenie súvislostí. Súvislosti týchto žien s rozľahlými pampami, divokými rozoklanými horami a so spontánnym indiánskym prírodným životom.

Sú skrátka krásne a vzbudzujú záujem každého chlapa. Ale len dovtedy, kým sú za múrom, alebo za niečím, spoza čoho im vyčnieva len hlava s exotickými črtami. Keď vyjdú spoza múru, nadšenie európskeho muža rýchlo klesá. K hlave špičkovej latino topmodelky je pripasované telo, ktoré sa o vstup do sveta modelingu uchádzať väčšinou nemôže. Pneumatičnosť brušných partií a časté zadné partie konfekčného označenia XXL sú nepochopiteľne zvýraznené oblečením, ktoré je zásadne vypasované. Posledné gombíky halenky tesne nad holým pupkom sú rozopnuté, podobne ako zipsový uzáver tesných nohavíc kúsok pod ním. Vytvára sa tým akýsi kosoštvorec holej kože s centrálnou preliačinou pupka, ktorý sa nie práve najšťastnejšie vylieva z tesného oblečenia. Proti gustu žiadny dišputát.

Pedrov, Pablov, Ramónov a Juanov to asi privádza do vytrženia.

Mňa nie.

 


[1] Odborná terminológia mojej starej matky.

[2] Na strednom toku Rýna sa neďaleko mestečka Oberwesel vypína nad riekou mohutná 132 metrov vysoká skala. Podľa povesti na nej sedávala víla Loreley a svojim spevom lákala lodníkov, kvôli čomu potom ich lode na útesoch stroskotali. Neviem, či išlo len o spev, čím Loreley lákala, ale asi to bola pravda, pretože povestnú vílu ospieval v rovnomennej básni aj veľký Heinrich Heine.