Nepál  I.

 Praha

Cesta z Bratislavy do Káthmándú nie je jednoduchá. Prestupovými stanicami sa v mojom prípade stali česká Praha, nemecký Frankfurt a bangladéšska Dháka. Pretože som nechcel riskovať, že kvôli meškaniu vlaku do Prahy nestihnem autobus do Frankfurtu, vybral som si vlak, ktorý mal príchod do Prahy okolo jedenástej v noci. Autobus do Frankfurtu mal byť pristavený až o šiestej. Jednoduchým matematickým výpočtom každý zistí, že ma čakalo sedem hodín v nočnej Prahe.

Niekoho by možno sedem hodín nočného života v Prahe potešilo, ale môj velikánsky lodný vak, ktorý som len s veľkou námahou vliekol po schodoch z nástupiska do staničnej haly vážil takmer tridsať kíl a nosil sa veľmi nepohodlne. Popruhy sa mi bolestivo zarezávali do pliec, pritom vak visel až na zem a šúchal sa po nej. Do úschovne som ho dať nechcel, pretože som v ňom mal celý svoj, roky kompletizovaný, výstroj v hodnote nemálo desiatok tisíc a bol by som veľmi nerád, keby mi z neho náhodou čosi zmizlo. Stačilo, aby zmizli hoci mačky a môj pobyt v Himalájach by stratil zmysel.

Na holešovickej železničnej stanici sa to hemžilo Cigánmi, Rumunmi a Ukrajincami. Domorodca tam vidieť nebolo, okrem predavačky v dôkladne zamrežovanom bufetovom okienku, ktorá Ukrajincom predávala pivo, rum a iné nápoje podporujúce znášanlivosť medzi spoluobčanmi a národmi. V tú noc jej obchod asi príliš dobre nešiel, pretože znášanlivosť nebola presne to, čo sa dalo vo vzťahoch medzi staničnými Rumunmi a Ukrajincami vypozorovať. A tak keď po stále hlasnejších slovných atakoch vytiahli proti sebe obe národnosti vykosťovacie nože a začali sa nimi navzájom bodať, usúdil som, že ďalší pobyt na tejto stanici by nemusel byť môjmu zdraviu prospešný.

Nasadol som do metra a zmenil som jednu železničnú stanicu za druhú s pevnou vierou, že na hlavnej stanici v hlavnom meste civilizovaného štátu azda bude slušná čakáreň pre slušného človeka za akého som sa sám neskromne pokladal.

S nádejou som sa postavil na eskalátor, ktorý ma vynášal aj s mojim ozrutným lodným vakom z hlbín metra priamo do staničnej haly.

Čím vyššie ma vynášalo, tým nižšie klesala moja viera v slušné čakanie. Už z pohyblivých schodov som videl, že po celej veľkej staničnej hale, na všetkých sedadlách, zábradliach, pultoch na batožinu, ba i na zemi sedia-ležia desiatky, ba možno stovky pokašliavajúcich, smrkajúcich, chrápajúcich bezdomovcov, Cigánov, Rumunov, Ukrajincov a rôznych potmavších cudzincov...

Na hlavnej stanici som si nemal kam sadnúť práve tak ako na holešovickej. Zrazu sa mi však podarilo získať miesto na sedenie na ozdobnej pochrómovanej tyči umiestnenej nad úrovňou podlahy asi vo výške dvadsiatich centimetrov. Samozrejme, tyč nebola len pre mňa. Hneď vedľa mňa sedela očividná notorická alkoholička a tuláčka, pre ktorú bola stanica trvalým bydliskom. Mala obuté lacné kozačky s pokazenými roztvorenými zipsmi, ufúľaný vypĺznutý kožuch a prúžkované legíny. Páchla močom a stále jej bolo zima. Raz darmo – moč chladne rýchlo.

Vedľa nej sedel mladý blondín asi z Armády spásy, či z inej neodbytnej charitatívnej organizácie a neprestajne jej hučal do hlavy, že by mala zmeniť život. Ten, ktorý vedie je vraj nedôstojný. Má sa obrátiť na Boha a Boh jej pomôže. Tuláčka mlčky prikyvovala a keď mladík nadobudol dojem, že ju obrátil na vieru od samej radosti uzimenej alkoholičke doniesol z bufetu horúci čaj.

Prijala ho s nefalšovaným nadšením.

Najprv si na pohári zahrievala ruky, potom vybalila z igelitky celodenné úlovky z kontajnerov a začala ich k čaju zajedať. Bol to zážitok len pre silné žalúdky, pretože čosi z tých úlovkov príšerne zapáchalo. Mal som podozrenie na zvyšok akejsi nátierky, ale vyzeralo to, že tuláčke chutí. Zápach pokazenej nátierky, po povrchu ktorej sa takmer viditeľne promenádovali milióny salmonel a pach moču bol otrasný, ale nebolo si kam presadnúť. Okrem toho som bol zvedavý ako sa bude dialóg medzi tými dvomi ďalej rozvíjať.

Rozuzlenie na seba nedalo dlho čakať. Tuláčka dopila čaj a zistila, že mladík jej už ďalší nekúpi. Razom zmenila prístup k nemu. Keď jej opäť začal rozprávať o Božej dobrote, začala na neho vrieskať hlasom rozliehajúcim sa po celej stanici:

„Běž do prdele s Bohem, seru ti na něj, tak jak on sere na mě.„

Mladíka to neodradilo. Pokračoval so svojou náboženskou agitáciou, ba dokonca sa pristavil aj ďalší, starší agitátor, ktorý vyhlásil, že tuláčku pozná ako staničnú nocľažníčku už najmenej desať rokov.

Bolo už poriadne po polnoci, keď staničný rozhlas oznámil, že o druhej nastane generálne upratovanie a všetci, čo nemajú platné cestovné lístky musia opustiť budovu. Hlásenie s nikým ani nepohlo, hoci deväťdesiat percent pospávajúcich očividne nikam necestovalo. Bezdomovci sa začali prebúdzať až keď na jednom konci rozľahlej haly policajti so vzpínajúcimi sa vlčiakmi vytvorili kordón, za pomoci ktorého začali vytláčať ľudí zo stanice. Uniformovaní strážcovia poriadku sa veľmi nerozpakovali - vytláčali bezdomovcov i domovcov.

S napätím som očakával ich príchod. Medzi policajtmi vynikala pekná blondínka. Z hľadiska vizuálneho ju bolo pre službu v polícii škoda. Nezadržateľne blížila ku mne. Myslel som, že to s ňou ľahko uhrám, ale ukázalo sa, že z hľadiska intelektuálneho k polícii nespochybniteľne patrila. Nedala si vysvetliť, že som práve pricestoval z Bratislavy (ukázal som jej aj lístok) a potrebujem prečkať do piatej hodiny rannej. Nechcela pochopiť, že netúžim ísť s tridsaťkilovým lodným vakom na prechádzku do mesta.

Nekompromisne ma vyhodila – nič som neuhral.

Našťastie situáciu zbadal jeden železničiar, ktorý pomáhal policajtom pri vytláčaní bezdomovcov. Ako sa ukázalo, pôvodom bol Slovák, i keď po slovensky už veľmi nevedel. Poradil mi, aby som si kúpil v automate najlacnejší lístok na vlak do vzdialenosti 15 kilometrov a budem môcť ostať na stanici.

Overil som si túto teóriu u policajnej blondínky. Veľmi sa jej to nepozdávalo, ale nakoniec súhlasila. Tak som si teda kúpil lístok do Horních Měcholup a mohol som zostať na stanici a pozorovať ako sa do piatich minút po ukončení policajnej akcie všetci bezdomovci zase pokojne, úplne samozrejme a navyknuto vracajú na svoje pôvodné miesta.

Jediná výhoda, ktorú som získal zakúpením osemkorunového cestovného lístka bola, že som si mohol pohodlne sadnúť do kresla uvoľneného po bezdomovcoch.

Keď sa však o päť minút začali vracať a prisadali si ku mne stále tesnejšie a tesnejšie, rôzne nie práve najpríjemnejšie pachy ma donútili zdvihnúť sa z pohodlného sedadla a vrátiť sa na svoj pôvodný pochrómovaný hambálok.

Cesta do Himalájí začínala zaujímavo...

 

Biman - Bangladesh Airlines

Cesta autobusom do Frankfurtu bola dosť nudná. Väčšina ľudí pospávala. Frankfurtské letisko je obrovské a ak sa nemýlim, tak najväčšie v Európe. Jeho veľkosť si najlepšie uvedomíte v lietadle, keď rolujete po pristávacej dráhe a cez okienko sledujete nekonečný rad veľkých odbavovacích hál a terminálov, nekonečný rad hangárov, skladísk...

Na letisku nastalo prebaľovanie vecí. Každý niesol so sebou viac batožiny ako povolených dvadsať kíl. Nik však nechcel platiť príplatok za nadváhu. Do príručnej batožiny putovali stúpacie železá, karabíny, wibramy a ďalšie ťažké súčasti výzbroje. Niektorí si wibramy obuli, ale vzhľadom na to, že let do bangladéšskej Dháky trvá desať hodín, nebol to práve najšťastnejší nápad.

Igora pri röntgenovej kontrole batožiny zadržala letisková ochranka, pretože mali pocit, že sa pokúša na palubu lietadla prepašovať čosi nebezpečné. S úsmevom na tvári, podporeným svojim čistým svedomím im vysvetlil, že nič nebezpečné nepreváža. A hrdý na svoje znalosti nemčiny im oznámil, že to, čo sa im v batohu nepozdáva je: Katze! Pochopiteľne, to slovíčko okamžite zvýšilo ostražitosť a podozrievavosť ochrankárov. Dodatočne sme Igorovi vysvetlili, že Katze je mačka a Steigeisen sú mačky.

Let prebiehal pomerne pokojne. Tí, čo leteli prvý raz, zelenali. Tí, čo leteli opakovane, červenali. Tí prví od nevoľnosti, tí druhí od skonzumovaného alkoholu, ktorý si priniesli z domu presne kvôli tomu, aby zabránili vlastnému zozeleneniu. Slúchadlá s dvanástimi kanálmi, na ktorých sa vysiela hudba pre skrátenie chvíle, je veľká vymoženosť moderných lietadiel. Pravda len do chvíle, kým si sadnete do lietadla bangladéšskej leteckej spoločnosti Biman.

Na jedenástich z dvanástich kanálov totiž vysielajú kvílivú moslimskú hudbu. Počúvať to desať minút ako informatívnu vzorku istého druhu hudby – to sa dá. Počúvať ju počas desať hodín letu nevydrží ani ten najväčší hudobný fajnšmeker.

Pristátie na Zia International Airport v bangladéšskom hlavnom meste Dháka bolo vyslobodením z utrpenia. Niektoré „dobré duše„ ma upozorňovali, že Dháka nie je príliš bezpečná - treba si dávať pozor na batožinu, na vreckárov a na to, aby vás niekto kdesi za rohom s lúpežným úmyslom neovalil po hlave. Po hlave ma ovalilo hneď po prekročení prahu klimatizovanej paluby lietadla - ťaživé, vlhké a horúce subtropické ovzdušie. Bolo nečakané. Prechod z októbrovej jesennej pľúšte a nočných zimomriavok na pražskej stanici do kropají potu na čele v Dháke bol prekvapivý.

Lietadlo DC-10, ktoré nás doviezlo z Európy malo kapacitu okolo 300 pasažierov. Lietadlo, ktorým sme mali pokračovať do Káthmándú malo kapacitu okolo 100 pasažierov. Jednoduchý výpočet aj menej zdatnému počtárovi ozrejmí, že dve tretiny cestujúcich nemali šancu dostať sa v ten istý deň do Nepálu. Šéf našej výpravy bol však skúsený. Nebol v Nepále prvý raz. Hneď ako sme vstúpili do tranzitnej haly dhákskeho letiska vyštartoval z peletónu ako Eddie Merckx na Tour de France a v kancelárii Bimanu bol prvý. Neviem akým spôsobom (či aj za pomoci bakšiša) sa mu podarilo niečo, čo nie je v európskych podmienkach obvyklé - vybabrali sme s Nemcami. Do Dháky boli našimi spolucestujúcimi, ale ďalej nemali šancu! Museli sa ísť ubytovať do vlhkej smogovej desaťmiliónovej Dháky a čakať v pochybnom hoteli na zajtrajší let.

Nám do odletu zostávalo šesť hodín. Za šesť hodín presnoríte každý kút dháckeho letiska najmenej desaťkrát. Cez prestávky v snorení sedíte v otrhanej sedačke a pozorujete dianie na letisku i v jeho okolí. Vedľa letiskovej budovy stavali miestni robotníci ďalšiu letiskovú halu. Technicky najkomplikovanejšia mechanizácia používaná na stavbe bola lopata a aj betón nosili na pleciach. Chýbajúcu mechanizáciu nahradil neskutočne vysoký počet robotníkov. Často sa používa termín „ľudské mravenisko„ napríklad pre vyjadrenie hustoty obyvateľstva veľkomiest. Nemyslím si, že je to správny termín pre New York, či Mexico City, či Sao Paolo. Skutočné ľudské mravenisko bolo na tejto stavbe. Presne ako v mravenisku v lese, každý z robotníkov niečo vliekol, často väčšie ako on sám a bolo ich toľko, že si navzájom zavadzali. Nechápem prečo je u nás taká vysoká nezamestnanosť...

O čo viac bolo robotníkov na stavbe, o to menej bolo letiskového personálu. Akýsi letiskový koordinátor v ufúľanej uniforme nás prišiel vyzvať, aby sme si išli sami vyhľadať a preložiť batožinu z kopy, ktorú vyhodili z lietadla DC–10 na letiskovú plochu a nahádzali ju na hromadu určenú na naloženie do staručkého Fokkera, ktorým sme mali odletieť do Káthmándú. Mali sme obavy, aby sa nám batožina pri prestupovaní z jedného lietadla do druhého nepostrácala, čo v tunajších končinách býva údajne bežným spestrením cestovania, a tak sme neprotestovali, že sa o ňu máme postarať sami. Strata batožiny by pre väčšinu z nás znamenala koniec pokusu o výstup na Mera peak.

Obslužné mechanizmy a automobily pohybujúce sa po dhákskom letisku nevzbudzovali ani najmenšiu dôveru Európana a to ani toho zo strednej Európy. Ak sa v podobnom technickom stave ako obslužné vozidlá nachádzajú aj lietadlá spoločnosti Biman – potom amen s nami. Všetky obslužné autá mali porozbíjané svetlomety, poolamované stierače, poprehýbané karosérie po častých kolíziách, neklamné znaky pokročilej korózie...

 

Už z prvého pohľadu na lietadlo značky Fokker F 28 Mk4000 bolo zrejmé, že vhodnejšie ako na prepravu cestujúcich by bolo urobiť z neho klubovňu dháckeho starobinca opatrujúceho vyslúžilých senilných bangladéšskych pilotov. Teda vhodné len na použitie na zemi. Napriek tomu lietadlo malo aj posádku. Tmavé bacuľaté letušky v pestrofarebnom sárí nás bezostyšne presviedčali, že lietadlo skutočne lieta a testament vraj písať rozhodne netreba. Keď pochopili, že týmto spôsobom našu ochotu nastúpiť nezväčšia, rukami v bielych rukavičkách nás nekompromisne tlačili po schodíkoch nahor.

Napriek všetkým pochybnostiam nás Fokker s poodchlipovanou tapetážou a voľne do priestoru kabíny visiacimi tesneniami bez problémov dopravil až na letisko v Káthmándú. 

Asi mesiac po návrate domov som zaregistroval v našej tlači drobnú správičku kdesi na štvrtej strane: lietadlo Fokker F 28 Mk4000 bangladéšskej leteckej spoločnosti Biman núdzovo pristálo v močaristých ryžových poliach tri kilometre od Osmani International Airport. Incident bol našťastie bez obetí, sedemnásť z 89 pasažierov utrpelo zranenia. Lietadlo bolo úplne zničené.

Pravdupovediac, správa ma neprekvapila. Aj pre laického odhadcu technického stavu bangladéšskej aviatiky bol Fokker na spadnutie zrelý ako tá príslovečná hnilá hruška.

 

Zlá správa

Na letisku nás už čakal Michal spolu s Kateřinou. Katka bola akási uplakaná. O chvíľu nám už prezradila, že Michal sa práve dnes vrátil z oblasti ľadovca Khumbu a priniesol nedobrú správu. Expedícia Nitrančanov na Pumori, ktorú organizoval, skončila nešťastne. Lezecké družstvo vypadlo z istenia a traja zo štyroch horolezcov naviazaných na jednom lane pri páde zahynuli. Štvrtého sa za pomoci slovinskej výpravy podarilo zniesť dolu a vrtuľníkom dopraviť do nemocnice v Káthmándú. Vrtuľník napriek súrnemu volaniu o pomoc vraj prišiel až s trojhodinovým meškaním. Pilot si predtým ešte švihol dve fušky s japonskými turistami, ktorí si želali obletieť Mt. Everest.

 

Káthmándú

Hlavné mesto Nepálu leží v káthmándskom údolí, 20 kilometrov dlhom a 35 kilometrov širokom, v nadmorskej výške 1 300 metrov. Je zovreté hrebeňom hôr, ktorých vrcholky dosahujú až tritisíc metrov. Vlastné Káthmándú tvoria štyri bývalé kráľovské mestá – Káthmándú, Pátan, Bhaktapur a Kirtipur. Káthmándú vzniklo v roku 723 n. l.

 

Základným pravidlom našej dopravnej vyhlášky je pravidlo pravej ruky. V Nepále - pravidlo hlasnejšie trúbiaceho.

Pre človeka, ktorý prvý raz navštívil Áziu je hlavné mesto Káthmándú veľkým zážitkom. Sotva po prílete opustíte odbavovaciu halu rýchlo zistíte, že veru nie ste v Bratislave.

Okamžite sa na vás vrhne húf nosičov batožiny, dohadzovačov nosičov batožiny, odporúčateľov dohadzovačov nosičov batožiny, dohadzovačov taxikárov, samotných taxikárov, cyklo- a motorikšistov a žobráčok. Slabšia európska povaha, ovešaná vyššie vymenovanými ľudskými telami, ustúpi späť do bezpečia letiskovej haly. Odolnejší vstúpia do obchodných rokovaní s taxikárom. Pretože sa ešte nevyznáte v tamojšom spôsobe obchodného rokovania je veľká pravdepodobnosť, že taxikár vás odvezie do hotela za značne nevýhodných finančných podmienok (samozrejme pre vás). Za slušného obchodníka sa môžete považovať, ak ste za taxík z letiska do centra mesta zaplatili okolo 150 nepálskych rupií (1 rupia je okolo 0,60 Sk).

Po vybavení formalít sme sa začali naloďovať do pristavenej dodávky. Batohy a lodné vaky putovali podľa nekompromisných pokynov dvoch čiperných taxikárov na strechu dodávky. Neostávalo nám iné, než trnúť, či cestou do hotela nepopadajú a nepostrácajú sa, pretože istené na streche boli len našou vierou v dobrý koniec.

Do dodávky som sa nezmestil. Spolu s ďalšími štyrmi spoločníkmi som cestoval mikrobusom pochybného technického stavu. Miesto sa mi ušlo na prednom sedadle pri vodičovi. Mikrobus mal prednú masku úplne rovnú, bez akejkoľvek dopredu vysunutej kapotáže, predstavujúcej upokojujúcu nárazníkovú deformačnú bezpečnostnú zónu plechu v prípade havárie. Ako sa zakrátko ukázalo, táto skutočnosť mala na mňa mocný depresívny účinok. V Nepále sa jazdí tak, ako vo Veľkej Británii. To znamená vľavo. Hoci som dlhoročný vodič, jazda po ľavej strane vozovky v dopravnom ruchu, ktorému chýbajú akékoľvek pravidlá, na rušných križovatkách plných chodcov, sem - tam nejakej kravy, cyklistov, mopedistov, cyklo- a motorikší, trojkoliek, všetkých možných druhov taxíkov, autobusov a bizarne pomaľovaných nákladiakov, kde rozhodujúcim aspektom určujúcim kto bude mať prednosť v jazde, bola sila a hluk klaksónu – to všetko na mňa zapôsobilo tak, že som mal neustále stlačený pomyselný brzdový pedál až na podlahu a onedlho v nohe bolestivý kŕč.

Je zaujímavé, že uprostred rušnej križovatky nezriedka spokojne a nerušene spí túlavý pes, či nebodaj Nepálec. Zo spánku ich nevyruší ani šialená klaksónová kakofónia.

V mikrobuse bolo teplo. Okienko na mojej strane bolo otvorené. Hneď ako sme sa pohli z letiska, vystrčil som „frajersky„ von z okna pohodlne opretý lakeť. Frajera som strúhal asi dve minúty. Potom som ruku vtiahol dnu rýchlejšie ako keby som ju pichol do osieho hniezda. V Nepále sa predbieha z oboch strán a podľa možnosti v takej blízkosti, že z auta vystrčený lakeť je dostatočnou zárukou na získanie doživotnej invalidity.

Keď sme konečne dorazili pred hotel, nikto nebol šťastnejší ako ja. Stále som mal totiž pocit, že ak nikto nenarazí do nás, tak určite my dokaličíme aspoň zo desať cyklistov obratne sa prepletajúcich medzi silnejšími vehiklami. Ak jediným dôsledkom takejto jazdy sú vaše vlasy stojace dupkom, tak je to fajn – dajú sa učesať. Klincovať dochrámaný lakeť a ešte k tomu v Nepále – to by mohlo byť zaujímavé, ale určite nie pre postihnutého.

Väčšina turistov býva v honosnejšej mestskej časti Káthmándú nazývanej Thamel. Je prispôsobená potrebám turistov. Vyznačuje sa množstvom obchodíkov so suvenírmi a množstvom pouličných predavačov, či skôr vnucovačov čohokoľvek, vrátane marihuany. Nestaňte sa potom narkomanom, keď vám to priam vnucujú!

Hotel Potala sa nachádza práve tu. Hneď vedľa hotela je potravinárska samoobsluha, jedna z dvoch nachádzajúcich sa v Káthmándú, ktoré má okolo 600 000 obyvateľov. Súčasťou samoobsluhy je bagetéria, v ktorej sa dá kúpiť od francúzskej bagety, dánskeho koláča, talianskej pizzy až po americký hotdog takmer všetko a musím povedať, že mimoriadne chutné. V samoške sme sa zoznámili aj s cenami. Boli veľmi zaujímavé. Napríklad cena piva sa pohybovala okolo 160 rupií, to znamená okolo 90 Sk. Káthmándské pivo Saint Miguel je veľmi chutné. Sympatické je, že sa nepredáva, ako je to vo väčšine krajín obvyklé, v trojdecovom balení, ale v litrovici.

Zaujímavý bol pohľad na predavača syrov. Z obrovského bochníka neuveriteľne pomaly špinavými rukami odkrajoval požadovaný diel syru. Skôr než ho zabalil do mikroténu, dal si záležať na tom, aby sa páchateľ vašich prípadných postkonzumačných črevných problémov dal bez ťažkostí vypátrať – syr vyobchytkával takým spôsobom, že daktyloskopickí odborníci by šaleli od radosti ako Schliemann v Tróji. Celý úkon trval nekonečne dlho, a vzhľadom na svoju pozíciu v rade pred pultom som sa možnosti ochutnať syr z jačieho mlieka domácej produkcie radšej vzdal...

Hotel bol zariadený veľmi striedmo. Na recepcii sa mi páčila zarámovaná drobnokresba v štýle čínskych a tibetských perokresieb, ktorá zobrazovala celý Nepál od káthmándského údolia až po najvyššie vrcholky hôr a všetkému dominoval nápis: Never Ending Peace And Love. Až neskôr som pochopil, že slovo NEPAL a krajina Nepal je vlastne úplne a načisto pravdivou a dokonalou skratkou tejto vety.

Ak chcete z Káthmándú zatelefonovať domov, musíte počkať aspoň do dvadsiatej druhej hodiny. To aby ste mali istotu, že doma už bude niekto doma. V Bratislave je totiž o štyri hodiny menej ako v Káthmándú. O pošte v hlavnom meste Nepálu viem len o jednej a aj tá sa nachádza dosť ďaleko od Thámelu. Ale ako funguje, je otázne. Nikomu z našej výpravy pohľadnice odoslané z Nepálu domov nedorazili. Zato na uliciach je viacero telefónnych kutíc, odkiaľ možno telefonovať, ba i faxovať a mailovať do celého sveta. Smerový kód Slovenska vo svojich zoznamoch však ani štyri roky po vzniku Slovenskej republiky uvedený nemali. Figurovala tam len Czechoslovakia. Trocha ma to - ďaleko od vlasti - zneistilo. Čo to tam doma zase tí naši politici a takzvané mienkotvorné osobnosti nášmu mladému štátiku porobili? Jestvuje ešte?

Dovolať sa však na Slovensko dalo - neklamný a upokojujúci dôkaz, že Slovensko napriek všetkému a všetkým ešte stále existuje.

 

Air Lumbini

Po niekoľkých dňoch strávených v rušnom Káthmándú sa vám nikto nebude čudovať, že radi vyrážate na trekingovú trasu.

Lukla je východisková osada pre treky do základného tábora pod Everestom. Z Káthmándú do Lukly možno letieť malými pätnásťmiestnymi lietadielkami alebo mohutnými vrtuľníkmi sovietskej výroby, ktoré údajne majú za sebou afganistanskú vojnu. Nepálci ich kúpili za lacný peniaz spolu s ich ruskými pilotmi. Zafľakovali diery po priestreloch a začali voziť turistov.

Odbavovacia hala káthmándského letiska, určená pre vnútroštátne lety je podstatne skromnejšia ako medzinárodná. Sedíme na plastových stoličkách podobných tým, aké poznáme z bratislavských električiek a čakáme na náš let. Na letiskovej ploche je hustá hmla. Obávame sa, či vôbec poletíme. Do haly každú chvíľu vojde letiskový zriadenec a odvedie nejakú skupinku cestujúcich, len nás nikto neodvádza. Som celkom rád – len nedávno som videl film o leteckej havárii chilských ragbistov s názvom Prežiť a nie som si istý, či by mi chutilo ľudské mäso.

O batožinu sa nikto nestará – nijaké váženie, nijaká kontrola. Zrazu príde zriadenec a vyvoláva cestujúcich spoločnosti Lumbini. To sme my. Nasadneme do letiskového mikrobusu, ktorý nás vezie kamsi do hmly na samý koniec letiskovej plochy. Z hmly sa nečakane vynorí bielomodré lietadielko, ktorého krídla sú k trupu pripevnené oceľovými lankami.

Čudný chlapík, nie veľmi dôveryhodného vzhľadu, čosi majstroval s klapkou na jednom krídle.

„Tak týmto máme letieť?!„ vravím si v duchu, ale keďže ostatní nemali námietky, mlčal som aj ja. Bol som si istý, že letieť do tej hmly aj tak nemôžeme, tobôž ak máme letieť kamsi pomedzi vysoké horské hrebene a úzke doliny. Z hmly sa podchvíľou vynárali a zase strácali vozidlá prevážajúce batožinu a my sme sa čudovali, že sa v tom hustom mlieku navzájom nepozrážali. Zrazu doviezli i našu batožinu a začali ju tlačiť do zadnej časti lietadla. Batohov a lodných vakov bolo očividne viac ako sa mohlo do nákladného priestoru zmestiť, ale letiskoví zriadenci boli skúsení. Opreli sa do dverí a opakovanými hokejovými bodyčekmi ich zatvorili. O povolenú záťaž lietadla sa očividne nikto nestará a ak by ste v batohu mali nebodaj samé fľaše s ortuťou, pravé a nefalšované pezinské tehly, či dokonca semtex, nikomu by to neprekážalo. Možno motoru lietadla pri štartovacom manévri, ale toho sa nikto nepýtal. Chlapík na krídle domajstroval, strčil si skrutkovač, kliešte a kus drôtu do vrecka a čosi zakričal do lietadla.

Postávali sme pred lietadlom v presvedčení, že o chvíľu nás musia predsa kvôli hmle zase odviezť naspäť do letiskovej budovy, keď tu z dverí lietadla vykukol chlapík v uniforme a podráždene nás upozornil, že by sme mali nastúpiť, inak odletí bez nás.

V lietadielku bolo tesno. Zmestilo sa doň asi pätnásť pasažierov a na počudovanie aj pekná letuška. Jej úloha spočívala v tom, že tesne pred štartom rozniesla medzi pasažierov na striebornom podnose ako alternatívnu ponuku buď kyslé cumľavé cukríky alebo chuchvalce vaty do uší. Cukríky proti zaliehaniu v ušiach a vatu na tlmenie revu preťaženého motora. Gerojsky som si nezobral ani jedno ani druhé a urobil som chybu. Letuška si po rozdaní vaty sadla na svoje miesto – obrátená k cestujúcim, pripútala sa a až do skončenia letu sa už len usmievala. Usmievala sa najmä na tých, ktorí úsmevy vôbec neopätovali, ba naopak boli bledí, neskôr zelení a počas letu sa s viditeľnými rozpakmi rozhodovali, či skonzumovaný cukrík vrátia naspäť medzi nás alebo nie.

Dvere do pilotnej kabíny sú otvorené. Chlapík v leteckej bunde s tmavými okuliarami má niečo cez dvadsať. Uvažujem koľko má asi nalietané.

Zrazu začnú motory lietadla príšerne hučať a ja ľutujem, že som frajersky odmietol vatu do uší. Lietadielko sa rozbieha po štartovacej dráhe a za okienkom všetko mizne v hmle. Mám zvláštny pocit, že na nachádzam kdesi v bermudskom trojuholníku a okolitý svet sa nadobro stratil. Po chvíli sme však vystúpili nad mraky, ktoré sa válali v káthmándskom údolí a hore bol iný svet! Slnečný, veselý a svetlý! Svietilo slnko. Leteli sme na sever preč z hmly a pod nami sa začali stále viac vrásniť prvé predhoria Himalájí. Pri prelietavaní jednotlivých hrebeňov sa s nami vzdušné víry nemaznali. Lietadielko poskakovalo vo vzduchu ako blcha v predsmrtných kŕčoch a v porovnaní s obrovskými horami tak aj pôsobilo. Chvíľami sme sa prudko prepadali do hlbočiny. Vzhľadom na neistú a nie celkom stabilizovanú výšku letu sme na môj vkus prelietavali hrebene hôr len s veľmi malou výškovou rezervou. V nikom by sa krvi nedorezal. Hore je však nádherne a v diaľke sa črtajú zasnežené končiare.         

 

Pristátie v Lukle

Lukla leží v nadmorskej výške 2 800 m n. m. v obkolesení hôr. Pristávacia dráha je umiestnená na jedinej rovnejšej ploche horského chrbta. Je prašná, kamenistá a krátka a stúpa prudko do kopca[1]. Zakončená je strmým zrázom, takže pilót musí dosadnúť hneď na začiatku dráhy a má len jeden pokus.

Po dráhe sa neprestajne ponevierajú nosiči a šerpovia čakajúci na budúcich klientov. Keď má pristáť lietadlo, vybehnú na dráhu strážcovia letiska s trstenicami v rukách a hlasným pískaním na píšťalke vyháňajú všetkých z runwaye. Letecká premávka je tu až nečakané hustá a tak lietadlo, ktoré priletí do Lukly rýchlo vyhodí cestujúcich a batožinu na kamenistú plochu, naloží nový náklad a o desať minút už zahalené v oblakoch prachu vzlieta. Na letisku totiž niet miesta na zbytočné postávanie. Ak sú na letisku dve lietadlá, tretie už nemá kde pristáť.

Lietadlo, ktoré chce pristáť musí po prelete posledného horského chrbta zrazu prudko klesnúť do priepasti a trafiť na krátku pristávaciu dráhu. Ubrzdiť pristávajúce lietadlá na krátkej pristávacej dráhe sa dá aj vďaka tomu, že dráha nie je umiestnená na rovine, ale stúpa do kopca. Naopak pri odlete z Lukly zvažujúca sa dráha umožňuje lietadlám nabrať rýchlosť, aby stihli vzlietnuť ešte pred koncom dráhy. Za dráhou je už len hlbočina. Podľa bedekra tam odpočíva niekoľko vrakov lietadiel, ktorým sa nepodarilo včas vzlietnuť, ale radšej som sa tam nebol pozrieť.

Tak sme teda aj my preleteli posledný hrebeň a zrazu, bez výstrahy, sme začali prudko klesať na pristátie. Pilot nášho lietadla si asi myslel, že jedno z dvoch na letisku stojacich lietadiel mu v poslednej chvíli uvoľní plochu a bude môcť pristáť. Nič sa však nedialo a my sme stále klesali na obsadené letisko. Zdalo sa mi, že náš pilot stratil rozum, ak chce pristáť, pretože sa zákonite musíme rozdrúzgať o druhé lietadlo. Obzrel som sa na ostatných. Všetci boli bledí ako stena. Bledí boli vďaka tomu, že dvere k pilotovi boli otvorené a cez sklo pilótovej kabíny sme videli ten istý obraz ako on - rýchlo sa približujúce letištiatko. Už-už som sa prežehnával, keď tu zrazu začali motory lietadla príšerne revať, lietadlo sa postavilo na chvost a my sme vzlietli takmer kolmo hore. Nemôžem o sebe napísať, že by som bol práve abstinent. Priznávam, že párkrát mi už po alkoholickom záťahu nebolo práve najlepšie. Lenže to, čo prežíval môj žalúdok teraz to bola úplne osobitná kapitola utrpenia. Pilot sa rozhodol kvôli získaniu času urobiť nad letiskom okruh. V praxi to znamenalo, že sme krídlami lízali všetky okolo sa týčiace kopce a už–už sa zdalo, že nebudeme len lízať, ale aj baran - baran bucovať. Tŕpli sme od hrôzy. Našťastie kým sme urobili okruh, letisko sa uvoľnilo a my sme mohli na druhý pokus pristáť.

V tvári bledozelených, s rozbúrenými žalúdkami nás začali vyháňať z lietadla. Vypotácal som sa von. Ostrý horský vzduch a citlivý žalúdok spôsobili, že som sa musel oprieť o trup lietadla, na ktorom sa skvel hrdý nápis Air Lumbini. Po návrate z Lukly som sa dočítal, že Lumbini je posvätné miesto vo východnom Nepále, kde sa pred viac ako dvomi a pol tisíckami rokov narodil Siddhártha Gautama (Buddha). Až vtedy som pochopil, ktože to bdel nad našim pristátím.

 

Útok na letisko v Lukle

O štyri roky neskôr, práve v čase, keď som silno uvažoval o návrate do Nepálu, som sa z internetu dozvedel, že maoistickí povstalci, ktorí sa znovu zaktivizovali po tom, čo nepálsky korunný princ Dipendra zastrelil svojich rodičov a súrodencov a potom sa pokúsil o samovraždu, prepadli spomínané letisko v Lukle. Podľa novinovej správy zničili letiskovú vežu a pristávaciu dráhu takým spôsobom, že letisko je vyradené z prevádzky. Nuž netuším, čo tam maoisti vyvádzali, ale neviem si dosť dobre predstaviť ako sa dá zničiť niečo, čo v podstate nejestvovalo (letisková veža), respektíve ako sa dá zničiť niečo (pristávacia dráha) čo zničeným dojmom odjakživa pôsobilo.              

 

Timpa

V Lukle na letisku sa po celý deň ponevierajú desiatky Nepálcov, ale aj Nepáliek čakajúcich na trekárov s úmyslom ponúknuť sa im do služieb ako nosiči. Svalnaté a šľachovité hnedasté telá poobliekané do zmesi rôznorodých ufúľaných oblečení, ktoré tu ponechávali predchádzajúce výpravy, sú pripravené na svojich chrbtoch v typických prútených košoch povynášať trekárom do hôr kopu potrebných i nepotrebných vecí. Ubytovali sme sa v Yeti Lodgi. Lodge je výraz z angličtiny a znamená čosi ako ubytovňa, či zrub. Kvalita týchto lodgí je veľmi rozdielna. Pohybuje sa od úrovne jednoduchých, skutočne len z dreva zbitých domcov až po pevné kamenné domy s vybavením blížiacim sa k slušnej hotelovej úrovni. S rozmáhajúcim sa turistickým ruchom sa stále viac rozširujú v dolinách práve tieto „honosné„ stavby. Ale zatiaľ častejšie a mne sympatickejšie sú tie najjednoduchšie lodge. Šéfkou v Yeti lodge je žena. Hovorí sa jej Didi.

Timpa bol zo všetkých uchádzačov o nosenie ten najmenší. Ktosi tvrdil, že Didi nám ho dohodila len preto, že jej ho bolo ľúto, pretože takého malého nikto za nosiča nechcel. Ale pravda je možno taká, že ostatní väčší a silnejší boli aj drahší. Ktosi dokonca o Timpovi neúctivo tvrdil, že je mentálne zaostalý. To sa dalo dosť ťažko zistiť, pretože Timpa inak ako po svojom rozprávať nevedel. Nemyslím si, že to bola pravda. Timpa sa síce stále usmieval od ucha k uchu, ale nebolo to slaboduché usmievanie sa. Bol to jeho prejav priateľstva a dobrosrdečnosti, jediný, aký vedel kvôli rečovej bariére prejaviť. Bol to úsmev človeka, ktorý vie.

Očividne nepatril k nosičskej smotánke, ale nezdalo sa, že by ho to trápilo. Na konci každej etapy, keď sme sa ubytovali v lodgi, sa chvíľu ponevieral po okolí. Vyčkával, či nebudeme ešte od neho niečo chcieť a možno tiež trochu z vypočítavosti, lebo tušil, že ho pozveme, keď už nie na nejaké nenáročné domorodé jedlo, tak aspoň na pohár čangu, čo je nepálske domorodé pivo, alebo na rakši, čo je zase domorodá pálenka z ryže.

Jedlo i pijatika bola v lodgiach pomerne lacná a tak sme Timpovi vždy objednali a on vďačne prijal, neopakovateľne sa usmievajúc od ucha k uchu. Keď sa zotmelo, nenápadne sa niekam vytratil a vlastne ani neviem kde spával. Ktosi tvrdil, že spolu s nosičmi iných skupín spával v stodolách, ktoré prináležali k lodgeam. Iní zase tvrdili, že keď sa zotmelo poľahky vybehol cez kopec do priľahlého údolia a prespal u známych, či rodiny.

Timpa mal obuté roztrhané tenisky, z ktorých mu trčali palce. Nijako ho to však nehendikepovalo a statočne šliapal s nami. Nijako ho nehendikapovalo ani to, že s pribúdajúcimi metrami dosiahnutej nadmorskej výšky si členovia našej skupiny odkladali stále viac vecí do jeho vaku. Vak stále priberal na objeme a pomaly bol väčší ako Timpa. Sám som na začiatku našej cesty vložil do jeho vaku len liter vody, ktorú som kúpil v Lukle. Umelohmotná fľaša sa však prederavila už na začiatku prvej etapy pochodu a začala máčať obsah vaku i Timpu. Radšej som fľašu vybral a vypil a Timpovi som už do konca treku do Everest base campu nedal nič svoje niesť.

Na druhý deň po výstupe na Kala Pattar a po návšteve Everest base campu začalo husto snežiť. Rýchlo sme opúšťali Gorak shep, lebo sme tam nechceli uviaznuť a premeškať čas vyhradený na výstup na „našu„ šesťtisícovku - Mera peak.

Timpa si naložil na chrbát obrovský vak a s veselým úsmevom cupital dolu údolím, hoci mu v premočených plátenných teniskách s vytŕčajúcimi palcami musela byť poriadna zima. Vtedy som sa rozhodol, že keď sa vrátime do Lukly, usporiadam zbierku a kúpime Timpovi topánky. S myšlienkou som oboznámil aj slovenskú časť výpravy a všetci bez výhrad súhlasili. Česká časť tiež nebola proti, ale ich ochota s približujúcou sa Luklou postupne mizla do stratena. Nakoniec sme mu nekúpili nič, čo ma dodnes mrzí. Je to jeden z dôvodov prečo by som sa ešte raz rád do Himaláji pozrel a Timpovi priniesol fotky a tenisky. Neviem či to stihnem. Odhadnúť Timpov vek si nikto netrúfal. Smutnou skutočnosťou však je, že priemerná dĺžka života mužov v Nepále je 58 rokov. A on pokojne mohol mať päťdesiat. Ale aj tridsať.

 

Čang, rakši, dalbat, momo, čapátí a iné laxatívne vyzerajúce poživatiny...

Keď som už spomínal v súvislosti s Timpom čang, tak by som mal asi vysvetliť o čo ide.

Čang je miestny nápoj zo skvasenej ryže, kukurice, jačmeňa alebo prosa. Chuťou sa podobá burčiaku zmiešanému s kozím mliekom a grapefruitovou šťavou. Alebo čomukoľvek inému. Jeho chuť je vždy trochu iná. Obsahuje síce len malé množstvo alkoholu, ale vo väčšom množstve „funguje„. Podľa druhu základnej suroviny má bielu alebo žltkavú farbu. Môže sa vám stať, že po prvom opatrnom hlte si poviete, že sa čang rozhodne nedá piť. Ale dá sa! Najmä ak sa vám minuli zásoby piva, či slivovice dovezenej z domova.

Rakši je priezračná biela pálenka obsahujúca ražový alebo pšeničný lieh. Majú ju všade, to znamená, že ju vyrába takmer každý. Nech už to vaše rakši vyrobil ten najlepší nepálsky rakšimajster, jedna vlastnosť je pre všetky rakši spoločná - nevonia príliš lákavo.

Dal Baht je nepálske národné jedlo. Pozostáva z varenej ryže, šošovicovej polievky a akejsi ostrej zeleninovej omáčky so zemiakmi. Polievka je určená na to, aby ste si ňou postupne polievali suchú ryžu. Ak vám však v lodgi zabudli (samozrejme len úplnou náhodou) priniesť lyžicu, respektíve ste tú vlastnú stratili, môžete postupovať ako niektorí domáci konzumenti – celú polievku vlejete do ryže naraz a nepotrebujete lyžicu. Jedlo vkladáte do úst rukami. Sympatické na tomto jedle je aj to, že keď si ho objednáte, tak vám pridávajú dokiaľ vládzete.

Momo sú varené, menej často vyprážané, cestovinové taštičky. Môžu byť buď väčšie a vtedy jedna taštička predstavuje celú porciu, alebo menšie, ktorých sa do porcie zmestí aj šesť. Plnené sú zeleninou, vajcom, syrom, alebo kuracím mäsom...

Čapatí sú placky pripravované z mletého obilia zmiešaného s mliekom, čajom alebou vodou. A ak cesto miesi jedno z večne usoplených nepálskych detí, tak často aj so sopľom.

Lodge profitujú z ponuky ubytovania a najmä z predaja tradičných nepálskych jedál vyrábaných z vlastných zdrojov. Obyvatelia osád sa preto v letnom období intenzívne venujú svojim terasovitým políčkam, aby vypestovali dosť potravín nielen pre seba ale aj pre trekárov. A tých navštívi národný park Sagarmatha každý rok okolo 20 000. Nevyhnutným, predpokladom uživenia toľkých hladných krkov je zväčšenie rozlohy políčok. Najväčším problémom je však palivové drevo. Bez neho sa nijaká začmudená nepálska kuchyňa nezaobíde.

Vo vyšších polohách, kde je dreva menej, respektíve, kde ho už niet, sa využíva ako palivo sušený jačí trus. Ten ale nemá potrebnú výhrevnosť a nie je ho dosť. Lesy v okolí osád sú už celkom vyrúbané a drevo treba nosiť z väčších vzdialeností. Na úzkych horských cestičkách často možno stretnúť ženy, ale aj deti s veľkým nákladom dreva na chrbte. Na rúbaniskách následne dochádza k pôdnej erózii, ba niekde až k zosuvom pôdy, ktoré často so sebou zoberú aj kus krkolomne vedenej cestičky v strmom horskom svahu.

Drevo sa však nepoužíva len na varenie, ale aj na „výrobu„ hot shower pre rozmaznaných turistov. Hot shower je rovnaký odžub ako hot dog. Hot dog sa tvári, že si ním kvalitne zaženiete hlad a hot shower sa v Nepále tvári, že si ním efektívne odstránite špinu z tela. Najdôležitejšiu súčasť zariadenia s názvom Hot shower tvorí obyčajný starý naftový sud umiestnený na drevenej konštrukcii nad vašou hlavou. Je v ňom vyvŕtaný otvor alebo z neho vedie hadička a z tej hadičky po troche kvapká teplá voda, ktorá však má ďaleko k hot. Kvôli jednému sudu teplej vody domáci spália aj polovicu stromu. Iste, nie je príjemné ponevierať sa po Himalájach 3-5 týždňov bez sprchy. Ale tam sa to – ďaleko od civilizácie - znesie. Horšie by bolo, ak by ste sa takto hygienicky nezaopatrený mali zúčastniť na slávnostnom vyhlásení výsledkov súťaže Asociácie podnikateľov voňavkárskeho priemyslu o parfum roka. Umyť sa však dá aj v potoku, hoci voda v himalájskych bystrinách je poriadne studená.

Podľa môjho názoru, ten kto sa ide do Himaláji osprchovať, ten tam nemá čo hľadať! Ten si pomýlil cieľ cesty! Ten prispieva k vytváraniu začarovaného kruhu: turistický ruch prináša chudobnému Nepálu značnú časť príjmov a zároveň spôsobuje vážne ekologické problémy.

 

Lukla-Gorak shep

Z Lukly vedie tradičná trekkingová trasa do Namche Bazaru, prípadne až do základného tábora pod Everestom.

Kúsok nad Luklou, čo je osada asi s päťdesiatkou kamenných domov, je výskyt trekárov na 1 km2 pomerne vysoký. Ale čím ďalej a najmä čím vyššie od Lukly, trekárov ubúda. Nie každý je ochotný vydávať zo seba toľkú telesnú námahu aká sa od nie príliš trénovaného návštevníka vyžaduje a nie každý dobre znáša stúpajúcu nadmorskú výšku.

Prvé problémy s výškou väčšinou nastupujú v  legendárnom Namche Bazare, tradičnom východiskovom bode minulých everestských expedícií. Prejavujú sa únavou, bolesťami hlavy, zvracaním, prípadne až stratou orientačných schopností. Najvhodnejší liek na túto chorobu je prenocovanie v nižšej výške a na druhý deň návrat na pôvodnú výšku.

Namche Bazar sa nachádza v nadmorskej výške 3 440 metrov. Domy sú umiestnené v polkruhovitých terasách a dívajú sa akoby z obrovského auditória dolu k malej bielej stupe.

Povestný je miestny bazár, kde Tibeťania ilegálne prekračujúci čínsko - nepálsku hranicu cez sedlo Nangpa La, ponúkajú svoje folkloristické predmety. Kúpiť, a pomerne lacno, tu však možno aj kompletné horolezecké vybavenie.

Namche Bazar je dnes už elektrifikovaný, pravda za cenu, že palivo pre miestny generátor vynášajú nosiči v päťdesiatlitrových bandaskách na chrbte z Lukly.

Do poslednej osady Gorak shep v závere doliny Khumbu už nedorazia všetci trekári. Možno i preto tu zatiaľ nevyrástlo mestečko plné lodgí. Nachádzajú sa tu len dva domce, v ktorých možno prespať.

 

Horská služba po nepálsky

Ako som už spomínal na inom mieste, v prípade zdravotných problémov spoliehať sa na záchrannú akciu pomocou vrtuľníka je veľmi iluzórne. Prvou prekážkou je skutočnosť, že motivovať tamojších pilotov k vzlietnutiu si vyžaduje položiť na drevo 3 000 USD. Nuž a kto nosí vo vrecku len tak takúto sumu? A ak by sa aj nejakou čírou náhodou potrebná čiastka ocitla vo vašom vrecku a vy by ste boli ochotný premiestniť ju do pilotovho vrecka, stále nie je isté, či sa ten bude unúvať, ak mu v rovnaký okamih partia Amíkov za oblet Everestu ponúkne viac.

Tritisíc dolárov je asi veľa aj pre Japoncov. Usudzujem tak podľa toho, že tesne pod Namche Bazarom som zazrel svižným krokom zostupovať šľachovitého nosiča, ktorý mal na chrbte tradičný prútený kôš, pomocou ktorého robia nosiči vynášky. Kôš si nosič pomocou popruhu upevňuje na hlave, presnejšie na čele a celú váhu nákladu teda nesie hlava. I tento nosič mal kôš upevnený podobne a podľa jeho svižnej chôdze a pospevovania si do kroku som usúdil, že znáša dole asi len nejaké prázdne bandasky alebo čosi ľahké. Až keď sme sa míňali a ja som sa za ním obzrel, videl som, že v koši sedí dospelý Japonec a zaberá toľko miesta, že by sa tam zmestili ešte ďalší dvaja. Von mu trčala len hlava. Neviem či ho postihla akútna horská choroba, alebo si len zaplatil takýto taxík, ale povedal som si, že keby som sa mal dole dostávať takýmto dehonestujúcim spôsobom, tak to tam radšej v obklopení tých nádherných hôr dodýcham.

 

Vstup do Sagarmatha National parku stráži vojenská posádka. V kancelárii národného parku majú pochopenie pre vaše namáhavé funenie s ťažkým nákladom na chrbte a ústretovo vás odľahčia - o 1000 rupií vstupného.

Kúsok za bránou parku sa nachádza sútok Dúdh Kosi a Bhote Kosi. Prekonať ho možno po moste zavesenom vysoko nad riekou. Nie je to už most z lián, aké popisuje klasická horolezecká literatúra z čias veľkých legendárnych expedícií. Celý most visí na pomerne dôveryhodne vyzerajúcich oceľových lanách. Napriek tomu sa hojdá nevypočítateľne ako príjmy slovenského štátneho rozpočtu. Slabším povahám sa odporúča 60 minút pred prekonaním mosta preventívne aplikovať 1 tbl. Kinedrylu.

 

 

Thyangboche

V Thyangboche sa ubytovávame v lodgi hneď oproti povestnému kláštoru. Pred vstupom do kláštora sa návštevník musí vyzuť a topánky nechať pred vchodom. Chvíľu sme zauvažovali, či toto nie je jedna forma dodavateľsko - odberateľských vzťahov umožňujúcich fungovanie obchodu s horolezeckou obuvou na neďalekom trhu v Namche Bazare, ale potom nás premklo kláštorné duchovno a viera v morálnu čistotu ľudí.

Z kláštora, v ktorom vdychujete vôňu aromatických tyčiniek, počúvate monotónne mrmlavé modlenie holohlavých mníchov a obdivujete zlatého Buddhu a nástenné maľby, vychádzate ako úplne iný človek. Premkne vás všeobjímajúca viera v dobro na svete a zrazu zistíte, že niektoré veci, o ktorých ste si doteraz mysleli, že sú podstatné, takými vôbec nie sú. Vieru v dobro vo vás umocní aj fakt, že vaše zánovné wibramky sa nachádzajú presne na tom istom mieste, kde ste ich zanechali. Pretože dobré topánky sú v Himalájach jednou z vecí životne podstatných.

Kláštor založil pred asi 350 rokmi tibetský láma, ktorého odtlačky nôh sa nachádzajú pred vchodom.

Interiér kláštora je nádherne a najmä pestro zdobený. Všetkému dominuje veľká socha Budhu.

Na bokoch miestností sa nachádzajú poličky, či skôr priehradky na staré náboženské spisy. Žiaľ všetky pred niekoľkými rokmi zhoreli pri požiari kláštora. Budovu sa podarilo za pomoci miestnych remeselníkov i príspevkov z celého sveta rekonštruovať, spisy však už nikto nenahradí. Vďaka rekonštrukcii má dnes kláštor zvláštnu vymoženosť, v tomto kraji vonkoncom nie obvyklú - malú vodnú elektrárničku, ktorá kláštor zásobuje elektrikou.

Po návšteve kláštora sa v lodgi zoznamujeme so Slovinkou, ktorá patrí k horolezeckej výprave táboriacej pod Lhotse. Tu však bola úplne sama a ústretovo usmievavá. V blízkosti kláštora, okolo ktorého bolo zreteľne cítiť husté duchovno si chlapi z našej výpravy zrazu uvedomili aj husté telesno. V neskorý večer sa Andrej so Slovinkou vytratil kdesi do tmy a s víťazným úsmevom na tvári sa vrátil až ráno. Ale čo naozaj bolo schované za jeho úsmevom, to vedia len bohovia...

  

Gorak shep

Gorak shep je posledná osada v údolí Khumbu. Tvoria ju dva kamenné domčeky obohnané múrom z mierne otesaných kameňov poukladaných na seba bez akéhokoľvek spojiva.

A aj tieto domčeky vraj nie sú trvalo obývané. Život v nich pulzuje len počas sezóny – teda mimo obdobia monzúnov. Slúžia ako ubytovne a vývarovne pre trekárov. Trekárov tu už síce nie je veľa, ale domce nie sú veľké. Nečudo, že prvé čo treba urobiť po príchode do Gorak shepu, je obsadiť si niektorú z postelí. V rámci racionalizácie sú poschodové. Za druhú najdôležitejšiu vec väčšina trekárov považuje prebojovať sa k okrúhlej dymiacej piecke stojacej uprostred miestnosti, na ktorej sa večne varí voda. Piecka je jediný zdroj tepla v lodgi. Treba sa zohriať a prípadne vysušiť svoje prepotené a premočené oblečenie.

Okolo piecky, v ktorej sa kúri výhradne jačím trusom, visí pestrá zmeska ponožiek a ak ste cestovali do Himalájí s cieľom nadýchať sa krištáľovo čistého sviežeho horského vzduchu, tak ste sa rozhodli správne. Akurát musíte vyjsť pred lodge. Vnútri je vzduch ťažký nielen od ponožiek, ale aj od čmudiacej rúry prepúšťajúcej dym z piecky. Voda na piecke sa nestačí zohrievať, všetci sa usilujú doplniť vypotenú tekutinu čajom. Vo výške 5 288 metrov je už dosť dôležité dbať na správny pitný režim. Čaj tu podávajú, tak ako vo všetkých lodgiach, vo veľkých, kvetmi pomaľovaných dvojlitrových termoskách. Aby sme zachovali náš pitný režim na doterajšej kvalitatívnej a kvantitatívnej úrovni kupujeme od didi plaskačku miestneho Kukri rumu. Kukri je inak pomenovanie pre typický nepálský zahnutý nôž a tak nečudo, že Kukri rum reže ako kukri. Ale k čaju sa hodí.

Mám zapálené priedušky. Lepšie sa mi dýcha vonku ako v domci prepchatom rôznymi výparmi. Pred spánkom sa radšej oblečiem a idem von nadýchať sa čistého vzduchu. A dobre som urobil, pretože 7879 metrov vysoká snehom zasypaná Nuptse týčiaca sa za lodgou sa premenila v posledných slnečných lúčoch toho dňa na nádherný oranžovo svietiaci kužeľ - vďačný objekt pre fotoaparát.

Naopak Kala Pattar – päťtisícovka, ktorá nás čaká zajtra je už ponorená v tme, len za ňou sa z tmy belie nádherný kužeľ Pumori 7145 m. n. m.

 

Sex v 5 288 m. n. m.?

Ležím na posteli a pokúšam sa zaspať. Akosi sa mi to nedarí. Bývame spoločne so Šerpami, ktorí pri svetle petrolejky hrajú do noci karty, výdatne chrchlú a pľujú na zem. Ale aj keď konečne zaľahnú, spánok stále neprichádza. Ťažko sa mi dýcha nielen kvôli päťtisícovej výške, ale aj kvôli bronchitíde. Nosové kvapky bližšie nešpecifikovaného výrobcu (špecifikoval by som, len ak by chcel sponzorovať vydanie tejto knihy) mi prinášajú chvíľkovú úľavu. Mnohí sú na tom asi podobne. Z tmy počujem pokašliavanie, posmrkávanie, nespokojné prevaľovanie sa a sem-tam i chrapot. Pod chvíľkou usínam, ale vzápätí sa zobúdzam s panickým pocitom, že sa zadusím. Tu a tam niekto slepo hmatkajúc hľadá cestu von, pretože vypité litre čaju sa ozývajú.

Chvalabohu opäť na mňa idú driemoty. Znovu však precitnem, pretože od vedľajšej postele ku mne dolieha tichý hovor. Stojí tam syn majiteľky lodge so svojou mladou, asi osemnásťročnou sestrou a nalieha na akéhosi trekára:

„Nechceš? Naozaj nechceš? Dobrá cena!„

Zbystrím pozornosť. Zvedavosť je mrcha vlastnosť, ale nedá mi pokoja, čo môže byť predmetom takéhoto nočného obchodu.

„Moja sestra je pekná! A urobí ti, čo len budeš chcieť!

Trekár prekvapene, (teda aspoň ja si myslím, že prekvapene) hľadí na súrodeneckú dvojicu. Ale pokojne je možné, že aj zvažuje ponuku. V miestnosti je teraz príliš veľká tma na to, aby sa dali zodpovedne posúdiť bratove slová o sestrinej kráse. Našťastie všimol som si ju ešte za svetla. Je skutočne pekná. Teda na miestne podmienky. Zo všetkých domorodých žien nachádzajúcich sa v Gorak shepe je suverénne najkrajšia. Sú tu tri.

„Nechceš sex? Nechceš sestru? Je lacná! Stačí, ak dáš dva balíčky leukoplastu... „ nalieha hlas.

Obchod sa nakoniec neuskutočnil. Pravdupovediac, ani si neviem dosť dobre predstaviť, kde by sa tá transakcia mala uskutočniť. Vonku je v noci taká treskúca zima, že akýkoľvek pokus by musel zákonite skončiť fiaskom. Raz darmo, pri –20oC sa niektoré veci hľadajú len veľmi ťažko. Napríklad tu nenájdete vtáka s odborným názvom Pavo cristatus, hoci páv korunkatý (lebo o toho ide) je najveľkolepejším vtákom žijúcim na juhu Nepálu v Kráľovskom národnom parku Chitwan. A uskutočniť transakciu dnu? Medzi všetkými tými chrchľajúcimi a nepokojne sa prehadzujúcimi ľuďmi?

Isté je, že od tých čias nosím so sebou na každú dlhšiu cestu dva až tri balíčky leukoplastu. Nikto nevie, kedy sa môže zísť. Veď moja manželka pri štopkaní ponožiek vždy nadáva, že mám nefyziologicky tvarované nohy, ktoré nielenže ničia kvantá ponožiek, ale sú vždy aj samý pľuzgier.

 

Výstup na Kala Pattar

Na druhý deň vyrážame na Kala Pattar. Cestovky často lákajú klientov magickou vetou: uskutočníme výstup na 5 545 metrov vysoký himalájsky vrchol Kala Pattar. Nuž keď tam vyleziete, pre mnohých to bude skutočne osobný výškový rekord, ale pocit z udatného pokorenia himalájskeho velikána nezískate. Kala Pattar je nevýrazná vyvýšenina kúsok cesty od lodgi v Gorak shepe. Vyzerá skôr ako trošku väčšia ľadovcová moréna než ozajstný vrchol. Svojim pravidelným kužeľovým tvarom vzbudzuje dojem sopky. Za Kala Pattarom sa týči snehobiely ostrý kužeľ Pumori 7 161 m. n. m. a keď fotoaparátom zvečníte oba tieto vrcholy tak, aby boli umiestnené na jednom obrázku – nezasnežený Kala Pattar v susedstve vznešenej Pumori vyzerá len ako akási terénna prekážka na ceste k sedemtisícovke.

Na vrchol Kala Pattaru vedie viacero vyšliapaných ciest. Isté je, že sa v tejto nadmorskej výške pri zdolávaní Kala Pattaru poriadne zadýchate, ale za dve hodiny ste pohodlne na vrchole.

Odmenou za námahu je pekný výhľad na záver doliny Khumbu i na vrchol Pumori. V snehovom poli osudnej sedemtisícovky sme ďalekohľadom rozoznali opustený stan, ktorý údajne patril nešťastnej nitrianskej výprave.

Veselší pohľad z Kala Pattaru sa naskytá opačným smerom. Tróni tam kráľovná všetkých hôr – Čomolungma. Jej Veličenstvo však možno vidieť len vtedy, ak práve dáva audienciu. A protokolárne záležitosti Jej Veličenstva vybavuje vrtkavý komorník s menom Počasie. Mne však bolo dopriate. Priamo oproti sebe vidím divoké ľadové zrázy Nuptse 7 879 m. n. m. Až vľavo od nich, trochu v úzadí, sa vypína Čomolungma. Z jej vrcholku sa zdvíha vždy prítomný snehový závoj. Dolné partie najvyššej hory sú ukryté za predvrcholom a Nuptse.

Klasická výstupová cesta na Everest vedie ľadopádom Khumbu do Južného sedla a potom po Južnom hrebeni na vrchol. Z ľadopádu však vidno len jeho spodnú časť.

 

Na severe vidno snehový Lingtren 6 697 m. n. m., z ktorého sa tiahne ostrý hrebeň na predvrchol. Po ňom vedie hranica s Čínou. Hneď za ňou sa vypína majestátny Changtse 7 550 m. n. m. Za Nuptse opatrne vykukuje kúsok Lhotse 8 501 m. n. m. Južným smerom možno pozorovať množstvo šesťtisícoviek, ktorým dominuje pyšný a fotogenický Ama Dablam 6 856 m. n. m. pripomínajúci švajčiarsky Matterhorn. 

Je to úžasná panoráma, ktorú nemožno opísať slovami.

Treba to vidieť.

Zažiť!

Vdychovať a cítiť.

A vyfotiť!

To sa mi už celkom nevydarilo – fotoaparát som vytiahol až keď začala klesať oblačnosť.

Vlastne ten Everest ani nemám poriadne vyfotený...

 

 

Nie je vlajka ako vlajka

Na vrchole Kala Pattaru povieva množstvo pestrofarebných budhistických modlitebných vlajočiek, ktoré tu porozvešali Šerpovia. Vlnia sa v poryvoch vetra a vydávajú pleskotavý zvuk. Zariadené je to tu tak, že každé jedno zavlnenie vlajky znamená vyslanie jednej modlitby. Atmosféra je nabitá modlitbami a duchovnom.

Trepotajúce sa budhistické modlitebné vlajočky nachádzajúce sa v takmer panenskej prírode, ďaleko od politicky motivovaných prvomájových či iných vlajkosláv, ďaleko od firemných komerčných vlajkosláv, ďaleko od čistých i nečistých biznisov a od mediálne motivovaného masového šialenstva vzbudzujú čosi celkom iné...

Ťažko to opísať.

S každým ďalším zatrepotaním cítite ako hustne atmosféra. Je plná zbožnej úcty, dobra, priateľstva, prajnosti, nekonfliktnosti a krásy.

Dodáva energiu.

Aspoň mne táto atmosféra v horách vždy dodá omnoho viac energie ako tá najlepšia Duraccelka s predĺženým účinkom.

 

Nenápadná skala pod Everestom

Základný tábor pod Everestom vo mne nezanechal nijaký zvláštny dojem. Okrem toho neporiadku navôkol.

Bol plný ambicióznych skúsených horolezcov aj horolezcov rýchlokvasených, ktorí si vystúp za pomoci horských vodcov môžu dovoliť zaplatiť. Od svojich vodcov očakávajú, že ich na vrchol vyvlečú za každých okolností. Vďaka svojim peniazom sa stávajú istými horelezcami, ale veľmi neistými dolelezcami.

 

Nie ďaleko od base campu sa týči nenápadná skala. Nie je vyššia ako desať metrov - nič v porovnaní s Everestom. Bezvýznamná skala pre tých, čo nechcú počúvať. Významná pre načúvajúcich, pre tých, ktorí chcú, aby sa o nich hovorilo, že sú dobrými horolezcami. Lebo dobrý horolezec je starý horolezec. Na skale sú vyryté mená mnohých dobyvateľov Everestu, ktorí sa staroby nedožili.

V strede skaly sú vedľa seba voľne položené dve ploché kamenné dosky s vyrytými menami. Na jednej je vyryté meno Jozefa Psotku, na druhom mená: D. Becík, P. Božík, J. Jaško a J. Just. Skúsený Psotka zahynul pri zostupe, po tom ako sa mu 15. 10. 1984 na vrchol Everestu podarilo vyliezť juhozápadnou stenou Poľskou cestou expedičným štýlom spolu so Z. Demjánom a Šerpom Ang Ritom.

Štvorica špičkových slovenských horolezcov z druhej pamätnej dosky, ktorá liezla na Everest alpským štýlom jednou z najťažších ciest v juhozápadnej stene – Boningtonovou, zahynula po Justovom výstupe na vrchol v silnej víchrici pri zostupe.

J. Psotka

 

Dobrý horolezec je starý horolezec

Cestou z everestského base campu sme sa zastavili v základnom tábore slovinských horolezcov. Naša návšteva im prišla vhod. Počasie sa kazilo, na kopci sa podnikať nedalo a my sme pre nich predstavovali rozptýlenie v otravnom čakaní na zlepšenie počasia. Pohostili nás čajom i páleným, zahrali na ústnu harmoniku, my sme priniesli sušené ovocie a zaspievali. O čo viac nám chýbali školené hlasy, o to viac u Slovincov zrejme absentoval hudobný sluch. Iba tak je možné, že všetci sme sa tvárili šťastne.

Tvárili sme sa šťastne hoci boli to práve Slovinci, ktorí zachraňovali nešťastnú nitriansku výpravu na Pumori. Potvrdili nám, že červený stan, ktorý sme videli z vrcholu Kala Pattaru v snehovom poli na Pumori naozaj patril Nitrančanom. Zniesť dole ho už nemá kto. Ako výstražná červená bodka bude svietiť na ďalších ambicióznych dobyvateľom Pumori dovtedy, kým ho víchrica nesfúkne kamsi do Tibetu.

Slovinci síce asistovali pri záchrannej akcii, ale na ich cieľoch a ambíciách smutný zážitok stopy nezanechal a ani ich nezmenil. Naďalej majú v úmysle aklimatizačne vyliezť na Pumori a potom naostro na Nuptse. Vedie ich známy a skúsený slovinský horolezec Tomaž Humar.

Zdá sa, že tak ako kolobeh vody aj kolobeh horolezcov v prírode je nekonečný.

 

O pár dní po našej návšteve v slovinskom base campe uskutočnili Tomaž Humar a Janez Jeglič alpským štýlom prvovýstup západnou stenou na vrchol Nuptse 7 742 m. n. m. Pri návrate poryv víchrice sfúkol Jegliča z hrebeňa a Humar sa vrátil do základného tábora sám.

J. Jeglič

 

 

 

 

"Väčšina čajok sa neunúva naučiť ani len základnú abecedu lietania. Stačí im, keď dokážu vzlietnuť nad more za potravou a vrátiť sa na breh s plným žalúdkom. Ani im nezíde na um, žeby sa mohli zdokonaľovať v lietaní. Ale čajka, o ktorej je tento príbeh, sa väčšmi zaujímala o lietanie než o jedlo. Lietanie miloval Jonathan nadovšetko.

Bolo mu jasné, že za takýto spôsob myslenia nebude u čajok obľúbený. Ani jeho rodičia neboli ktovieako nadšení, že Jonathan celé dni, od svitu do mrku, trávi osamote a nacvičuje nízky vodorovný let."

                                                                                                                  Richard Bach: Čajka Jonathan Livingston

 

"Čajka Jonathan žila od toho dňa na mieste, ktoré sa nazývalo Ďaleké útesy. Samota ju nezarmucovala, skôr ju trápilo, že ostatné čajky odmietli nádheru života, ktorú poskytuje dokonalé lietanie; odmietli totiž otvoriť oči a vidieť."

                                                                                                            Richard Bach: Čajka Jonathan Livingston

 

"Som príliš inteligentný na to, aby som mohol byť šťastný."

 Anonym

"Je krajina bláznov, kde každý blázon má svoj slnečný lúč."

                                                   Anonym

Kontakt

Pavol Fabian tibet1@azet.sk