Francúzsko

Chamonix – Mont Blanc

Prvý raz som sa o Mont Blanc pokúšal začiatkom mája 1996. Cestou autom krížom cez Švajčiarsko to síce vyzeralo nádejne, pretože vinohrady sa už paradoxne zelenali pod zasneženými vrcholkami hôr – neklamný znak pokročilej jari. Keď sme však dorazili do Chamonix, hneď sme vedeli, že sme prišli nevhod.

Mesto bolo pusté, kempy prázdne, okrem jedného všetky zatvorené. Nad mestom ťažké, tmavé, snehové mraky. V Office de Tourisme na námestí Place du Triangle de l´Amitié pravidelne vyvesujú predpoveď počasia na nasledujúci deň. Nám nestačilo, keď sme si prečítali, že hore husto sneží a snežiť bude. Chceli sme to od pracovníčky za pultom počuť na vlastné uši. A tak sme sa dozvedeli aj ďalšie nepriaznivé, ale dôležité správy. Chata na Aiguille du Goûter vo výške 3 850 m n. m., našincami familiárne nazývaná Gutierka, nachádzajúca sa na začiatku montblanského ľadovca je zatvorená. Ak by sme dorazili až k nej, maximálne by sme sa mohli ukryť v núdzovom zimnom prístrešku, kde nás však nečaká nič iné než chlad a azda trochu ochrany pred vetrom. Lanovky a zubačky nepremávali tiež...

V kabíne auta, ktorým sme sa do Chamonix doviezli, sedeli dvaja skúsení a dvaja neskúsení horali. Najmä ich vybavenie nebolo postačujúce na panujúce zimné podmienky. Bolo by teda dosť veľkým rizikom vydať sa za takýchto okolností na opustenú horu so záľahou čerstvého snehu. Vyrazili sme teda aspoň na túru po ľadovci Mer de Glace. Navrávali sme si, že čakáme na vhodné počasie a zároveň sme využívali čas na to, aby skúsení naučili neskúsených pohybovať sa po ľade v stúpacích železách a zlaňovať. Dvesto metrová hĺbka ľadovca dlhého 7 kilometrov a širokého 1 200 metrov sa nám zdala byť ideálnym trhlinodrómom na takýto výcvik.

Mer de Glace

Do výšky 1 913 metrov vás vyvezie zubačka Train du Montenvers. Ďalej už musíte ísť po svojich. Niežeby prechádzka po Mer de Glace nebola pekná túra, ale to, čo hore nad Gutierkou neustále padalo na zem ako hustý prašan, to tu dole padalo v menej príjemnej, tekutej forme. Po necelej hodine som sa na ľadovci Mer de Glace cítil ako na sviečkovej demonštrácii v Bratislave 25. marca 1988, keď eštebáci usúdili, že na námestí sa zhromaždilo príliš mnoho osobnej hygiene neholdujúcich ľudí a pre možný vznik epidémie sa rozhodli nás dôkladne poumývať pomocou vodných diel. Premočený, ako na „sviečkovici„ a na Mer de Glace som potom už v živote nikdy viac nebol. Trvalými následkami si to odniesol našťastie len môj cestovný pas. Začali sa mu odlepovať rožky na stránke s fotografiou. V nasledujúcich rokoch to bol trvalý zdroj nepríjemností pri prechodoch hraníc, hroziaci dokonca jeho zhabaním.

 

Nádejných cestovateľov, ktorí neholdujú pokojnému pohodliu útulných suchých hotelov, ale cestujú štýlom - ráno neviem kde večer zložím hlavu – by som chcel upozorniť, že podlepením odchlipujúcich sa rožkov akýmkoľvek bezfarebným, neagresívnym, agresívnym, vodnatým, chemoprénovým, školským, supercementovým, kanagonovým, či iným lepidlom, že skrátka podlepením rožkov akýmkoľvek lepidlom dosiahnete jednu, jedinú vec - ešte výraznejšie zviditeľníte defekt pasu, ktorý v každom normálne zmýšľajúcom pasovákovi celého sveta musí vzbudiť jediné – nedôveru k vašej osobe a k vašej totožnosti. A to sa vám na niektorých hraniciach môže kruto nevyplatiť. 

 

Túra približne do polovice ľadovca Mer de Glace bola napriek dažďu pekná. I cesta späť do Chamonix. Tá najmä preto, že dažďovou vodou napité a preto ťažké 40 metrové lano som neniesol ja. Po ľadovci sme sa pohybovali naviazaní naň. Ani nie tak kvôli nebezpečenstvu pádu do trhlín – veď vytrvalý dážď a teplejšie počasie dokonale zlikvidovali všetky zradné snehové mosty zakrývajúce trhliny, ale najmä z pedagogických dôvodov.

Z Chamonix sme nakoniec odišli bez vrcholovej trofeje. Jediný kto trofej získal, bol majiteľ kempu. V tejto hluchej časti roka sme boli jedinými návštevníkmi. Ceny za nocľah mimo sezóny mal pomerne mierne, ale za použitie elektrickej sušičky na premáčané šatstvo sme zaplatili toľko, koľko v mojich predstavách kvartálne platí stredne veľký výrobca sušeného mlieka svojmu elektrovodnému závodu.

 

Ďalší pokus o Mont Blanc sa uskutočnil v auguste 1998. Po aklimatizačných túrach v okolí Chamonix sme sa vydali nahor. Poctivo, tak ako sa na čestných horalov patrí – to znamená po vlastných. Odspodu, z Les Houches až na vrchol. Tí pohodlnejší môžu požiť zubačku, ktorá ich vyvezie z La Fayet až na konečnú do Nid d´Aigle vo výške 2364 m n.m. Okrem zubačky si možno pomôcť i sedačkovou lanovkou.

Keď sme vycupkali nad konečnú zubačky začalo pršať. Spočiatku to bolo nenápadné, neškodné mrholenie, ktoré bolo neškodné len do tej chvíle, kým sa na nepremokavom oblečení nezlúčili drobné kvapky do väčších a väčšie do potôčikov a nezačali vám stekať na nie celkom nepremokavé pumpky a odtiaľ do topánok. Poznáte to: najprv ste lenivý a hovoríte si: trocha dažďa neuškodí, veď to o chvíľu prejde a šaty uschnú... Nechce sa vám navliecť na seba odolnejšie šatstvo a už vôbec nie nepremokavé návleky na topánky.

Potom si hovoríte: do šľaka, už by ten dážď naozaj mohol prejsť, lebo nakoniec budem úplne mokrý...

No a nakoniec, keď sa mrholenie zrazu vypracuje na takmer prietrž mračien, si hovoríte: do riti, som načisto premočený, teraz už naozaj nemá zmysel sa prezliekať. Teraz ide o to, kde uschnem...

Premočený na kosť, v topánkach voda, čo krok to čvach pochopíte, že nocľah v stane by nebol práve najpríjemnejší spôsob strávenia noci. Aj šanca, že by ste do rána oblečenie vysušili by bola nulová. Hoci ste to nemali v pláne, rozhodnete sa zmeniť cieľ dnešnej etapy a prenocovať v chate Tête Rousse.

 

Odpočinok v chate Tête Rousse...

 

Telo na telo a erotické (?) dusno...

Tête Rousse je malá drevená chata nachádzajúca sa vo výške 3 160 m n. m. Pretože ste s rozhodnutím váhali takmer do zotmenia, chata je už plná neváhajúcich. Je taká plná, že za úspech možno považovať, ak sa v prvom kroku prepracujete aspoň do predsiene. To však nie je žiadna výhra, pretože stáť na jednej nohe, a aj to na cudzej, v priestore dva krát tri metre, kde sa neprestajne otvárajú a zatvárajú dvere a vzniknuvší prievan vám preniká hlboko pod vaše premočené šatstvo, nie je nič príjemné.

Chata Tête Rousse

Batoh odhodíte na pyramídu ostatných batohov, pretože je vám jasné, že s čímsi objemovo rovnako veľkým ako je váš trup sa vaše šance dostať sa do chaty rapídne zmenšujú. Po dvadsiatich minútach usilovnej, mravčej práce, za použitia lakťov a stúpania na nohy podľa možnosti najmä tým, ktorí sa už z mohutných trekových topánok vyzuli, sa postupne prepracujete do chaty.

To že ste sa dostali dnu má svoje pozitíva: nefúka tu, nie je tu zima, je šanca, že nebudete musieť platiť, pretože tak ako revízor v natrieskanej električke, ani chatár sa k vám neprepracuje.

Veľmi rýchlo zistíte aj negatíva: nie je tu čo dýchať a to čo dýchate sa nedá dýchať. Väčšina zo zúčastnených suší okrem iných zložiek oblečenia najmä ponožky porozvesované prakticky kdekoľvek. Stoličky, lavice a postele sú obsadené minimálne trojnásobne vyšším počtom užívateľov, než s akým rátali ich konštruktéri. A tak vám nezostáva nič iné len stáť a čakať, kam vás prúdy pohybujúcich a pretláčajúcich sa tiel nakoniec distribuujú. V chate Tête Rousse to dnes totiž vyzerá ako v bratislavskej električke smerujúcej do centra tesne po ukončení medzištátneho futbalového zápasu.

Keď ste sa konečne dostali z unášajúceho vplyvu hlavných prúdov toku ľudských tiel a vy s uspokojením zistíte, že vaša pozícia v chate sa stabilizovala, ozve sa močový mechúr. To, čo si v tej chvíli poviete sa nedá položiť na papier. Nezostáva vám iné, než sa vydať späť na cestu von z chaty a pevne veriť, že váš mechúr to vydrží ešte tých 20 minút. Keď sa vám po 40 minútach podarí uskutočniť návrat do chaty, zistíte, že váš partner pre vás ukoristil polovicu stoličky pri stole. To je základný predpoklad na to, aby ste si mohli uvariť polievku, ktorá by zohriala vaše vyziabnuté vnútornosti. Problém je v tom, že polievka i varič ležia na dne batoha, ktorý bol naposledy videný pred dvomi hodinami v predsieni. Vám neostáva len dúfať, že sa tam ešte stále, došliapaný a zahádzaný desiatkami ďalších batohov, nachádza. Vydáte sa teda opäť na cestu do predsiene a niektoré japončícke ksichty okolo ktorých sa znovu pretláčate, sa vám už začínajú zdať akési povedomé.

Keď sa po polhodine opäť prepracujete do predsiene, uvedomíte si, že by ste túto skutočnosť mali patrične využiť a idete sa von znovu vycikať, hoci vám vonkoncom netreba. Keď sa vrátite vysilený násilným vyháňaním aj tej poslednej ešte dostatočne neprefiltrovanej kvapky moču priamo z Henleho slučiek vašich obličiek, dáte sa do hľadania batohu. Dávno totiž už nie je tam, kde ste ho zanechali. Tak ako funguje kolobeh vody v prírode, tak funguje aj kolobeh batohov v predsieni. V praxi to znamená, že musíte v obmedzenom priestore, neustále sácaný tlačiacimi sa ľuďmi kompletne prehádzať všetky zúčastnené batohy, aby ste našli ten svoj. Pripodobniť sa to dá vyloženiu vagóna plného zemiakov. Keď batoh napokon nájdete - zajasáte. Má síce odtrhnuté nejaké popruhy, je došliapaný presne v tých miestach, kde ste mali uloženú krehkú Tatranku, ale je!

Jasanie vás však rýchlo opustí, keď si uvedomíte, že ste opäť v tej nevľúdnej predsieni. Tu veru nič neuvaríte. Za úžasného vypätia síl zdvihnete teda batoh nad hlavu, pretože tam je relatívne najviac priestoru a začnete sa opäť prebíjať do chaty ako 1. československý armádny zbor cez Dukliansky priesmyk do vlasti. Po desiatich minútach, keď ste sa sotva dostali za dvere, sú vaše vztýčené ruky dokonale odkrvené a nemáte viac síl, aby ste batoh držali nad hlavou. Batoh nezadržateľne padá a usmievavý japončík, ktorý sa vám pri minulej ceste zdal byť povedomý, prestáva byť usmievavý. Ba dokonca sa vám prestáva zdať byť povedomým, pretože je akýsi menší - ale to len chvíľu, kým sa mu podlomili kolená pod ťarchou vášho batoha. Vyštekne na vás zopár japončíckych prudkých slov aké sa zvyknú vykrikovať v karate tesne pred zasadením smrteľného úderu a vy zatvoríte oči a čakáte kam to príde? Na ohryzok? Na solar? Pod brucho? Japončík však dnes asi nie je vo forme, pretože nenasleduje úder, ale vyhodenie vášho batoha opäť nad hlavy más. Chtiac-nechtiac sa pretláčate ďalej. Ale ďalej to nejde. Uviazli ste akoby v rybárskej sieti. Ale nie je to rybárska sieť. Je to deväť milimetrové horolezecké lano, na ktorom si niektorí už uložení jedinci sušia svoje zvršky. Lano vydržalo, veď je horolezecké, ale zvršky popadali do nenávratna medzi natlačených ľudí a aj vám pristáva na hlave jedna nie práve najčerstvejšia ponožka. Útrpne si vypočujete mnohonárodnostné nadávky spomedzi ktorých dominuje taliančina. Keď sa konečne dotlačíte aj s batohom k partnerovi, zistíte, že voľné polstoličkové miesto pri stole už nie je voľné a sedia na ňom traja Poliaci. Vyčerpane sa zrútite do kúta jedálne a zrazu zistíte, že sa okolo vás nečakane vytvoril úctivý pietny priestor, tak ako sa úctivo zvykne stáť v kruhu nad úmrtným lôžkom blížneho. Využijete moment prekvapenia a rozložíte si na nečakane získanom území spací vak. Je šanca, že do rána, ak aj nevyschnete, ak sa aj nevyspíte, aspoň prežijete.

Ráno vás víta nádherné počasie a vy takmer rovnako mokrý ako včera večer a nekonečne unavený a nevyspaný vyrážate na vrchol najvyššej hory Európy. To najhoršie už máte za sebou. Na ceste k dobytiu vrcholu by vám nemalo už nič stáť.

Kúsok nad Tête Rousse pri nástupe do exponovanejšieho terénu hrozí v neskorších predpoludňajších a popoludňajších hodinách možnosť pádu kameňov. Spomínaný exponovanejší úsek nie je o nič náročnejší ako Priečne sedlo vo Vysokých Tatrách. Nebezpečenstvo tohto úseku začína, keď je terén namrznutý, respektíve vtedy, keď sa po ňom hlava-nehlava chaoticky pohybuje nadmerné množstvo nádejných adeptov na pokorenie vrcholu. Masív Mont Blancu si každoročne vyžiada okolo sto ľudských obetí. Pravda, myslím tým všetky výstupové cesty, nielen túto „normálku„ cez Aiguille de Goûter. Nešťastný bol aj týždeň, počas ktorého som sa na Mont Blancu zdržiaval. Za tých pár dní zahynulo – a práve na „normálke„ – desať ľudí! Osem ľudí bolo údajne naviazaných na jednom (!) lane a jeden z nich, ktorý sa pošmykol, strhol všetkých ostatných práve v spomínanom exponovanejšom úseku pod Gutierkou. Okrem týchto ôsmich zahynuli aj dvaja Česi z Brna a krvilačné média túto správu pohotovo a s chuťou oznámili tým, čo zostali doma.

Moja pani manželka, o ktorej sa nedá povedať, že by práve holdovala pravidelnému sledovaniu Televíznych novín, samozrejme akurát túto správu musela zachytiť. Okamžite v jednej z dvoch spomínaných obetí pôvodom z Brna začala vidieť mňa, pretože zhodou okolnosti na Mont Blanc som sa vydal s partiou Brňákov – len inou. Nakoniec všetko vysvetlili nie lacné telefonáty medzi Chamonix a Bratislavou.

Nad chatou du Goûter nachádzajúcou sa vo výške 3 850 m n. m. sa začína montblanský ľadovec. Prespať možno v chate, ale len ak máte nocľah objednaný dlho dopredu. Ak nie, usteliete si na snehu v blízkosti chaty a zo stanu pozorujete nádherný západ slnka nad masívom Aiguille Rouge.

Prípadne môžete vyšliapať ešte o čosi vyššie a použiť útulňu Vallot vo výške 4 360 m n. m. Nemal som v úmysle ju využiť, ale išiel som sa do nej pozrieť. Plechová búda s rozmermi najviac 4x4 metre je umiestnená na skalnom výbežku ako na stračej nôžke. Pomenovaná je po Josephovi Vallotovi, čestnom riaditeľovi Société des Observatoires du Mont Blanc a majiteľovi observatória Bosses pod Mont Blancom, ktorý bol v istom čase súperom M. R. Štefánika v jeho astronomických snaženiach na Mont Blancu.

Keď som otvoril dvere útulne, zazrel som zopár v tme sa blýskajúcich očí, zacítil som nesmierny zápach a keď som sa rozhľadel, zbadal som aj neobyčajný neporiadok a kopu vnútri navŕšených smetí. Pochopil som, že rozhodnutie spať v stane bolo správne.

Na vrchol sa vyráža za tmy, okolo druhej, tretej v noci. Ak sa príliš šuchcete (tak ako ja), zistíte, že niektorí museli vyraziť azda ešte o jednej. Na tmavých, skôr tušených, než videných svahoch Mont Blancu pozorujem len pohybujúce sa svietiace kužele vytvárané čelovými lampami rýchlejších lezcov.

Po chvíli sa naviažeme na lano a vyrážame i my. Ľadovec na „normálke„ nepatrí z hľadiska výskytu trhlín k tým najnebezpečnejším, ale človek nikdy nevie. I záverečné hrebeňové úseky tesne pod vrcholom môžu v prípade silnejšieho vetra vytvárať isté nebezpečné situácie. Uvedomíte si to najmä keď sa pozriete dolu na jednu či druhú stranu. Lano tu teda má zmysel!

S prvými rannými lúčmi svetla sme na vrchole!

Radosť.

Chvíľka kochania sa čarokrásnymi výhľadmi.

Pocit, že stojíte na mieste kde pred vami a pred rokmi stál aj jeden z najvýznamnejších Slovákov v histórii.

A najmä čakanie na moment, keď na vrchole osamiete, aby ste mohli vykonať vrcholové foto bez zástupu cudzích ľudí v pozadí...

Dole, až do Les Houches som zbehol na jeden záťah. Išlo o môj najväčší jednorazový zostup v jeden deň – cca 3 800 výškových metrov. Vpred, respektíve „vdol„ ma hnali ústa, žalúdok a mozog, ktoré sa korporatívne tešili na pivo. Niektoré iné časti tela sa so mnou po tomto rýchlom zostupe zas demonštratívne tri dni nerozprávali. Napríklad kolená.

 

17. júna 1905 vyrazila zo Chamonix na Mont Blanc výprava, v ktorej bol aj Milan Rastislav Štefánik, ktorý sa tým činom stal s najväčšou pravdepodobnosťou prvým Slovákom na vrchole najvyššej európskej hory. Debny s materiálom vliekli dvaja horskí vodcovia a osemnásť nosičov. Všetko bolo dokonale premyslené, pripravené. Hoci mali vystroj taký aký mali – teda na svoju dobu nič svetoborné, hoci tri noci bivakovali na ľadovci v expedičnom prístrešku zhlobenom z dosák, a dvesto metrov za výpravou sa odtrhla lavína, hoci jednému nosičovi omrzli nohy a všetkým sa od ultrafialového žiarenia spálila koža tak, že im začala hnisať a vredovatieť, hoci sa dostali do zúrivej víchrice nabitej elektrinou, nakoniec vďaka perfektnej organizačnej príprave dosiahli vrchol. Štefánik chcel z najvyššieho štítu Európy pozorovať Slnko a Mars.[1] Neskôr M. R. Štefánik vystúpil na Mont Blanc ešte päťkrát.



[1] Prvé, čo spozoroval však bolo, že debny s potravinami zabudli dolu. Štefánik zostal na vrchole o hlade takmer dva týždne, pretože kvôli počasiu sa nedalo zostúpiť. Nechtiac tak vytvoril svetový rekord v dĺžke pobytu na Mont Blancu. Jedol zvyšky starého chleba, ktorý ostal zabudnutý v kúte hvezdárne ešte od jej založenia a starý syr, tvrdý ako kameň, ktorý chutil ako mydlo. Ako iste mnohí viete, Štefánik mal celý život zažívacie problémy. Trápili ho žalúdočné vredy. Čudujete sa?

 

 

 

"Väčšina čajok sa neunúva naučiť ani len základnú abecedu lietania. Stačí im, keď dokážu vzlietnuť nad more za potravou a vrátiť sa na breh s plným žalúdkom. Ani im nezíde na um, žeby sa mohli zdokonaľovať v lietaní. Ale čajka, o ktorej je tento príbeh, sa väčšmi zaujímala o lietanie než o jedlo. Lietanie miloval Jonathan nadovšetko.

Bolo mu jasné, že za takýto spôsob myslenia nebude u čajok obľúbený. Ani jeho rodičia neboli ktovieako nadšení, že Jonathan celé dni, od svitu do mrku, trávi osamote a nacvičuje nízky vodorovný let."

                                                                                                                  Richard Bach: Čajka Jonathan Livingston

 

"Čajka Jonathan žila od toho dňa na mieste, ktoré sa nazývalo Ďaleké útesy. Samota ju nezarmucovala, skôr ju trápilo, že ostatné čajky odmietli nádheru života, ktorú poskytuje dokonalé lietanie; odmietli totiž otvoriť oči a vidieť."

                                                                                                            Richard Bach: Čajka Jonathan Livingston

 

"Som príliš inteligentný na to, aby som mohol byť šťastný."

 Anonym

"Je krajina bláznov, kde každý blázon má svoj slnečný lúč."

                                                   Anonym

Kontakt

Pavol Fabian tibet1@azet.sk