Ako nás nespláchlo v Aténach

V Grécku som nikdy nebol lebo nie som prímorský typ dovolenkára. Keď sa mi však naskytla možnosť letieť na 4 dni do Atén, nezaváhal som.

Do hlavného mesta Grécka sa lieta z Bratislavy s leteckou spoločnosťou, ktorá síce ponúka relatívne lacné letenky, ale ak si objednávate dve (pričom priezviská oboch cestujúcich sa zhodujú a objednávate si ich v jeden a ten istý moment) umne nastavený systém vás na palube lietadla rozdelí tak, že jeden dostane také miesto, že ak by pilota neoddeľovala od ostatných prepážka, zarosoval by sa mu krk od jeho dychu a druhý z dvojice zas počas celého 130 minútového letu počuje každé spláchnutie zadného WC, ktoré má tesne za chrbtom. A ak chcete sedieť spolu (aké to prekvapenie!) „lacná“ letecká spoločnosť si zaúčtuje poplatok za „spájanie rodín“.

Z aténskeho letiska Eleftheriosa Venizelosa (niekoľkonásobný predseda gréckej vlády) sa dá do mesta dostať metrom alebo autobusom č. X95. Autobusu to síce trvá o čosi dlhšie, ale ak si vnútorne vyargumentujete, že ide vlastne o vyhliadkovú jazdu, tak máte aj motív. Ďalší argument v prospech autobusu je cena lístka: autobus 6 eur, metro 10 eur.

Autobus X95 vás dovezie na námestie Syntagma, ktoré je akýmsi dopravným centrom Atén. Končí tu nielen spomínaná autobusová linka, ale začínajú tu aj dve z troch miestnych električkových liniek a nachádza sa tu aj prestupná stanica metra.

Atény

Atény

Predpoveď počasia na štyri dni nášho pobytu bola veľmi potešiteľná. Potešiteľná najmä pre pestovateľov ryže, výrobcov pršiplášťov a predavačov dáždnikov. Tých sa na aténskych uliciach vyrojili celé desiatky rýchlejšie ako vínne mušky nad pohárom vína hneď pri prvých kvapkách dažďa – a že sme tých prehánok zažili neúrekom! Čo som v tejto upršanej situácii celkom nechápal, bolo rozmiestnenie policajných vodných diel v aténskych uliciach už dva dni pred avizovanou mohutnou demonštráciou. Akoby vedenie polície pochabo očakávalo, že zmoknutých demonštrantov kvapka vody navyše nejako rozhodí.

Hoci obloha bola stále zachmúrená, resp. pršalo, teplota vzduchu bola veľmi príjemná – okolo 20oC. Aténčania napriek tomu chodili  naobliekaní ako cibuľa, ba zopár žien vytiahlo aj kožuchy. Sám som chodil v tričku s krátkym rukávom. S holými rukami som si medzi zababušenými Aténčanmi pripadal exoticky ako bosý Abebe Bikila medzi obutými maratóncami na olympiáde v roku 1960 v  Ríme.

Keď už je reč o známom, naboso behajúcom, dvojnásobnom víťazovi olympijského maratónu, prvú našu pozornosť sme venovali Panatenaickému štadiónu. Prvá stavebná verzia mramorového objektu bola vybudovaná v rokoch 330-329 pred Kristom, čo je tak dávno, že si to nemôže pamätať ani Mečiar s Bugárom (a tí už čosi pamätajú). V roku 1896 sa tu konali prvé novodobé olympijské hry. Štadión nie je klasický uzavretý ovál, ale má tvar písmena U. Na dĺžku meria 204 metrov na šírku 83 m a podľa oficiálnych údajov sa doň vojde 60 000 divákov.

Plagát - prvé novodobé Olympijské hry v roku 1896

Plagát – prvé novodobé Olympijské hry v roku 1896

Panatenaický štadión

Panatenaický štadión

Panatenaický štadión alebo štadión Kallimarmaro

Panatenaický štadión alebo štadión Kallimarmaro

Panatenaický štadión alebo štadión Kallimarmaro

Panatenaický štadión alebo štadión Kallimarmaro

Panatenaický štadión alebo štadión Kallimarmaro

Panatenaický štadión alebo štadión Kallimarmaro

4. apríla 1968 sa ich však v hľadisku tiesnilo údajne až 80 000 a podľa Guinnessovej knihy rekordov išlo o najvyššiu návštevu, aká kedy bola na basketbalovom stretnutí. Ďalších asi 40 000 ľudí sledovalo vraj zápas pred štadiónom. Čiže dokopy 120 000 ľudí… Koľkí z nich aj niečo videli, to netuším. Osobne som krížom-krážom prešiel tribúny pomerne dosť vzdialené od hracej plochy a z vlastného posúdenia mi je jasné, že bez ďalekohľadov väčšina z divákov videla prd makový. Akurát tak v diaľke miniatúrne piadiihrisko, na ktorom sa preháňali akísi v trenkách a tielkach odetí piadimužíci (i keď je komické, ak v súvislosti s basketbalistami hovoríme o piadimužíkoch). Mimochodom, v tom pamätnom zápase hrala Slávia Praha proti AEK Atény a išlo o finále prvého ročníka Pohára víťazov pohárov. Pražáci prehrali 89:82.

Selfíčkári sa môžu na štadióne vyfotografovať s vavrínovým vencom na hlave na stupni víťazov.

Certifikát o Guinnessovom rekorde

Certifikát o Guinnessovom rekorde

V centre Atén sa nachádzajú celé haldy pováľaných aj stojacich antických kameňov a ak by ste si ich všetky chceli prezrieť zblízka, tak po zrátaní výslednej sumy za všetky vstupné do všetkých lokalít by ste skameneli aj vy. Takže si treba určiť priority.

 Pováľané aj stojace antické kamene

Pováľané aj stojace antické kamene

 Pováľané aj stojace antické kamene

Pováľané aj stojace antické kamene

 Pováľané aj stojace antické kamene

Pováľané aj stojace antické kamene

 Pováľané aj stojace antické kamene

Pováľané aj stojace antické kamene

 

Panatenaického štadióna sme zamierili na Akropolu. Tú asi nemožno vynechať už len z toho dôvodu, že kedysi o nej spieval aj Zdeněk Synchra (originál Mikis Theodorakis) https://www.youtube.com/watch?v=1r4q-7BujYY

Na hlavnom meste Grécka je sympatické to, že podobne ako v Ríme, všetko podstatné sa dá dosiahnuť peši. Netreba kupovať lístky na MHD a to tvrdím ako človek, ktorého pohybové možnosti začínajú byť obmedzované veľmi rýchlo sa blížiacim dôchodkovým vekom.

Na trase medzi spomínaným štadiónom a Akropolou, resp. štvrťou Plaka miniete chrám Dia OlympskéhoHadriánov oblúk. Chrám Dia Olympského je/bol najväčší v Grécku a predstihuje aj Parthenón nachádzajúci sa na Akropole. Rozdiel je len v tom, že Parthenón ešte aj dnes vyzerá ako budova, kým z pôvodných 104 korintských stĺpov, ktoré tvorili chrám Dia Olympského sa zachovalo len pätnásť.

Chrám Dia Olympského

Za vstup do areálu chrámu Dia Olympského treba zaplatiť, ale ak ho chcete vidieť, či vyfotografovať, zvládnete to aj spoza plota. Vegetácia vysadená popri plote vám to má síce znemožniť, ale nie je vysadená všade dôsledne, takže tu odporúčam ušetriť na vstupnom.

Neďaleko je Hadriánov oblúk pochádzajúci z roku 131 po Kr. Ten je prístupný voľne už len z toho dôvodu, že leží takmer na jednej z hlavných aténskych tepien Andrea Singrou. Hadriánov oblúk označoval kedysi hranicu medzi starovekou časťou mesta a novými Hadriánovými Aténami.

Hadriánov oblúk

Hadriánov oblúk

K hlavnému vchodu do areálu Akropole sa dostanete cez spomínanú štvrť Plaka. Ide o spleť úzkych uličiek, plných prastarých kostolíkov, predajní suvenírov a všakovakých sympatických kaviarničiek, reštaurácií a napísal by som aj taverien, ak by som si bol istý, aký tvar má toto slovo v druhom páde množného čísla.

Byzanstká kaplnka Agios Nikólaos Ragavás

Byzanstká kaplnka Agios Nikólaos Ragavás

 

Tu je namieste spomenúť podnik Zorbas na ulici Lissiou č. 15 kde sme sa zastavili na obed. Nachádza sa v azda najkrajšej časti Plaky, kde domy sú bohato obrastené rozkvitnutými bugenviliami, o nohy sa vám obtierajú prítulné mačky a čašníci sú príjemne vysmiatí a zhovorčiví.

Tento podnik a najmä šalát Zorbas nás natoľko uchvátil, že na druhý deň sme ho pre veľký úspech navštívili znovu. Rôzne druhy šalátov, ba i tzv. grécky ponúkajú dnes už aj naše pohostinské podniky, ale tu som sa presvedčil, že nejde len o to nahádzať do misky príslušné ingrediencie, ale ich aj navrstviť a uložiť tak, aby ste vždy, keď vidličkou načriete do iného konca misky zacítili inú, ale vždy nesmierne lahodnú chuť. No proste mňam!

Zorbas na ulici Lissiou č. 15

Zorbas na ulici Lissiou č. 15

Zorbas na ulici Lissiou č. 15

Zorbas na ulici Lissiou č. 15

 

Pred vstupnou bránou do areálu Akropole neboli žiadne návaly turistov.

Tu musím trochu odbočiť od témy – v Aténach, rovnako ako v Ríme, sme boli v druhej polovici novembra. Má tú to výhodu, že hlavný turistický ošiaľ už pominul a nemusíte sa nikde tlačiť v masách selfíčkujúcich Aziatov, či arogantných Amíkov. Pritom počasie je ešte stále veľmi príjemné. Novembrový výlet do Atén má ešte jednu výhodu – pri návšteve mnohých pamiatok a múzeí sa vstupné znižuje na polovicu!

Najdominantnejší objekt na Akropole je bez pochýb Parthenón. Prepracujete sa k nemu cez monumentálny vchod nazývaný Propylaje a popri chráme Athény Niké. Je to zvláštny pocit, keď sa prechádzate okolo antických stĺpov, popri ktorých svoje sandálky drali takí ľudia, ako Sokrates (pozor, nejde o známeho brazílskeho futbalistu) či Platón. A zároveň žasnete, ako to s vtedajšími technickými možnosťami mohli postaviť za 9 rokov, keď novú budovu SND v Bratislave stavali 27 rokov a diaľnica do Košíc nie je dostavaná dodnes! Parthenón bol vybudovaný najmä ako schránka pre 12 metrov vysokú sochu Athény Partenos.

Akropola

Propylaje

Propylaje

Propylaje a chrám Athény Niké

Predsieň s karyatidami

Parthenón

Parthenón

Parthenón

V areáli Akropole sa nachádzajú aj ďalšie pozoruhodné objekty – dobre zachovalé Divadlo Heróda Attica, v podstatne horšom stave Dionýsovo divadlo, zvyšky Asklépiovej svätyne, dva korintské tzv. Južné stĺpy

Divadlo Heróda Attica slúži dodnes. Zmestí sa do neho 2000 divákov a je vyhĺbené do skaly na južnom svahu Akropoly. Voľakedy bolo kvôli lepšej akustike a najmä, aby sa dalo hrať aj za nepriaznivého počasia prekryté cédrovou strechou.

V Grécku prežívajú amfiteátre tisícky rokov, v Bratislave sme si ich na hanbu všetky zrušili, lebo na tej „neplnohodnotne využitej“ pôde sa predsa dá postaviť niečo iné, niečo čo prináša ZISK!

Divadlo Heróda Attica

Divadlo Heróda Attica

Divadlo Heróda Attica

Dionýsovo divadlo

Dva korintské tzv. Južné stĺpy a pod nimi Panagia Spiliotissa

 

Nad Aténami sa vypínajú… no vypínajú… vyčnievajú nad strechy domov – dva kopce. Jeden sa volá Filopáppos a nachádza sa v tesnej blízkosti Akropoly. Pri pohľade od Parthenónu sa vám môže zdať, že výstup naň bude náročný, ale keď zídete na parkovisko pri  vchode do areálu Akropoly zistíte, že parčíkom ste na vrchole za päť minút. Cestou na vrchol môžete stretnúť skôr voľne pobehujúcich túlavých psov ako turistov. Tých na Akropolu vyviezli autobusy, ale na Filopáppos (147 m. n. m.) už asfaltka nevedie – tak prečo by tam išli. V parčíku je však ukrytá pozoruhodnosť – väzenie, v ktorom držali Sokrata a na vrchole je Filopáppov pomník (Gaius Julius Antiochus Epiphanes Philopappos – rímsky konzul)

Likavittós

Filopáppov pomník

Filopáppov pomník

Pohľad z Filoppápu na Akropolu, v pozadí Likavittós

Mimochodom, to Sokratovo väzenie nebola žiadna stiesnená kobka s rozmermi 2×2 metre, ale čosi čo sa pri predaji panelákového bytu označuje ako 4+1. Podľa toho, čo je známe o Sokratovej manželke Xantippe (raz mu dokonca vyliala na hlavu obsah nočníka), možno mu v tom väzení bolo aj lepšie ako doma. Zvlášť, ak je známy aj jeho výrok:

Ak dostaneš dobrú ženu, staneš sa výnimkou, ak zlú, staneš sa filozofom.

So Sokratom to však dobre nedopadlo, skončil podobne ako pred pár dňami v priamom prenose Bosniansky Chorvát generál Slobodan Praljak v Haagu.

Sokratovo väzenie

Keď sme vyliezli na vrchol Filopáppu, videli sme, že od západu sa ženú ťažké sivé búrkové mraky. Obávali sme sa, že zmokneme na kosť. V poslednej chvíli však mraky stočilo iným smerom a my sme sa mohli premiestniť k druhému kopcu trčiacemu nad mestom. Ten je o čosi vyšší (277 m.n.m) a volá sa Likavittós. Okolie kopca a výstup naň vzdialene pripomína výstup na SacréCœur v parížskej štvrti Montmartre. Pre tých, čo sa im nechce po vlastných – na vrchol sa dá dostať aj lanovkou. Na vrchole sa nachádza kaplnka Agios Geórgios z 19. storočia. Popri ostatných aténskych pamätihodnostiach je však svojim významom prirovnateľná k makovému zrnku v makovom koláči.

Z výstupu na Likavittós

Agios Geórgios na vrchole kopca Likavittós

Z kopca je však skvelý výhľad na mesto a ak sem prídete v čase, ktorý fotografisti nazývajú zlatá hodinka (označuje sa tak svetlo približne hodinu po východe a hodinu pred západom Slnka, ktoré je vo všeobecnosti považované za najlepšie svetlo pre zachytenie krajiny), tak nafotíte určite lepšie snímky ako ja. Pri pohľade z Likavittósu vás opäť upúta Akropola, ktorá sa nad mestom vypína ako menšia verzia venezuelskej stolovej hory Roraima. A dovidíte až do Pirea a teda k moru.

Pohľad z vrcholu Likavittósu

Pohľad z vrcholu Likavittósu

Pohľad z vrcholu Likavittósu

Napriek tmavým mrakom preháňajúcim sa celý deň nad Aténami sme v ten deň schytali len asi sedem a pol kvapky dažďa. O to viac nás večer v hoteli prekvapili z domova sa valiace esemesky z domova: Žijete? Ste v poriadku? Nič sa vám nestalo?

Paradoxne až zo Slovenska sme sa dozvedeli, že na západnom okraji Atén dnes búrky a prívalové dažde spôsobili potopu s rozsiahlymi následkami, ktorá si, žiaľ, okrem veľkých materiálnych škôd vyžiadala aj 19 ľudských životov a viacero nezvestných.

Televízne zábery z nešťastia sme však už sledovali v útulnej krčmičke na ulici, na ktorej sa nachádzal náš hotel. Krčma patrila akýmsi Rusom a čapovali v nej toto:

Amstel

Okrem toho, majiteľka piekla aj akési posúchy. Ťažko povedať, či ich vôňa, alebo hlad, prilákal aj malé dievčatko, ktoré vstúpilo  hanblivo do podniku a chodilo od stola k stolu žobrúc o kúsok jedla. Majiteľka situáciu vyriešila tým, že jej jeden posúch zabalila a poslala ju preč. Nuž kapitalizmus v praxi…

Mimochodom, náš hotel… volal sa  Pergamos. Nachádzal sa v širšom centre na ulici Acharnon č. 14. Vzhľadom na pomer cena/výkon bol vyhovujúci (raňajky v cene), všetko bolo, ako má byť, akurát… akurát sprchy… Pri ich projektovaní sa zjavne rátalo predovšetkým s návštevami turistov z etnika Pygmejov:

Sprchovací kút pre Pygmejov

 

Na druhý deň to už nebolo sedem a pol kvapky, ale už od rána neprestajný prudký lejak. Napriek tomu sme opustili hotel a „vyrazili do mesta“ hoci sme nemali jasno, kam chceme v tom daždi ísť. Asi dve hodiny sme sa presúšali v blízkosti Syntagmy sem a tam, nerozhodní ako „prd v galotách“, až sme sa napokon rozhodli dodržať pôvodný program.

Kúpili sme si celodenný lístok na MHD a električkou z námestia Syntagma sme vyrazili k moru. Poňali sme to, ako vyhliadkovú jazdu podstatne lacnejšiu, ako ponúkajú tzv. hop on-hop off autobusy.

V Atenách jestvujú tri električkové trate. Dve vychádzajú z námestia Syntagma, obe smerujú na pobrežie, jedna do Glyfady, druhá do Neo Faliro. Tretia linka spája GlyfaduNeo Faliro. Za použitia všetkých troch liniek je to ideálny okruh pre lacné strávenie nepriaznivého počasia.

Trať na pobreží bola síce zaplavená vodou, ale napriek tomu električka rizikové úseky takmer krokom prešla (v Bratislave by už bola dopravná kalamita). Kým sme prišli do Glyfady prestalo pršať a tak to zostalo aj po zvyšok dňa. Rozhodnutie prečkať dážď v električke bolo správne. Druhá vec je, že na aténskom predmestí Glyfada nemáte veľmi čo vidieť. Ale ak si do svojho virtuálneho archívu morí zbierate tie, v ktorých ste si už niekedy omočili nohy, tu si ich môžete ponoriť do vôd Egejského mora resp. Saronického zálivu.

V Glyfade sme naďabili na miestny trh. Nádherné ovocie a zelenina nás zlákali k nákupu hrozna a granátových jabĺk. V rohu trhoviska opekal chlapík nad dreveným uhlím klasické souvlaki (obľúbené grécke jedlo pozostávajúce z kúskov bravčového, jahňacieho alebo kuracie mäsa napichnutého a opekaného na špajdli). Podával ho zabalené v placke, ktorú rovnako ako souvlaki výdatne posypal akousi slanou a veľmi dobrú chuť dodávajúcou zmesou. Hoci sme si počas celého nášho pobytu v Grécku dali souvlaki asi na troch rozličných miestach, verzia v podaní tohto chlapíka bola o niekoľko konských dĺžok lepšia od tých ostatných. Opäť som si raz potvrdil svoju skúsenosť, že najlepšie sa najete a spoznáte miestnu kuchyňu ďaleko od vychytených turistických lokalít, v podnikoch určených predovšetkým pre miestnych.

Trh už pomaly končil, a aj náš chlapík už chcel ísť domov, ale keď sme ho požiadali o repete, nechal sa ukecať. Gurmánsky orgazmus sme teda v Glyfade zažili hneď dvakrát.

Z konečnej električky v Neo Faliro sme sa metrom presunuli jednu zastávku do Pirea. Pireus je jeden z najdôležitejších stredomorských prístavov a patrí aj k najväčším mestám v Grécku. Väčšinu času v Pireu sme venovali prehliadke prístavu, kde kotvili najmä obrovské trajekty spájajúce Atény (a Pireus) s významnými gréckymi ostrovmi. Kotvili tu však aj ozrutné výletné lode, na ktorých sa jednotliví členovia posádky nemôžu navzájom vôbec poznať, lebo ich je toľko, ako obyvateľov Veľkého Grobu a Čataja dohromady.

Bokom, v opravárenskom doku sme našli zakotvenú námornú loď SS Hellas Liberty, ktorá slúži trochu ako múzeum, trochu ako výcvikové centrum a trochu ako konferenčný priestor. S malou dušičkou sme vyliezli po schodíkoch na jej palubu. Loď strážil unudený chlapík s tlstým a ospalým psím krížencom a keď zistil odkiaľ sme, dovolil nám celú loď si prezrieť (a nič za to nechcel).

Jedna časť podpalubia bola venovaná dejinám gréckeho lodiarstva a hoci som si expozíciu pozrel pomerne poctivo, medzi menami gréckych lodiarov (napr. známy Stavros Niarchos) som nenašiel meno Aristotela Onasissa, svojho času najbohatšieho muža sveta, ktorý sa v roku 1968 oženil s vdovou po americkom prezidentovi Jacqueline Kennedyovou a ktorého meno ešte aj dnes je u nás synonymom bohatstva. Ktovie prečo?

SS Hellas Liberty

SS Hellas Liberty

SS Hellas Liberty

SS Hellas Liberty

SS Hellas Liberty

SS Hellas Liberty

SS Hellas Liberty

SS Hellas Liberty

SS Hellas Liberty

SS Hellas Liberty

Ak som v predchádzajúcej časti vychvaľoval výhody novembrového spoznávania južnej Európy, treba spomenúť aj negatívum. O pol piatej je už tma! Takže zo samotného Pirea sme si prešli len pár večerných ulíc v okolí prístavu.

Grécky pravoslávny kostol Ieros Naos AG. Spyridonos v Pireu

 

Ďalší deň sme mali v pláne vydať sa prímestským autobusom do približne 60 kilometrov vzdialeného Sunia, kde na skalnom útese strmo sa zvažujúcom do mora sa nachádzajú zrúcaniny Poseidonového chrámu pochádzajúceho z roku 444 pred Kr. Lenže predpoveď počasia nebola dobrá a predstava, že nás búrka, akú sme zažili deň predtým dopoludnia zastihne na ničím nechránenej skale nad morom, kde sa niet kam ukryť, nám razom zobrala chuť na tento výlet. K rozhodnutiu zrušiť ho, prispela aj informácia, že miestnemu autobusu, ktorý stojí pri každej vŕbe by tých 60 kilometrov trvalo dva a pol hodiny. A stráviť päť hodín v autobuse a potom kvôli dažďu ani nevystrčiť nos – to sa nám nechcelo.

Sounio (zdroj foto:http://www.tours-greece.gr/site_data/excursions/2013082802024828.jpg

Namiesto toho sme zamierili do Národného archeologického múzea nachádzajúceho sa neďaleko nášho hotela. I tu sme mali šťastie. Sotva sme doň vkročili, strhla sa taká búrka, že aj v mohutnej múzejnej budove sa triasli okná. Na prehliadku sme mali len dve hodiny, pretože práve v ten deň sa popoludní v múzeu konala akási každoročná akcia, kde účasť širokej verejnosti nie je želaná.

Napriek tomu si myslím, že dve hodiny na prehliadku tohoto múzea stačia. Priznávam, že nepatrím k tým, ktorí idú od jednej popisnej tabuľky k druhej a poctivo všetko študujú. Napriek tomu sme stihli vidieť všetko podstatné – Agamemnónovu zlatú masku pochádzajúcu z polovice 16. storočia pred Kr., ktorú pri Mykénach našiel Heinrich Schliemann, bronzovú sochu Chlapca z Antikythéry v nadživotnej veľkosti, mramorovú sochu Afrodity, Erosa a Pana s kozími kopytami, či helenistickú bronzovú hlavu z Délu.

Agamemnónova zlatá maska

Chlapec z Marathónu

helenistická bronzová socha Kôň s malým jazdcom

Bronzová hlava z Délu

Náhrobný kameň z pentelického mramoru

Mladík z Antikithéry

Asklépiova socha z pentelického mramoru

 

 

Mimoriadne príťažlivo pôsobilo oddelenie venované hrdinovi starogréckej mytológie Odyseovi. Modré steny výstavných priestorov, na ktoré sa premietali obrazce imitujúce morské vlny a z reproduktorov púšťané šumenie mora a vrzgot lode bolo veľmi pôsobivým doplnkom k archeologickým pokladom vytiahnutým z mora.

Mramorové sochy sú do detailov presné. Sochy Afrodity ale aj iných žien, napriek tomu že boli vytesané „oblečené“, dokázali dokonale vzbudiť predstavivosť, čo sa nachádza pod kamenným rúchom… Pri jednej z mužských sôch som však naďabil na čudný „výrastok“ a hoci mám medicínske vzdelanie, netuším, o čo ide. (No dobre – teda tuším. Išlo pravdepodobne išlo o podperu pre chýbajúcu ruku.)

 

Aby nedošlo k omylu na fotografii som ten výrastok označil šípkou -)))

Keď sme múzeum opustili, opäť sa vyčasilo – šťastie nám prialo. Kúsok od múzea z pouličných reproduktorov niekto ohnivo rečnil štýlom pripomínajúcim voľakedajšie naše Prvé máje a v neďalekom dvore sme videli klásť desiatky ľudí červené ruže k improvizovanému pomníku Kohosi. Na mieste sa vyskytovali aj zástavy s kosákom a kladivom, takže išlo pravdepodobne o komunistickú akciu. Všetko to monitorovala až absurdná prevaha policajných ťažkoodencov. To sme ešte netušili, že Atény sa pripravujú na zajtrajšiu mohutnú demonštráciu. V rámci prípravy polícia večer uzavrela množstvo ulíc, rozmiestnili na nich vodné delá a toľko policajtov, že keby ich počas ligovej sezóny poslali radšej na všetky slovenské futbalové štadióny, vyzeralo by to, že sú permanentne vypredané.

V aténskych uliciach sa jazdí divoko. Svetlá na semaforoch sú dobré len na to, aby ste sa uistili, že netrpíte farbosleposťou. Zelená pre chodcov vám nezaručuje nič, a ak predsa, tak len to, že vás ktosi na prechode zrazí. Motorkári a mopedisti s bravúrou Veroniky Velez-Zuzulovej bez najmenšej výčitky svedomia jazdia na chodníku slalom, pričom tyčkami ohraničujúcimi trať sú im chodci.

Ak sme sa teda večer vracali do hotela a hlavné aténsky tepny boli kvôli zajtrajšej demonštrácii uzavreté, zažili sme pravdepodobne to, čo len máloktorý návštevník gréckeho hlavného mesta. Nezvyklo ľudo- a autoprázdne ulice.

 

Z Národného archeologického múzea sme sa vďaka zlepšenému počasiu mohli presťahovať do štvrti Monastiráki.  Meno tejto starej mestskej štvrte bolo odvodené od malého kláštora na námestí Plateía Monastiráki. V uličkách sa nachádza opäť množstvo pohostinských zariadení, ale v jednej časti štvrte je aj povestný blší trh, kde dostať kúpiť od starého zhrdzaveného budíka až po drahé šperky čokoľvek. Dokonca je tu aj predajnička Skalického trdelníka, i keď tu sa ten podnik volá U Hansa a Gréty a Skalický trdelník sa volá Chimney cake, čiže čosi ako Komínový koláč.

U Hansa a Gréty

U Hansa a Gréty

 

Aj v tejto časti sa nachádzajú viaceré významné stavebné pamiatky – mešita Fethyie, kostol Pantánassa, zvyšky Hadriánovej knižnice s rozmermi 118 x 78 metrov postavenej v roku 123 po Kr. Medzi pozoruhodné pamiatky patrí aj Veža Vetrov. Ide o kombináciu vodných a slnečných hodín s neobvyklým osembokým pôdorysom.

Hadriánova knižnica

Hadriánova knižnica

Veža vetrov

Na okraji štvrte Monastiráki  sa nachádza Aténska Agora. Agora, čiže vlastne trhovisko tvorilo politické srdce starovekých Atén od roku 600 pred Kr. Išlo o komplex budov, teraz už skôr len pováľaného stavebného materiálu z budov ako boli školy, divadlá, obchody, stoye (stoa = krytý chodník pre verejné účely lemovaný stĺporadím), či mincovňa. Najlepšie zachovanou budovou v komplexe Aténskej Agory je chrám Héfaisteión vybudovaný v rokoch 449-440 pred Kr. Dlhá Attalova stoa so stĺporadím bola v polovici 20. storočia vďaka finančnej podpore Johna D. Rockefellera Jr. premenená na múzeum uchovávajúce artefakty z Aténskej Agory.

Nymphaion

Héfaisteión

Héfaisteión

Héfaisteión


Attalova stoa

Aténska Agora

Aténska Agora

Strom s barlou v Aténskej Agore

V posledný deň nášho pobytu nám lietadlo odlietalo okolo štvrtej popoludní. Zostalo nám zmysluplne využiť predpoludnie. Hoci sme doteraz všetky prechádzky po meste absolvovali peši, rozhodli sme sa pre ušetrenie času použiť metro. Manželka vymyslela, že by chcela navštíviť Národnú obrazovú galériu, v zbierkach ktorej by mali byť aj diela El Greca, Rembrandta, Brueghela, Van Dycka, Delacroixa a ďalších.

Keď sme prišli na miesto zistili sme, že galéria už dva roky kvôli rekonštrukcii nefunguje a podľa vzhľadu staveniska ešte najmenej dva roky ani fungovať nebude. A tak sme sa obrátili na cestu späť na námestie Syntagma, odkiaľ odchádzal náš autobus na letisko. Našťastie na ulici Vassilissis Sofias, kde sídli Národná galéria a ktorá vedie na Syntagmu sa nachádzajú aj ďalšie múzeá a tak sme stihli zadarmo vidieť vonkajšiu expozíciu Vojnového/Vojenského múzea (v interiéri sa odohrávala akási honosná akcia za účasti množstva vojakov v slávnostných uniformách.

 

A navštívili sme aj známe Múzeum Antonisa Benakisa, ktoré založil významný grécky pracháč, po ktorom nesie múzeum meno. V tomto múzeu možno vidieť pestrú zmes gréckeho umenia a remesiel, obrazov aj šperkov pokrývajúcich obdobie dlhšie ako 5 000 rokov.

Aj tu sme mali šťastie… či skôr nešťastie? Šťastie v tom, že nám umožnili vstúpiť bez platenia vstupenky, pretože v múzeu sa práve maľovalo. Nešťastie v tom, že práve z dôvodu maľovania sme si mohli prezrieť len asi polovicu exponátov.

Múzeum Antonisa Benakisa

Aténske metro nie je veľké, má len tri linky, z ktorých dve dokončili kvôli olympijským hrám v roku 2004. Celková dĺžka tratí je 52 kilometrov, metro má 48 staníc, z toho štyri sú prestupné. Tunajšie metro je atypické tým, že jazdí viac na povrchu ako pod zemou a tiež tým, že na viacerých staniciach možno v sklenenej vitríne vidieť jednotlivé vrstvy pôdy vrátane archeologických nálezov v nej, tak ako ich čas poukladal na seba.

Napriek tomu, že metro má len tri linky, orientácia v ňom nie je jednoduchá, pretože písmená gréckej abecedy sme sa síce kedysi v škole učili, ale kto si už dnes pamätá viac ako: alfa, beta, gama, delta a omega? Identifikovať názov stanice nie je celkom jednoduché, zvlášť, ak plánik metra máte len v gréčtine.

Ak sa teda chcete kamsi aténskym metrom dostať a musíte nielen prestúpiť, ale aj určiť správny smer vlakovej súpravy a do toho celý deň leje ako z konvy, takže máte všetko, vrátane mapy mokré a v ruke vám omína mokrý dáždnik – nie sú to práve najvhodnejšie podmienky na rýchle zorientovanie sa. Manželka, ako už tradične na takýchto výletoch, je v správnom orientovaní sa užitočná asi ako jadierko z tekvice pre jadrového fyzika. Väčšinou sa na mňa len zavesí a drží sa ma ako kliešť, aby sa v záľahe cestujúcich nestratila. Keď potom po blúdení chodbami aténskeho metra konečne celý mokrý identifikujete správny smer a nastúpite do správnej súpravy a manželka to komentuje slovami: „Všimol si si, že jedine my dvaja tu máme modré oči…“  ide vás picnúť!

Nie je nad to, vybrať si na cestu dobrého a nápomocného partnera!

 

 

 

"Väčšina čajok sa neunúva naučiť ani len základnú abecedu lietania. Stačí im, keď dokážu vzlietnuť nad more za potravou a vrátiť sa na breh s plným žalúdkom. Ani im nezíde na um, žeby sa mohli zdokonaľovať v lietaní. Ale čajka, o ktorej je tento príbeh, sa väčšmi zaujímala o lietanie než o jedlo. Lietanie miloval Jonathan nadovšetko.

Bolo mu jasné, že za takýto spôsob myslenia nebude u čajok obľúbený. Ani jeho rodičia neboli ktovieako nadšení, že Jonathan celé dni, od svitu do mrku, trávi osamote a nacvičuje nízky vodorovný let."

                                                                                                                  Richard Bach: Čajka Jonathan Livingston

 

"Čajka Jonathan žila od toho dňa na mieste, ktoré sa nazývalo Ďaleké útesy. Samota ju nezarmucovala, skôr ju trápilo, že ostatné čajky odmietli nádheru života, ktorú poskytuje dokonalé lietanie; odmietli totiž otvoriť oči a vidieť."

                                                                                                            Richard Bach: Čajka Jonathan Livingston

 

"Som príliš inteligentný na to, aby som mohol byť šťastný."

 Anonym

"Je krajina bláznov, kde každý blázon má svoj slnečný lúč."

                                                   Anonym

Kontakt

Pavol Fabian tibet1@azet.sk