Kirgizstan

Expedícia, na akú sme sa chystali si vyžaduje pevné zdravie a dobrú kondíciu. Vôbec ma preto neprekvapilo, že dva dni pred odchodom sa moja telesná teplota zvýšila niekam do okolia +41oC a začal som kašľať ako starý hrniec.

Vedel som, že je to v riti.

Hoci som si nasadil antibiotiká – tie som mal dobrať až keď budeme v základnom tábore. Nuž a tam sa moje postihnuté sliznice už nebudú mať šancu pri – 20o C a spaní na ľade zregenerovať. Vážne som sa zaoberal myšlienkou na celý Kirgizstan sa vykašľať, čo by nebolo, vzhľadom na môj zdravotný stav, vôbec problematické uskutočniť. Ak som nakoniec predsa len do Kirgizstanu odcestoval, vďačím za to mojej manželke, ktorá do mňa v Prahe na letisku v Ruzyni, na 2. poschodí parkovacích garáží nakričala, čo to dalo:

„No a čo keď nikde nevylezieš? Aspoň uvidíš krajinu, ľudí a neprepadnú ti už investované peniaze...„

Skúste nepočúvnuť manželku...

A tak som teda odletel. 

 

Pristátie v Moskve

Do Moskvy sme leteli Boeingom 737 ruskej leteckej spoločnosti Aeroflot. Lietadlo bolo plné Rusov a obyvateľov nástupníckych štátov po ZSSR. V praxi som si overil to, na čo som bol upozornený vopred. Pred každým letom vás stewardka slušnej leteckej spoločnosti poinštruuje čo možno, čo nemožno, čo treba a ako treba robiť na palube lietadla. Zvlášť pôsobiace pasáže sú o nasadzovaní kyslíkovej masky či plávacej vesty v strmhlav k zemi sa rútiacom lietadle. Každý dostane v minimálne dvoch jazykoch upozornenie, že používať discmany, podobnú techniku a najmä mobilné telefóny je zakázané a to zvlášť pri štarte a pristávaní lietadla. Dobroprajný kamarát, ktorý má skúsenosti z letov na východ ma upozornil, že pokiaľ všade vo svete sa upozornenie o používaní mobilov viac-menej dodržiava, v Rusku to neplatí.

Vedľa mňa sedel pätnásťročný fafrnok s kaukazskými črtami tváre. Celý let statočne prespal, ale akonáhle sme boli vyzvaní, aby sme sa pred pristátím v Moskve pripútali - ožil. Vytiahol mobilný telefón a začal na ňom vyťukávať. Vyčkával som ako dlho ho to bude držať. Lietadlo zatiaľ citeľne znižovalo výšku a dosť nepríjemne sa otriasalo. Letušky si sadli vo svojom oddelení a pripútali sa tiež. Nie že by som sa bál, ale... keď sa fafrnok so šťastným výrazom tvár práve pokúšal s kýmsi dohovoriť, upozornil som ho, že by mal mobil vypnúť.

Nedal sa rušiť.

Opäť a dôraznejšie som ho oslovil, ale on len zavrtel hlavou, že nerozumie. Uvažoval som, či mu mám mobil vytrhnúť z ruky a odhodiť ho kamsi v diaľ.

Vedľa fafrnka sedel jeho otec. Pôsobil dojmom seriózneho kaukazského podnikateľa zaoberajúceho sa obchodovaním s bielym mäsom, zbraňami, drogami, ukradnutými autami a pod. Tomu synovo mobilovanie neprekážalo. Pozrel som ešte raz na otca – suspektného mafiána, on pozrel na mňa a zrazu som pochopil, že mobilovanie vlastne neprekáža ani mne. Akurát som si zaumienil, že ak lietadlo pôjde k zemi prudšie ako býva obvyklé, to posledné, čo vo svojom živote urobím, nebude zmierenie sa s Bohom, ale jedno poriadne päťprstové zaucho cez celé líce kaukazského fafrnka.

 

V.I.P. či C.I.P?

Na moskovskom letisku Šeremetevo sme trčali osem hodín. Dosť času na to, aby človek preliezol tranzitnú zónu krížom krážom a s ťažkým srdcom si dal za dva doláre[1] pivo. Samozrejme v tej najľudovejšej letiskovej putike. S plastovými stoličkami, bez obrusu a so „svižnými„ čašníčkami, pohybujúcimi sa, a aj vyzerajúcimi, ako burlaci na Volge, keď majú po šichte.

Na pivo do salóna označeného ako V.I.P. nás nikto nepozýval.

Prečo aj?

Podchvíľou odtiaľ vyšiel dôstojne vyzerajúci cestujúci so skúsene prešedivenými spánkami v perfektnom nažehlenom obleku, ktorý mu padol ako uliaty. Sprevádzala ho letisková pracovníčka síce v nevzhľadnej rovnošate, ale vždy to bol ten typ ženy, ktorej ani uniforma nemôže uškodiť v kráse - až vás zamrzí, že nie ste very important person... Ale kto by o vás mal záujem, keď ste pokrčený ako korytnačia koža a vaše kapsička visiaca na krku na koženej šnúrke neobsahuje zlatú kreditnú kartu.

Okrem salóna V.I.P. mali na šeremetevskom letisku aj salón C.I.P. Pavlovi z Ostravy stále vŕtalo v hlave pre koho je určený. S najväčším vypätím síl sme mu zabránili osobne sa ísť presvedčiť, či v C.I.P. salóne nájde tých rodákov, o ktorých bol presvedčený, že je pre nich salón určený. (pre tých, ktorí sa nevyznajú v ostravskom nárečí: kokot je slušné slovo a je to názov kohúta, naopak cip je ostravský preklad toho slova, ktoré citlivejšieho čitateľa mohlo na predchádzajúcom riadku pobúriť.

 

Účinné opatrenia proti obezite

Do Moskvy sme leteli pohodlne Boeingom 737 pre 131 pasažierov. Z Moskvy do Biškeku Tupolevom 154 pre 126 pasažierov. Hoci pasažierov bolo menej, priestor medzi jednotlivými radmi sedadiel bol veľmi stiesnený. Vydržať v ňom, bez možnosti natiahnúť si nohy takmer štyri hodiny, bolo utrpením.

Vedľa mňa sediaci Kirgizi si celý čas navzájom ukazovali neuveriteľne pestré vizitky, preplácané logami, symbolmi, tými najneuveriteľnejšími typmi písma, hrajúcimi všetkými farbami. Svoju činnosť prerušili až keď letuška prinieslo jedlo.

Nemôžem povedať, že by boli obaja obézni.

Boli len trochu mohutnejší.

Letecká spoločnosť Aeroflot však o štíhlu líniu svojich klientov dbá. Prejedať sa netreba! Nemyslím teraz na gramáž podávaného jedla, ktorá nadupaným horolezcom akurát podráždila niektoré zo zákutí žalúdka. Kirgizskí spolusediaci sa nenajedli vôbec. Kvôli úzkemu priestoru a svojim bohatierskym telám neboli schopní sklopiť stolčeky pred sebou do priaznivejšieho uhla ako 45o. A musíte uznať, že v takej polohe nevytečie z tanierika len zatvrdnutý betón.

 

Ako som sa do Kirgizstanu dostal? Ťažko

Na webovej stránke MZV SR som sa dozvedel, že Slováci majú vízovú povinnosť pri vstupe do Kirgizstanu a víza sa vybavujú vo Viedni. Poslal som teda mail na kirgizskú ambasádu do Viedne, aby som zistil, čo potrebujem na vybavenie víza a pán Ryskulov mi odpísal, že Slovinci víza nepotrebujú.

Odpísal som mu a slušne vysvetlil rozdiel medzi Slovincami a Slovákmi a pán Ryskulov ma promptne informoval, že ani Slováci víza nepotrebujú. Zopár nasledovných telefonátov s pracovníkmi konzulárneho odboru slovenského MZV SR a ich rozpačité odpovede o potrebnosti, či nepotrebnosti víza (raz tak, raz onak) ma presvedčili, že budem veriť skôr kirgizským ako slovenským diplomatom.

A odcestoval som bez víza.

Urobil om dobre.

Nikto ho odo mňa po prílete  do Biškeku nechcel. A na webovej stránke MZV SR je ešte aj dva roky po mojej návšteve uverejnená informácia o vízovej povinnosti našincov pri návšteve Kirgizstanu.

Na letisku v Biškeku odo mňa síce nikto vízum nechcel, ale musel som  vyplniť nezmyselný dotazník a uviesť koľko a akých ľahkých a ťažkých zbraní som priniesol, koľko drog, rádioaktívneho materiálu a iných bežných cestovných potrieb. Nuž, každý máme svoje pozostatky po komunistickej ére...
Zvedavosť úradníkov ohľadom mojej vyzbrojenosti bola komicky paradoxná v súvislosti s tým, že na letiskovej ploche biškekského letiska stálo v rade vedľa seba množstvo ťažkých austrálskych a amerických vojenských lietadiel, nesúcich na svojich palubách iste nebezpečnejšie zbrane než skladací nožík – rybička, ktorú ukrýval môj batoh. Cudzie vojenské lietadlá boli súčasťou americkej kampane proti afgánskym Talibancom.

Hlavné mesto Kirizstanu bolo založené v roku 1878 na mieste pôvodnej pevnosti, ktorá stála na úpätí pohoria Ťan Šan. Biškek je mesto pomerne mladé. Nemá historické centrum ako väčšina miest. Teda má, ale ide o nezaujímavé centrum vystavané v typickom sovietskom budovateľskom štýle s gigantickými budovami a veľkými námestiami.

Slovo Biškek znamená podľa jednej verzie nástroj na miešanie ayramu (čosi medzi syrom a kefírom), podľa druhej verzie názov znamená: Päť chánov. Nech je pravá verzia jedna či druhá, obe sú lepšie ako sovietsky názov hlavného mesta - Frunze.

Michail Vasilievič Frunze bol komunisticky politický a vojenský činovník, vojvodca v občianskej vojne 1924-25, náčelník Generálneho štábu Červenej armády.

Od centra Biškeku sa smerom na železničnú stanicu tiahne stromami lemovaný široký bulvár Sovietskaja, kde sa nachádza Kirgizská štátna opera, Divadlo baletu, Verejná knižnica a Štátne múzeum umenia.

Nejde o jediné múzeum v meste. Na Starom námestí sídlí Historické múzeum, neďaleko je Leninovo múzeum a Múzeum zoológie. Napriek premenovaniu hlavného mesta naďalej funguje aj Múzeum generála Frunzeho na rovnomennej ulici.

 

Sadkajte si u nás...

Nočná cesta z letiska do mesta bola dlhá, široká, ale len pre bystrozrakých. Samá diera v pozostatkoch asfaltu nútila pozorného šoféra jazdiť nepredpisovo od ľavej krajnice po pravú na ceste širokej ako diaľnica. Trochu nás zneistilo, keď Volga s prívesným vozíkom, na ktorom boli naložené batohy s výstrojom odbočila z parkoviska pred letiskom napravo a my v mikrobuse naľavo. Nik nečakal, že by sme o našu batožinu mohli prísť tak rýchlo a jednoducho. Onedlho sme sa však s našou Volgou opäť stretli a idúc za ňou sme uzatvárali stávky, ktorý z batohov vypadne z kopcovito naloženého prívesného vozíka.

V meste už premenovali ideologicky nevhodné názvy ulíc, ale nie všetky tabuľky boli dôsledne vymenené. A tak sme bývali v súkromí neďaleko ulice K. Marxa. Majitelia opustili svoj rodinný dom a celá família si ustlala kvôli nám v letnej kuchynke na dvore. Dom dali k dispozícii nám. Spali sme v ňom na matracoch ponaťahovaných na dlážke s výhľadom na koberce, ktoré viseli na stenách. Kirgizstan je totiž jedna z tých krajín, kde koberce nie sú na chodenie, ale na pozeranie.

V tomto dome bola tiež posledná možnosť posadiť sa.

Veď viete na čo myslím...

Nasledujúci mesiac sme si už nesadli ani raz. Nebola to síce klasická porcelánová misa, ale odklopná doska pripevnená na betónovom múriku, v ktorom bolo umiestnené čosi ako lavór s odtokom. Čudo však poskytovalo temer obvyklý európsky komfort. Bol to väčší luxus ako na Bishkek International Airport.

Tam bolo síce všetko na fotobunku, keramika bola z Talianska, ale museli ste to ustáť v kolenách na presne vymedzených šľapačkách.

 

Zolotoj fasan

Na ulici K. Marxa stojí novopostavený minimarket s veľkou svetelnou reklamou Zolotoj fasan a s typickým obrázkom bažanta, tak ako ho poznáme zo zelených a hnedých pivových fľašiek.

Navštívil som ho, tešiac sa, že si odnesiem fľašku zlatistého hurbanovského moku, ale v obchode nemali ani "štuku". Spýtal som sa predavačky prečo nemajú naše pivo, keď na streche je jeho mohutná reklama.

 Začudovala sa, že Zolotoj fasan je pivo a ešte k tomu slovenské. Vraj také pivo nikdy nemali a nielenže nemali, ani ho nikde v Biškeku v obchodoch  nevidela.

Prečo teda majú na streche zavádzajúcu reklamu?

Ona nevie, reklamný neón vymyslel  majiteľ podniku, a ten tam práve nebol.

Vidím dve možné východiská z tejto situácie: buď začnú Hurbanovo dodávať do Biškeku svoje pivo, alebo hurbanovskí podnikoví právnici, ak nemajú práve čo robiť, začnú spor o zneužitie značky.

Samozrejme prvá možnosť by bola žiadúcejšia.

 

                                                                        Som alebo nie som?

Menová jednotka v Kirgizstane sa nazýva som. Som dosť smutný, že hoci je vyspelosť Kirgizstanu a Slovenska podstatne rozdielna, kurz dolára je totožný. Kirgizská mena prezieravo nepozná mince. My nezadržateľne spejeme k inému extrému – okrem mincí nebudeme poznať nič iné. Namiesto mincí majú len akési papierové kupóny štvorcového tvaru. Že aj takéto peniaze v Kirgizstane jestvujú, som s prekvapením zistil až takmer na záver svojho mesačného pobytu. Kúpiť sa za kupóny nedalo nič – je to však pekný suvenír za štátne peniaze.

 

Ich matka je sob

Pôvod Kirgizov je zaujímavý. Prišli sem vraj od Jeniseja. A prvé dve kirgizské deti sem doviedla ich parohatá sobia mater. Okrem 56 % Kirgizov tu však žije aj 19% Rusov. Podľa prostých ľudí, nemajú medzi sebou akékoľvek národnostné nezhody. A pritom v kirgizskej ústave, ktorá začala platiť len o päť mesiacov neskôr ako slovenská a bola prostredníctvom referenda už dva krát novelizovaná, chýba akékoľvek menšinové „cifrovanie„. Kirgizská ústava hovorí, že "sa usiluje zabezpečiť národný rozvoj Kirgizov" a "prezident je symbolom jednoty národa".

Rodičia napriek tomu môžu podľa ľubovôle zapísať svoje deti do základnej školy s kirgizským alebo ruským jazykom.

Prevládajúce vierovyznanie  v Kirgizstane je sunnitský islam (70%). Hoci, ako povedal významný kirgizský spisovateľ a diplomat Čingiz Ajtmatov, Kirgizstan leží na okraji islamského sveta, postoj ľudí k americkému vojenskému angažovaniu sa v Afganistane je opatrne odmietavý. Pritom Kirgizstan sa pripojil k protiteroristickej aliancii. 40 - ročný právnik Ernyl, zamestnaný v štátnych službách, s ročným príjmom 300 USD hovorí, že všetko je otázka médií a ľudí. 80% ľudí podľa neho prijíma informácie, tak ako ich dostáva, 15% hľadá aj iné informačné zdroje a analyzuje. Hľadať alternatívne informačné zdroje pri faktickej nedostupnosti internetu je v Kirgizstane dosť problematické. Štátna televízia vysiela jeden program, okrem toho možno chytiť 9 prevažne ruských staníc. Tak ako všade, v programe aj tu majú silnú prevahu americké filmy a seriály. Vzhľadom na zásadne odlišné kultúrne a spoločenské danosti si možno postaviť otázku, či ide o unifikáciu svetovej kultúry alebo o čosi ako kultúrny terorizmus.

 

Kirgizstan sa vyznačuje kontinentálnou horskou klímou s chladnými zimami a horúcimi letami. Väčšinou má len málo zrážok, priemerná teplota v Biškeku je v januári pod -5° C, v júli okolo 25° C. Extrémy medzi -38° C a 42° C.

Ideálnym obydlím do týchto podmienok je jurta. Tá je známa najmä z Mongolska, ale tradičným obydlím je aj tu. Jurty využívajú najmä pastierske rodiny, ktoré v nich prežijú letné mesiace vysoko v horách. Dnes však možno jurty nájsť aj popri cestách v okolí Biškeku – slúžia však ako motoresty. Za minulého režimu s rozhlase často púšťali jeden sovietsky hit. Spievalo sa v ňom: Moj adres ne dom i ne úlica, moj adres Sovetskij Sojuz! Pieseň ideálne charakterizuje kirgizských obyvateľov júrt. Dnes však už platí len tá prvá veta.

Pevnosť jurte dodáva jej drevená kostra, ktorá sa pokryje plsťou. Pálenie smolnatého dreva vo vnútri jurty vysuší zem a naimpregnuje plsť sadzami, aby sa stala nepremokavou. Dym z ohniska odchádza z jurty uzatvárateľným kruhovým otvorom nachádzajúcim sa vo vrchole. Nazýva sa tundžuk. Toto všetko tu píšem preto, aby ste vedeli, čo za čudo sa to nachádza na červenej kirgizskej štátnej zástave. Je to tundžuk.

 

Geroj či gemeroj?

Zaujímavosťou Kirgizstanu je, že je neuveriteľne preapatiekovaný. Maličkú lekáreň nájdete na každom kroku. Nezriedka sa v takej lekárni nachádza len jedna vitrínka so zopár škatuľkami liekov a v opačnom rohu lekárne (aby sa priestor využil) je napríklad zmenáreň valút, či opravovňa topánok.

Z hustej siete lekární možno nepriamo usudzovať na vysokú chorobnosť kirgizskej populácie. Stredná dĺžka života v Kirgizstane je u mužov o sedem a u žien o päť rokov kratšia ako na Slovensku.

Lekáreň, v ktorej by mali aj tzv. magistraliter, teda lieky pripravované priamo v nej, som však nenašiel. Prečo som sa rozhodol zverejniť tu túto štúdiu o kirgizských lekárňach? Nuž preto, že sa mi v Kirgizstane udialo čosi, čo postretáva pánov v strednom veku – po nerozumnom kúpaní z teplom narzane (prírodnom prameni) v arakšanskej doline, počas ktorého sme popíjali silnú samohonku mi navrel hemoroid veľkosti vlašského orecha a potreboval som zdravotnú pomoc.

Niežeby sa s hemoroidom nedalo jestvovať... Stalo sa mi to však v prostredí, kde ma ešte mal čakať pohyb v nadmorských výškach medzi 4 – 5 000 metrami. Krv tu má tendenciu sa vďaka dehydratácii zahusťovať - obával som sa, aby mi prípadný trombus vytvorený v hemoroide neurobil škrt cez rozpočet tejto expedície, prípadne aj záverečný škrt môjho života. A pochopiteľne, čakal ma aj sedemhodinový návrat domov lietadlom. Lietadlo so svojim špecifickým atmosferickým tlakom na palube je tiež prostredím poskytujúcim tie najpriaznivejšie podmienky pre cestovanie - cestovanie uvoľneného trombu napríklad do niektorej z kľúčových častí pľúcneho artériového riečiska.

Vzdal som sa teda možnosti ďalej sa zdržiavať v týchto výškach a namáhavým pohybom v hlbokom snehu trieť svoje polovičky o seba a zišiel som do Karakolu - sedemdesiattisícového mesta, správneho sídla Issyk – kulskej oblasti.

 

Okolo centrálneho parku a tržnice sa nachádza niekoľko lekární. Pred vstupom do prvej z nich som okrem hemoroida medzi polovičkami mal aj hemungy v duši.

Hemungy sú nespisovne rozpaky.

Ako im vysvetlím, čo vlastne chcem? V prvej lekárni, ako na potvoru, za pultom nepostávala staršia a chápavá lekárnička, ale mladá a pekná apatiekárka, ktorej by som istotne radšej naznačoval čomkoľvek inšie, ako to, čo som robil v skutočnosti.

Hrbil som sa pred ňou, prstom ukazoval kamsi na zadnú časť svojho tela a namiesto flirtovných slov rozprával o „prablémach stáršich mužčin„. Výdatne som vo svojej reči používal aj slovo hemoroid, dúfajúc, že má medzinárodný charakter, ale pekná apatiekárka to pochopila inak a ponúkla mi celkom slušný sortiment preháňadiel, pričom nepochybujem, že laxatívny účinok na mňa by mali už ich názvy písané azbukou.

Usmial som sa na ňu, ale nebol to úsmev kurizujúceho svetáka, ale úsmev trpiteľský. Znovu som predvádzal svoju vysvetľovaciu gestikuláciu a zdôrazňoval slovo hemoroid. Apatiekárka bola nielen pekná, ale aj inteligentná. Zrazu sa jej rozjasnila tvár a povedala:

„Aáááá, u vás gemeroj?!„

„Da„ uľahčene som prikývol.

Z vitrínky vybrala po chvíľke váhania dve škatuľky a ponúkla mi ich. Lúskal som text v azbuke a podľa nadmerného obsahu ichtyolu som usúdil, že to nie je to pravé orechové.

„Aviril H u vas net?„ spýtal som sa dúfajúc, že by v bývalej krajine sovietskeho bloku mohli byť na trhu i naše lieky.

Ale neboli.

Odišiel som z lekárne bez lieku, ale napriek tomu s vďakou – už som teraz vedel, že si mám pýtať niečo na gemeroj. Prešiel som asi osem lekárničiek v centre mesta až som v jednej naďabil na škatuľku, ktorá bola písaná latinkou a mala známy dizajn - Proctosedil od firmy Hoechst. Okamžite som ju za 85 somov kúpil a odobral som sa do intimity svojho stanu, aby som neodkladne začal liečbu.

Zo všetkého najmenej som si želal, aby sa môj problém dostal do štádia vyžadujúceho si chirurgický zákrok. Niežeby som neveril kirgizským chirurgom, že by taký jednoduchý zákrok nezvládli, ale nebol som si istý, ako by to bolo s anestéziou. Nie som priaznivcom S+M praktík ako asi väčšina ľudí. A pravdu povediac, nebol som si istý ani úrovňou hygieny a sterility v „medicínskom punkte„, kde by prípadný zákrok vykonali.

Na webovej stránke Ministerstva zahraničných vecí som si prečítal to, čo som očakával: zdravotná starostlivosť v Kirgizstane je na nízkej úrovni. V lekárskych zariadeniach vraj často chýbajú i najnevyhnutnejšie zdravotnícke potreby vrátane injekčných ihiel, anestetík a antibiotík.

Počas pobytu v hlavnom meste Kirgizska som omylom pri hľadaní horolezeckej agentúry Tien Shan Travel zablúdil do areálu centrálnej biškekskej nemocnice. Nechtiac som ho prešiel celý. Nemocnica nevzbudzovala prílišnú dôveru už pri pohľade zvonka. Ošarpané staršie budovy s oknami, z ktorých sa lúpala farba ako zo mňa koža, keď som strávil celý deň na slnku pri jazere Issyk kul, zanedbaný park, smeti povaľujúce sa v areáli... 

Vybavenie nemocničných ordinácií som nevidel. Mal som však možnosť vidieť ambulanciu súkromného veterinárneho lekára v Karakole a uvedomiť si priepastný rozdiel medzi Kirgizskom a Slovenskom.

V druhý deň svojej samoliečby som neprezieravo zanechal tubu s mastičkou v stane. Pražiace slnko v ňom zanedlho vytvorilo teplotu blízku tej, pri akej robia vo véesžetke odpich vysokej pece. Len s tým rozdielom, že z tuby nevytieklo železo, ale drahocenná liečivá masť.

Polovica vyšla navnivoč!

Vybral som sa teda znova do lekárne, v ktorej som liek kúpil po ďalšiu tubu. Ďalšiu už nemali. Vôbec som mal pocit, že vo všetkých tých minilekárničkách mali z každého lieku len po jednom kuse. Namiesto okružnej cesty po pamätihodnostiach mesta som sa vydal na okruh po miestnych lekárňach, ale ďalší Proctosedil som už nezohnal. Okružná cesta nebola bez problémov, pretože aplikovaný liek u mňa vyvolával stav neustáleho nutkania. A to je pocit nepríjemný! Kto ho nezažil – nevie. V stave permanentnej nutkavosti som žil takmer týždeň. Stav by nebol až taký strašný, keby v Karakole jestvovali verejné záchody. Ale nejestvovali! V blízkosti centrálneho bazára bol jeden jediný verejný, šliapací a katastrofálny. Vďaka bohu aj zaň, ale Karakol je pomerne rozľahlé mesto, kde prevažuje zástavba najmä jednopodlažných domov a nebolo by ani v silách Sebastiana Coea, Valerija Borzova, či iného špičkového šprintéra odvšadiaľ dobehnúť včas.

Ďalší Procosedil som kúpil až v hlavnom meste, kde ho tiež nemali v každej lekárni. V prvej, v ktorej som naň naďabil ho ponúkali za 110 somov, čo sa mi zdalo oproti karakolskej cene, predražené. Tak som si len zapamätal lokalitu lekárne a hľadal ďalej. Nakoniec som si ďalší Proctosedil kúpil za 65 somov. Rozdiel v cene medzi jednotlivými lekárňami (45 somov) bol veľmi výrazný a vzbudil vo mne pocit, že spôsoby akými si lekárne zadovažujú lieky môžu byť veľmi rôzne a pochybné. Takto nerozvážne som vo svojej mysli spochybňoval kirgizské lekárne len do momentu, kým som nenavštívil Ošský bazár. Okrem iných tovarov, možných aj nemožných, tu na pultíkoch pozbíjaných z neohobľovaných dosiek predávajú aj medikamenty. Zvlášť dôveryhodne pôsobia antibiotické masti s obsahom erytromycínu, bacitracínu, či tetracyklínu ležiace v páľave poludňajšieho Slnka nijako pred ním nechránené. Škatuľky sú znečistené mastnými škvrnami vytekajúcej a znehodnocujúcej sa masti.

Antibiotiká kúpite aj v iných aplikačných formách. Recept netreba. Stačí ukázať prstom na požadovanú škatuľku. Vhodnosť lieku, spôsob použitia a možné nežiadúce účinky možno prekonzultovať – s trhovníkom. Trhovníkom je väčšinou bábuška v ručníčku, ktorá rozhodne nepôsobí dojmom atestovanej farmaceutky či lekárky.

To však ešte stále nebol ten najnižší stupeň kirgizskej lekárenskej služby. Na Erkindikskom prospekte som si všimol posedávať vždy v podvečer na betónovom múriku ženy, ktoré mali na nohách položené škatule od topánok. Podchvíľou sa pri nich zastavil niektorý z okoloidúcich a prejavil záujem o ich obsah.

Každá zo škatúľ bola malá pojazdná lekáreň.

 

Týždňovka

Mobilita pracovnej sily ja stále žiadanejší trend súčasnosti. Veľké výrobné firmy pri svojich prevádzkach budujú ubytovne pre cezpoľných, ktorí cestujú na týždňovky.

V Biškeku týždňovka vyzerá inak.

V pondelok dorazí do hlavného mesta hrkotavý nákladniak odkiaľsi z vidieka a na najrušnejšej ulici vysype vedľa cesty hŕbu zelených melónov. Potom zložia z korby železnú vojenskú posteľ s preležaným matracom. Týždňovkár nastupuje do práce. Cez deň je predavačom melónov. V noci sa rekvalifikuje na ich strážcu. Melóny zakryje igelitom a seba zašednutým paplónom.

 

Ošský bazár

Ošský bazár je najväčší z biškekských bazárov. Je to čosi ako bývalé Centrálne trhovisko v Bratislave, ale aspoň desať krát rozľahlejšie s omnoho širším sortimentom tovarov.

V okolitých uliciach panuje nepretržitá dopravná zápcha. Medzi predajnými pultmi tiež.

Bazár je rozdelený na jednotlivé sekcie, v ktorých je sústredný tovar jedného druhu: ovocie a zelenina, sušené ovocie a oriešky, mäso a mäsové výrobky, oblečenie, suveníry, elektrotechnika... Mojim kolegom sa príliš nepozdávalo oddelenie mäsa a mäsových výrobkov. Vraj je tam zápach, z hákov visia i celé kravské hlavy či črevá, všade krv... Mne to tam až také strašné nepripadalo, veď steny boli vykachličkované ako u nás v mäsiarstvach (i keď je pravda, že krvou postriekané kachličky neboli práve najčistejšie), zápach sa mi zdal primeraný a visiaca hlava na mňa nepôsobila morbídne. Nuž ale nám, čo sme zažili pouličného mäsiara v Káthmándú, nemohlo oddelenie mäsa a mäsových výrobkov na Ošskom bazári privádzať do úžasu. Nepálsky mäsiar má na chodníku na drevenej debničke obrátenej hore dnom položený kus stehna a hrdzavým nožom z neho odrezáva záujemcom požadované kúsky. A celý čas okolo neho robia muchy to, čo hviezdy na európskej zástave.

Predierali sme sa uličkami bazáru s cieľom nakúpiť čerstvé ovocie na okamžitú konzumáciu a sušené ako darček domov. A ja som sa tam tlačil aj kvôli tomu vzrušujúcemu očakávaniu, že objavím niečo, na čo nenaďabíte nikde inde na svete.

Vzrušujúci zážitok sa nakoniec dostavil.

I keď taký, aký sa dá asi zažiť na každom trhu preplnenom ľuďmi.

„Pane, pane...„ volá na mňa predavačka cigariet spoza svojho pultu.

Najprv som ju nevnímal. Myslel som si, že vykrikuje svoju ponuku.

„Pane, pane... „ pochopil som, že neoslovuje dav, ale mňa osobne.

Odmietavo som pokrútil hlavou – nie nemám záujem, nefajčím.

„Pane, pane, dávajte si pozor, práve vás okrádajú!„

Konečne som pochopil. Zhodil som z chrbta malý mestský batoh a prekvapilo ma, že všetky zipsy boli rozopnuté.

Ako to ten zlodej dokázal?

Nič som necítil a pritom mi už pár týždňov hlavný zips nefunguje tak, ako by mal. Zadrapuje sa do látky a batoh sa mi často podarí zavrieť až na tretí, štvrtý pokus...

Pavel zbadal mladého, asi osemnásťročného zlodeja miznúť v dave. Vydal sa za ním, ale zlodej ho so slovami:„Čo odo mňa chceš?„ odsotil a zmizol v pestrej ľudskej haravare.

Zlodej mal smolu. V batohu nič zaujímavé nenašiel. Peniaze i doklady zásadne nosím v kapsičke na krku a pod tričkom.

Vrátil som sa k predavačke cigariet, aby som jej poďakoval za upozornenie. Aby som sa jej aspoň nejako odvďačil, predsa len som kúpil zopár škatuliek cigariet značky Kirgizstan, vyrábaných kirgizstanskou pobočkou skupiny Reemstma. Spomenul som si totiž, že medzi známymi, ktorých by som mal po návrate obdarovať je i zopár zatĺkačov nikotínových klincov do rakiev.

Opúšťajúc uličku s poctivou predavačkou tabaku som zazrel ako sa pri jej stánku zrazu vynoril onen mladík s dlhými prstami a nehoráznym, hlasitým spôsobom jej vynadal za to, že nás pred ním ochránila...

 

Ako sme nezarezali barana

Sedel som v záhradnej reštaurácii West v centre Karakolu. Po celom tom horúcom dni sa žiadalo jedno, či dve čapované...

Pozoroval som mladé čašníčky, ktoré za relatívne slušný plat na kirgizské pomery - 40 USD, kmitali po pľace od desiatej doobeda až hlboko za polnoc, kým neodišiel posledný zákazník. Po dvoch takto strávených dňoch mali deň voľna.

V ohradenej záhradnej reštaurácii bol len výčapný pult a klasická „vyhňa„ na opekanie šašlíkov. Ostatné jedlá sa pripravovali v kuchyni, ktorá sa nachádzala v suterénnych útrobách blízkeho obchodného domu. Píšem síce blízkeho, ale do kuchyne to tie nešťastné dievčatá mali dobrých 50 metrov cez ulicu a to sa ešte museli predrať cez herňu, ktorá sa nachádzala v suteréne obchodného domu. Nebolo im veru čo závidieť.

V herni s ošarpanými špinavými stenami oblepenými Arnoldom Schwarzeneggrom a poloobnaženými kráskami stáli dva ping pongové stoly a biliard. Stolnotenisové rakety a loptičku vydávala záujemcom vyše šesťdesiatročná bábuška oblečená v tradičnom ľudovom - v širokých sukniach s čepcom na hlave. Bolo komické sledovať ju ako s pohľadom a grifom profesionála skúša nepoškodenosť pingpongovej loptičky pritlačením dlaňou o stôl a jej gúľaním. Komickosť situácie dokresľoval portrét vodcu svetového proletariátu V. I. Lenina, ktorý trónil v zlatom ráme na polici za jej chrbtom a určite tam nebol umiestnený z recesie.   

Usrkával som si z piva, keď k stolu pristúpil po európsky oblečený Kirgiz a spýtal sa, či si môže prisadnúť.

Voľných stolov v reštaurácii bolo dosť. Ak si vybral môj stôl, znamená to, že chce podebatovať s inostráncom.

A veruže aj áno.

Bol to však čudný rozhovor.

Začal otázkou, či som cudzinec. Pravdivo som odpovedal slovkom Da a on moju odpoveď spracovával asi 2-3 minúty. Po jej spracovaní sa spýtal odkiaľ som. Povedal som, že zo Slovenska a pre istotu som vysvetlil aj genézu jeho vzniku. Prikývol a začal spracovávať informáciu. Po piatich minútach sa spýtal, ako sa mi u nich páči. Povedal som čosi o nádherných horách a katastrofálnych cestách. Môj spoločník sa prepol do režimu spracovávania informácie.

Posedeli sme si spolu vyše hodiny. Za ten čas spolustolovník vypil dve pivá a počas súvislého a tematicky nadväzujúceho rozhovoru povedal asi dvadsať viet, pravda s frekvenciou 0,66 vety/min. Pri odchode sa ma spýtal:

„A kde ste ubytovaný?„

„V Turkestan yurta campe, asi desať minúť chôdze odtiaľto,„ odpovedám po pravde.

„Hm, to by ste nemali byť dlho sám v meste. Mali by ste tiež zaplatiť a odísť, pretože večer je v Karakole nebezpečno.„

Zneistil ma a odišiel.

 

Okolo desiatej večer bola už v meste tma ako u Karola Kallaya vo fotokomore a ja som mal nasadeného chrobáka v hlave. V reštaurácii som sa však cítil bezpečne. O poriadok v nej sa staral mohutne stavaný chlapík toho typu, ktorý by plesknutím dlaní mohol hravo rozbíjať kokosové orechy tak ako my - ľudia s normálnym svalstvom - rozpúčame komáre či mole. Vraj to bol bývalý majster sveta v zápasení. Šport však musel zanechať, pretože štát nemal na podporu športového odvetvia (či jeho osobne?) dostatok peňazí a sponzora si nevedel zohnať. Hlavnou činnosťou mohutného chlapíka bolo odháňanie malých detí, ktoré aj v týchto večerných hodinách drankali spoza plota reštaurácie prázdne pivové fľašky, aby za ne dostali pri vrátení aspoň pol soma. Smutný osud majstra sveta i detí, ktoré už mali dávno spať.

Zneistený svojim spoločníkom som sa rozhodol zaplatiť a odísť. Jeho varovanie sa totiž zákonite muselo spojiť s informáciou, ktorú som získal včera: pred mesiacom vraj v internetovej kaviarni na hlavnom námestí v Karakole za bieleho dňa akýsi lupiči podrezali dvoch Američanov kvôli pár dolárom, ktoré mali pri sebe.

Už-už som bol na odchode, keď k môjmu stolu pristúpil ďalší domorodec, bez pýtania si sadol a podal mi ruku.

Bol opitý.

Niektorým ľuďom, ktorí majú záľubu v brutálnych filmoch plných ázijských bojových umení sa môže zdať každý človek s ázijskými črtami tváre nebezpečný. Hoci také filmy nepozerám, opitý Aziat sa mi zdal byť ešte nebezpečnejší. Aj vo svojej opitosti neomylne vedel, že som cudzinec.

Spôsobom, ktorý vopred odmieta akúkoľvek diskusiu mi oznámil, že ma zajtra očakáva u seba doma. Na moju počesť zareže barana a usporiada výlet do blízkeho národného parku.

Darmo som mu vysvetľoval, že mám zajtra iný program.

Bol neodbytný.

Od čašníčky si vypýtal pero a papier a kreslil mi naň zarezané barany, aby som chápal, o čom hovorí. Na papieri pribúdal jeden zarezaný baran za druhým.

Rozumel som o čom hovorí, ale ak by som sa to mal dovtípiť z jeho čarbaníc, povedal by som, že sa usiloval napochytro pred nepovolaným okom začarbať šifrovací kód povestnej Enigmy.

Dúfal som, že keď mu sľúbim, že sa zajtra o dvanástej stretneme na rovnakom mieste a pôjdeme barana zarezať, tak sa uspokojí a odíde. A navyše vo svojej opici na celú udalosť zabudne.

Sľúbil som, ale on neodišiel. Rýchlo vypil pivo, na zaplatenie ktorého musel použiť združenú investíciu, horko-ťažko pozháňanú po všetkých vreckách a vyzval ma, aby som mu kúpil ďalšie.

Nechcel som problémy, tak som mu objednal s tým, že keď mu pivo donesú, zaplatím a odídem.

Problém bol v tom, že čašníčka mu už nechcela priniesť.

Môj spoločník vstal od stola a išiel situáciu riešiť k barovému pultu. Konečne sa zjavil aj vyhadzovač a ujal sa svojej úlohy. Vytlačil opilca z reštaurácie jedným vchodom a on sa vzápätí vrátil druhým. Čakal som ako to dopadne, pretože som nestál o opilcov sprievod na mojej ceste tmavými ulicami do kempu. Ale ožran vytlačený jedným vchodom sa neúnavne vracal s urputnosťou podomového obchodníka druhým.

Nakoniec rezignoval aj vyhadzovač – majster sveta.

Vysvetliť si jeho rezignáciu možno len dvoma spôsobmi: buď sa dohodli alebo bol majster sveta v podmienke a nechcel použiť hrubú silu, aby nemal problémy trestoprávneho charakteru.

Chlapík si zas sadol k môjmu stolu. Rýchlo som ho ubezpečil, že sa zajtra stretneme a pôjdeme spolu na výlet do hlbokých arakšanských lesov a v duchu som si myslel: to určite! Chcel som zaplatiť aj jeho pivo, ale čašníčka s tým nesúhlasila. Nakoniec sa k stolu priplichtil akýsi opilcov kamarát, ja som využil chvíľku nepozornosti a opustil som krčmu, v ktorej zostal ožran a jeho nezaplatené pivo.

V Karakole stĺpy pouličného osvetlenia slúžia na to, aby sa na ne dali vo výročné dni vešať zástavky. Na svietenie veľmi nie sú... Do kempu som sa vracal tmavými ulicami spôsobom, ktorému sa vo vojenskej terminológii hovorí zrýchlený presun v tyle nepriateľa.

Oddýchol som si až v kempe.

Na druhý deň dopoludnia som sa s Vlastíkom vybral kúpiť na bazár čerstvé lepjošky –  pečivo s chuťou chleba a tvarom lángoša.

Na včerajšiu príhodu som nemyslel. Bol som presvedčený, že opilec ešte dospáva noc a ak aj nie, aj tak si nebude nič pamätať.

Neďaleko reštaurácie West sme ho stretli.

Stál tam s kýmsi a sotva ma zbadal, vykročil neomylne k nám. Zvítal sa so mnou ako so starým známym a vraj či ideme na ten výlet.

Odmietol som, vyhovoriac sa na iný program.

Odmietnutie nechcel prijať.

Po chvíli však rezignoval a vyzval ma, aby sme išli aspoň na pivo.

Odmietol som – teraz idem na bazár a nie do krčmy!

Oznámil nám, že v tom prípade pôjde s nami a na bazáre môžeme kúpiť fľašku vodky a spolu ju vypiť.

Odmietol som: je prílišné teplo, nebezpečnú kombináciu alkoholu a tepla nemám rád.

Nechcel to akceptovať. Neviem akého bol vierovyznania, ale pretože v Kirgizstane je aj nemalá skupina budhistov, bol som presvedčený, že on je jedným z nich a do dnešnej podoby sa reinkarnoval z kliešťa. Základná klieštia vlastnosť - prisať sa na niekoho - mu zostala aj do tohto života.

Hoci... buddhisti vraj nepijú...

Vykročili sme s Vlastíkom smerom k bazáru a oni za nami.

„Na bazáre sa dá lacno kúpiť vodka! Sadneme si s fľaškou na lavičku v parku a lup ju do seba„ húdol si svoje.

„Musím si vypiť, pretože po včerajšku ma bolí hlava a najlepšie je klin klinom... Poznáte to...„

Odmietol som týmto spôsobom liečiť jeho hlavybôľ. Nemali sme chuť s nimi piť.

Keď nechceš piť, stačí, keď kúpiš fľašku vodky nám a ty piť nemusíš...„, ubezpečoval ma.

S tým som zásadne nesúhlasil. Rozhodli sme sa, že si ich nebudeme všímať a azda to po čase vzdajú a stratia sa.

Ale oni nie. Vytrvalo kráčali v tesnom závese. Môj „parťák„ neustále lamentoval, ako ho bolí hlava a ako potrebuje vodku. Popri tom nám obaja pokukovali po vreckách, skúmajúc, kde by sme tie ich bubáky mohli mať schované. Vlastíkovi závistlivo hľadeli aj na fototašku, v ktorej mal fungl nový digitálny fotoaparát v hodnote 2 hektolitrov najlacnejšej vodky. Nebol to vôbec obdivný pohľad fotoamatérskeho zanietenca zaujímajúceho sa o najnovšie výdobytky fototechniky.

Napriek obklopeniu množstvom ľudí sme sa na miestnom bazáre prestali cítiť bezpečne. Rozhodli sme sa vrátiť späť do kempu a takým spôsobom sa ich zbaviť. V napätom strehu sme kráčali ku kempu pripravení na obranu vreciek i fototašky.

Môj „kamarát zo včerajška„ si húdol svoje o vodke a bolestiach hlavy.

Zrazu som dostal spásonosný nápad:

„Kagda u tebja balezň golovy u meňa jesť medikament dľa takoj balezni...„

„Kakoj medikament?!„

„Pilulky Ibuprofén„.

Zhnusene si odfrkol. Chvíľku bol ticho. Potom sa mu asi rozležalo v hlave:  

„A ty mne dáješ etoj medikament?„

„Dám, ale mám ho v kempe.„

Odprevadili nás až do kempu, my sme vošli dnu a oni ostali čakať pred bránou. Vlastík ma presviedčal, aby som sa na nich vykašľal a nič im nedal.

To sa však priečilo môjmu svedomiu. Navyše som predsa skladal Hippokratovu prísahu. Je síce pravda, že moja lekárska kompetencia sa vzťahuje na zvieracích pacientov... ale títo notorici k nim ďaleko nemali.

Zobral som zo stanu načatý blister Ibuprofénu s tromi tabletkami, ale potom som sa vrátil a vymenil ho za celý, neporušený. Odniesol som im ho von, oni poďakovali a zrýchleným krokom trielili späť do mesta.

Vôbec nepochybujem, že ho v najbližšej lekárni bez väčších problémov predali za dvadsať somov – taká bola v tom období aktuálna cena pol litra samohonky na karakolských komoditných burzách.

A to je možno i vysvetlenie jedného zo spôsobov zásobovania tunajších lekární. Veď aj jeden z liekov, ktoré som potreboval v Kirgizstane zohnať, mali v jednom jedinom kuse len v jednej lekárni a potom už nikdy nikde viac – inde o ňom ani nechyrovali... 

Ale pomohol mi, nech bola jeho cesta ku mne akákoľvek.

 

Mesto ako z hororu

Po 130 kilometrovej ceste z Karakolu opustenými ťan-šanskými serpentínami, priesmykmi a kaňonovitými údoliami bez známky civilizácie sa úzka cesta otvára do záveru doliny Inylček, v ktorej leží rovnomenné mesto. Na jeho okraji nás vítajú nevyhnutné kovové konštrukcie s uvítacími budovateľskými heslami, dnes už hrdzavé a polorozpadnuté.

Pri vstupe do mesta je kontrolný punkt so závorou. Znudený strážnik skontroluje naše povolenie na vstup do oblasti a zdvihne závoru, ktorej závažie tvorí neuveriteľná zmes privarených ozubených kolies, chladiča z auta a kadejakých strojných súčastí čohosi väčšieho...

Strážnik nie je mrzutý, že musel vyjsť zo svojej kukane a otvoriť nám. Veď za deň tu prejde len zopár áut a spestrenie nudy potrebuje aj on. Svalovica z neprestajného zdvíhania závory mu určite nehrozí.

Čím hlbšie náš terénny Kamaz vstupuje do mesta, tým čudnejšia atmosféra z neho vanie. Na jeho okrajoch stoja rozostavané paneláky. Pri niektorých z nich do výšky zúfalo trčí dávno opustený hrdzavý žeriav. Opustené, zachované, dostavané murované domy s pootváranými oknami tvoria centrum. Otvorené okná v prázdnych domoch sú ako slepcove oči. Bez známok života sú dostavané i nedostavané továrenské budovy. Ulice namiesto ľudí oživuje len vietor ženúci špinu. Neutešenú atmosféru ešte podtrháva podmračené počasie.

Opustené, mŕtve a pritom zachovalé mesto. Scéna ako z hollywoodskeho thrileru, v ktorom neznámy vírus, mimozemská civilizácia alebo nejakí, chorým mozgom vymyslení, požierači ľudí vyhubili všetko obyvateľstvo v meste.

Cesty sú aj tu rozbité.

Z Inylčeku do Mayda Adyru je to už iba 18 kilometrov, ale terénny nákladiak ide takmer krokom.

To, po čom sa pohybujeme je skôr koryto vymleté jarnou ľadovcovou riekou ako cesta. Zo dva krát sa musíme vrátiť, pretože sme nenašli ten správny výmoľ. Pridať trochu plyn mohol šofér len na jednom asi dvojkilometrovom úseku. To vtedy, keď sa výmoľová cesta napojila na betónový podklad pristávacej dráhy nedostavaného a dnes už tiež opusteného letiska pre malé lietadlá s torzom riadiacej veže.

Inylček mal pred pár rokmi 7 000 obyvateľov. Chystala sa tu ťažba, alebo dokonca sa už aj ťažilo zlato, urán a ortuť. Po páde ZSSR miestny ťažobný priemysel skrachoval.

Dnes vraj žije v meste len päťdesiat rodín.  

 

                                                              Zdes net ubórnaja!

Karakol sa vyznačuje tým, že je celý obsratý.

Nemôžem to napísať slušnejšie lebo je naozaj taký, ako som napísal.

70 tisícové mesto má jeden verejný záchod.

Pardon, dva.

Ten druhý sa nachádza trochu excentricky, v budove mestských kúpeľov. Sprchu či vaňu má vo vlastnom málokto. Očistu chodia Karakolčania vykonávať do Mestských kúpeľov. A vzhľadom na chýbajúce WC nielen očistu.

O šiestej, po skončení úradných hodín v Mestských kúpeľoch, zostáva k dispozícii už len jediný verejný záchod pri hlavnom trhovisku.

Je ruský (teda turecký) - šlapací a strašný. Ale aj ten po ôsmej večer zatvoria. Krčiem a krčmičiek je v centre mesta pomerne dosť, ale žiadna z nich, dokonca ani reštaurácia West, nemá svoje WC.

Po zatvorení záchodu pri trhovisku vám nezostáva nič iné, než postupovať tak, ako miestni borci - vyhliadnuť si chradnúci, vyschýnajúci strom, či krovie a zavlažiť ho. Ak sa spýtate čašníčky vo Weste, kde môžete vyprázdniť pivo pretransformované na bezcennú tekutinu, sama vás usmerní k tomu najvhodnejšiemu stromu.

Horšia situácia nastane, ak vás netrápi pretransformované pivo, ale čosi inšô. Presne to sa stalo mne.

Spočiatku som sa usiloval pomocou kontrakcií rôznych svalových partií zastaviť, respektíve zvrátiť nepriaznivý vývoj črevnej peristaltiky. Sprvoti sa mi darilo, ale po latentnej fáze vývoja zákonite nastúpi ďalšia, ktorá má veľmi rýchly priebeh a jej výrazným symptómom je, že vám vyrazí studený pot na čelo a vy vyrazíte tiež.

Vystrelil som s výrazom šialenca na tvári z reštaurácie smerom k jedinému verejnému záchodu a dúfal som, že bude otvorený.

Nebol.

Bol večer, všade tma a času nebolo nazvyš.

Zamieril som do mestského parku. Kým som si hľadal vhodné zátišie s kríkom či stromom, periférnym videním som zaregistroval, že tmavým parkom ma sleduje akási temná silueta. Situácia však bola už tak vyhnaná na ostrie noža, že silueta - nesilueta, pod najbližším stromom som stiahol galóty a ...

Silueta došla až ku mne a začala sa tváriť dôležito:

„Što vy zdes délajete?„ spýtala sa ma.

Čo v takej chvíli odpovedať? Galóty na pol žrde, na čele studený pot a vzdychajúc od tlačenia sa aj zle rozpráva.

„Što vy zdes délajete?!„ zopakoval zvýšeným hlasom a mne napadlo, či nie je dementný, keď to nevie.

„Nuž čo... seriem„ povedal som mu po našom.

Založil si ruky v bok a rozkročený meter odo mňa začal čosi rozprávať o tom, že park je verejné priestranstvo, kde vykonávať určité činnosti je zakázané.

„A kam som mal teda podľa vás ísť?„

Ukázal kamsi neurčitým smerom na nejestvujúce verejné WC a oznámil mi, že je strážcom parku.

V tom momente rozhovor začal viaznuť. Ja som svoju silu sústreďoval na činnosť, pri ktorej sa ťažko rozpráva a siluete sa minuli argumenty. Zostal však stať rozkročený necelý meter predo mnou a v strehu ma celý čas sledoval ako zanietený poľovník, ktorý má na muške svoj kapitálny úlovok. Keď som svoje nohavice opäť vrátil do spoločenskej polohy, spýtal sa ma, či má zavolať milicionárov. Zároveň ma upozornil, že milicionári budú chcieť pokutu 500 somov, ale s ním sa môžem dohodnúť na 100 somoch.

Siahol som do vrecka a vytiahol som z neho 13 somov. Viac som pri sebe nemal. Ponúkol som mu ich, ale on pohŕdavo odfrkol.

Požiadal som ho, aby mi ukázal nejakú bumážku dokazujúcu, že je strážcom parku. Bolo mi jasné, že nič také mi ukázať nemôže, pretože nič také nemá. Vyhovoril sa, že ju nemá pri sebe, ale môže mi ju doniesť ukázať. Chvíľu sme sa dohadovali a mne bolo jasné, že teraz mu môžem povedať, že si odskočím do reštaurácie po peniaze a viac sa nevrátim.

Nechcel som však problémy, v Karakole sme sa mali zdržať ešte dva dni. O zavraždených Američanoch som už vedel a s opilcom s boľavou hlavou som mal čerstvý zážitok.

Vrátil som sa do reštaurácie po stovku a doniesol som mu ju ku kríku, pod ktorým ma čakal. Akonáhle ju dostal, stratil sa v tmavom parku. Neskôr som sa dozvedel, že vydávanie sa za strážcu parku je obľúbená a rozšírená činnosť viacerých povaľačov, ktorí ju uplatňujú na zúfalých cudzincoch blúdiacich parkom s čelom oroseným studeným potom.

Ak teda raz budete mať možnosť navštíviť Karakol, odporúčam pred návštevou dodržať minimálne 24 hodinovú hladovku. V opačnom prípade máte veľkú šancu, že sa zoznámite s činnosťou defekačných asistentov.

 

Hraničná kontrola

Let z Prahy, cez Moskvu, do hlavného mesta Kirgizstanu Biškeku bol bez problémov, rovnako ako dva dni trvajúca cesta terénnym nákladniakom do pohraničnej osady Mayda Adyr. Na vstup do hraničného pásma s Čínou treba mať vybavené povolenie z hlavného mesta, pretože kirgizskí pohraničníci si plnia svoju úlohu zodpovedne. A závoru nijako obísť nemôžete, lebo celá dolina Inylček je prehradená oplotením.

Pre masívny terénny nákladiak by síce nebol nijaký problém oplotenie preraziť, ale kto už len má rád hvízdanie guliek okolo uší? Pred závorou sme radšej zastavili.

Pohraničníci si vyžiadali bumážku – povolenie na vstup do oblasti. Zoznam mien začali konfrontovať s údajmi v pasoch a fotografie v pasoch so skutočnou vizážou. Kontrolu vykonávali za asistencie ledabolo namierených kalašnikovov.

Prvý problém nastal, keď veliteľ hliadky došiel v zozname k môjmu menu. Skutočné číslo pasu nesúhlasilo s číslom uvedeným v zozname. Vedúci našej výpravy vybavoval povolenie na vstup do pohraničnej oblasti ešte z domu prostredníctvom faxu a k dispozícii mal vtedy číslo môjho starého pasu.

Veliteľ hliadky sa spýtavo pozeral raz na mňa, raz na nášho vedúceho, raz do zoznamu a silnou baterkou svietil v tom istom poradí tamže. Všetky údaje okrem čísla sedeli. Ba i fotka sa zhodovala s originálom.

Dúfali sme, že nakoniec aj veliteľ pochopí, že nejde o nijaký podvod. Ten nás však striedavo osvetľoval vojenským lampášom a tváril sa ako vyšetrovateľ gestapa. Nakoniec problém vyriešil balíček cigariet nenápadne položený na nárazník nákladiaka, na ktorom mal vojak položený svoj zoznam osôb.

Kontrola zoznamu sa opäť rozbehla, ale nie nadlho.

Vysvitlo, že Franta nevie, kde má pas.

To bol už väčší problém ako ten môj.

Pohraničníci si počínali ako profesionáli. Ďalšie škatuľky cigarety od nás bez rozpakov prijali, ale nijako ich neobmäkčili.

Za večernej tmy, pod namierenými kalašnikovmi sme museli kvôli jednému chýbajúcemu pasu vyložiť celý nákladniak, ktorý sme na začiatku cesty v Biškeku nakladali asi tri hodiny. Batohy boli poukladané najmä v jeho zadnej časti. Počas dva dni trvajúcej cesty po rozbitých kirgizských cestách mi neustále padali na hlavu - neprezieravo som sedel vzadu. Moja dvojdňová činnosť spočívala v zabezpečovaní statiky hromady batohov. Celý čas som ich podkladal a podopieral horolezeckými čakanmi, ešusmi, fľaškami, priväzoval lanami – a teraz po dvoch dňoch náročných statických spevňovacích prác, keď už batohy konečne začali držať pokope a nepadali nám na hlavy, mám kvôli jednému chýbajúcemu pasu celú tú stavbu zničiť?

Veľmi ma to hnevalo, ale čo môžete proti namiereným zbraniam?

Začali sme vykladať. Kým sa pas našiel a znovu sme náklad na posledný – len osemnásť kilometrový úsek cesty naložili, uplynuli asi dve hodiny. Nečudo, že jedna z troch zúčastnených žien si z pochopiteľných dôvodov chcela odskočiť do blízkeho krovia. Pretože svoj úmysel riadne a včas nenahlásila kompetentným orgánom, pohraničníci ju takmer zastrelili na úteku.

O desiatej večer bolo konečne všetko v poriadku a samopalníci nás vpustili za závoru.

 

Vrtuľník pre Jeľcina

V Mayda Adyre, sídle pohraničnej posádky strážiacej čínsku hranicu, ktorú aj tak netreba strážiť, lebo Centrálny Ťan - Šan s hradbou velikánov ako Pik Pobedy, či Chan Tengri je pre vojenskú pechotu, obrnené transportéry ale i pre pašerákov v podstate neprekonateľný, nás mal čakať vrtuľník, aby nás dopravil do základného tábora na ľadovci Inylček.

Ale nečakal.

Na návštevu Kirgizstanu práve priletel bývalý ruský prezident Jeľcin a jeho kirgizský kolega mu poskytol vrtuľník – ten náš.

Údajne preto, že piloti lietajúci v ťan-šanských horách pomedzi úzke priesmyky v 4 – 5 000 metrových nadmorských výškach patria k tým najskúsenejším.

A asi naozaj patrili.

Vedúci kempu v Mayda Adyre spočiatku síce tvrdil, že vrtuľník na komerčné lety smerom do základného tábora lieta len keď je pekné počasie, ale zažil som aj prílet vrtuľníka do základného tábora v deň, keď celá dolina Inylček bola utopená v hustých mračnách a viditeľnosť bola sotva na dvadsať metrov.

Let z Mayda Adyru do základného tábora trvá asi 30 minút a trasa sa kľukatí tak, ako sa kľukatí dolina ohraničená mantinelom nekonečného množstva bezmenných štvor- a päťtisícoviek. Prekonať pri zlej viditeľnosti túto trasu a pristáť v priestore približne 20x20 metrov na chrbte jednej z kamenistých morén si vyžaduje veľkú skúsenosť. Motívom prečo sa pilot rozhodol letieť aj v takomto nepriaznivom počasí bol život ohrozujúci zdravotný stav jedného Američana, ktorý trpel príznakmi akútnej horskej choroby.

O tom, že let vrtuľníka v ťan-šanských horách nie vždy dopadne dobre, som sa presvedčil na druhý deň po prílete do základného tábora. Vo veľkej ľadovcovej trhline odpočíval zdemolovaný vrak MI-20 už asi naveky.

 

                                                                  Čakať či nečakať?

Skutočnosť, že nás nečakal vrtuľník nás rozladila. Časť partie nechcela strácať čas, zvlášť ak nebolo isté, kedy vrtuľník naozaj priletí. Rozhodli sa vyraziť do základného tábora pešo.

Ráno prebalili svoje batohy. Časť nákladu ponechali v Mayda Adyre. Mali sme ho naložiť na vrtuľník. S tridsaťkilovými batohmi vyrazili proti prúdu ľadovcovej rieky Inylček. Na mapách, ktoré sme mali k dispozícii síce cesta vyznačená nebola, ale vedúci kempu im vysvetlil, že keď sa budú držať ľavej strany doliny, nemôžu zablúdiť. Za tri – štyri dni dorazia do základného tábora.

Nuž dorazili.

Na piaty deň, keď my ostatní sme už mali za sebou jednu noc v základnom tábore. Výraz ich tvárí dokazoval, že prežili čosi podobné tomu, čo vo vietnamskej džungli prežili americkí prieskumníci prenasledovaní zákerným Vietcongom. Franta to povedal za všetkých:

„Nikdy více!„

Rada, že sa majú držať ľavej strany doliny bola v podstate správna. Teda najmä v spodnej „zelenej„ časti doliny.

Lenže keď dorazili k ľadovcu nastali problémy.

Priamočiara cesta nahor za zmenila na esovité kľučkovanie obchádzajúce trhliny v nepríjemnom kamenito-ľadovom sutinovom teréne. Keďže cesta nebola vyznačená, ani vyšliapaná, na konci každého dňa mali pocit, že viac neproduktívne našliapali do strán asi tri kilometre širokej doliny ako žiadaným smerom nahor.

O tom, že šetrný Franta prišiel do bejzu naozaj na konci svojich síl, svedčí skutočnosť, že neváhal obetovať doláriky na kúpu piva v spoločenskom stane. 

 

Návšteva u Erzana

Cieľom našej výpravy do Centrálneho Ťan-Šanu v Kirgizstane boli podľa stupňa zdatnosti jednotlivých jej členov, výstupy na Pik Pobedy (7 439 m. n. m.), Chan Tengri (6 995 m. n. m), resp. Pik Čapajeva (6 371 m. n. m.)

Neplánované štyri dni voľna sme využili na aklimatizačné výstupy na okolité bezmenné štvortisícovky a v jeden deň sme sa vydali hore dolinou Inylček, pozdĺž rovnomennej ľadovcovej rieky. Kúsok od kempu sme naďabili na poľnohospodársku farmu.

No... farma je príliš honosný výraz pre zhluk kadejako postĺkaných prístreškov... išlo skôr o salaš.

Býval v ňom pastier Erzan so ženou a šiestimi deťmi. Po krátkom, opatrnom oťukávaní a našom priamom podpichnutí, farmárova žena priniesla z miestnosti, ktorú by azda bolo možné označiť ako mliečnicu, ale ktorá by na to certifikát našej hygienickej služby určite nikdy nedostala, misky kopcovito naplnené ayramom.

Tvrdili o ňom, že je to syr.

Chuťou pripomínal jogurt, nesúrodou konzistenciou a farbou niečo medzi tvarohom a sopľom.

Ale chutil vynikajúco.

Ďalším chodom ochutnávky bol kumys. Erzan sa pochválil, že dokáže vyrobiť kumys so 40%-ným obsahom alkoholu. Niektorým členom výpravy sa zaiskrilo v očiach, ale Erzan rýchlo dodal, že táto vzorka žiaľ taký obsah určite nemá.

 

Kumys je skvasený, ľahko alkoholický nápoj z kobylieho mlieka. Vyrobiť dobrý kumys nie je jednoduché. Nadojené kobylie mlieko sa počas celého dňa pridáva do vaku z kobylej kože, nazývaného saba a večer sa tlčie drevenou palicou. Tých rán dostane viac ako by vydržal Jean-Claude van Damme i Arnie Schwarzenegger dokopy. Obaja borci by boli hotoví po pár sekundách tlčenia, ale kumys je hotový až ráno. Vak musí byť stále v teple a raz za týždeň ho treba dobre umyť a vyúdiť.

 

Na záver farmárka priniesla smotanu žltú a hustú ako sadra tesne pred zatvrdnutím. K nej kúsky domáceho chleba.

Kolegovia, ktorých horolezecké ambície boli mocnejšie ako zbiehajúce sa slinky, ponúkané mliečne výrobky neochutnali. Vraveli si, že výstupová cesta na vrchol bude predsa len krajšia, ak žiarivo biely sneh nebude posiaty každých päťdesiat metrov hnedastými stopami. My odvážnejší sme všetko ochutnali a napriek očakávaniu, nikto na to nedoplatil.

Erzan farmárči v doline, neuveriteľne odrezanej od sveta, dlhej cca 50 km a širokej miestami tri kilometre už šestnásť rokov. Je tu jediným farmárom. Chová ovce, kozy, kravy, jaky, a kone.

„Koľko máš zvierat Erzan?„

„Ja neznáju.„ bezstarostne odvetí. Presné počty nepozná. Zvieratá sa voľne pasú po celej obrovskej doline ohraničenej na jednej strane riekou Inylček, na druhej prudkým zrázom ťan-šanského predhoria. Život je tu ťažký, ale zvykol si. Svoje stáda obchádza na koni a nikdy nezabudne zobrať so sebou ťažkú pušku. Problémom nie je medveď, snežný leopard, rys, ale vlci. Minulú zimu mu strhli 25 oviec.

 

Irbis, nazývaný aj snežný leopard je nádherná a veľmi plachá vysokohorská mačkovitá šelma. Je až taká plachá, že som ju v Kirgizstane ani len nezazrel. Ale možno aj dobre tak. Zvlášť ak, by bola hladná! Irbis žije skryto v skalnatých údoliach, v rododendrónových porastoch, na alpínskych lúkach i na holých skalách na hranici večného ľadu. Srsť tvorenú dlhými a hustými chlpmi má šedobielu s výraznými čiernymi škvrnami vďaka čomu dokonale splýva s terénom. V Kirgizstane vraj žije okolo 800 – 1 400 irbisov a pochopiteľne sú chránené washingtonskou konvenciou. Podľa Vratislava Mazáka je údajne z Kirgizstanu známe, že irbisy si vyberajú za úkryt i opustené hniezda supov, ktoré bývajú umiestnené na nízkych rozložitých stromoch. V Kirgizstane si skrátka nemôžete byť istý kto alebo čo vám skočí zozadu na krk. 

 

 

 

"Väčšina čajok sa neunúva naučiť ani len základnú abecedu lietania. Stačí im, keď dokážu vzlietnuť nad more za potravou a vrátiť sa na breh s plným žalúdkom. Ani im nezíde na um, žeby sa mohli zdokonaľovať v lietaní. Ale čajka, o ktorej je tento príbeh, sa väčšmi zaujímala o lietanie než o jedlo. Lietanie miloval Jonathan nadovšetko.

Bolo mu jasné, že za takýto spôsob myslenia nebude u čajok obľúbený. Ani jeho rodičia neboli ktovieako nadšení, že Jonathan celé dni, od svitu do mrku, trávi osamote a nacvičuje nízky vodorovný let."

                                                                                                                  Richard Bach: Čajka Jonathan Livingston

 

"Čajka Jonathan žila od toho dňa na mieste, ktoré sa nazývalo Ďaleké útesy. Samota ju nezarmucovala, skôr ju trápilo, že ostatné čajky odmietli nádheru života, ktorú poskytuje dokonalé lietanie; odmietli totiž otvoriť oči a vidieť."

                                                                                                            Richard Bach: Čajka Jonathan Livingston

 

"Som príliš inteligentný na to, aby som mohol byť šťastný."

 Anonym

"Je krajina bláznov, kde každý blázon má svoj slnečný lúč."

                                                   Anonym

Kontakt

Pavol Fabian tibet1@azet.sk