Mexiko

List z Mexika

V deň môjho príletu do Mexico city, či radšej do Ciudad de México sa tu zhodou okolností začínal 6. knižný veľtrh. Na hlavnom námestí – Zócale, ktoré s rozmermi 240x240 metrov je najväčším námestím na americkom kontinente, sa belelo niekoľko desiatok veľtržných šiatrov. Krčili sa pod vysokým stožiarom, na ktorom uprostred námestia viala obrovská mexická zástava. Porovnateľne veľkú som dosiaľ videl len v Paríži pod Víťazným oblúkom.

Šiatre pochopiteľne námestie neskrášľovali. Zastierali fotografistom z radov turistov ideálny pohľad na práve rekonštruovanú Catedral Metropolitana a Palacio Nacional. Návštevníkom veľtrhu to však zjavne neprekážalo. Stánky boli po celý deň preplnené, na počudovanie prevažne mladými ľuďmi (hoci čudovať sa, že v 25-miliónovom Mexiku je niečo preplnené ľuďmi je dosť komické...). 

Veľtrh a jeho sprievodné podujatia sa nekonali len na Plaza de la Constitución, ako sa Zócalo oficiálne nazýva, ale aj v mestskom múzeu a divadle, v španielskom kultúrnom centre, kultúrnom centre José Martího a na ďalších miestach. Sprevádzalo ho množstvo koncertných, filmových a divadelných predstavení. 

Počas desiatich veľtržných dní sa na námestí konalo množstvo okrúhlych stolov s najrozličnejšími témami: Kultúra - na čo a pre koho? Komunikačné médiá a problémy migrácie, Feminínne videnie sveta v umeleckej práci, Kultúra v obrane humanity, Globalizácia v umení - nové teritóriá, Násilie v rodine a mimo nej a jeho dôsledky na duševné zdravie, Literatúra v domorodých jazykoch – diverzita a identita, Pouličné umenie...

Jediná krajina disponujúca vlastným pavilónom bola Kuba. Hemžilo sa to v ňom fotografiami Fidela Castra a Ernesta Guevaru, ich dielami a najmä knihami o nich. Aj časť okrúhlych stolov sa zaoberala Kubou: História, kultúra a sociálne myslenie na Kube, Súčasná kubánska esej, Súčasná kubánska poézia...

Neprehliadnuteľná bola prezentácia lingvistických a politologických diel Noama Chomského, i keď osobne veľtrh nenavštívil.

Významným hosťom veľtrhu bola mexická autorka poľského a zároveň šľachtického pôvodu Elena Poniatowská, ktorej vzdali hold v diskusii na tému: Mesto Mexiko v diele Eleny Poniatowskej, a na druhý deň okrúhlym stolom s témou Elena a jej sociálne kompromisy. V našich končinách vyšlo v českom preklade jej dielo Las siete cabritas (Ztřeštená sedma, nakladatelství OWP). Ponúka portréty siedmych žien, ktoré sa výrazne zapísali do mexických spoločenských kroník a umeleckých dejín (vrátane Fridy Kahlo, manželky známeho muralistu Diega Riveru)

V rámci prezentácie jednotlivých kníh svoje miesto dostala aj publikácia o Prahe od Óscara Menendéza. Mimochodom Praha je asi v Mexiku dosť obľúbená, pretože v polmiliónovom meste Cuernavaca som narazil aj na výstavu fotografií o Prahe, ktorých autorom bol John Spencer. Cuernavaca je honosným prázdninovým cieľom ľudí z „lepšej spoločnosti„ z hlavného mesta. Svoje prázdninové sídlo tu údajne mal či stále má i laureát Nobelovej ceny za literatúru Gabriel García Márquez.

A keď už o tej Prahe, tak musím spomenúť, že počas mesačného pobytu v Mexiku sa o mňa obtrela aj stopa Slovenska – v deň odletu do vlasti som tesne pred odchodom z hotelovej recepcie zazrel na nepretržite rozsvietenej obrazovke Jozefa Krónera. Televízny kanál CuatroTV ponúkal slovenskú filmovú rozprávku Popolvár najväčší na svete (kde sú tie časy, keď sa na Slovensku nakrúcali rozprávky a zdá sa, že aj predávali do zahraničia...)

V Národnom antropologickom múzeu (Museo Nacional de Antropología), ktorého výstavba stála 20 mil. dolárov a patrí k najvýznamnejším múzeám svojho druhu na svete, je stále plno. Na prízemí rozložitej dvojposchodovej budovy sa každá z dvanástich sál venuje inej kultúre. Pochopiteľne najväčší záujem je o Mayov, Aztékov, Toltékov, Zapotékov a Mixtékov. Na poschodí sa nachádzajú etnologické zbierky dokumentujúce život domorodého obyvateľstva. Návštevníkmi múzea nie sú len turisti, ale v prvom rade domáci. Školské výpravy, ale aj dospelí chodia od exponátu k exponátu s písankou v ruke a s nepredstieraným záujmom si zaznamenávajú pozoruhodnosti z pohnutej mexickej minulosti. Viem, školáci to mali asi za povinnosť, pretože v centrálnom pátiu múzea sú umiestnené dva pulty, kde im pracovníci múzea pečiatkou potvrdzujú, že ich poznámky vznikli práve tu a nie nejakým opisom z opisu ako sa to deje v našich končinách napríklad s čitateľskými denníkmi. Skoro by som povedal, že je to inšpirujúci príklad, ako mládež viesť k poznávaniu vlastnej minulosti. Niekto možno povie, že takýto – direktívou motivovaný - záujem o muzeálne exponáty nie je to pravé orechové. Kto však pozoroval mexických školákov musel vidieť, že ich záujem je ozajstný. Nijaké bujaré pobehovanie po sálach múzea, nijaké smiechoty, rozptyľovanie, hluk, ale sústredenosť, záujem, a snaha z množstva sprievodného textu k jednotlivým exponátom vyextrahovať to najpodstatnejšie.

Neďaleko Zócala, na ulici Calle Donceles sa nachádza vedľa seba päť, či šesť antikvariátov. Píšem to nielen ako cennú informáciu pre zanieteného hispanistu, ale pre každého, kto má rád atmosféru týchto krámikov. Oplatí sa tam zaskočiť. Pretože antikvariát v podmienkach mexického hlavného mesta je čosi celkom iné, než na čo sme zvyknutí z domu. Všetky bratislavské antikvariáty by svojimi knižkami nezaplnili jeden jediný z tých mexických ani z polovice. Priestory s rozmermi menšieho hypermarketu, regály rozdelené podľa zamerania kníh siahajúce do výšky päť metrov (ako návštevník zistí, čo je v tom vrchnom?), uličky medzi regálmi zapratané štôsmi kníh do výšky človeka - miestami sa rozsypávajú popod nohy, takže je umenie nešliapnuť na knihu... Raj pre knihomoľov otvorený do večera, do desiatej...

Na okraji námestia priľahlého k prezidentskému palácu Palacio Nacional (v ktorom si možno pozrieť nástenné maľby Diega Riveru) rozložila svoj šiator aj Komunistická strana Mexika (marxisticko-leninská, ako o zdôrazňujú vo svojom názve). Na svojich pultoch ponúka najrozličnejšie diela ľavicových autorov, vrátane Leninových diel. Literatúra s takýmto zameraním však mala dosť výrazné postavenie aj v ďalších veľtržných pavilónoch.

Keď som sa po troch týždňoch vrátil do hlavného mesta, šiatre knižného veľtrhu boli už dávno preč, ale stan Komunistickej strany stál na svojom mieste. Prezident Fox ho mohol vidieť priamo zo svojej kancelárie. Spolu s ním tu stáli i stany rozličných rebelských organizácií z Oaxaky a Chiapasu. Ponúkali vlastné tlačoviny a na veľkoplošných obrazovkách so zvukom pusteným naplno, premietali videonahrávky demonštrácií a pouličných bojov s vládnymi jednotkami. To som už ale vedel, že podobné agitačné centrá hnutia odporu patria ku koloritu Mexika.

Počas takmer mesačného pobytu v Mexiku som bol totiž svedkom viacerých demonštrácií a protestov. Nečudo, veď Mexiko patrí ku krajinám s najvyšším počtom enormne bohatých ľudí na svete, ale zároveň ku krajinám, kde masy ľudí žijú v úplnej biede. Nikde na svete som nevidel toľko ľudí žobrať na ulici. A to som v minulosti navštívil už aj Bangladéš, ktorý sa často pejoratívne spomína ako symbol biedy. V Mexiku očividne nešlo o organizované gangy žobráckych mafií, ale o ľudí nachádzajúcich sa skutočne v krajnom zúfalstve. Bolo potrebné obrniť sa značnou dávkou otupenosti voči prosiacim očiam a rukám. Samozrejme sem-tam nejaké peso človek obetoval, ale možnosti slovenského turistu sú obmedzené. Nehovoriac o tom, že problémy chudoby nevyriešia ani milodary Billa Gatesa.

Napriek tomu, že chudoba prostých ľudí sa nedá v Mexiku prehliadnuť, prekvapilo ma, aký patriotizmus tu vládne. Takmer na každom dome, a to aj v slumoch, kde slovo dom znie priveľmi honosne, veje mexická zástava. Štátna zástava veje aj na taxíkoch, kioskoch a na najrozličnejších miestach, kde by to človek najmenej očakával. Ako ostro to kontrastuje so situáciou na Slovensku, kde nedávny prieskum ukázal, že 47% všetkých mladých by rado opustilo vlasť a išlo žiť niekde inde.

Posledné dva dni svojho pobytu som strávil v Oaxake. V hlavnom meste rovnomenného štátu, kde vzbúrení obyvatelia už päť mesiacov majú mesto pod svojou kontrolou. V máji začali miestni učitelia pokojný štrajk s cieľom presadiť školskú reformu spočívajúcu vo zvýšení platov a príspevkov na uniformy, raňajky, obuv a školské pomôcky pre žiakov. Na príkaz oaxackého guvernéra Ulisesa Ruiza v júni proti ním zakročila miestna polícia. Zákrok si vyžiadal dve detské obete a ďalších 8 životov. Pätnásť ľudí je dodnes nezvestných. Pochopiteľne, že hnev obyvateľstva to len zvýšilo. K protestným akciám sa pripojili ďalší ľudia, vznikla organizácia APPO (Asamblea Popular de los Pueblos de Oaxaca – Fórum Ľudové zhromaždenie štátu Oaxaca), guvernéra vyhnali z mesta, obsadili televízne a rozhlasové stanice a začali s vlastným rozhlasovým vysielaním. V deň môjho odchodu z Oaxaky vyslal prezident Fox do mesta 4500 príslušníkov špeciálnych federálnych jednotiek ako reakciu na nové násilnosti miestnych ozbrojených zložiek, ku ktorým došlo v predchádzajúci deň. Zahynuli pri nich ďalší štyria ľudia, medzi nimi i jeden americký novinár. Náš odchod z mesta nebol jednoduchý. Doprava kvôli barikádam nefungovala, diaľnica na Mexiko bola zablokovaná štrajkujúcimi a tak cesta pešo cez celé mesto s ťažkým batohom na chrbte a s vystrašeným obhliadaním sa každú chvíľu, keď zaznel tiahly pískavý zvuk zakončený mohutnou detonáciou kdesi v priľahlej uličke, sa podobal skôr na útek.

Situácia v Oaxake znovu zaktivizovala Lopéza Obradora, ľavicového prezidentského kandidáta, ktorý prehral v júlových voľbách s konzervatívcom Calderónom o pol percenta hlasov. Obrador hneď po oznámení výsledkov spochybnil regulárnosť volieb, pretože podľa dlhodobých prieskumov aj podľa predbežného zratúvania hlasov celý čas jednoznačne viedol. Na protest po sedem týždňov okupoval so svojimi vernými hlavné mexické námestie. Stále sa nechce sa zmieriť s porážkou a svojimi stúpencami sa dal vyhlásiť za prezidenta. Obrador od začiatku stál na strane oaxackých povstalcov a deň po zákroku federálnych síl v Oaxake (a v deň môjho odletu) znovu obsadil hlavné námestie v Ciudad de México a usporiadal mohutný protestný pochod. Nazdávam sa, že Mexiko ešte čakajú krušné chvíle, minimálne do 1. decembra – teda do termínu, kedy má nový prezident nastúpiť do funkcie... 

Hoci hlavným cieľom mojej návštevy Mexika bolo vyliezť na dve päťtisícovky (Ixtaccihuatl a Pico de Orizaba) väčší dojem ako mexické hory vo mne zanechala sila mexickej minulosti a viera prostých ľudí v lepšiu mexickú budúcnosť. Kiež by čosi podobné mohol napísať aj náhodný návštevník Slovenska.                        

                                                

Mexická klasika

Pre niekoho mexickou klasikou sú mayské, aztécke, toltécke, zapotécke, či mixtécke pyramídy. Pre iného sú klasikou pacifické pláže v Acapulcu, Zipolite, či Huatulcu. Pre čitateľa Everestu mexickou klasikou budú päťtisícovky Ixtaccihuatl a Pico de Orizaba (a keby sa podarilo, tak aj Popocatépetl). Ale zo sa asi nepodarí... Popocatépetl je od 22. decembra 1994, keď vychŕlil 5 000 ton horúceho popola uzavretý a strážia ho vojaci.

Ixtaccihuatl (Biela žena) 5 230 m. n. m. a Popocatepétl (Dymiaca hora) 5 465 m. n. m. sú dva vrcholy pohoria označovaného ako Sierra Volcanio Tansversal vzdialené od seba cca 20 km.

Z 32-tisícovej Amacameky vás vodič prenajatej kamionety ochotne odvezie do sedla medzi oboma vrcholmi. Skôr než sa vydáte na hodinovú jazdu, treba si v Amacameke vybaviť povolenie na prechod vojenským kontrolným stanoviskom. Vojenská strážnica so závorou je kúsok pod sedlom. V Paso de Cortez (3 650 m. n. m.) sa nachádza budova správy národného parku. Na výstup na Iztaccíhuatl povolenia netreba. Vyplatí sa však požiadať správcov o kľúče od búdy Altzonomi krčiacej sa v tieni televízneho vysielača. 20 pesos je naozaj symbolická suma za slušne vybavenú búdu, kde v každej z troch miestností sa nachádza osem miest na poschodových posteliach s matracmi. Súčasťou izieb je dokonca aj honosný krb – nádherné prekvapenie, ktoré má len malú chybičku krásy – v širokom-ďalekom okolí nenájdete ani kúsok dreva. Búda (nie izby) sa dá zamykať, k dispozícii je i WC (síce typu Fui, fui, ale predsa). Sudy od nafty sú naplnené pripravenou vodou. Budova je pozostatok po staviteľoch TV vysielača a nachádza sa približne na polceste medzi Paso de Cortez a La Joya. La Joya (3 890 m. n. m.) býva vo väčšine sprievodcov označovaná ako tzv. base cap pri výstupe na Ixtaccihuatl. Až do La Joya sa dá dostať autom. Pravdupovediac, nie je to príliš sympatické miesto. Sú tu dva pastierske prístrešky, vždy z jednej strany otvorené a rozbahnená plocha. Blato, ktoré ju tvorí obsahuje síce neznámy, ale určite vysoký percentuálny podiel kravského trusu. Podľa toho La Joya aj zapácha.

Boli sme radi, že sme zvolili nocľah v Altzonomi. Napokon odtiaľ do La Joya je to len pol hodiny chôdze. 

K Izte a Popo (ako sa obom kopcom familiárne hovorí) sa vzťahuje pomerne známa legenda: Popo bol bojovník zamilovaný do vladárovej dcéry Izty. Keď odišiel do vojny, Izta zomrela od žiaľu. Po návrate z bojov Popo stvoril dve hory, do jednej uložil Iztu, na druhú sa postavil sám s pohrebnou pochodňou v ruke. Netreba mať príliš veľkú predstavivosť, aby vám Iztaccíhuatl skutočne pripomínala ležiacu ženu. Jednotlivé vrcholy hory sa zo severu na juh nazývajú: La Cabeza (hlava), hruď (El Pecho), pupok (Ombligo), kolená (Las Rodillas) a nohy (Los Pies).

Zdatní, dobre aklimatizovaní jedinci sú schopní absolvovať výstup z La Joya na vrchol za jediný deň. Vzhľadom na našu biednu aklimatizáciu spočívajúcu vo vybehnutí cca 200 výškových metrov nad Altzonomi (3 950 m. n. m) v deň príchodu z Amacameky (2 480 m. n. m) sme sa dohodli, že nasledujúci deň naľahko vystúpime len k bivakovacej škatuli vo výške cca 4 780 metrov a vrátime sa späť.

Z La Joya vedie normálka strmo po trávnatých stráňach v smere na Amacuilecatl. Neskôr sutinovo-pieskovým terénom popod juhozápadný svah Amacuilecatlu k Portillo de los Pies. Na trase normálky majú byť podľa sprievodcu od Petra Rottera celkom 4 bivakovacie budy. My sme však našli len dve, z toho len jednu obývateľnú. Názvy búd sa podľa jednotlivých zdrojov odlišujú. Tú našu sme nazývali Chile (podľa Rottera - Esperanza Lopez Mateos). V búde sme našli spať akéhosi Mexičana. Náš príchod ho zobudil. Vyzeral veľmi unavene. Tvrdil, že bol na vrchole. Na kopci vraj okrem nás nikto nie je. Varoval nás pred trhlinami v ľadovci, hovoril o potrebnosti lana, ale sám bol vybavený a oblečený skôr na nedeľnú prechádzku okolo Štrbského Plesa. 

V rámci dnešnej aklimatizačnej túry som sa rozhodol, že si na zajtrajšok k bivakovacej búde vynesiem dva litre vody. Pre istotu som vliekol so sebou aj spacák a mačky, pretože podľa Rottera nijaká búda pod Iztou ani Orizabou nie je bezpečná pred zlodejmi. Nuž a keď som sa takto vybavený vyterigal takmer do päťtisícmetrovej výšky k bivaku Chile a nepociťoval som na sebe nijaké príznaky výšky, pochopiteľne, začal som koketovať s myšlienkou prespať v búde. Napokon som sa však rozhodol vrátiť spolu s ostatnými - veď bol to môj hlas, ktorý včera rozhodol o takejto taktike výstupu. Ale Peter sa zaťal. Postavil si hlavu a hoci bez spacáku, mačiek i cepína a len s trochou vody – rozhodol sa tu zostať do druhého dňa. 

Na druhý deň sme vyrazili z Altzonomi o tretej v noci. Po dvoch hodinách stúpania pri svetle čeloviek nás v začínajúcom sa brieždení fascinovali žiariace svetlá miliónového mesta Puebla vzdialeného 43 km. Pred pol siedmou sme už boli pri bivakovacej škatuli. Petra sme našli poriadne vymrznutého, príznaky výškovej choroby sa našťastie nedostavili. Pokračoval s nami.

Nad bivakovacou búdou nasledovalo pomerne strmé skalné rebro tvorené lámavou skalou. Keď sme ho prekonali a vystúpili sme na vrchol Torre de San Augustin, kde nás privítala len kostra bivakovacej búdy, nachádzali sme sa 20 metrov nad päťtisícmetrovou hranicou. Ďalej nás čakala už len príjemná chôdza po ľadovci k prvému vrcholu Las Rodillas a ďalej až k prsiam Izty. Pre istotu na lane, ale bez mačiek. Hlavný vrchol El Pecho nemá, na rozdiel od Popocatépetlu a Orizaby, kráter. Vrcholové partie Ixtaccihuatlu pripomínajú skôr alpský terén.

Zostup ľudoprázdnym kopcom do La Joya trval len tri hodiny. Pri Petrovej bivakovacej škatuli sme stretli švajčiarsky pár. Chlapík práve za búdou urputne zvracal a mexický horský vodca netrpezlivo čakal, kedy sa nedostatočne aklimatizovaní Švajčiari rozhodnú vrátiť dole. Dočkal sa pomerne rýchlo...

 

Pico de Orizaba (Citlaltépetl v jazyku náhuatl – Hviezdna hora) je tretí najvyšší vrchol severoamerického kontinentu. Údaje o výške spiaceho vulkánu sa dosť rôznia. Od 5 611 do 5 740 m. n. m. Ak chcete naň vystúpiť normálkou (zo severu) východiskovým bodom je ospalé mestečko Tlachichuca (2 600 m. n. m.). V mestečku si treba prenajať terénny voz, ktorý vás vyvezie k neobhospodarovanej chate Piedra Grande vo výške 4 265 metrov. Problém je, že tu niet spojenia s Tlachichucou. S šoférom džípu sa musíte dohodnúť vopred, kedy si má pre vás prísť. My sme sa rozhodli dať Orizabe tri dni a veru neuškodilo by aj viac...

Kamenná chata Piedra Grande je pomerne veľká, poskytne prístrešok pre cca 40 ľudí. A hoci vyzerá dobre, v prípade dažďa (ako sme sa mohli presvedčiť) do nej celkom slušne zateká. O pár metrov vyššie sa nachádza aj malá bivakovacia búda, ale v čase našej návštevy bola nepoužiteľná. Mala zničenú strechu.

Po krkolomnej, asi hodinovej ceste džípmi z Tlachichuky, sme dorazili k chate. Potešilo nás, že tu opäť, okrem nás, nie je ani noha. Batohy sme hodili do chaty a hneď sme sa v rámci aklimatizácie vydali na vrch. Prudký lejak nás však zakrátko zahnal na útek.

Ďalší deň priviezol džíp dvoch mladých namakaných Baskov. Jeden z nich bol horolezecký inštruktor z Pyrenejí. Zároveň s nimi však akoby priviezol aj zlé počasie. Zmeny počasia sa striedali azda v polhodinových intervaloch – slnko, búrka, zamračené, víchrica, sneženie, dážď, slnko...

O jednej v noci budík zobudil Baskov aj nás. Vlastne ani nezobudil. Veď sme aj tak nespali - víchrica hlučno lomcujúca strechou a premokajúci dážď nám nedovolili. Budík nás teda len upozornil, že je čas. Baskovia sa rýchlo vychystali a neohrozene vyrazili do tmy. My sme len vystrčili nos a povedali si, že zmoknúť na kosť dva dni po sebe nám netreba. Zostali sme v chate. Baskovia, mokrí ako myši, sa vrátili o dve hodiny neskôr. Ich baskičtine sme nerozumeli, ale to čo vypúšťali z úst rozhodne nepripomínalo salónnu konverzáciu. Okolo poludnia sa trochu vyčasilo. Rýchlo sme vyrazili nahor a po štyroch hodinách sme dorazili k okraju ľadovca. Pritom najmenej hodinové zdržanie možno prirátať na vrub neprehľadnému terénu. Hoci je cesta značená sporadickými žltými zástavkami a na skalách namaľovanými preškrtnutými bielymi kruhmi i kamennými mužíkmi, morénový terén je orientačne náročný, resp. jestvuje viacero možných ciest, ktoré sa navzájom prelínajú. K ľadovcu sme dorazili okolo tretej popoludní. Okolo Orizaby sa práve začínali kumulovať ťažké mraky k pravidelnej popoludňajšej búrke. Nechceli sme to znásilňovať. Rozhodli sme sa vrátiť na chatu.

Baskovia si dojednali svoj odvoz o dva dni, my o tri. Pre obe skupiny zajtra mali prísť džípy. Dnešná noc bola teda pre všetkých rozhodujúca. Počasie to príliš nechcelo brať do úvahy. Prirodzené potreby ma počas noci viac krát vyhnali z chaty, a tak som mal možnosť viackrát pozorovať nočnú oblohu. Hviezdnatá obloha sa striedala so zamračenou a dažďom. Nič povzbudzujúce.

Baskovia vyrazili už o jednej v noci. My až o tretej. Spočiatku bolo počasie pomerne uchádzajúce, ale čím sme boli vyššie, tým fúkal silnejší nárazový vietor a viditeľnosť sa skrátila na 10 – 15 metrov. Na okraji ľadovca sme sa ledva videli navzájom. Ísť za takýchto podmienok na ľadovec, ktorý nepoznáme, nás nelákalo. Nerozhodne sme postávali a dúfali v zázrak. Majiteľ lana a šéf našej skupiny napokon zavelil na ústup. Neochotne sme sa dali na spiatočnú cestu. Vtom nás dobehli zostupujúci Baskovia, ktorí využili hodinku relatívne dobrého počasia medzi treťou a štvrtou a dosiahli vrchol. Tvrdili, že firn na ľadovci dobre drží stopu, trhliny tam nie sú, lano nepoužívali a sklon je údajne len 35o. Svojim tvrdením nám opäť rozjatrili duše. Chvíľu sme nerozhodne stáli, potom sa traja z nás rozhodli predsa len zostúpiť a Honza a ja sme sa vydali po stopách Baskov na vrchol.

Sklon svahu bol spočiatku naozaj len 35o a sneh dobre držal stopu. Ba i počasie sa začalo lepšiť, ale rýchlo sme spoznali, že výstupová cesta Baskov rozhodne nie je normálka. Stále viac sa vzďaľovala od skalnej vyvýšeniny nazývanej Sarcofago (5 080 m. n. m.), nad ktorou sa normálka zdvíha k vrcholu. Napriek tomu sme pokračovali. Svah sa stále viac strmil. Približne 100 metrov pod vrcholom sa mi začala motať hlava. A možno mi aj chýbal morál, keď som sa pozrel na ľadovec pod sebou. Na predných hrotoch mačiek, s jednou rukou zakvačenou do slučky cepína, v druhej ruke foťák – som urobil šesť fotografií z najvyššieho dosiahnutého miesta. Potom som sa obrátil a pomaly som zostupoval. Až na chate som zistil, že z objektívu som nesňal kryt. Skoro ma trafil šľak.

Honza vytrval a asi po hodine dosiahol, ako jediný z našej partie, vrchol.

Až v Tlacichuke pri prezeraní nákresov výstupových ciest v Rotterovom sprievodcovi sme zistili, že cesta ktorou sme stúpali na vrchol sa nazýva Filo de Chichimeco a hodnotí sa ako ťažký variant výstupu. Zistenie dodalo Honzovmu výkonu väčšiu hodnotu a mne kúsok ospravedlnenia za to, že som vzdal 100 metrov od cieľa.                      

  

Mexické sopky a oceány

V šesťdesiatich rokoch mala česká speváčka Eva Pilarová veľký úspech s hitom Popocatepétl twist. Autora textu Arnošta Vanderku zjavne neupútala dominantnosť vulkánu (ak ho vôbec niekedy videl), ale krkolomnosť jeho názvu: Jde o to, kdo to může říct bez chyby "popocatepetl twist". Zkuste, že nejde to hned vyslovit, problémy bude každý mít.

Krkolomnosť názvu tejto sopky však nie je nijako výnimočná. Väčšina mexických zemepisných názvov nápadne pripomína jazykolam strčprstskrzkrk. Veď i ďalšia sopka, vzdialená od Popocatepetlu len 20 km vzdušnou čiarou ma podobne neľahký názov – Ixtaccihuatl. Preto sa obom zvykne radšej familiárne a jednoduchšie hovoriť Popo a Izta.

Obe sú súčasťou horského hrebeňa Sierra Volcanica. Popo je druhý a Izta tretí najvyšší bod Mexika. Ten najvyšší sa nachádza na vrchole ďalšej sopky Pico de Orizaba, ktorá je zároveň treťou najvyššou horou severoamerického kontinentu. Nemajte však pocit, že jej názov odporuje téze o krkolomnosti mexických zemepisných názvov. V jazyku náhuatl sa Orizaba nazýva Citlaltepetl.

Trojica známych sopiek bola cieľom našej deväťčlennej, takmer mesiac trvajúcej, výpravy do Mexika. I keď nám bolo jasné, že šancu na zdolanie Popocatepetlu s najväčšou pravdepodobnosťou nedostaneme. Po takmer päťdesiatich rokoch relatívneho pokoja sa 21. decembra 1994 Popo opäť prebudil a odvtedy je stále aktívny. V krátere vznikajú malé lávové dómy a neustále hrozí nebezpečenstvo veľkej erupcie. Dnešný vrchol začal rásť pred 1200 rokmi vďaka sérii opakovaných lávových výlevov. Potom nastala explozívna fáza aktivity, ktorá trvá prakticky až dodnes. V dvadsiatom storočí bol Popo aktívny v rokoch 1920-22, 1923-24, 1933, 1942-43 a v roku 1947. Výraznú aktivitu zaznamenanú svetovými médiami Popo ukázal naposledy 1. decembra minulého roka, keď vyslal stĺp dymu a sopečného popola do výšky 5 kilometrov. Erupciu sprevádzala aj 30 minút trvajúca slabá seizmická aktivita.

Dnes Popo patrí k najnebezpečnejším sopkám na americkom kontinente, ale aj vo svete. V oblasti bezprostredne ohrozenej silnejšími erupciami býva približne 100 000 ľudí. 55 km východne sa nachádza dvadsaťmiliónové hlavné mesto Ciudad de México, 45 km západne vyše miliónová Puebla. Tie síce nie sú bezprostredne ohrozené, ale problémy hlavne v leteckej doprave by mohla spôsobiť aj slabšia aktivita. Sopku preto nepretržite pozorne monitorujú vedci z Mexickej národnej univerzity, ktorí úzko spolupracujú so zložkami civilnej ochrany.

Východiskovým mestečkom pre návštevu Sierra Volcanica je mestečko Amecameca. Popocatepétl je žiaľ pre návštevníkov stále neprístupný. Strážia ho vojaci. Už aj na výstup do sedla medzi oboma sopkami s názvom Paso de Cortes si treba vybaviť v Amecameke povolenie, pretože tesne pod sedlom sa vášmu džípu postaví do cesty prekážka v podobe závory, ktorú strážia vojenskí samopalníci v nepriestrelných vestách a maskáčoch.

Kondične nadpriemerní jedinci sú schopní vyliezť na vrchol Izty za jeden deň. Väčšinou ale ide o dvojdňovú záležitosť s prespaním v niektorej z bivakovacích búd. Výstup nie je technicky náročný. Je náročný orientačne a svojou, pomerne dlhou prístupovou cestou k vrcholu. A svoju rolu tu samozrejme zohráva výška. Vrchol Izty sa nachádza vo výške 5 286 m. n. m. a taká výška si už vyžaduje primeranú aklimatizáciu. Aká - taká sa začína už dosadnutím lietadla na letisku v Ciudad de México. Hlavné mesto sa totiž nachádza približne vo výške vysokotatranských končiarov. 

Izta ani Orizaba nie sú príliš navštevované, hoci sa nachádzajú kúsok od hlavného mesta. V Mexiku sa turistika sústreďuje skôr na pamiatky olméckej, mayskej, toltéckej či aztéckej civilizácie a na pláže Acapulca a Cancúnu. Počas nášho pobytu v Sierra Volcanica sme stretli prvých ľudí – švajčiarsku dvojicu s mexickým horským vodcom - až počas zostupu z vrcholu. Mladý Švajčiar urputne zvracal za plechovou bivakovacou búdou vo výške 4 780 m. n. m. Horský vodca netrpezlivo čakal, kedy sa nedostatočne aklimatizovaní Švajčiari rozhodnú vrátiť dole. Dočkal sa pomerne rýchlo...

K obom dominantám Sierry Volcaniky sa vzťahuje pomerne známa legenda: Bojovník Popo sa zamiloval do vladárovej dcéry Izty. Keď odišiel do vojny, Izta zomrela od žiaľu. Po návrate z bojov Popo stvoril dve hory. Do jednej uložil Iztu, na druhú sa postavil sám s pohrebnou pochodňou v ruke. Netreba mať príliš veľkú predstavivosť, aby vám Ixtaccíhuatl skutočne pripomínala telo ležiacej ženy. Jednotlivé vrcholy hory sa zo severu na juh nazývajú: La Cabeza (hlava), prsia (El Pecho), pupok (Ombligo), kolená (Las Rodillas) a nohy (Los Pies). Pričom najvyšší (a z diaľky nie príliš výrazný) bod sa nachádza na prsiach.

Najvyšší bod na Pico de Orizaba je jednoznačný - ide o typický sopečný kužeľ. Údaje o jeho výške sa rozchádzajú (5 611 – 5 700 m. n. m.). Východiskom pre výstup naň je mestečko Tlachichuca. V meste pôsobí viacero chlapíkov, ktorí vám prenajmú terénne vozy potrebné na prepravenie sa po krkolomnej ceste k útulku Piedra Grande vo výške 4 260 m. n. m. Kamenná chata zvonku pôsobí pomerne honosne, ale dážď, ktorí sa spustil dve hodiny po našom príchode nás presvedčil, že jej ochranná funkcia má svoje medzery, ktoré sa nachádzajú najmä v streche. Našťastie i tu sme boli na celom kopci sami. Vzhľadom na to, si každý dokázal v pomerne priestrannej chate nájsť svoj suchý kútik. Chata je neobhospodarovaná, bez spojenia so svetom. Jediný kontakt predstavuje vodič džípu, s ktorým sa zjednáte, o koľko dní má pre vás zase prísť.

Počasie nebolo práve najpríjemnejšie. Neustále sa menilo. Akoby nám sám Najvyšší chcel predviesť názornú ukážku najčastejších meteorologických fenoménov: slnko, vietor, zamračené, dážď, búrka, víchrica, sneženie, hviezdnatá obloha...

Po dva dni sme aklimatizačne vyšli na okraj ľadovca, do výšky cca 5 000 metrov. Počasie viac nedovolilo. V tretí deň sme nemali na výber - k večeru pre nás mal prísť Joaquin so svojim džípom a odviezť nás späť do Tlachichuky.

Vyrazili sme o tretej v noci za svetla čeloviek. O tri hodiny neskôr sme boli pri okraji ľadovca. Počasie bolo mizerné. Viditeľnosť 10-15 metrov, pomerne silný nárazový vietor. Z mrakov len sem-tam presvital skalný masív Sarcofago (5 080 m. n. m.) týčiaci sa na okraji ľadovca Jamapa. Podmienky, vzhľadom na expozíciu terénu a neznalosť tohto ľadovca neboli priaznivé. Chvíľu sme čakali na jeho okraji, či sa počasie zázračne nezlepší. V prudkom nárazovom vetre, bez intenzívnejšieho pohybu, či možnosti ukryť sa v závetrí, sa však dlho vyčkávať nedá. Zima vám prestúpi až do kostí. Po polhodine sa väčšina rozhodla zostúpiť. Na vrchol sme sa vydali len dvaja. Nástup na ľadovec nebol príliš strmý. A keď sa terén zostrmil do 45-50o sklonu, počasie sa trochu umúdrilo. Po štyroch hodinách Jano dosiahol vrchol. Podmienky na fotografovanie však boli katastrofálne. V podstate možno povedať, že za celý pobyt na hore sme vrchol sopky vlastne nevideli.

Zostup bol bolestivý a dlhý. Počerný Joaquin so svojim Chevroletom už dávno dorazil k chate, ale trpezlivo vyčkával, kým zlezieme. Do Tlachichuky nás doviezol za hlbokej tmy.

Trápenie v mexických horách sa pre nás skončilo. Kam sa však ísť zregenerovať? Vychýrenými mexickými letoviskami sú Acapulco na pacifickom a Cancún na atlantickom pobreží.

Zvolili sme Acapulco. Založili ho Španieli v 16. storočí. Miestny prístav tvoril hlavnú mexickú bránu smerom na Ďaleký Východ. Od 40. rokov minulého storočia si však mesto získavalo slávu skôr ako rekreačné stredisko. Radi ho navštevovali hollywoodske hviezdy ako John Wayne, Errol Flynn, či Elisabeth Taylorová. I dnes vás podchvíľou v prístave svojou veľkosťou ohromí luxusná oceánska loď plná amerických turistov prevažne dôchodkového veku. V meste ich neomylne poznáte podľa snehobieleho oblečenia, pričom muž má na hlave bielu kapitánsku brigadírku a pani slnečné okuliare s masívnym, bielym, extravagantným rámom.

Acapulco je známe svojimi clavadistami. Sú to povestní skokani z útesu La Quebrada. Mladí muži sa po nevyhnutnej rozcvičke vyštverajú po kolmej skale do výšky 38 metrov, pomodlia sa v malej modrej kaplnke a potom sa vrhnú do hlbočiny. Kto videl v uzučkej zátoke mohutný príboj pacifických vĺn, musí im zložiť poklonu. I keď samozrejme majú na to fintu. Neviem síce akú, ale vraj každá deviata vlna...?

Žiaľ, clavadisti sú asi to jediné, čo vás v Acapulku upúta. Pláže, popri ktorých vedie štvorprúdovka preplnená večne trúbiacimi a minimálne katalyzátorovanými autami a nechutné teplo s prímesou smogu nie je to, čo by človeka príliš lákalo.

Keď sa už horal má vyvaľovať pri mori, tak je lepšie sadnúť do nočného autobusu a po desiatich hodinách vás šofér vyhodí v mestečku Pochutla. Význačné nie je ničím, iba tým, že každý taxikár sa vás tu pokúša presvedčiť, že nejestvuje nijaká iná možnosť dopravy k oceánu, ako sadnúť k nemu do auta. Po chvíli však zistíte, že sa dá nalodiť aj do colectiva (malého mikrobusu), ktorý vás síce menej pohodlne, ale päťnásobne lacnejšie, odvezie do cieľa vašej cesty. Ten leží na pobreží Tichého oceánu, v osade zvanej Zipolite.

Zipolite je malá dedinka ležiaca na južnom pobreží Mexika. A okrem toho je to raj na Zemi. Vďaka tomu, že nie je jednoducho dostupná, turizmus ju dosiaľ príliš nepoznamenal. V tom spočíva jej jedinečnosť a čaro. Bedeker o Zipolite hovorí, že je to najuvoľnenejšie letovisko, predchnuté bohémskou atmosférou, patriace k tým nemnohým miestam, kde sa v Mexiku toleruje nudizmus. Na pobreží stojí zopár prevažne drevených domčekov, v ktorých sa dá ubytovať a relaxovať priamo pár metrov od mora. Za celý deň vám budú stačiť prsty dvoch rúk, aby ste narátali počet ľudí na pláži. Polovica z nich sú starnúci hipisáci, alebo ich mladší nasledovníci. Podchvíľou vám ktosi ponúkne korálky, ovocie, sladkosti, ale aj marišku a koks. Aj dobromyseľných túlavých psov je tu viac ako ľudí. S kúpaním je to o čosi horšie – veď ide o otvorený oceán. Vlny sú trochu silnejšie a nebezpečné sú najmä silné spodné spätné prúdy. Ak nenatrafíte na nudistky (ako sa to stalo nám) oko návštevníka určite potešia aj prekrásne palmové háje, romantické skalné útesy i neďaleké Centro Mexicano de Tortuga – záchranná stanica tých najväčších ohrozených druhov vodných korytnačiek.

Piesok na pláži je horúci, ale vzduch má príjemnú teplotu i vlhkosť. Je to skutočne miesto, kde sa dá zabudnúť na každodenné starosti. Zvlášť, ak sa večer ponoríte do hamaky zavesenej medzi dve palmy, čašník vám prinesie otvorený kokosový orech so slamkou, či osviežujúce daykiri v orosenom pohári, desať metrov od vás hučí a pení sa v gýčovitom západe slnka Tichý oceán a zozadu k vám doliehajú tóny decentne volumenovanej muziky miestnych mariachis. Čo viac vám treba? Len aby to trvalo večne!

                                                 

Strom z El Tule

Približne desať kilometrov na východ od Oaxaky - hlavného mesta rovnomenného mexického spolkového štátu, sa nachádza El Tule.

El Tule je bezvýznamné, ospalé mestečko s 6 800 obyvateľmi, ale honosí sa predsa len jednou pozoruhodnosťou. Nachádza sa v záhrade kostolíka zo 17. storočia Santa Maria del Tule. Kostolíka, ktorý by sa s omnoho väčšou legitimitou ako ten bratislavský, mohol nazývať Modrým kostolíkom, pretože jeho interiér je celý výrazne ladený v tejto farbe.

Do Tule sme prišli skoro ráno, kostolná záhrada bola ešte zatvorená. Jediný pohľad nám však prezradil, čo je miestnou raritou. Tesne za mrežovým plotom svoju mohutnú spleť konárov vystiera El Árbol del Tule – tzv. Strom z Tuly. Bedekre o ňom zvyknú hovoriť ako o najväčšom žijúcom organizme na Zemi. Strom má aj ďalšie mená - Montezumov strom, či El Gigante. Dávni zapotécki Indiáni ho volali Ahuehuete – čosi ako starec vo vode. Dnešní obyvatelia Tuly ho nazývajú Sabino. Voľne sa to dá preložiť ako rozvážny starec. No a samozrejme - ide o mexický národný strom.

Pre botanikov je to však tisovec (Taxodium mucronatum). Parametre tohto stromu uvádzané na informačnej tabuľke umiestnenej pri strome sú veľkolepé: obvod 58 metrov, priemer 14,05 metra, objem 816,829 m3, váha 636,107 tony a výška 42 metrov. Odborníci odhadujú jeho vek na viac ako 2 000 rokov. Z ľudského pohľadu je to vek impozantný, zvlášť ak si uvedomíme, že sadiť ho mohol vrstovník egyptských faraónov. Napriek tomu rekordy v dĺžke života stromu patria boroviciam druhu Pinus aristata rastúcim v Big Pine na východnej strane Sierry Nevady v USA. Tie dosahujú vek až 4 700 rokov.

O tisovci z El Tule legenda hovorí, že pod ním táboril sám Hernando Cortez. Známi českí cestovatelia Hanzelka a Zikmund vo svojom cestopise Mezi dvěma oceány píšu, že v čase ich návštevy bola pri strome osadená tabuľka pripomínajúca aj návštevu Alexandra von Humboldta. Cestovatelia tento údaj ale hneď spochybňujú, pretože Humboldt údajne nikdy nebol ani v neďalekej Oaxake. Hanzelka a Zikmund počas svojej slávnej cesty tatraplánon dorazili do El Tule niekedy v roku 1950, teda pred päťdesiatimi siedmimi rokmi. V cestopise uvádzajú vtedajšie parametre stromu: výška 40 metrov, objem stromu 705 m3, tieň jeho koruny vraj pokryl plochu 800 m2, odhadovaná váha kmeňa 549 ton a obvod 36 metrov(!).

Čo sa udialo za polstoročie? Skutočne strom o toľko vyrástol? Alebo boli vykonané presnejšie merania a odhady? Fakt je, že aj seriózne zdroje dávajú stromu z El Tule jednoznačné prvenstvo v kategórii najväčší a najširší strom.

Trojica medailistov v kategórii Strom s najväčším obvodom podľa údajov z roku 2001 je nasledovná:

1: tisovec El Árbol del Tule s obvodom 57,9 m

2. gaštan jedlý (Castanea sativa), nazývaný Castagno dei Cento Cavalli (Gaštan stovky koní) v Sant Alfio na Sicílii v Taliansku s obvodom 55 m

3. Baobab ( Adandsonia digitata) nazývaný Platland Tree rastúci v Južnej Afrike, v Severnom Transvaale na farme Platland pri Duilwelskloofe s obvodom 33,40 m.

V kategórii Strom s najväčším priemerom by Sabino tiež získal zlatú medailu, hoci údaj o jeho priemere je omnoho nižší ako tvrdí dnešná tabuľka z Tule:

1. Tisovec El Árbol del Tule s priemerom 11,42 m

2. Sekvoja (Sequoiadendron giganteum) nazývaný Strom generála Granta v Grant Grove v Kalifornii, USA s priemerom 8,85 m

3. Mamutí strom (Sequoia sempervirens) v Prairie Creek, v Kalifornii, USA s priemerom 7,44 m

Nech je ako chce, tulský Sabino a najmä jeho kmeň pôsobí skutočne impozantným dojmom – akoby pripomínal rebrované stĺpy gotickej katedrály. Hoci je dobre pozorovateľný aj spoza plota kostolnej záhrady, oplatí sa počkať, kým záhradu otvoria. Symbolické vstupné v sume cca 9 Sk radi zaplatíte, zvlášť ak vás informačná tabuľa poučí, že peniaze získané zo vstupného budú venované v prvom rade na údržbu a ochranu stromu. Zdá sa, že táto prírodná pozoruhodnosť si ochranu (a omnoho väčšiu než aká sa jej dostáva) zaslúži. Oblasť okolo El Tule a najmä Oaxaky sa v posledných rokoch intenzívne rozvíja. Staručký strom je ohrozený vznikajúcim priemyslom i okolitou zástavbou, ktorá mu odníma vodné zdroje. Ochrancovia tvrdia, že jediné riešenie je úplná ochrana celej kotliny s rozlohou 110 km2 vrátane zalesnenia hôr nad kotlinou a vytvorenia rozsiahlej zelenej zóny v údolí.

V neďalekých záhradách tulských rodinných domov rastú dva o čosi mladšie, ale tiež mimoriadne rozložité tisovce, ktorým v raste nemôžu zabrániť ani kamenné múry ohraničujúce jednotlivé pozemky. Títo poslední jedinci pripomínajú pôvodné tisovcové porasty, ktoré pokrývali tunajšie horské údolia, kým ich intenzívne nezačal obhospodarovať človek.

Keď Hanzelka so Zikmundom ohromení obrovským stromom dočítali zo svojho bedekra údaje o ňom, údajne ich pyšne oslovil miestny chlapec: „A to, čo vám poviem ja, určite v tej svojej knižke nemáte! Ak by bol Sabino dutý, vošlo by sa do jeho kmeňa 200 ľudí. To by bola schovávačka!„

Nuž netrúfam si posúdiť, či je tento údaj reálny. Ale ak vás to zaujíma a chceli by ste si to nejakým matematicko-geometrickým výpočtom overiť – strom pri svojej návšteve Mexika ľahko nájdete. Rastie v samom centre mestečka El Tule. Ťažko ho prehliadnete!

 

Útek z Oaxaky

Posledné dni z takmer mesačného pobytu v Mexiku, zameraného predovšetkým na výstupy na najvyššie hory Mexika, sme chceli stráviť v obľúbenej turistickej destinácii – Oaxace. Obľúbenej najmä kvôli koloniálnej architektúre a neďalekému najveľkolepejšiemu zapotéckemu mestu Monte Albán úchvatne vystavanému na kopci 400 metrov nad Oaxackým údolím. Kvôli jeho výstavbe museli Zapotékovia zrovnať značnú časť vrcholu vzdialene prirovnateľného k Chopku. Oaxaca je zároveň 260-tisícové hlavné mesto rovnomenného štátu, jedného z 31 štátov mexickej federácie. Treba povedať, že spolu so štátmi Chiapas a Guerrero tiež jedným z najchudobnejších. Priemerné príjmy v mnohých severných mexických štátoch sú zhruba tri krát vyššie ako príjmy v troch spomínaných južných.

Po príchode do mesta sme veľmi rýchlo zistili, že tu nie je všetko s kostolným poriadkom. Pre Mexiko, ale aj ďalšie latinskoamerické štáty je charakteristické, že doslova na každom kroku stretnete uniformovaného ozbrojenca štátnej, miestnej, mestskej, či súkromnej polície. Oblečeného v nepriestrelnej veste a vyzbrojeného od revolvera, cez brokovnicu až po guľomet. V Oaxake uniformovaní akoby vymreli. 

Bolo to pochopiteľné. Mesto sa nachádzalo v rukách povstalcov. Podľa toho aj vyzeralo. Takmer ste nenašli stenu, ktorá by nebola nasprejovaná nejakým heslom. Keď ste sa chceli prejsť centrálnym námestím Plaza de Armas, či širším historickým centrom, každú chvíľu ste museli zohýnať hlavu popod obrovské transparenty popísané heslami, dlhšími textami, či zobrazujúce viac, či menej vydarené karikatúry nenávideného miestneho guvernéra Ulisesa Ruiza. Desiatky stanov, či celtových šiatrov, ktoré boli lanami visiacimi krížom cez ulice popriväzované o okná, ozdobné mreže, stĺpy pouličného osvetlenia, poskytovali prístrešok stovkám protestujúcich. Na všetkých prístupových uliciach do centra mesta prehradzovali cestu barikády z prevrátených a vypálených áut, vriec s pieskom, pneumatík, stavebného odpadu, ostnatého drôtu a najrozličnejšieho materiálu. Napriek všetkému v meste panoval pokoj. Turisti sa pokojne prechádzali pomedzi protestujúcich a obťažovali ich jedine pouliční predavači čohokoľvek. Ale zamestnanci nášho hotela sa sťažovali, že tohto roku je tu turistov výrazne menej. Neboli z toho nadšení. Turisti predstavujú výraznú časť mestského príjmu. Postupne sme sa začali dozvedať, o čo tu ide.

Okolo 22. mája tohto roku vzniklo medzi miestnymi učiteľmi tvoriacimi nie nepodstatnú časť silnej mexickej učiteľskej odborovej organizácie pocit, že školstvo v štáte Oaxaca potrebuje reformu. Počet nespokojných rýchlo narástol na takmer 30 000. Súčasťou ich požiadaviek nebolo len zvýšenie platov, ale aj príspevku štátu na školské uniformy a topánky, na raňajky pre školopovinné deti, na školské pomôcky, kvalitnejšie školské budovy... To všetko podľa nich zaručuje mexická ústava, ale nezabezpečuje oaxacký štát.

Učiteľský protest bol pokojný. Pedagógovia a ich žiaci prerušili vyučovanie a spolu so sympatizantmi sa rozložili v šiatroch v centre mesta. V noci z 13. na 14 júna povolal guvernér Ruiz okolo 3 000 policajtov, ktorí mali za pomoci slzotvorného plynu, obuškov, strelných zbraní a helikoptér nastoliť poriadok. Pred siedmou hodinou rannou zakročili proti spiacim demonštrantom, z ktorých mnohí mali vo svojich dočasných celtových príbytkoch aj deti. Podľa údajov demonštrantov sa najmenej dve deti zadusili v dôsledku nasadenia slzotvorného plynu, osem ďalších ľudí bolo zabitých a najmenej pätnásti sú stále nezvestní. Brutálny zákrok polície, pochopiteľne, ľudí ešte viac rozhorčil. K štrajkujúcim učiteľom sa postupne pridávali ďalší – roľnícki indigenes, študenti, anarchisti i odborový zväz lekárov požadujúci lepšie zdravotníctvo. Vytvorilo sa mimoparlamentné opozičné hnutie APPO (Asamblea Popular de los Pueblos de Oaxaca) – Fórum Ľudové zhromaždenie štátu Oaxaca, ktoré združuje okolo 400 organizácií. Podľa transparentov viditeľných v meste sa k protestu pridali najrozličnejšie ľavicové organizácie, vrátane Komunistickej strany Mexika (marxisticko-leninskej, ako majú v názve). Nechýbali ani príslušníci a sympatizanti Zapatistickej národnooslobodzovacej armády EZLN (Ejército Zapatista de Liberación Nacional), či Ľudovej revolučnej armády EPR (Ejército Popular Revolucionario). Na transparentoch boli najčastejšie fotografie nenávideného guvernéra Ruiza a nápis Asesino (vrah), Fuera (zmizni). Naopak, na oslavne vyznievajúcich transparentoch sa na fotografiách najčastejšie usmieval legendárny „Che„, ale vyskytli sa aj Federico Engels, Carlos Marx, José Stalin, a samozrejme nechýbal ani Subcomandante Marcos. (O tom, že nie u všetkých Oaxačanov mali protestujúci sympatie však svedčilo napríklad to, že v obchode s hrôzostrašnými karnevalovými maskami, kde sa však dali kúpiť aj masky stvárňujúce známe mexické osobnosti vrátane prezidenta Foxa, bola maska subcomandanteho Marcosa označená nápisom Subcomediante Marcos).

Júnový ozbrojený guvernérov zásah nenastolil poriadok. Naopak, hlavnou požiadavkou demonštrantov sa stalo odstúpenie guvernéra Ruiza z funkcie. Tentoraz už dôvodom nebola len jeho neochota poskytnúť peniaze na požadované reformy (o ktorých tvrdil, že v štátnej kase jednoducho nie sú), dôvodom nebola ani jeho vraj volebným podvodom získaná funkcia guvernéra, ani korupčné podozrenia voči jeho osobe, ale najmä zodpovednosť za brutálny zákrok a smrť pokojných demonštrantov. Pritom treba popravde povedať, že ani predchádzajúci oaxackí guvernéri Diódoro Carrasco (1992-1998) a José Murat (1998-2004) neboli nijakí ľudomilovia. Nenávisť obyvateľov akoby sa kumulovala. Po Ruizovom brutálnom zákroku protestné hnutie zosilnelo. Demonštranti dobyli a poškodili vládny palác - Palacio de Gobierno. Obsadili značnú časť mesta, ale aj televízne a rozhlasové stanice. Začali vlastné rozhlasové vysielanie, ktoré postupne dosiahlo 24 hodinový rozsah. Vďaka pretrvávajúcim protestom pokračovali neplánované školské prázdniny... Zástupcovia protestujúcich sa vydali na 19-dňový pochod do hlavného mesta. Do Mexika dorazilo niekoľko tisíc oaxackých aktivistov 10. októbra. Obsadili hlavné námestie a neskôr sa presunuli k budove mexického Senátu, kde sme ich mali možnosť vidieť aj my. Aj tu sa správali maximálne pokojne. Ich aktivita spočívala v pouličnom prezentovaní videozáznamov z júnového útoku policajných síl, rozdávania informačných letákov a z tancovania divokých rituálnych tancov. Celý pouličný protest bol kvalitne organizovaný (vrátane zabezpečenia mobilných WC!).

Takýto stav pretrvával takmer pol roka, až do nášho príchodu do Oaxaky. Napriek opísanému stavu mesto pôsobilo pokojným dojmom. Po zotmení sa v piatok 27. októbra pred katedrálou z roku 1553 uskutočnil malý happening, na ktorom vystúpil miestny spevák protestsongov i katolícky duchovný. Treba povedať, že divákov nebolo veľa, ale po pol roka trvajúcej „revolúcii„ sa ani nemožno čudovať. Ale zas tí, ktorí sa zúčastnili, spievali protestsongy vedno so spevákom, čo svedčí o tom, že medzičasom stihli zľudovieť.

V sobotu 28. októbra - v druhý deň nášho pobytu v Oaxake - sa však zjavne čosi v atmosfére mesta zmenilo. Už zrána sa po uliciach rýchlo preskupovali skupiny mužov i žien ozbrojené palicami a železnými rúrami. Ľudia pod šiatrami počúvali prenosné rádia – všetci tú istú stanicu. Reportér vzrušeným hlasom komentoval akési dianie. Jeho hlas sa polyfonicky ozýval z najrôznejších kútov Alameda de León. Podchvíľou sa protestujúci pod vplyvom vypočutého zdvihli, pobrali do rúk palice, rúry, kamene a rýchlo sa presunuli k barikádam raz na jeden, raz na druhý koniec obsadenej časti mesta. Ich aktivitu neschladila ani prietrž mračien výdatnejšia ako prúd vody z vodného dela. Náhoda chcela, že som sa pred najväčším náporom dažďa ukryl pod jednou zo starobylých  brán spolu so zakuklenými obrancami neďalekej barikády. Trochu s obavami, ako sa zachovajú k zvedavému turistovi, ale stačilo zopár nelichotivých slov na adresu polície a už mi ponúkli hlt mezcalu. Kým sme sa ukrývali pred dažďom, z diaľky k nám doliehali sporadické výbuchy a čosi, čo veľmi nepríjemne pripomínalo streľbu.

V ten deň sa zjavne niečo udialo, čo zradikalizovalo situáciu. Netušili sme však čo. Mali sme kúpené lístky na polnočný autobus do Ciudad de Mexico, aby sme stihli spiatočný let do vlasti. Autobusová stanica sa nachádzala na okraji Oaxaky. Kvôli barikádam však nebolo možné najať si auto a dopraviť sa tam. Museli sme s ťažkými batohmi šliapať po svojich. Dlhá cesta bola zakončená sklamaním. Diaľnicu do Mexika zablokovali autobusy štrajkujúcich. Náš spoj nepôjde. Preobjednali sme si lístky na druhý deň doobeda. Už by vraj malo všetko fungovať normálne. A vydali sme sa na spiatočnú cestu do hotela. Nebola to príjemná cesta. Podchvíľou sa ozval tiahly pískavý zvuk zakončený ohlušujúcou detonáciou kdesi v priľahlej ulici. Do hotela sme sa dostali v poriadku, ale príliš sme sa nevyspali. Jednak z obáv, či stihneme včas pricestovať do Mexika, jednak kvôli celú noc trvajúcej sporadickej streľbe a ohlušujúcim detonáciám často v najtesnejšej blízkosti hotela.

Ráno sme vyrazili na autobusovú stanicu opäť. Mesto bolo vyľudnené. Šiatre demonštrantov prázdne. Výbuchy sa však ozývali stále. Diaľnica bola stále nepriechodná a naše šance stihnúť lietadlo sa z minúty na minútu zmenšovali. Napokon sme sa do Mexika dosť krkolomným spôsobom dostali, pričom o tom, či stihneme lietadlo, rozhodlo doslova päť minút. Až v hlavnom meste sme sa dozvedeli, čo sa v Oaxake vlastne stalo.

Dosluhujúci prezident Vicente Fox prisľúbil vyriešenie situácie v Oaxake do termínu svojho odchodu z funkcie (1. december). V piatok v dvojtisícovej obci Santa María Coyotepec na predmestí Oaxaky, o ktorej sa predpokladalo, že je dočasným sídlom ujdeného guvernéra Ruiza prišli po útoku miestnych policajných síl o život 3 ľudia a ďalších 17 bolo ranených. Reagujúc na túto udalosť vyslal prezident Fox v sobotu ráno leteckým mostom do Oaxaky 4 500 príslušníkov špeciálnych jednotiek tzv. PFP (Policia Federal Preventiva), ktorí spolu s vojakmi mali nastoliť poriadok. Išlo  neobvyklé rozhodnutie, pretože v Mexiku nebýva zvykom nasadzovať federálne sily do jednotlivých štátov federácie. Dôsledkom zásahu federálnych síl podporovaných obrnenými vozidlami a vrtuľníkmi boli ďalší mŕtvi a okolo 50 zatknutých, ale údaje o ich počtoch sa líšia. Situácia nadobudla aj medzinárodný rozmer, pretože v piatkových prestrelkách prišiel o život 36-ročný americký novinár a kameraman Bradley Roland Will pracujúci pre internetový spravodajský server Indymedia org. Ďalšou z obetí sa stal profesor Emilio Alonso Fabián a ja som bol v tej chvíli rád, že naše média nevenovali udalostiam v Oaxake prílišnú pozornosť. Smrť môjho menovca by v zlej interpretácii našej tlače mohla v mojej rodine vyvolať situáciu akú už raz zažila, keď sa po nepresnej správe o nešťastí na Mont Blancu nazdávala, že som zahynul pri výstupe na vrchol.

Opísanú situáciu v Oaxake však treba vidieť aj v širších súvislostiach.

2. júla, teda približne dva týždne po brutálnom zákroku polície nariadenom oaxackým guvernérom Ulisesom Ruizom Ortizom, členom PRI (Partido Revolucionario Institucional),  volili mexickí občania v priamej voľbe svojho prezidenta. Doterajší prezident Vicente Fox, ktorému sa ako prvému podarilo v roku 2000 prerušiť 71-ročnú vládu jednej strany – skorumpovanej PRI, po absolvovaných dvoch funkčných obdobiach už nemohol kandidovať. Ako svojho nástupcu preferoval konzervatívneho kandidáta a straníckeho kolegu Felipe Calderóna (PAN – Partido Acción Nacional). Predvolebné prognózy však pomerne jednoznačne ukazovali na volebné víťazstvo Andrésa Manuela Lópeza Obradora, za ktorým stála koalícia ľavicových strán PRD - PT - Convergencia. Ľavicový kandidát dlho viedol aj v predbežnom spočítavaní hlasov. Pochopiteľne v oaxackom spore Calderón od začiatku stál na strane povstalcov.

Voľby však vyhral tesným rozdielom 0,58 percenta, t.j. o 244 000 hlasov bývalý minister energetiky Calderón z vládnej strany PAN. Nečakaný volebný výsledok Obradorovym stúpencom nepochybne pripomenul rok 1988, keď ľavicový prezidentský kandidát prišiel o víťazstvo vďaka neobvykle očividnému podvodu v prospech Carlosa Salinasa de Gotari, ktorý sa potom navyše obklopil ľuďmi, ktorých charaterizovalo aj na tunajšie pomery výrazne nečestné chovanie.

Ľavicová opozícia obvinila Foxa zo spoluviny na rozsiahlej manipulácii volieb pomocou nelegálnych štátnych výdavkov a špinavých trikov, vďaka ktorým vraj zvíťazil konzervatívny kandidát Felipe Calderón. Porazený kandidát ľavice Obrador sa obrátil na súd. Tvrdil, že k vážnym nezrovnalostiam došlo vo viac ako polovici hlasovacích miestností a žiadal prerátanie všetkých 41 miliónov odovzdaných hlasov alebo zrušenie celých volieb. Zdĺhavé rozhodovanie Federálneho volebného tribunálu trvalo takmer dva mesiace hoci do kontrolného preratúvania zahrnul len nepatrnú časť hlasovacích lístkov. Výsledkom bolo, že Calderónovi síce odmietli uznať cca 4 000 hlasov, ale jeho konečné víťazstvo to neovplyvnilo. Akoby na útechu súd skonštatoval, že prezident Vicente Fox skutočne ohrozil voľby svojimi vyjadreniami o kampani. Obrador sa sťažoval, že počas kampane ho prirovnávali k venezuelskému prezidentovi Hugovi Chavezovi, čo mu malo uškodiť. Podľa súdu to malo silný vplyv, ale nie až taký, aby to zmenilo výsledok volieb. Rozhodnutie súdu je definitívne a nemožno sa proti nemu odvolať.

Ľavicový kandidát Obrador - bývalý starosta mexickej metropoly, sa počas dlhého obdobia, kým rozhodoval súd, uchýlil so svojimi priaznivcami na hlavné mexické námestie Zócalo - jedno z najväčších námestí na svete a úspešne paralyzoval centrum hlavného mesta.

Nemožno sa mu čudovať - v mexických prezidentských voľbách ide o veľa, pretože prezident je zároveň aj šéfom kabinetu. Obradorove vyjadrenia hovorili o nezmieriteľnosti: „...nikdy neprijmeme, aby v našej krajine bola inštalovaná ilegálna a nelegitímna vláda...„ Žiadal, aby jeho stúpenci „nikdy neakceptovali Calderóna ako prezidenta„. Ba hovoril, že sa dá vyhlásiť svojimi priaznivcami za predsedu paralelnej vlády.

1. septembra dokonca prezident Fox musel zrušiť svoj prejav o stave krajiny v Kongrese, pretože opoziční poslanci protestujúci proti údajným volebným podvodom ho nepustili na pódium. Išlo o prvý prípad v novodobej histórii Mexika, keď poslanci zabránili v prezidentovom vystúpení.

Svoje stanové tábory na hlavnom námestí Obrador zrušil až 16. septembra pod zámienkou umožnenia uskutočnenia obľúbenej vojenskej prehliadky pri príležitosti Dňa nezávislosti krajiny. Hneď potom sa však na odporúčanie zjazdu svojej strany dal vymenovať za prezidenta a plánuje aj vymenovať vlastnú vládu.

V sobotu 28. októbra, deň po zásahu špeciálnych jednotiek v Oaxake, keď sa nám podarilo vrátiť do hlavného mesta, sme Obradorove stany na hlavnom námestí našli znova. Bolo to pochopiteľné. Brutálny zásah polície využil na svoje ciele. O zásahu síce hovoril ako o rýchlo a dobre vedenej operácii, ale jednoznačne požadoval odstúpenie guvernéra Ruiza, ktorý patrí v rámci PRI k autoritárskemu krídlu, k tzv. dinosaurom. Obrador kritizoval postoje vedení vládnych strán PAN a PRI, ktoré predsa len viac či menej guvernéra Ruiza obhajovali. Ale postupne sa začínajú, i keď ojedinele, objavovať názory, že Ruiz by mal predsa len odstúpiť. A objavili sa dokonca aj v jeho vlastnej strane. Samotný Ruiz však vyhlásil, že v nijakom prípade neuvažuje o odstúpení.

V nedeľu 29.októbra na jedenástu predpoludním zvolala Convención nacional democrática na hlavné mexické námestie veľký pochod pod názvom Preč s vrahom Ulisesom Ruizom. Aká mohutná napokon táto protestná akcia bola už neviem, v tom čase som už sedel v lietadle.

Isté je, že situácia v Mexiku je napätá a nevyrieši sa minimálne do 1. decembra, kedy má do funkcie nastúpiť nový prezident. Posledné správy hovoria, že špeciálne jednotky PFP síce ovládli centrum Oaxaky, ale pouličné boje neutíchajúcim spôsobom pokračujú na predmestiach a zo spolku protestujúcich APPO sa pomaly, ale iste stáva politické hnutie. 

 

 

 

"Väčšina čajok sa neunúva naučiť ani len základnú abecedu lietania. Stačí im, keď dokážu vzlietnuť nad more za potravou a vrátiť sa na breh s plným žalúdkom. Ani im nezíde na um, žeby sa mohli zdokonaľovať v lietaní. Ale čajka, o ktorej je tento príbeh, sa väčšmi zaujímala o lietanie než o jedlo. Lietanie miloval Jonathan nadovšetko.

Bolo mu jasné, že za takýto spôsob myslenia nebude u čajok obľúbený. Ani jeho rodičia neboli ktovieako nadšení, že Jonathan celé dni, od svitu do mrku, trávi osamote a nacvičuje nízky vodorovný let."

                                                                                                                  Richard Bach: Čajka Jonathan Livingston

 

"Čajka Jonathan žila od toho dňa na mieste, ktoré sa nazývalo Ďaleké útesy. Samota ju nezarmucovala, skôr ju trápilo, že ostatné čajky odmietli nádheru života, ktorú poskytuje dokonalé lietanie; odmietli totiž otvoriť oči a vidieť."

                                                                                                            Richard Bach: Čajka Jonathan Livingston

 

"Som príliš inteligentný na to, aby som mohol byť šťastný."

 Anonym

"Je krajina bláznov, kde každý blázon má svoj slnečný lúč."

                                                   Anonym

Kontakt

Pavol Fabian tibet1@azet.sk