Najkrajšia päťtisícovka

 

Úmysel letieť do Tbilisi štyri dni po tom, čo tu počas demonštrácií proti prezidentovi Saakašvilimu zahynuli dve osoby a vodkyňa opozície prisľúbila ďalšie, ešte ostrejšie protesty vyvolal u mojich známych len nechápavé krútenie hlavou. Táto výnimočná tragédia paradoxne však len potvrdzuje pravidlo, že Gruzínsko je v skutočnosti priateľská krajina plná dobrosrdečných a pohostinných ľudí.

Priama linka ČSA Praha – Tbilisi pristáva v gruzínskom hlavnom meste po tretej v noci. Nová hala medzinárodného letiska o tomto čase ruchom pripomína železničnú stanicu kdesi v Hornej Dolnej. Dokonca aj službukonajúci zástupcovia firiem prenajímajúcich autá spia zvalení za svojimi počítačmi. Rezo – naša kontaktná osoba v Gruzínsku nás na letisku nečaká. Správa sa podľa príslovečnej gruzínskej zásady – čas neutečie. Voláme mu a on nám oznamuje, že práve vyráža na cestu. Keďže z Gudauri je to 118 kilometrov, vieme, že si pokojne môžeme na dlažbu letiskovej haly rozprestrieť karimatky a dopriať si tri hodinky spánku.

 

A skutočne o šiestej je tu ako na koni, akurát ten kôň má meno japonskej automobilky. Nakladáme batohy a vyrážame na cestu. Na tbiliských uliciach upútajú už ráno hlúčiky chlapov, ktorí si priniesli von stoličku a družne debatujú, či hrajú šachy. Na inej ulici zas iní chlapi stoja na chodníku v dlhom rade so svojimi vŕtačkami, maliarskymi potrebami a iným pracovným náčiním - ponúkajú služby. Celkovo má človek dojem, že po chodníkoch sa bezcieľne poneviera nezvyklo veľa ľudí, ktorí by o takomto čase mali byť zapojení skôr do pracovného procesu. Ťažko povedať, či je to prejav typickej gruzínskej družnosti, alebo nezamestnanosti, ktorá v Gruzínsku určite presahuje oficiálne udávanú hranicu 17 percent.

Opúšťame hlavné mesto a po starej gruzínskej vojenskej ceste mierime do Gudauri. Cesta zohrala významnú rolu v rozvoji ekonomických väzieb Ruska so Zakaukazskom. Je dlhá 208 km a my sme absolvovali časť vedúcu po pravom brehu rieky Mtkvari do Gudauri, následne cez Krížový priesmyk do Kazbegi.

V miestnej samoobsluhe doplňujeme proviant – tržba, akú sme urobili, určite umožnila jej majiteľovi pre zvyšok týždňa už zatvoriť. Od predavačoch ponúkajúcich popri ceste ovocie a zeleninu kupujeme chuťovo skvelé paradajky, aké u nás v hypermarkete nekúpite. Posledná zastávka je pri šiatri, pod ktorým rozložitá sedliačka predáva ovčí syr. Každý z ozrutného bochníka odkrojený trojuholník syra odváži na závesnej váhe, ale hoci sú kusy lahôdky očividne rozdielnej veľkosti, každému oznámi tú istú sumu – štyri lari.

Motor auta sa trápi, cesta stúpa do krkolomných serpentín, za ohybom tej najbližšej cestu zatarasí početné stádo kráv s pokojne kráčajúcim pastierom. Neponáhľa sa uvoľniť ju – má čas. Vytrubovanie nepomáha. Povrch vozovky je každým kilometrom horší. Áut stretávame čoraz menej, zato pasúcich sa zvierat viac.

Po troch hodinách prichádzame do Gudauri. Je zamračené, prší, ale okolité mohutné hory aj v hmlovom opare pôsobia veľkolepým dojmom. Gudauri je gruzínsky pokus o luxusné horské stredisko. Rakúšania tu nedávno vybudovali vlek a drahý hotel, nájsť tu možno aj dva, tri ďalšie hotely, ale väčšinou sú tu jednoduché, ba až veľmi skromné penzióny, či skôr ubytovne – také, akú prevádzkuje aj Rezo Zukakišvili. Rovnako, ako na severnej strane Kaukazu - v Rusku, aj tu krásne horské prostredie špatí množstvo opustených bývalých správnych budov, zdevastovaných ubytovní, hotelov využívaných kedysi na odborárske rekreácie, či novostavieb, ktorým v dokončení zabránil vyschnutý prameň financií. Do podoby St. Moritzu tu chýba veľa, ale kaukazské vrcholy sú nádherné a aj pre ľudí, ktorí nemajú ambície dobývať štvor- päťtícové vrcholy, je tu množstvo dolín vhodných na ľahší trekking. Takmer  v každej z nich sa ukrýva romanticky pôsobiaci kostolík.

Turistov tu však nevidno. Zimná sezóna už skončila a letná ešte nezačala, ale Rezo hovorí, že aj táto zima bola slabá. Na chvíľu tu síce zastaví autobus, z ktorého sa vyrojí húf Japoncov s dáždnikmi a rýchlo - priamo od autobusu - nafotia zopár záberov, ale hneď idú ďalej – smerom na Kazbegi.

Rezova ubytovňa je skromná - poschodové postele, maľovka staršieho dáta, ale on sám povesti o gruzínskej pohostinnosti neostal nič dlžný. Ešte z cesty zatelefonoval manželke, takže tabuľa nás čakala prestretá ovčie syry, údeniny, plnená paprika, chačapuri (tenká placka z lístkového cesta plnená slaným syrom), k tomu kyslastý dressing tkemali pripravený zo slivák a ostrej papriky, množstvo zeleniny a najmä neznáme byliny s výraznými a pritom príjemnými chuťami. Na záver miestne sladkosti, medzi ktorými sa zavesené na niti vynímali akési klobásky – čurčcheli (orechy stuhnuté v zmesi hroznového muštu a múky.) Na prípitok miestna rakija a potom už litre skvelého, mierne sladkastého červeného vína z Rezovej nevyčerpateľnej vinotéky.

Na druhý deň ráno prší ešte viac. Rezo nás vezie do 40 kilometrov vzdialeného mestečka Kazbegi – východiska pre výstup na rovnomenný končiar vysoký 5 033 m. n. m. Cestu cez Krížový priesmyk (2 379 m. n. m.) lemujú strmé rokliny. Vozovka je samá diera bez asfaltového povrchu, zvodidlá chýbajú. To však neprekáža vodičom kamiónov, ktorí to pália krkolomnou cestou rýchlosťou pilotov F1. Tesne pred Kazgbegi nás čakajú dva džípy s náhonom 4x4. Prekladáme batohy do nich a bez zastávky v mestečku sa dávame vyviezť do výšky 2 170 m. n. m. k pravoslávnemu kostolu Tsminda Sameba. Postavili ho v 14. storočí a je to jeden zo symbolov Gruzínska.

 

Počasie nám nepraje, v momente keď sme dorazili na lúku pri kostole, rozprší sa ešte viac. Šoféri džípov sa chcú čo najskôr vrátiť do civilizácie, nám sa stúpať do výšok v daždi nezdá vhodné. Neostáva iné, ako rýchlo postaviť stany...

Ako na potvoru, po pol hodine prestáva pršať a my máme pocit, že sa s nami niekto nepekne zahráva. Ale ak len takto, tak to by sme brali... Čas je ešte mladý. Rýchlo balíme mokré stany, pričom si nás z neznámeho dôvodu vytrvalo fotografuje osamelý Japonec, ktorého ku kláštoru vyviezol džíp. Čudujeme sa svojmu počínaniu navzájom... Rozhodujeme sa doraziť k bývalej meteorologickej stanici, teraz nazývanej Bethlemi hut, vo výške 3 680 metrov ešte dnes...

Chodník vedie sprvoti cez rozkvitnuté lúky, čoskoro sa začne zjavovať sneh, nasleduje ľadovcová moréna, sedlo Arša a ľadovec Gergeti. Na jeho začiatku to dvaja vzdávajú a rozhodujú sa prenocovať v stane. Ostatní pokračujeme ďalej. Na ľadovci sa ľahkovážne neviažeme na lano. Dúfame, že chata bude už otvorená. Rezo nám tvrdil, že jej osadenstvo po zimnej prestávke práve dnes ide prvý raz hore otvoriť ju po zimnej uzávere. Dokonca po nás poslal chatárovi liter rakije.

Takmer za tmy prichádzame k chate. Sme vyčerpaní - predsa len vyvliecť takmer 30 kilové batohy do výšky 3 680 metrov dá zabrať. Nikomu sa stany stavať nechce. Našťastie chata je otvorená, hoci chatára niet.

Zanedbanú chatu vraj v minulom roku rekonštruovali, ale oprava spočívala asi len v natretí čelnej steny veselými farbami a v zavedení elektriny do izieb s drevenými poschodovými pričňami. Malo to len jednu chybu krásy – na jej výrobu bolo potrebné zapnúť agregát a na chate nebola ani kvapky nafty. Tá mala priletieť spolu s chatárom a so zásobami piva na druhý deň vrtuľníkom. Chatár ani vrtuľník sa nedostavil na druhý deň, ani v tie ďalšie. Na jednej strane nás tešilo, že nie je komu zaplatiť za nocľah, na druhej strane chuť na pivo, zvlášť po návrate z túry, bola veľká.

 

Ďalší deň sme vykonali aklimatizačný výstup k plechovej kaplnke ukotvenej k bralu oceľovými lanami nachádzajúcej sa asi 400 výškových metrov nad meteostanicou. Po dvoch dňoch čakania na vhodné počasie sme napokon vystúpili aj na hlavný cieľ našej cesty - 5 033 metrov vysoký Kazbek. Táto vyhasnutá sopka sa považuje za jednu z najkrajších päťtisícoviek na svete. Nečudo, že je ďalším symbolom Gruzínska. Spolu s kostolom Tsminda Sameba býva zvečnená na väčšine fotografií. A skutočne - atmosféra na lúke pri kostole Tsminda Sameba, podvečerné bitie zvona, tiché modlitebné mrmlanie pravoslávnych popov a na pozadí toho majestátny, večne zaľadnený Kazbek - to všetko vytvára priam mystickú atmosféru a človek má na tomto magickom mieste pocit, že sa dostáva do nejakej inej dimenzie.

 

Po náležitej oslave dosiahnutia vrcholu v Rezovom penzióne sa vraciame späť do Tbilisi. Po ceste zastavujeme v Ananuri a prezrieme si stredoveký hrad s rozsiahlym opevneným kláštorným komplexom Zosnulej Matky Božej. Ďalšia zastávka je
v meste Mcchetha na sútoku riek Mtkvari a Avagvi. Nachádza sa tu najväčší komplex stredovekých stavieb v Gruzínsku. Mcchetha bola osídlená už v 4. storočí. Impozantná je katedrála Sveti Cchoveli z 11. storočia – sú tu pochovaní gruzínski králi.

V samotnom Tbilisi nemôžeme vynechať Samebu – najväčší kostol Gruzínska a tretí najväčší pravoslávny na svete, ale ani pevnosť Narikali vypínajúcu sa nad mestom. Jej základy tu stáli už v 4. storočí, od 5. storočia bola kráľovskou rezidenciou. Tbilisi s vyše miliónom obyvateľov je prekvapujúco pekné mesto a úspešne môže konkurovať Prahe v označení „stovežaté mesto“. Kostoly tu nájdete na každom kroku. A ich večerné osvetlenie v centre i na strmých kopcoch obkolesujúcich metropolu je skutočne nevšedné. Keď opúšťate Gruzínsko v takejto nočnoromantickej ba až mystickej atmosfére, nemôžete si nepovedať – sem sa ešte vrátim!         

                                                  

                                             

 

Kontakt pre ubytovanie v Gudauri a iný servis v súvislosti s výstupom na Kazbek:

Revaz Zukakishvili

rezo-gudauri@mail.ru

tel. +995 99 190 867

skype:rezo-gudauri