Kaukaz - Ukrajina a Ruská federácia

 Keď väčšine ľudí s hrdosťou v hlase oznámite, že idete na mesiac stanovať na Kaukaz, dotyčný sa najprv na vás skúmavo pozrie a vy v jeho pohľade tušíte nevyslovenú otázku:

„Omrzel ťa život?„

Túto otázku však väčšinou prehltne a vysloví inú:

„A kedy letíš?„

Ak na túto otázku odpoviete tak ako ja:

„Neletím. Idem autobusom!„

dotyčnému je vaša diagnóza definitívne jasná, bez toho, aby bol odborníkom z odboru psychiatrie.

 

Autobus cez Poľsko, Ukrajinu na Kaukaz do dedinky Elbrus mal vyraziť na cestu z Brna. Zvykne sa vravievať: zlý začiatok, dobrý koniec.

Môj začiatok príliš šťastný nebol.

V rýchliku do Brna som si sadol do prázdneho kupé a osemdesiatlitrovým litrovým batohom a menším lodným vakom som zaplnil takmer všetky police na batožinu. Sotva som sa pohodlne rozvalil, prisadol si ku mne pár - chlap so ženou, asi štyridsiatnici.

Praví trampi.

Boli celí maskáčoví, na ostrapcovaných rukávoch našité domovenky trampskej osady, na hlavách stetsony, na nohách kanady, opásaní koženými ocvočkovanými opaskami s ostrapcovaným puzdrom na dýku, na chrbte teľacinu a uesku. Ešte aj peňaženku mal ten chlap ušitú z maskáčovej látky!

Nikoho nemôže prekvapiť, že prvý raz v živote som nebol zvedavý na spodnú bielizeň nejakej peknej ženy, ale na spodky tohto chlapa.

Iste boli maskáčové.

Obaja mi pripadali ako postavy z operety. Nie, nemám nič proti trampom. Ľudia, ktorí majú radi prírodu sú mi sympatickí.

Ale tento TRAMP sa chcel stále rozprávať.

Vraj, aby nezaspal, musí rozprávať.

A s rozprávaním nemal problém.

Išlo mu stále.

Stal som sa jeho obeťou, jeho budíkom. Okrem toho, že bol otravný ako kurare sa mi nepáčilo, že ľudí rozdeľuje na trampov a netrampov, pričom do prvej skupiny podľa neho patrilo 100,1% obyvateľov Slovenska.

Prenesmierne sa čudoval sa, že nepoznám Koktavého Billa ani Plešatého Joea z Handlovej. A už vôbec nemohol pochopiť ako to, že som nebol na potlachu Arizonskej sedmy. Zreteľne som videl, že v jeho očiach moje šance na ďalšie spoločenské uplatnenie sa rapídne klesali.

Chcel vedieť kam cestujem.

Keď som mu oznámil cieľ cesty - Kaukaz, nasledovala jeho vcelku logická otázka: vraj či nepoznám Bennyho z Handlovej?

Asi som nasadil príliš nechápavý výraz, pretože vzápätí dodal, že Benny bol na Mont Blancu.

Uvažoval som prečo hľadá súvislosť medzi Mont Blancom a Kaukazom? Azda preto, že je tu ten starý spor o to, ktorý je vlastne najvyšší vrchol Európy? Mont Blanc so svojimi 4 810 metrami alebo Elbrus s 5 642 m. n. m.?

Precitol som z úvah, práve keď sa ma neunaviteľný tramp pýtal, či nepoznám Biele skaly nad osadou Greenhorns? Odpovedal som záporne a jednoslovne. Nízky stupeň mojej zhovorčivosti ho iritoval. Začal mať na moju adresu nelichotivé poznámky smerom k svojej spoločníčke. Tá bola tiež otrasná, ale paradoxne rozprávala menej ako on. Zato však neomylne a včas nastúpila na pľac vždy vtedy, keď sa trampovi náhodou pretrhla niť, alebo sa len potreboval nadýchnuť. Vďaka tomu v kupé nebolo ani chvíľu ticho.

Obaja cestovali do Čiech na potlach, lebo mali voľné lístky na ŽSR. Srdcervúco plakali nad rozdelením ČSFR, lebo to vraj narušilo ich vzťahy s českými trampmi, ale nevedeli sa zhodnúť na tom kedy sa rozdelenie udialo, pričom časový rozptyl ich odhadov bol neuveriteľne široký a nerealistický. Komu je od rozdelenia Česko-Slovenska tak prenesmierne zle a nevie pri tom, aspoň s rozptylom dvoch, troch rokov určiť počiatok toho zla, tomu nemôže byť zle!

Keď tramp videl, že so mnou nie je reč, začal sa zhovárať s lesníkom, ktorý pristúpil v Malackách. Ten to riešil tak, že odišiel na chodbu a intenzívne predstieral, že ho upútala ubiehajúca krajina za oknom, ktorú nemohol vidieť, pretože okno bolo také špinavé, že až nepriehľadné. V Břeclavi pristúpil do kupé slušný, tichý Čech. Dlho neposedel. Keď zistil, že tramp je zhovorčivý, presunul sa na chodbičku a až do Brna si státím začal pestvovať festovný základ pre budúce kŕčové žily.

Neskôr som sa na webovej stránke Národnej protidrogovej centrály dočítal, že na pohľad príjemné povzbudzujúce efekty kokaínu sa môžu premeniť a vystupňovať až do nekontrolovateľnej hovornosti... Ďalej tam písali, že kokain je silne návyková droga, která je pre užívateľa veľmi škodlivá a pre okolie nebezpečná! Či tramp na niečom frčal neviem, ale ako súčasť okolia som tú nebezpečnosť (kokaínovú či simulovanú) pocítil dokonale...

Na poľsko-ukrajinskú hranicu sme prišli okolo obeda. Hneď bolo vidieť, že je to iný svet.

Colnica ozrutná, honosná, so zástavami, závorami a so strážnymi vežami naokolo. Pred vchodom do odbavovacieho priestoru bola na asfaltke namaľovaná hrubá biela čiara. Nikto ju nesmel prekročiť. O to sa staral vojak v maskáčoch s regulovčíckou palicou a prísnym výrazom tváre.

V autobuse bolo príšerne dusno a tak sme vystúpili. Okamžite nám zakázali rozptyľovať sa, ale ani nebolo kde. Bufet sa na ozrutnej colnici nenachádzal. Záchody síce áno, ale nefungovali. Honza išiel dohodnúť, aby ruský autobus, do ktorého sme mali prestúpiť, vpustili na colnicu – nemuseli by sme prevlačovať ťažkú batožinu. Colníci boli odmietaví – pravdepodobne hútali o tom, či by z udelenia takého povolenia nemohli vytrieskať nejaký bakšiš, ale nakoniec povolili.

Do priestoru colnice prišiel „náš„ ruský autobus, ktorý bol maďarský – Ikarus. Pravda, prišiel na ukrajinskú stranu, ale aj tak to bola pomoc. Prechádzať cez colnicu sme mohli po dvojiciach. Pomocou počítača dôkladne preverili naše víza a zaevidovali si nás. Zároveň ma presvedčivo vyviedli z dlhoročného omylu, že computer má v prvom rade urýchliť prácu.

Ruský autobus bol skorodovaný ako charakter vládneho politika. Neumývali ho očividne odkedy ho kúpili. Čo sa dalo, to bolo odtrhnuté. Zo stropu viseli gumené tesnenia osvetľovacích telies. Jedno neónové svetlo blikalo príjemne ako stroboskop na diskotéke.

Posádku tvorili dvaja štíhli, počerní a fúzatí muži oblečení v klasických šuštiakových oteplovačkách. Ale šoféroval len jeden z nich. Z toho druhého sa vykľul nakoniec len bojovník proti vodičovmu mikrospánku. Náš vodič bez odpočinku (!) odšoféroval celú cestu - t.j. okolo 2 000 km za 2 dni - sám. Bezpečnostné predpisy sem, predpisy tam.

Prvá zastávka nastala po necelej hodine jazdy.

Defekt.

Ani sa tomu nedalo čudovať – dezén pneumatík pripomínal hladké slicky monopostov F 1. Šoféri sa pustili do opravy ľavého zadného kolesa. Navyknutými rutinnými pohybmi sňali koleso, disk rozobrali na tri kusy. Búšili pritom doň obrovským ťažkým kladivom s vervou úderníkov piatej päťročnice. Miesto defektu odborne podložili zdnuka aj zvonka kusom starého autoplášťa a „oprava“ bola hotová.

Kým opravovali, zistili sme, že Ukrajina je viac koňorizovaná ako motorizovaná. Na blízkom poli sme sa porozprávali so zhovorčivým domorodcom, ktorý oral pole s párom koní. Po medzinárodnej ceste európskeho významu sa navzájom predbiehali povozy ťahané koňmi naložené senom. Sedliacke vozy so železnými kolesami bez pneumatík vydávali hrmot akoby sa blížila výprava križiakov v plnej zbroji. Kočiš predbiehaného povoza sa nechcel len tak ľahko vzdať. Hodnú chvíľu rachotili dva konské povozy bok po boku súťažiac o to, ktorý je rýchlejší. Za nimi sa s nadávaním hromadili nadupané kamióny. Pohoničov to netrápilo. Medzi šibaním koní mali čas aj na to, aby nás veselo pozdravili.

Po oprave defektu sme asi o hodinu stáli opäť. Koleso, ako mohol predpokladať i taký motoristický laik ako som ja, bolo opäť vyfučané.

Tentoraz neopravovali, ale nasadili rezervu.

Neviem či plnila aj nejakú inú funkciu než optické vyplnenie prázdneho priestoru po chýbajúcom kolese. Dezén rezervy bol ojazdený až na plátno. Ešte šťastie, že na zadnej náprave sú dve kolesá, vravel som si.

Celý zvyšok cesty sa šoféri tvárili, že sa pokúšajú v rôznych dielničkách kúpiť náhradnú pneumatiku, ale z kúpy vždy akosi zišlo. Kúpili ju až pár kilometrov pred cieľom cesty.

Ukrajina, videná len spoza okna autobusu, je v porovnaní s Ruskom nápadne zaostalejšia. Benzínové pumpy pri cestách sú zásadne neavizované a úplne nepostrehnuteľné. Tvoria ich len dva, tri nenápadné stojany bez prístrešku. Bufety pri cestách, ktoré nazvať honosným slovom motorest môže len Ukrajinec, sa nachádzajú popri cestách častejšie ako benzínové čerpadlá.

Možno tu pozorovať vysoký stupeň ekologického povedomia. Zvlášť výrazný je pocit zodpovednosti za recykláciu. Vyradený železničný vozeň neodošlú kdesi na skládku šrotu či do železiarní, ale záhadným spôsobom ho prevlečú do blízkosti medzinárodnej cesty európskeho významu a hneď je z neho motorest. Recyklácia par excellence.

Železničné vagóny tváriace sa ako motoresty sú na každom kroku – sortiment v nich je však biedny.

Naša trasa viedla nekonečnými rovinami povedľa Ľvova, cez Kyjev a Charkov. Kyjevom sme prešli v noci. Geometricky by sa to dalo vyjadriť, že sme išli po dotyčnici Kyjeva.

Černobyľ sme minuli o sto kilometrov. Videl som len smerovú tabuľu, ale pravdupovediac ani som netúžil sa tam príliš ponevierať. Stačilo mi, že v roku 1986 som vo Vysokých Tatrách pri výstupe na Kriváň na kosť zmokol vďaka kvapkám dažďa z černobyľského rádioaktívneho mračna práve prechádzajúceho nad našim územím.

V Charkove cesta viedla popri ošarpaných panelákoch. Každý jeden z ich obyvateľov si balkón prerobil na verandu na svoj spôsob. Na svoj spôsob, ale pritom v jednotnom architektonickom štýle.

Nazval by som ho postsocialistický nonestetickosabotážny kutilizmus.

V bezprostrednom okolí trinásťposchodových panelákov, v drevených chlievoch a v búdach ztlčených zo starých plechových sudov ich obyvatelia chovali kozy, ovce a sliepky. Všade bordel, močovka, smrad... Aj samotné paneláky vyzerali tak, že pokope držia len silou zvyškov svojho komunistického presvedčenia.

Šachťor Doneck je ukrajinský majster vo futbale. Na štadióne Šachťora som nebol. Predpokladám, že sa tam zelená perfektne pristrihnutý bohatý trávnik. Baníci do futbalu iste investujú - inak by nemohli byť majstrami. V ekológii už majstri nie sú. V okolí baníckeho mesta Doneck je prostredie totálne zdevastované.

Všade rovina, len haldy hlušiny sa týčia do krajiny.

A všade prach.

Neuveriteľné množstvo prachu – zjavne chýbajú prachy na deprachizáciu. Najzanedbanejšie sa mi javilo mestečko Šachťorsk. Úbohé domčeky na spadnutie, pováľané ploty, na uliciach skládky odpadu, pred vchodovými bránami domov kopy nekvalitného prachového uhlia – asi deputát. Ulice prašné a také rozbité, že autobus musel ísť doslova krokom, aby sme nerozbili nápravu. Ale v Šachťorsku ako v každom väčšom mestečku nechýba obrovské kamenné námestie s nejakým komunistickým monumentom a honosnou budovou bývalého regionálneho výboru KSSZ. Námestie teraz už väčšinou zarastené burinou. Samozrejme nechýba ani pomerne častý zjav - tanky na podstavcoch a stíhačky či rakety na stojanoch strmo obrátené k nebu.

Treba len vyletieť do výšin a odtiaľ bordel nevidno...

 

Kúsok za Šachťorskom sa nachádza ukrajinsko - ruský hraničný prechod. Po príchode naň sme okamžite vystúpili z autobusu. Zostať v ňom, znamenalo zomrieť na prehriatie. Slnko pálilo a vzduch sa nehýbal.

Uniformovaní nás hneď zahnali, vraj sa máme schovať za autobus, aby nás nebolo vidieť. Zmysel tohto príkazu som nepochopil. Ale asi vedeli čo robia, pretože každé auto prezerali štýlom, akoby jeho vodič isto iste prevážal prinajmenej strelivo s ochudobneným uránom.

Počas dlhého čakania sa pochopiteľne nevyhnete návšteve miestneho WC. Na tejto colnici sa takéto zariadenie nachádzalo. Bolo však také, že navštíviť ho mohol len človek trpiaci olfaktoplégiou[1]. Alebo človek so studeným potom na čele a s kŕčovito zovretým gluteálnym svalstvom, ktorému je už všetko jedno.

Vedľa záchodu spoluzapáchali kontajnery pretekajúce odpadkami. Nejaký miestny ekologický aktivista bojujúci s kopami smetí a dobrák v jednej osobe ich zapálil. Objem smetí sa síce pomerne rýchlo zmenšil, ale zato koncentrácia karcinogénov v ovzduší vzrástla rapídne. Po celej colnici sa šíril neznesiteľný zápach páliacej sa umelej hmoty.

Horúčava a smrad – to sa nedalo vydržať.

Za týchto okolností nás ani nemohlo prekvapiť, že v rámci pohraničných poplatkov sme museli zaplatiť po 2 USD ako príspevok na ekológiu Ruskej federácie. K tomu, samozrejme, pre colníkov po tri škatuľky marlboriek. No a ešte vypísať colné vyhlásenie o dovážaných peniazoch, zbraniach, drogách a cenných predmetoch... Tlačivo bolo slovenské a Česi z toho mali srandu.

 Nakoniec nás, výdatne naimpregnovaných dymovým 3,4benzpyrénom a inými telumilými látkami po hodine čakania vpustili na ruskú colnicu.

Aj tu nás hneď odstavili nabok a do colnej budovy sme mali prichádzať po dvojiciach. Jedna z budov bola zbitá zo starých plechov natretých na zeleno, bez svetla. Len zvonka sem prenikalo pár lúčov z pouličnej lampy.

Držali nás tu asi hodinu. Využili sme ju na utlmenie hladu. Jesť sa už dalo. Zápach z ukrajinskej colnice sem už neprenikal.

Len vďaka tomu, že fúkalo opačne. 

 

Benzínové čerpadlá popri ruských cestách sú už moderné, sem tam vidno i prvé ložiská bilboardového moru a najmä je tu dostatok cez noc otvorených krčmičiek a predajničiek občerstvenia a autodoplnkov. Nepochopiteľné bolo, prečo nám v týchto krčmičkách, či bufetoch nechceli za doláre nič predať a nikde ich ani nechceli vymeniť za ruble.

Na cestách možno pozorovať lepší výber áut. Na Ukrajine prevažovali predpotopné Záporožce. V Rusku sú lepšie cesty, smerom na Kaukaz dokonca čosi ako diaľnica. Ale na cestách smerom na juh sú aj vybudované palposty DAI-ky (dorožnaja avtomobilnaja inspekcia). Raz darmo, severný Kaukaz a najmä Čečensko je horúca krízová oblasť. DAI-ka nás zastavovala každú chvíľu. Dialo sa tak najmä na dôležitých križovatkách. Čo neprestajne kontrolovali - neviem. Ale tvárili sa dôležito. Kto by sa tak netváril, keď má na sebe nepriestrelnú vestu a samopal?

Doláre sa nám podarilo vymeniť až v Mineraľnych Vodach. Vedľa železničnej stanice sa nachádza asi jediná banka v meste. Jej zriadenci z nás mali nervy. Prekážalo im, že jeden človek nevymenil doláre pre všetkých ostatných. Nervy mali pravdepodobne preto, že sme im narušili siestu. Okrem nás tam totiž iní zákazníci neboli. Dnu nás opäť vpúšťali po dvoch, asi aby nevznikol chaos. Naše horibilné transakcie so sumami majúcimi za prvým číslom až jednu nulu, strážil za dverami statný námorník v pruhovanom tričku a samozrejme tiež v nepriestrelnej veste.

 

Na miestom trhu predávali onen povestný obilný kvas, o ktorom sa namyslení česko-slovenskí a po pravde dodajme, že najmä českí pivofilní návštevníci bývalého Sovietskeho zväzu vždy vyjadrovali značne pohŕdavo... vraj za komunistickej éry chabá ruská náhrada za nedostatkové pivo... odporná mútna tekutina pochybnej chuti... pôsobiaca zaručene preháňavo...

V Mineraľných Vodách som kvas ochutnal prvý raz. Tekutina je síce mútna, ale ak je dobre vychladená (a to väčšinou je), tak je to chutný a určite osviežujúci nápoj. Iste - spôsob jeho podávania na ulici z vyradenej armádnej dvojkolesovej cisterny do obchytkaného pohára, z ktorého pijú všetci, nie je príliš lákavý..., ale vypil som s chuťou štyri deci a nemalo to nijaké následky. Ba neskôr som sa stal stúpencom tohto nápoja, praktikujúcim jeho konzumáciu nielen v Rusku, ale aj v Kirgizstane. A nedávno som ho, v konzervovanej podobe a značne predražený, videl aj na pultoch našich obchodov.

Keď sme si neskôr v Mineraľnych Vodach v krčme dali čapované pivo, práve to bolo nechutné a vodové. Výčapníčke dlho trvalo, kým načapovala. Práca veru nejde od ruky, keď obsadených stoličiek možno rátať na desiatky a kríglov máte osem. Na taký nápor pivofilných Slovákov a Čechov nebola pripravená a ani privyknutá.

Chodiac po trhu som zbadal ako policajti legitimujú dvoch najmladších účastníkov výpravy, z ktorých jeden, nie v súlade so skutočnosťou, budil dojem neplnoletého. Neviem čo im chceli, ale o chvíľu ich eskortovali k nášmu autobusu a rovno ku mne!

„Vy rukavadíteľ grúpy? „ (pokladali ma za neho, pretože som bol jeden zo štyroch najstarších a navyše s bradou).

Náš vedúci (tiež s bradou) sedel ešte v krčme a čakal na pivo.

„Da, ja rukavadíteľ! Što slučílos?„

Policajti mi odovzdali chalanov a vzápätí aj ich pasy. Čo sa stalo sme sa nedozvedeli. Nezrozumiteľne rozprávali čosi o tom, že konajú na základe upozornenia trhovníckych bábušiek. Chalani vraj chodia po trhu s pasmi v rukách a niekto by ich o ne mohol pripraviť. Ale chalani túto verziu odmietli. Tvrdili, že ich zobrali preto, lebo policajtom sa zdali príliš mladí na to, aby mali vlastné pasy.

A možno, ako ľudia nezapadajúci do koloritu trhu, vzbudili podozrenie policajtov oprávnene. O tri mesiace po našom návrate na tomto trhovisku vybuchla bomba, ktorú pravdepodobne nastražili čečenskí separatisti a spôsobila smrť 13 ľuďom.

 

Z Mineraľnych Vod sme vyrazili na poslednú etapu cesty do Tyrnyauzu. O meste sme vedeli len to, že ho postihli záplavy. Asi týždeň pred odchodom v našej televízii prebleskli zábery ukazujúce ako blatová záplavová vlna zmietla na tyrnyauzských uliciach všetko. Pretrhla sa zadržiavacia hrádza nad mestom. Údajne z úbočia padol do nej veľký kameň a prerazil ju. Podľa inej verzie, tej zimy veľa snežilo a nádrže nevládali zadržať topiaci sa sneh. Obsluha nádrže podcenila glaciálny odtokový režim, znamenajúci, že ráno priteká málo, ale poobede už množstvo vody z topiaceho sa snehu.

Autobus nás síce doviezol do centra mesta, tam sme však museli vystúpiť. Cez zatopené mesto a strhnutý most sa ďalej ísť nedalo. V dedine Elbrus, nachádzajúcej sa v hornej časti doliny Baksan uviazla Karosa, ktorá mala pre nás prísť na polsko-ukrajinskú hranicu, ale kvôli záplave a strhnutému mostu nemohla. Teraz nám Karosa mala prísť naproti na opačný, nezatopený koniec mesta.

Pre nás to neznamenalo nič príjemné: poprenášať objemnú batožinu z jedného konca mesta na druhý. Naložili sme si batohy a lodné vaky na chrbty a s čelami a tvárami orosenými od potu sme celkom zapadli medzi Tyrnyauzčanov. Ich tváre však neboli vlhké od potu, ale od plaču. Prenášali nábytky, koberce, v objemných taškách zachránené rodinné drobnosti, v oknách sušili knihy. Pred jedným z úradov obschýnali na zemi porozkladané úradné dokumenty.

V meste nefungovala elektrina, plyn ani telefón (ten nefungoval v celej doline). Zopár mechanizmov sa pokúšalo urobiť čosi, aby rieka bola znova priechodná pre dopravu. Zatiaľ bol k dispozícii len provizórny most pre peších, po ktorom sme prešli aj my. Všade sa zeleneli vojaci, ktorí ani prstom nepohli pri odstraňovaní následkov katastrofy, akurát iritovali[2] domácich. Jeden z nich napríklad zakazoval chodiť ľuďom po chodníku, ktorý pred týždňom mohol byť teoreticky ohrozený podmytím, ale teraz už naisto nie. Pretože to bolo tadiaľ kratšie, chodník som si zvolil aj ja. Vojak začal na mňa zúrivo kričať, ale akási staršia domorodka mi len kývla, aby som sa naň vykašľal a spolu sme prešli skratkou, hoci vojak neprestával revať ako zmyslov zbavený. Majúc ho za chrbtom v duchu som horúčkovito premýšľal, v ktorom momente ruský vojak prechádza od výstrahy k výstrelu.

Na terase miestnej knižnice, vo dverách ktorej sedelo päť kôz a celý vchod bol dôkladne zaopatrený ich bobkami, sme našu batožinu zložili. Nastalo čakanie na autobus.

Za rohom sa nachádzal malý potravinársky obchodík. Okrem teplej Fanty tam už tuším nemali nič - bežný stav, alebo dôsledok nákupnej horúčky a narušeného zásobovania mesta?

Autobus neprichádzal. Naopak prišli miestni majitelia minibusov, ktorí tvrdili, že veľký autobus zhora aj tak neprejde. Odviezť nás vraj môžu jedine oni.

Za odvoz pýtali 1000 rubľov.

Trpezlivo sme odmietali ich ponuky, ale boli naliehaví. Zvlášť jeden, z ktorého sa vykľul bývalý okupant zo šesťdesiateho ôsmeho - poznal Prahu, Bratislavu a Hranice na Morave. Vraj oni u nás boli preto, aby sme my mohli pokojne spať. Ktosi utrúsil, že v Hraniciach mali Rusi jadrové rakety.

Okupant sa začal hádať, že to nie je pravda.

Ktosi povedal, že oni - radoví vojaci o tom nevedeli, vedeli to len velitelia.

Bývalý okupant sa nahneval. On bol vraj veliteľ a o raketách by musel vedieť!

Len s vypätím veľkého úsilia nedošlo k bitke.

Ak takýto ľudia skutočne velili jadrovým základniam akosi odporuje logike, že v tejto chvíli ešte sedím a píšem tento text a za oknom (hm, za akým...?) nepanuje jadrová zima...

Pristavovalo sa pri nás viacero ľudí, ale okrem bývalého okupanta boli všetci srdeční a ochotní. Starec, o ktorom by som pochyboval, či je schopný bez pomoci prejsť na druhú stranu ulice nám s vážnou tvárou ponúkal, že nás vyvedie až na vrchol Elbrusu. Brali sme ho s rezervou - ale o kaukazských dlhovekých starcov kolujú rozličné neuveriteľné historky...

Priplietol sa aj jeden Švéd, ktorý zo Štockholmu priletel do Petrohradu a odtiaľ všetkými možnými spôsobmi vrátane stopu sám cestoval cez celé Rusko na Elbrus. Pozoruhodné na Švédovi, okrem toho, že už dávno nefiguroval v stave nezvestných, bolo, že mal oblečenú snehobielu košeľu a bol ako zo škatuľky. My sme po troch dňoch cesty boli ufúľaní a pokrčení ako prasce.

Po dlhom čakaní konečne prišla žltá Karosa a boli sme jej dosť radi. Odviezla nás do tábora, ktorý sa nachádzal na hornom konci dediny Elbrus.

Šofér bol mrzutý, ale nebolo možné sa mu čudovať. Tvrdol v Elbruse už druhý mesiac. A aj prekrásny Kaukaz sa časom omrzí...

Ošarpaný kemp, ktorému sa tu hovorí alplager, pripomínal skladbou svojich návštevníkov skôr pioniersky tábor.

Ruské deti robili bordel.

Každý večer diskotéka.

Vraj si treba pred nimi dávať pozor, lebo kradnú.

Záchody klasické ruské, teda turecké a v takom stave, že to v slušnej knižke nemožno ani popísať.

Samozrejme, sotva sme začali vykladať veci z autobusu začalo pršať – nastala priam prietrž mračien. Premočení do poslednej nitky sme vliezli do narýchlo postavených stanov a v suchu uvažovali o tom, na čo ich máme postavené, keď sme aj tak mokrí na kosť.

V sprche však nečakane tiekla teplá voda a po troch dňoch to bola paráda.

 

Už na druhý deň ráno sme vyrazili na prvú aklimatizačnú túru do sedla Terskol ležiaceho vo výške 3 600 m. n. m. Z výšky približne 2 800 metrov nad morom sa po prvý raz ukázali oba vrcholy Elbrusu. Len čo sa však v diaľke ozvalo zahrmenie, dal som sa na spiatočnú cestu.

Z osady Terskol do alplageru som išiel po svojich. Dobre som urobil, pretože po ľavej strane cesty som naďabil na vyvieračky minerálnych prameňov, tzv. narzany. Voda z nich je veľmi chutná na pitie, len k nej netreba privoniavať, lebo sa vám obráti žalúdok - samý H2S.

Okolie prameňov je zdevastované – všade torzá rozostavaných a polozrúcaných budov. Večer teplá voda v sprche a pivo v krčme, ktorá svojim kruhovým pôdorysom a guľovitou, plechom pobitou strechou, pripomína observatórium.

 

Ďalšie ráno sme vyrazili na štvordňový trek. Zraz bol dole v dedine Elbrus pred poštou. Kým sme sa všetci zišli, navštívil som ju.

Telefonovať z pošty domov sa nedalo.

Asi preto, že sme v Rusku.

Telefonovať v rámci Ruska sa tiež nedalo.

Asi preto, že sme v Rusku.

Pohľadnicu turisticky atraktívnej oblasti nemali ani jednu.

Asi preto, že sme v Rusku.

Poštové známky tiež neboli.

Asi preto, že sme v Rusku.

Napriek tomu tam však sedela teta poštárka a nie veľmi úspešne predstierala prácu.

Za čo brala plat - to vedia asi len v Rusku.

Vedľa, v biedne zásobenom obchode som si kúpil pár tvrdých hrušiek a sladkú tyčinku, z ktorej sa vykľulo čosi ako prisadnutá fondánová salónka. Pochopil som, že v záujme spestrenia rozmanitosti tovarov na veľkom ruskom trhu tú istú salónku v období pred Vianocami balia ako salónku, v ostatnom období ako sladkú tyčinku.

Nástup do doliny Irik začínal vo svahu oproti pošte. Dostať sa k nemu možno ponad rozvodnenú riečku po visutom moste. Chodník vedúci dolinou bol nepríjemný, pretože svah nad riečkou bol stále vyšší a strmší a po tohtoročných záplavách bol na mnohých miestach zosunutý, alebo podomletý. Hrozilo, že sa pod nami zosunie.

Vyššie sa dolina rozšírila. Na väčšej lúke sme narazili na salaš, ale nikto, kto by nám mohol predať syr v ňom nebol. Mračilo sa stále viac. Kúsok nad salašom, na ďalšej lúke, sme našli miesto, ktoré nebolo močaristé. Rozhodli sme sa zabivakovať.

Večer dvaja chalani zišli dole na salaš a doniesli dva bochníky vynikajúceho ovčieho syra. Nedostali ho darom ani výmenou za cigarety, ako to sľuboval Honza. Kúpili ho za 50 rubľov, pričom pastieri žiadali len tridsať!

Úžasne lacná dobrota!

Nad táborom sa pásli ovce a z potôčikov, ktoré z tých miest stekali sme brali vodu na varenie, pretože iná nebola. Okolo stanov sa pásli hovädzí dobytok.

Dva býky s jednou kravou boli obzvlášť drzé. Nonšalantne sa prechádzali pomedzi stany, všetko oňuchávali a pod chvíľou vypúšťali kravince, ktoré sa za charakteristického čľapotavého zvuku rozprskávali v 45-stupňovom uhle na stanové tropiká.

Nedali sa odohnať.

Pochopil som, že sa odo mňa, ako jediného zverolekára vo výprave očakáva, že odborne zakročím a odoženiem ich silou svojej autority.

Zahnal som sa na býka a ten ustúpil.

Hodil som do neho kamienok a ustúpil ešte viac.

Posmelený úspechom som doň hodil veľký balvan.

Býk sa pomaly, neveriacky pozrel na balvan, ktorý sa tupo odrazil od jeho boku a s hlasným žuchnutím dopadol na zem. Potom sa mi uprene zahľadel do očí, zlostne si odfrkol, zahrabal vyzývavo prednou nohou a nečakane sa rozbehol zopár krokmi proti mne.

V okamihu som si spomenul na televízne zábery z vypúšťania býkov v uliciach španielskej Pamplony pri príležitosti každoročných osláv sviatku svätého Fermína a vrhol som sa do stanu ďakujúc Bohu, že nie je z červeného plátna. I tak som však nemal istotu, či ho tenká látkovina odradí... So zatajeným dychom som ho sledoval škárkou v stanovom plátne.

Našťastie sa po chvíli upokojil.

Obloha sa však upokojiť nechcela.

Stále popŕchalo.

Lúka so stanmi sa zahaľovala do oblakov. Bolo jasné, že nás čaká "veselá" noc. Dvom býkom a krave to však neprekážalo. Nešli sa niekam schovať. Neúnavne sa potulovali v okolí tábora a to aj vtedy, keď sa rozpršalo riadne a v diaľke sa zjavili blesky.

Bola to nepríjemná noc.

Lialo ako z krhly.

Neustále som kontroloval, či nezateká do stanu. Zaspával som len chvíľami, keď sa búrka utíšila a vzdialila. Ale ona sa stále vracala. Blesky nepríjemne ožarovali celú oblohu a dunivo hrmotili v ozvene hôr. Necítil som sa dobre. Aby som nemyslel na búrku, začal som vo svetle čelovky písať denník. Keď som si svietil čelovkou, nebolo tak vidieť zlovestné blesky. A tie, keďže sme boli pomerne vysoko v horách, neudierali len nad nami, ale aj okolo nás. Napadlo mi, že by som mal zo stanu vyhodiť železné mačky a čakan, aby nepritiahli blesk. Hneď som to aj urobil. Vzápätí sa tesne vedľa stanu ozvalo zafŕkanie býka. Asi som ho trafil. Ticho som dúfal, že nemá čakan zabodnutý v šiji ako býk v španielskej koride a rozzúrený sa v tej tme nezamotá do stanových šnúr a následne sa nesplaší a nestrhne ma aj so stanom niekde dole z prudkého svahu tam, kde búrlivo tiekla dravá horská riečka.

Bola to skrátka veselá noc.

O čosi neskôr ma v noci zobudilo ešte iné svetlo než svetlo blesku. Bola to Ondrova čelovka. Hľadal po močaristej lúke rozžuvané oblečenie a batoh, ktorý mu býk vytiahol zo stanu.

Táto noc bola dlhááááááááááá.

 

Ráno už nepršalo, hoci stále bolo zamračené. Vydali sme sa dolinou ďalej. Cestou sme videli bivakovať nejakých ľudí v troch stanoch, ale nekontaktovali sme sa s nimi. Už to, že sme naďabili na nejakých ľudí okrem domorodcov je v týchto postsovietskych časoch, keď sa Kaukaz stal častým objektom správ o terorizme dosť zriedkavá udalosť.

Chodník do sedla viedol striedavo v nepríjemnom snehovom poli a sutine a bol pomerne namáhavý. V sedle nás čakal silný vietor. Pridali sme ďalšiu vrstvu oblečenia a nachystali si mačky a sedáky. Chodník ešte chvíľu stúpal po moréne. Doviedol nás na irikčatský ľadovec.  

Na okraji ľadovca zahaleného v hmle sme si nasadili mačky, sedacie úväzy a naviazali sa na laná.

Viditeľnosť bola nanajvýš na 10 – 15 metrov.

Na ľadovec sme sa vydali ako druhí v poradí. Najprv sme išli v stopách prvého lanového družstva, potom, keď sa na pár sekúnd hmla aspoň čiastočne pretrhla a mysleli sme si, že sa dá orientovať, išli sme vlastným smerom. Zrazu, úplne nečakane, Honza uviazaný na začiatku lana prepadol do trhliny. Našťastie nie celý, len jednou nohou - do pása. Bol som za ním naviazaný ako druhý a zareagoval som pomerne pohotovo. Ak by však bol zapadol do trhliny celý, tak neviem, neviem? Honza sa napokon z trhliny dostal sám.

O chvíľu sme sa stretli s druhým ľanovým družstvom a nerozhodne sme zostali stáť, lebo sme v hmle nevedeli, kam sa vydať a ako obísť trhliny. Netušili sme kde sme a kam ísť. Stáli sme asi 15 minút a čakali, či sa hmla aspoň na okamih nepretrhne. Stáť vo vetre na otvorenom ľadovci nie je nič príjemné - okamžite premrznete. Našťastie hmla sa naozaj na chvíľu rozplynula a my sme určili náš cieľ. Potom sa síce znovu zatiahlo, ale cestu do bivaku sme už našli. Bolo to miesto tesne pod hrebeňom Subaši s ľadovcovým potôčikom, kamenistým podložím a dokonca niekoľkými ohradami pre stany provizórne vybudovanými z kamenia. Geológ Ondra, ma poprosil, či by nemohol u mňa spať, pretože mu vraj v noci ktosi poškodil stan – ohol duralové tyče a pretrhol tropiko. Tak predsa len promenáda býkov po tábore neostala bez následkov...

Ráno bolo chladné. Stany pokrývala vrstva ľadu. Na programe bolo aklimatizačné vybehnutie naľahko čo najvyššie na úpätie východného Elbrusu asi do výšky 4 500 m. n. m. Stúpalo sa mi pomerne dobre, hoci som vyrazil medzi poslednými a v hmle som kráčal väčšinu cesty sám. Nikoho som nevidel. Postupne som ale viacerých dobehol, ba i predbehol. Čím vyššie som sa dostal, tým viac sa oblačnosť trhala a otvárali sa nádherné výhľady na okolité hory nižšie ako 4 000 metrov, na rozľahlé ľadovce a napokon aj na vrchol samotného východného Elbrusu. Fotografoval som ako divý. Keď sa odhalil celý východný Elbrus, bolo vidno, že až na vrchol by sa dalo dostať po hrebeni, ktorý nebol vysnežený, ale zdal sa byť dosť sutinový. Až záver vrcholovej partie by si asi vyžadoval čakan a mačky (hoci Honza neskôr tvrdil, že odtiaľ sme vrchol Elbrusu ešte nemohli vidieť a cesta by bola v závere komplikovanejšia než sa nám zdalo).

Nádherne sa vyčasilo. Viacerí sme ľutovali, že nemáme so sebou čakan, mačky a najmä vodu, lebo tam už žiadna netiekla. Boli by sme sa pokúsili o východný Elbrus už dnes. Vrátili sme sa teda naspäť do tábora a chystali sa na odchod. Mali sme prejsť dva ľadovce a utáboriť sa niekde v doline Baksan.

Pri ceste cez ľadovec išlo ako prvé lanové družstvo, ktoré viedol Honza. Zrazu Honza opäť zmizol z povrchu zemského, ale tentoraz tak dokonale, že by to ani David Copperfield nedokázal... Opäť padol do trhliny. Zmizol celý. Druhý za Honzom bol naviazaný Milan. Zasekol lano a spolu s celým družstvom Honzu držali. Nevedeli však čo ďalej. Naše družstvo prišlo až k nim. Dvaja jeho členovia, ktorí nemali čakany sa odopli z lana. Marek si ľahol na brucho a plazil sa k trhline, zatiaľ čo Peter a ja sme ho istili lanom. Za spoločnej pomoci oboch družstiev sa nám podarilo Honzu vytiahnuť. Zlomené nemal nič, len plno krvavých odrenín. V trhline nestratil zdravie, ale okuliare. Našťastie v alplageri mal náhradné. Pootriasal sa a po chvíli sme pokračovali ďalej. Na konci ľadovca Čamkara sme sa cez malý hrebeň prehupli k druhému ľadovcu, ale vtedy už znova sadla taká hmla, že nebolo vidieť na 10-15 metrov. Honza odišiel skúmať terén, ale vrátil sa s tým, že ľadovec je plný trhlín a navyše by sme museli najprv klesnúť (zlaniť) strmo dolu. Hľadať cestu v takej hmle, na ľadovci plnom trhlín, je nezmysel.

Ostali sme na okraji ľadovca vyčkávať, či sa hmla nerozplynie. Väčšina pritom už túžila zísť dole do baksanskej doliny a utáboriť sa v relatívnom teple. Čakali sme na okraji ľadovca asi dve hodiny. Veľa pohybu sa tam vyvíjať nedalo. Dôsledkom bolo, že sme premrzli na kosť.

O štvrtej sme sa rozhodli, že už aj keby sa hmla rozplynula, nestihli by sme sa za svetla dostať do baksanskej doliny a preto prenocujeme tu. Niektorí chceli nocovať priamo na ľadovci, ale nakoniec všetci vystúpili znovu na vrchol morény, kde sme si rozložili stany. S Ondrom sme vybudovali akú takú kamennú ohradu a odkladali sme čas, kedy sa uložíme na spánok čo najdlhšie, lebo nič nie je horšie ako dlhá noc v stane.

Boli sme s Ondrom vonku najdlhšie zo všetkých. Čakali, či sa hmla nepretrhne, aby sme mohli nafotografovať západ Slnka. Dva razy sa hmla na pár sekúnd skutočne pretrhla, či skôr vytvorila okrúhle okienko, v ktorom sa zjavil nádherný obraz slnkom zaliatych zlatistých hôr. Žiaľ, na fotografii sila toho okamihu vôbec nevyznela.

Skoro ráno ma zobudili výkriky nadšenia. Rozopol som stanový zips a uzrel nádherný obraz. Vrcholky okolitých hôr ožiarené ranným slnkom a pod tým v hĺbke more mračien, v ktorých boli tie vrcholky utopené. Rýchlo sme vybehli na najvyšší bod morény. Spúšte fotoaparátov cvakali a zároveň sme sa zohrievali v prvých lúčoch Slnka. Keď som uspokojil svoje fotografické ambície, ľahol som si ešte do stanu a takmer som nestihol odchod. Na ľadovec sme zlaňovali po dvoch natiahnutých fixných lanách. Prekonali sme ho rýchlo, pretože viditeľnosť bola dobrá. Stúpanie z ľadovca na hrebeň sme absolvovali našťastie pomerne zavčas rána. Nepríjemná strmá sutina bola ešte zmrznutá a držala pokope i keď zopár kameňov dolu svahom zletelo... Z hrebeňa nás čakala nekonečne zdĺhavá asi 25 km cesta dolu dolinou do Verchneho Baksanu.

Prvá časť cesty po skaliskách ubehla pomerne rýchlo. Postupne som sa prepracoval na čelo a ako prvý som dorazil k salašu. Okamžite sa na mňa rozbrechal kaukazský ovčiak a zo salaša vyšiel pastier. Pozýval ma do koliby, ale keď som sa ho spýtal na syr, povedal, že už nemá. Už ho odviezli. Ešte chvíľu som s ním dal reč o kravách, ovciach a psovi a keď dorazil k salašu aj Milan vydal som sa s ním na ďalšiu cestu. Na jeho popud sme pri ďalšom salaši išli „skratkou„ a dostali sme sa na pravý breh horskej bystriny. Po chvíli sme zistili, že všetci ostatní zostali na ľavom brehu a idú po pohodlnej širokej ceste. My sme sa plahočili po úzkych ovčích chodníčkoch, ktoré sa každú chvíľu skrúcali alebo viedli do močarín. Vracať sa nám však už nechcelo. Stále sme dúfali že bystrinu prebrodíme. Ale tok bol už príliš prudký. Hoci nám z ľavého brehu prišli na pomoc, prebrodiť sa nedalo, a tak sme stále pokračovali po pravom brehu dúfajúc, že naďabíme na most. Jeden sa tam nakoniec naozaj vyskytol a to nás zachránilo. Od mosta sa prašná cesta, široká tak, že by po nej prešlo aj auto, kľukatila v nekonečných serpentínach a nebolo jej konca. Ledva som stúpal z nohy na nohu. Šľapy ma príšerne pálili a voda na pitie sa minula. Nepamätám sa, kedy som bol taký zničený (azda len po 100 km diaľkovom pochode). Potom zrazu bolo v doline vidieť dedinu Horný Baksan. Na pohľad bola blízko, ale z tej výšky, v ktorej som sa nachádzal, to trvalo ešte poriadne dlho. Túžil som čo najskôr zbehnúť do dediny a v prvom obchode si kúpiť niečo na pitie.

Jediný obchod sa nachádzal hneď skraja dediny. Vpadol som doň s vypätím posledných síl. Batoh som s úľavou a s odporom hodil na zem. Bol som presvedčený, že z môjho výzoru je každému zrejmé, že sa podobám na čosi, čo možno prirovnať k zablúdenému v púšti, ktorý práve zbadal oázu.

Predavačka si nič nevšimla.

Rozprávala sa s dvomi ženami. Môj príchod ich ani trochu nevyrušil z debaty, hoci museli vidieť, že meliem z posledného. Pokojne sa rozprávali ďalej. Začal som sa uprene dívať do predavačkiných očí - a nič. Dve ženy tváriace sa ako zákazníčky nič nenakupovali, len klebetili. Predavačkina pozornosť sa zbystrila, až keď som si z regálu zobral fľašku a začal ju otvárať. Treba podotknúť, že jej pozornosť niesla všetky znaky rozhorčenosti.

Takýto postoj nie je v tunajších obchodoch vôbec výnimočný. Náš zákazník - náš pán, tu príliš nefunguje. Výslednú sumu zratúvajú pomocou guličiek na sčote, prípadne vo vybavenejších obchodoch na pokladnici, či kalkulačke – v takom prípade však elektronicky získanú výslednú sumu pre istotu preveria na sčote.

 

Z Horného Baksanu sme sa do alplageru mali dostať stopom.

Plán to nebol zlý.

Základným predpokladom úspechu takto postaveného plánu však je, že po cestách sa pohybujú nejaké autá. Keď po hodine neprešlo našim smerom ani jedno, niektorí sa vydali do alplageru peši. Tvrdili, že podľa mapy je to len päť kilometrov.

Bolo to osemnásť...

Petrovi s Milanom sa podarilo odchytiť v bočnej uličke Horného Baksanu akýsi autobus. Bol to typický malý ruský rozheganý krám. Šofér bol ochotný zobrať nás za 50 rubľov na osobu. Okrem nás a šoféra v ňom sedeli ešte traja domáci.

Vyrazili sme na cestu.

No... vyrazili je silné slovo, pretože viac ako 20km/hod. sme nešli. Navyše sotva sme sa pohli, autobus zišiel z cesty do akejsi osady a nám začalo lepiť, lebo sa na Kaukaze sa často hovorí o prepadoch a ozbíjaní turistov.

„Kuda jédem?„ spýtali sme sa domácich spolupasažierov.

Nevzrušene nám oznámili, že po benzín.

Na otázku, ako môžu ponúkať prepravu, keď nemajú benzín, nám neodpovedali.

Urobili sme pomalý okruh po dedine. Šofér a domorodci sa pritom rozhliadali na všetky strany. Čo, alebo koho vyzerali neviem. Rovnako dobre mohli hľadať niekoho, kto by im predal benzín, ako mohli vyzerať, či sú na vopred dohodnutom mieste nachystaní kumpáni, ktorí majú prepadnúť autobus...

Isté je len jedno – to, čo hľadali, nenašli.

Vrátili sme sa na rozbitú asfaltku a pokračovali v ceste. Benzínu asi predsa len bolo dosť. Potom prišiel mierny kopček. Pre náš dýchavičný autobus to však bolo čosi ako 2,5 km vysoká Glocknerhochalpenstrasse v rakúskych Alpách. Autobus sa so stúpaním pomaly kašľavo trápil. Domorodci, ktorí dovtedy sedeli na zadných sedadlách sa presunuli k šoférovi a napäto sledovali ručičku ukazujúcu teplotu motora. Bola to asi jedna z mála vecí, ktoré na palubnej doske fungovali.

Z motora sa začalo dymiť.

Dymilo sa stále viac, ale šofér bol tvrďas.

Nezastal.

Očividne sa chcel dostať na vrchol stúpania, kde tiekol potok. Podarilo sa nám doraziť až tam a motor skapal. Bez toho, aby si domorodci so šoférom niečo povedali, všetci vybehli von. Jeden vbehol s vedrom do potoka a začal vodou oblievať rozpálenú motorovú kapotu, aby sa dala vôbec chytiť a otvoriť. Keď ju otvorili, šofér sa začal vŕtať v motore. Širokým oblúkom z neho vyhodil čosi, čo vyzeralo ako klínový remeň. Začali sme sa obávať, či nás tento autobus ešte niekam dovezie. Chlapi zatiaľ kýblovali vodu z potoka a oblievali tentoraz už priamo motor. Potom šofér usúdil, že vody už bolo dosť, zatvoril kapotu a jednému z domorodcov podal do ruky kľuku, aby pomocou nej nahodil motor. Také čosi som videl naposledy niekedy pred 30 rokmi.

Domorodému pomocníkovi sa nedarilo. Šofér nevzrušene vystúpil z autobusu a na prvý pokus si motor nahodil sám.

Vot balšaja ruskaja technika!

Chlapi nastúpili, jeden z nich s plným vedrom vody a pre každý prípad ostali stáť v pohotovostnej polohe pri vodičovej kabíne. Napriek všetkým obavám nás autobus napokon doviezol až priamo pred alplager.

Pochopili sme, že v Rusku netreba byť netrpezlivý. Všetko síce chvíľu trvá, ale nakoniec sa všetko podarí.

 

Večer v krčme – observatóriu som si objednal dva chičiny (placky plnené syrom či mäsom). Čašníčka mi ich priniesla na otlčenom smaltovanom tanieri s ružičkami. K tomu zeleninový šalát a fľaškové pivo.

Slušne sa ma spýtala, či chcem k pivu aj pohár a ja som je slušne povedal, že nie. Pitie priamo z fľaše predstavuje menšie riziko zmiešanej virózno-bakteriálnej kontaminácie ako z obchytaného, zle vypláchnutého pohára.

Keďže videla, že som slušne vychovaný hosť, po chvíli doniesla aj stojan so servítkami a k placke dokonca vidličku.

Pustil som sa do jedenia. Ale dobré jedlo ( a toto bolo vynikajúce!) treba občas aj zaliať. Čašníčka mi však priniesla fľaškové pivo neotvorené. Opätovne privolať čašníčku nebola celkom jednoduchá záležitosť. Výhliadky na úspech boli veľmi neisté, ale napokon prišla.

Poprosil som ju, či by mi pivo mohla aj otvoriť. Čašníčka v slušivých tmavých zamatových šatách sa na mňa chápavo usmiala, nežne mi vytrhla z ruky vidličku a pomocou jej rukoviatky odstránila korunkový uzáver z fľaše. Opäť sa usmiala, podala mi vidličku i otvorené pivo.

Až mi raz bude niekto klásť otázku, kedy som sa cítil ako najväčší blbec na svete, hádajte akú mám odpoveď?

 

Od hotela Čeget vedie jednosedačková lanovka na rovnomenný vrchol.

Za dvadsaťpäť rubľov vás vyvezie do výšky 2 750 m. n. m. To za predpokladu, že nestratíte trpezlivosť a nevydáte sa nahor po svojich. Napriek tomu, že bola plná turistická sezóna (turistov by ste však ani lupou nenašli) na lístky sme museli dlho čakať.

Najprv ich jednoducho nemali – biletov net!  Keď ich odkiaľsi doniesli, museli ich najprv opečiatkovať. Potom ich museli povypisovať. Pri tej príležitosti nás žiadali, aby sme si kúpili lístky hromadne – to však nešlo. Boli sme komplikovaní zákazníci, pretože niekto chcel ísť lanovkou len hore a niekto aj späť.

V údolnej stanici lanovky sa nachádzali dve pokladničné okienka a v nich dohromady päť(!) zamestnankýň. Jedna pokladnica nefungovala, hoci v nej pokladníčka sedela, v druhej sediaca žena pečiatkovala lístky, dve ženy štrikovali svetre, ktoré sa potom predávali naproti na rínku ako suveníry a jedna sa konečne podujala na to, že bude lístky predávať.

Kúpil som si lístok len tam.

Z obvykle dobre informovaných zdrojov som sa dopočul, že spiatočný lístok si kupovať netreba. Zriadenci z hornej stanice vás dolu spustia za bakšiš výrazne menší ako cena spiatočného lístka.

Sedačka sa na lane šinula ticho a plynulo, ale dobrý pocit som nemal. Ruská technika je ruská technika a včera som už videl ako v Rusku fungujú autobusy...

Na hornej stanici lanovky sa dá prestúpiť na ďalšiu, ktorá človeka zavezie do výšky cca 3 100 m. n. m. Odtiaľ je na vrchol Čegetu už iba 300 výškových metrov.

Ďalšiu lanovku sme však nepoužili. Vrchol Čegetu bol zahalený v hustých mračnách a nevyzeralo to, že by sa mali v dohľadnom čase rozplynúť.

Namiesto vrcholu sme si zvolili traverz do doliny Donguz orun zaliatej slnkom. Doline dominujú dva vysoké štíty s mohutnými ľadovcami. Zo strmých žľabov neustále s hukotom padajú kamene. Pozorujúc tú nádheru som si ani nevšimol, že chodník nás priviedol k malej vojenskej stanici podobnej salašu. A možno to pôvodne salaš aj bol. Teraz však okolo kamenného múru bol rozvinutý aj plot z ostnatého drôtu. Vojaci nás nechceli ďalej pustiť, hoci sme mali propusk vybavený v Nalčiku.

O tom, či nás pustia ďalej, môže rozhodnúť len veliteľ a ten príde o hodinu. Vojaci sa napriek skutočnosti, že boli dočasne bez veliteľa, správali veľmi disciplinovane. Neprestajne sledovali ďalekohľadmi okolité úbočia a bez samopalu neurobili ani krok.

Asi vedeli prečo.

Ide o pohraničnú oblasť s Gruzínskom, v minulosti sa tu vyskytovali problémy so sporadicky separatistickými Abcházcami. Pôvodne sme plánovali ísť do tejto oblasti na dvojdňový trek, ale radšej sme akciu skresali na jednodňový výlet. Prespávať vo voľnej prírode tu vraj nie je práve najbezpečnejšie. Minulý rok abcházski banditi (v Abcházii je vraj ešte väčšia bieda ako na ruskej strane hrebeňa) „prepadli„ ľudí z ostravskej výpravy.

Niežeby im ublížili.

To nie!

Nie že by im ukradli veci.

To nie!

Ukradnúť neukradli, len povymieňali – napr. zobrali zánovnú a drahú goretexovú bundu a venovali ošúchanú maskáčovo vojenskú.

A podobne.

Boli to skrátka uznanliví a gentlemanskí zlodeji, ktorí vedeli, že v horách nemožno nechať človeka v slipoch napospas osudu a nepriazni počasia.

 

Po hodine prišiel veliteľ posádky. Na hlave mal ako jediný z celého mančaftu povestný sovietsky obrovský tanier - brigadírku, pod ňou fúziská rovnako impozantných rozmerov. Ako jediný z vojakov, ktorí ho sprevádzali, fučal stúpajúc do kopca ako hroch. Asi od váhy samopalu, ktorý mal prevesený cez plece. Právo fučať mali záklaďáci, ktorí ho sprevádzali. V plechových debnách vliekli do kopca proviant a muníciu.

Ani trochu som im nezávidel.

Niesť ťažkú debnu po úzkej „ovčej ceste„, kde nemožno ísť vedľa seba, ale len za sebou, je nepríjemné. A zvlášť ak úzka kovová rukoviatka ťažkej debny vyrýva vo vašej dlani čosi, čo nazvať terapeutickou akupresúrou by mohol len mierne úchylný liečiteľ so sklonmi k sado maso....

Veliteľ bol z cesty asi veľmi vyčerpaný, pretože sa zachoval veľmi neštandardne. Vrhol krátky pohľad na našu povoľujúcu bumážku, zabudol na, v tunajších krajoch bežné okolky i na bakšiš a povolil, aby sme navštívili jazerá na gruzínskej hranici obklopené zvyškami pozabúdaných diel, mínometov a iných pozoruhodných predmetov - typických predstaviteľov súčasného kaukazského biotopu.  

 

Z Čegetu späť do alplageru to nebolo ďaleko. A navyše dolu kopcom.

Išli sme peši. Cestou sme sa zastavili pri ďalšom sírovodíkovom nazrane, tentoraz po pravej strane cesty. Nabral som si do fľaše pramenitú vodu, hoci so zháňaním tekutín tu naozaj nie je nijaký problém. Polliter najlacnejšej vodky stojí 20 rubľov.

Zrazu pri nás zastavil žiguliak, skorodovaný tak, že držal pokope len silou vôle. Vozidlo by určite neprešlo technickou kontrolou nikde na svete (teda ani v Rusku). Sedeli v ňom dvaja policajti a Peter s Rudom. Jeden z policajtov bol bezpochyby ožratý. Ten druhý len s jemnou pochybou.

Hoci auto nemalo policajné označenia, Peter s Rudom boli zatknutí a opití strážcovia zákona ich viezli do Elbrusu na policajnú stanicu. Naši kamaráti boli vraj pijánije a váľali sa po doroge.

Honza začal oponovať, že to asi nie je pravda. A ak by náhodou aj mali vypité, tak len trochu...

Ruský policajt – sám opitý a teda dostatočne kvalifikovaný na posúdenie opitosti iných, mal však iný názor. Víťazoslávne vytiahol kľúčový argument, ktorému sa dalo ťažko oponovať – Rudovu znečistenú fleesovú bundu. Tých dvoch vraj zabásli a máme si ich prísť vyzdvihnúť na policajnú stanicu v Elbruse.

 

Sotva sme dorazili do alplageru, Honza sa s vedúcim kempu odobral na policajnú stanicu. Tam sa už medzitým Peter i Rudo, ktorí mali naozaj vypité, museli vyzliecť donaha.

Každého strčili do osobitnej kobky.

Honza ich nakoniec pomocou „kombinovaného„ úplatku 30 dolárov a 100 rubľov z ošemetnej situácie vysekal.

Naši pijánije sa však aj tak vrátili z policajnej stanice až na druhý deň, neskoro večer. Pozitívum bolo, že im vrátili pasy a víza. Rudo mal na jednom oku monokel, ktorý mu vraj urobil jeden z policajtov, ale kto vie ako to bolo... Obom v base nenávratne zostali peňaženky (našťastie nemali pri sebe všetky peniaze), Rudovi zmizla aj zlatá retiazka za trinásť tisíc. Nuž ale, čo má čo takú retiazku ťahať so sebou do hôr, no nie?

 

Išiel som opäť skúsiť telefonovať na poštu v Elbruse. Keď som vošiel, poštárka mala práve na uchu slúchadlo a vehementne čosi komusi do telefónu vysvetľovala. Keď skončila, oznámila mi v rozpore s práve videným:

„Телефон нефункционируйет.„

A sťažovať sa môžete na lampárni – dodal som v duchu.

 

Výstup na Elbrus môže záujemcom uľahčiť lanovka. Z údolnej stanice sa dá najprv vyviezť veľkou kabínovou lanovkou do medzistanice a odtiaľ druhou kabínovou do hornej stanice. Tento špás tam aj späť stojí 100 rubľov.

Z vrcholovej stanice, ktorá sa nachádza asi vo výške 3 500 m. n. m. ide ešte vyššie sedačková lanovka. Tá vyvezie človeka za 25 rubľov až na okraj ľadovca.

Na hornej stanici sedačkovej lanovky nepripraveného prekvapí rad veľkých cisterien, či skôr síl, aké vidno v betonárkach. Tu sú však umiestnené na ležato. Slúžia ako ubytovne. Estetično a zladenie „stavby„ s krajinou zjavne ustúpilo funkčnosti.

Odtiaľto po chatu Prijut je to asi hodina chôdze po ľadovci.

Prijut bola kedysi celkom pekná horská chata.

Ale vyhorela.

Zostal z nej len obvodový múr bez priečok a stropov.

Bývalú kotolňu, ktorá sa nachádzala asi o 20 metrov nižšie, v čase môjho pobytu prerábali na ubytovňu. Dalo sa tam už bývať, ale celé to bolo ešte veľmi provizórne – to im však nebránilo za jednu noc pýtať 5 USD. Rozostavaný objekt je už dokonca vybavený aj „ekologickým„ WC. Doska s okrúhlym otvorom sa nachádza nad priepasťou a všetko padá dolu na skalu. Neostáva iné, než dúfať, že hrúbka dosky je dimenzovaná tak, že udrží telesnú hmotnosť sediaceho a nepošle ho tam, kam on pred chvíľou posielal svoje posolstvo.

Cestu z vrcholovej stanice sedačky na Prijut zvyknú ratrakovať, ale nie vždy ju vidieť. Odporúča sa nehľadieť stále len k vrcholu, ale občas aj pod nohy. Číha tu zopár trhlín. Tam, kde terén nepokrýva sneh a ľad, vrždí pod nohami typická sopečnoškvárová zemina.

Niektorí si stan postavili práve na okolitých škvárovoskalných hrebienkoch. Tí, ktorým neprekáža zápach a majú radšej istotu akého takého závetria - priamo vo vnútri Prijutu. Hoci Prijut vyhorel asi 3 rokmipred našou návštevou, bolo neuveriteľné, že najexkluzívnejšiu kaukazskú ubytovňu nikto neobnovoval. A neuveriteľné bolo i to, že hlinená podlaha ešte stále nebola vyzbieraná od klincov. Od požiaru tu už museli stanovať stovky horolezcov a pre každého z nich klinec znamenal potenciálne nebezpečenstvo prederavenia stanovej podlahy. Každý z nich miesto na postavenie stanu iste vopred pripravoval a čistil.... „A predsa... sú tu klince“, povedal by Galileo Galilei, keby tu chcel stanovať.

To však nie je na Prijute to najstrašnejšie. Okolo zhoreniska a pod ním sa váľajú kopy odpadkov, najmä zhrdzavených konzerv, zmiešaných s ľudskými exkrementami. Neuveriteľné množstvo odpadu, s ktorým nikto nič nerobí (veď ani dole v obciach nie je odpadové hospodárstvo očividne riešené, chýbajú kontajnery, smetné koše...)

Medzi odpadkami pod Prijutom možno identifikovať nemálo obalov z českých potravinových výrobkov, takže je zrejmé, že ani českí (slovenskí) turisti nie sú svätí. Prekvapilo ma, že smetiskom umiestneným priamo na ľadovci celé dva dni brodil akýsi zberateľ a palicou prehrabával odpad (žeby elbrusský bezdomovec?).

Nechápal som, čo tam môže hľadať.

Až keď mi neskôr jeden Rus venoval patróny, ktoré našiel pod odpadkami, zistil som, že tam možno nájsť ešte aj muníciu a iné pamiatky z II. sv. vojny, z čias, keď Nemci bombardovali Prijut a viedli oň, kvôli kaukazsko-gruzínskej rope, tvrdé boje.

Ak by ste neverili, že vo výške vyše 4 000 m. n. m. sa bojovalo o ropu, malo by vás o tom presvedčiť viacero pamätníkov v celom údolí, i vo vrcholovej stanici kabínkovej lanovky. I keď, vzhľadom na typicky ruskú infláciu pamätníkov, je otázne ako to bolo naozaj...

S cieľom vyzbierať odpadky tu vraj pôsobila švédska a potom aj ruská výprava. Neviem si predstaviť, ako to tu teda vyzeralo pred nimi. Aj teraz tu táborila výprava ruských horolezcov z Belogradu, ktorí mali v úmysle okrem vybudovania chatky v sedle medzi oboma Elbrusmi, a osadenia kríža na vrchole, aj vyčistiť Prijut. Vo výprave mali horolezca, ktorý si vždy navečer vyzliekol horskú bundu, obliekol si sutanu, na krk si zavesil kríž, na hlavu dal kňazskú čiapku a konal bohoslužbu. Vedúci ruskej výpravy nosil zas na hlave šiltovku, z ktorej mal odstrihnutý vrch. Oblečenú mal plátenú archaickú vetrovku so 4 vreckami. V každom vrecku mal iný fotoaparát a s hrdosťou ich striedavo vyťahoval. Pyšný bol najmä na starší kus z 30. rokov – éto germánskaja óptika - ktorý po otvorení vysunul dopredu takú harmoniku z kože.

Všetci ruskí horolezci nosili (striedavo na krížoch, keď nosili batoh, striedavo na zadku, keď si išli sadnúť) kus karimatky, ktorý slúžil na tepelnú izoláciu krížov i ako sedadlo kdekoľvek. Nenosili to len starí ortodoxní ruskí horolezci oblečení v predpotopných, dávno vyblednutých, plátených bundách s veľkým vreckom na hrudi, ale aj dobre vybavení v gore-texe oblečení mladí. Asi to nebol až taký zlý zlepšovák...

Jeden z mladých Rusov mi tvrdil, že je na Elbruse už štvrtý raz, ale také pekné počasie tu ešte nezažil. Pravda bola, že keď sme dorazili na Prijut, panovalo bezvetrie a bolo úplne jasno. Šťastena nám dopriala na prvý raz to, čo onen Rus zažil až na piaty pokus: krásne výhľady na hlavný kaukazsky hrebeň a nádherný krvavý západ Slnka.

 

Vyraziť na vrchol sme mali v pláne o druhej v noci.

Všetci boli už zalezení v stanoch, aby si pred výstupom odpočinuli, len ja som sedel na kameni pred múrmi Prijutu asi do desiatej a nemohol som sa vynadívať na tie nádherné farebné zmeny horskej scenérie spôsobované černejúcou oblohou.

Mladý Rus, ktorý si nevedel vynachváliť počasie si prisadol na skalu a začal do tej scenérie hrať na píšťale. Pravdupovediac, jeho hra nestála za veľa, ale tóny píšťale v kombinácie s tou krásou a pocitom čohosi nadpozemského, ktorý vždy mávam v horách celkom dobre súladili. Romanticko-mystické ticho sem tam prerušilo len drzé plechové kotúľanie sa hrdzavej konzervy po ľadovci. Vonkoncom nebolo zriedkavé. Každú chvíľu sa niektorá z tej hromady uvoľnila.

 

Keď som si ľahol do stanu, Ondro už spal. Spokojne som sa zababušil do spacáku. Dýchalo sa veľmi dobre. Tešil som sa, že sa pred výstupom poriadne vyspím. Ale zbytočne, pretože Ondrovi bolo zle. Tvrdil, že z jedla, ale v tom to asi nebolo. S druhým Ondrom stále varil a jedol to isté a jemu nebolo nič.

Zle mu bolo z výšky.

Tak ako Mojmírovi v Confluencii.

Bál som sa, aby mi Ondro nevyviedol to, čo Mojmír, ale Ondrovi sa zatiaľ len grgalo. Ale aj to bolo príšerné, pretože kyslasté výpary z jeho útrob rýchlo zaplnili malý priestor pod stanovou kupolou.

Vzdychal, prehadzoval sa a smradľavo grgal. S mojim spánkom pred zajtrajším výstupom to vyzeralo zle. Medzitým sa zdvihol pomerne silný vietor a začal lomcovať stanom.

Ondro sa šiel von vracať. Keď sa vrátil, oznámil, že noc je jasná a teplá.

Potom sa išiel vygrcať druhý raz a povedal, že noc je jasná a teplá.

Dal som mu dve tablety proti zažívacím problémom a ľutoval som, že nemám so sebou silné uspávacie tabletky a nedal som mu ich už pred dvomi hodinami... O chvíľu totiž bola jedna a vonku sa začal ruch. Nádejní pokoritelia vrcholu sa začali pripravovať na výstup...

Ondro len ležal a vzdychal.

Ponechal som ho osudu a začal som sa pripravovať sám.

Keď som vyšiel zo stanu, bola naozaj jasná, ale vôbec nie teplá noc.

Fúkalo poriadne. S pomocou čelovky som zišiel ľadovec a tam som zistil, že mi akosi slabo svieti. Začal som vymieňať baterku. Niet lepšieho nápadu ako za tmavej noci meniť baterku v čelovke. Akonáhle vyberiete tú starú, čelovka prestane aj sliepňať a vy si zrazu uvedomíte, že vlastne ešte celkom dobre svietila. Keď sa mi ju podarilo poslepiačky vymeniť, zišiel na ľadovec druhý Ondro. Ten mal zas problém s pripevnením mačiek na svoje plastikové Asolo a tak som mu s opravenou čelovkou posvietil.

Potom sme išli kus cesty spolu, pretože on si zabudol čelovú lampu dolu v alplageri. Cestu k Pastuchovským skalám znepríjemňovalo viacero trhlín. Bolo dobre, že som mu svietil. Ondro mal však rýchlejšie tempo ako ja. Kým sa dalo – „predsvecoval“ som mu na cestu. Potom sa odo mňa úplne oddelil (už skončili trhliny a aj začalo pomaly svitať – dalo sa). Značenie bolo dobre vymyslené. Cestu označovali drevá vtlčené do ľadovca, na ktorých boli pripevnené fosforeskujúce fólie, aké sa používajú na míľnikoch popri cestách.

Každý z našej partie vyrazil individuálne a z iného miesta (podľa miesta táborenia). Nevedel som, kto sa kde práve nachádza. Videl som len zopár čeloviek svietiť po celej obrovskej ploche ľadovca. Spočiatku sa mi išlo pomerne dobre - v 70 krokovom rytme. Neskôr, keď som sa dostal k Pastuchovým skalám a pod východný Elbrus a pokračoval som traverzom do sedla medzi Elbrusmi, bolo to ťažšie - prešiel som postupne na 25-35 krokový rytmus.

 

 

"Väčšina čajok sa neunúva naučiť ani len základnú abecedu lietania. Stačí im, keď dokážu vzlietnuť nad more za potravou a vrátiť sa na breh s plným žalúdkom. Ani im nezíde na um, žeby sa mohli zdokonaľovať v lietaní. Ale čajka, o ktorej je tento príbeh, sa väčšmi zaujímala o lietanie než o jedlo. Lietanie miloval Jonathan nadovšetko.

Bolo mu jasné, že za takýto spôsob myslenia nebude u čajok obľúbený. Ani jeho rodičia neboli ktovieako nadšení, že Jonathan celé dni, od svitu do mrku, trávi osamote a nacvičuje nízky vodorovný let."

                                                                                                                  Richard Bach: Čajka Jonathan Livingston

 

"Čajka Jonathan žila od toho dňa na mieste, ktoré sa nazývalo Ďaleké útesy. Samota ju nezarmucovala, skôr ju trápilo, že ostatné čajky odmietli nádheru života, ktorú poskytuje dokonalé lietanie; odmietli totiž otvoriť oči a vidieť."

                                                                                                            Richard Bach: Čajka Jonathan Livingston

 

"Som príliš inteligentný na to, aby som mohol byť šťastný."

 Anonym

"Je krajina bláznov, kde každý blázon má svoj slnečný lúč."

                                                   Anonym

Kontakt

Pavol Fabian tibet1@azet.sk