Rakúsko

 

Rakúsko - prvý pokus

Prvý samostatný cestovateľský zážitok „sa mi udial„, koncom päťdesiatych rokov, keď som mal štyri mesiace. Môj večne roztržitý otec – žurnalista sa vybral, pravdepodobne donútený matkou, kočíkovať ma. Ako bolo pri prechádzkach jeho celoživotným zvykom, pohmkával si do kroku neidentifikovateľné pochodové piesne, napriek tomu, že ide o človeka totálne nemuzikálneho. Absolútny nesúlad rytmu piesne s tempom jeho krokov bol porovnateľný len s nesúladom medzi šoférovaním môjho kočíka a paragrafmi dopravnej vyhlášky hovoriacimi o nutnosti prispôsobiť v záujme bezpečnosti rýchlosť a štýl jazdy stavu a povahe vozovky. Otec nedbal na rytmus ani na bezpečnosť. Dozaista dumal o vhodnom texte novinového komentára k záverom práve sa konajúceho III. zjazdu Kórejskej strany práce[1]. V zamyslení nad kórejskými súdruhmi vždy posotil môj prútený kočík o kus vpred a keď sa zastavil, tak k nemu pomaly dokráčal.

Tak to robil opakovane, v ničím nerušených intervaloch až do chvíle, keď zrazu zistil, že nemá k čomu dokráčať. Akosi mu v tom zamyslení nedošlo, že sa so mnou prechádza po bratislavskom Starom moste, ktorý ako je známe, končí pomerne slušným svahom. Nie, nepadol som do Dunaja - to by ste dnes už tieto riadky nečítali. Alebo, v prípade dobrých plavebných vlastností môjho prúteného kočíka, predsa len čítali - ale v bulharčine.

Kočík nezadržateľne nabral na svahu rýchlosť a rútil sa smerom do Rakúska. Koncom päťdesiatych rokoch takýto smer nebol ideologicky vhodný - bolo jasné, že ma treba zastaviť. Nakoniec ma zastavili, našťastie, nie svištiace dávky pohraničníckych samopalov, ale obrubníkové kamene, na ktorých sa kočík prevrátil a ja som sa vysypal na cestu. Šťastnou zhodou okolností nešlo práve auto, ale niektorí ľudia odvtedy hovoria, že som uderený na hlavu.

Takýto denunciačný text tu o sebe zverejňujem len preto, aby ste sa včas mohli rozhodnúť, či tento text na pokračovanie chcete naozaj čítať aj v ďalších dňoch...

 

Anděl s ďáblem v těle

V základnej škole sme cestovali po cudzích krajinách na hodinách zemepisu s pánom učiteľom Františkom Kelem, neskorším významným (ak nie najvýznamnejším) slovenským cestovateľom.

Ak sa vo mne prebudila láska ku geografii a k cestovaniu, tak je to najmä jeho zásluha. Informácie o cudzích krajinách podával vo svojom výklade pútavo, ale nič mi tak do dnešných dní neutkvelo v pamätí, ako jeho reakcia, keď ho niektorý zo žiačikov neposlúchal.

Pán Kele začal najprv tichým, zaliečavým až anjelským hlasom: „Pekne sa správaš...„ a vzápätí bez výstrahy pokračoval hlasom dunivým až sa okenné tabule triasli a z ostatných tried vybiehali kolegovia - učitelia v domnienke, že Bratislavu zasiahla seizmická aktivita minimálne šiesteho stupňa podľa Richterovej stupnice:„...andela ti naháňam!„

Nuž mali sme možnosť nedávať pozor na jeho hodinách a neosvojiť si čo-to zo zemepisu?

 

Rakúsko – druhý pokus

Slavičín

Po maturite, ktorú som absolvoval na strednej škole v jednom krásnom meste na Morave - prezývanom hanácke Atény, nás čakal už len smutný rozchod. Vzhľadom na to, že išlo o internátnu školu s veľkým spádovým územím, jestvovala len minimálna šanca, že sa ešte niekedy uvidíme. Chceli sme to zakončiť nejako adekvátne. V sedemdesiatych rokoch sa cestovať von veľmi nedalo. Skôr sa len tak rôzne trampovalo, čundrovalo. Z fundovaných informácií tlačového orgánu KSS - Pravdy sme vedeli, že za západnými hranicami ČSSR zúri kriminalita, na uliciach západných metropolí hrozí, že vás prepadnú za bieleho dňa, čakajú tam celé húfy imperialistických agentov, špiónov a záškodníkov. A okrem toho by nás tam aj tak nikto ani nepustil.

A tak sme si vymysleli radšej cyklistickú túru z Brna na Lipno. Štyria chalani a tri dievčatá. Všetko by bolo fajn, až na to, že som nevlastnil bicykel. Prvý som si kúpil až ako tridsaťpäťročný a už som sa z neho netešil tak, ako by som sa bol mohol tešiť, ak by mi ho kúpili rodičia včas.

Dievčatá z našej partie mali kvalitné Favority – galúskače a dvaja chalani išli dokonca na mopede.

Napokon som si horko - ťažko zohnal bicykel.

Skladací.

Nič proti skladacím bicyklom. Do mesta sa hodia – poskladáte, dáte do kufra auta, skočíte na ňom na nákupy... Chyba skladacieho bicykla je v tom, že obvod jeho kolesa sa zmestí minimálne dvakrát do obvodu kolesa galuskovej Favoritky. Ak som chcel udržať tempo s pretekárskymi favoritkami našich dievčat, musel som šliapať dvakrát rýchlejšie. V praxi to znamenalo, že náhodný pozorovateľ môjho cyklistického výkonu, musel mať pocit, že sleduje trhavo zrýchlené pohyby nejakého cyklistu z grotesky Bustera Keatona. A už vôbec nespomínam, že dievčatá na svojich favoritkách mali navyše prehadzovačky a lepšie prekonávali kopcovitý terén. Tobôž nehovorím o vyrovnaní sa mopedu.

Skrátka namakal som sa ako kôň.

Ale čo by som neurobil, keď na Favoritke predo mnou s vlasmi nádherne rozviatymi vo vetre šliapala moja stredoškolská láska.

Cesta na Lipno viedla malebným juhomoravským a juhočeským pohraničím s rázovitými, bohom zabudnutými dedinkami. Scenériu sem tam kazila hliadková strážna veža pohraničnej stráže trčiaca ako štipec na bielizeň z ostnatého pletiva, ktorým bol obohnaný tábor socializmu.

Tretí deň cesty sme večer zamierili do lesa temnejúceho sa pri ceste s úmyslom utáboriť sa. Bez veľkého hľadania sme našli nádhernú voňavú mäkkú trávu, ktorá už len pri pomyslení na to, že do nej zložím svoje šliapaním zničené telo, vyvolávala rozkoš. Zosadli sme z bicyklov a začali rozťahovať celty a spacáky. V tmavnúcom lese zvoľna utíchali vtáky a príroda sa ukladala na noc. Tešili sme sa, ako si sadneme do kruhu k malému ohníku na pár gitarových akordov, na kradmé pohľady do očí cez modravý štipľavý dym stúpajúci z pahreby...

Zrazu sme začuli vrčanie motora a na lesnej ceste zbadali tmavú siluetu blížiaceho sa vozidla. Vzhľadom na stav lesnej cesty sa ten gazík približoval nerozumne rýchlo. Nebezpečne doskákal až k nám a z jeho korby začali vyskakovať pohraničníci s namierenými samopalmi. Zazneli rázne povely. Z dvoch strán nás pohotovo obkľúčili. Potom ten, čo sa mu v tme čosi lesklo na výložkách zvolal:

„Predložte občianske preukazy!“

Nebolo nám do smiechu. Nič sme síce neurobili, nemali sme sa čoho báť, svedomie sme mali čisté, ale ktovie... V tých časoch sa vravievalo, že pohraničníci základnej služby majú za zneškodneného narušiteľa štátnej hranice týždeň dovolenky. Základná vojenská služba vtedy trvala dva roky, opušťáky vojakom veľmi nerozdávali a vybrať sa domov skontrolovať opustenú frajerku túžil každý jeden z tých, čo teraz držali v rukách samopaly. Od opušťáku ich delilo len jemné stlačenie spúšte. Čo ak sa niektorému z nich zažiada ísť domov?

Našťastie – asi sa nežiadalo, ale spať sme v tom lesíku nemohli – nachádzali sme sa príliš blízko rakúskej hranice. Museli sme sa zbaliť a proti noci kamsi ísť. Kam, to nikto nevedel a ani pohraničníci nám neporadili, kde by sme mohli prespať bez toho, aby sme ohrozovali štátnu hranicu. Nakoniec sme zaliezli do lesa asi o päť kilometrov ďalej, dúfajúc, že sme sa už striasli ich kontroly. Zapaľovať oheň a hrať na gitaru však už nikomu v ten večer ani nenapadlo. Načo zbytočne na seba upozorňovať. Zaľahli sme a boli sme radi, že pohraničníci bdejú, kým my spíme. Boli sme radi, že nás strážia pred imperialistickými agentmi. Veď na tom západe vás môže každú chvíľu na ulici niekto prepadnúť so zbraňou v ruke...

 

Rakúsko – tretí pokus

Chápal som, že skúsení súdruhovia na čele štátu, ktorí zariadili, aby sme boli ostnatým drôtom, sem-tam napojeným na elektriku, chránení pred západom, vedia prečo... Chcel som to však vedieť aj ja. Hneď v nasledujúcom roku som podal žiadosť o devízový prísľub[2] na cestu do Rakúska. Podal som ju viac-menej z recesie. Vzhľadom na moje rodičovské zázemie, ktoré v šesťdesiatom ôsmom zradilo stranu, i na niektoré moje aktivity, som vôbec neočakával, že by mi prísľub dali. No dostal som ho až nečakane ľahko. Dodnes neviem prečo. Možno si mysleli, že ako syn nie dostatočne strane a vláde oddaných rodičov, na Západe zostanem a v republike bude o jedného revizionistu menej. Naozaj neviem. Tak ma to prekvapilo, že som nevedel, čo mám robiť. Vôbec som s tým nerátal. Nič som neplánoval. Ťažko som aj mohol takú cestu s niekym plánovať, keď účasť jednotlivých členov výpravy mal v rukách nejaký kádrovák v Štátnej bezpečnosti. Nemal som s kým ísť. Mohol som sa na to vykašľať alebo ísť sám. Samozrejme ma to lákalo - kto vie, či sa ešte niekedy naskytne taká šanca? Zvolil som druhú možnosť.

Presne určenú sumu dolárov na presne určený počet siedmich dní som si kúpil v Štátnej banke československej v kurze 1 USD: 7,20 Kčs. Nepamätám sa už, koľko tých dolárov bolo... V každom prípade išlo o sumu, ktorá vás neopravňovala sebavedomo odovzdať batožinu do rúk olivrejovaného chlapíka postávajúceho úctivo pred viedenským hotelom Sacher a hrdo vstúpiť dnu.

Aby bola cesta vôbec realizovateľná, rozhodol som sa jej väčšiu časť absolvovať stopom a spať pod širákom. Mal som vtedy devätnásť rokov, nijaké skúsenosti so samotárskym cestovaním a podľa toho to celé aj dopadlo. Aby som ušetril devízy, do Rakúska som sa vybral z Českých Budějovíc kam som sa mohol dostať za koruny a najmä som tam mohol zadarmo prespať u matkinej sestry.

Celý môj pobyt v Rakúsku sa tak zmenil na zúfalý autostop po trase Linz – Bratislava s adrenalínovo priloženým nožom na krku. Tým nožom bol imperatív včasného návratu vo vopred stanovenej lehote (mal som v úmysle hlásiť sa na vysokú školu a akékoľvek zdržanie návratu by si mohli súdruhovia vysvetľovať ako koketovanie s emigráciou spôsobené nepevnosťou mojej oddanosti socialistickej vlasti).

Cesta z Českých Budějovíc do Linzu bola komfortná. Medzinárodný vlak mal päť vagónov a okrem mňa v ňom cestovali v duchu vtedajších zvyklostí už len štyria ľudia - dvaja Česi a dvaja Gréci. Pre každého cestujúceho bol teda k dispozícii jeden vagón.

V pohraničnej stanici Dolní Dvořiště sa pomer vagón: cestujúci ďalej vylepšil v prospech cestujúcich. Dvaja Česi, ktorí cestovali s akousi olejomaľbou zabalenou v baliacom papieri, sa celý čas triasli, čo im na ich umelecký kontraband povedia colníci. Triasli sa zbytočne, pretože colníci im veľa nepovedali. Použili vlastne len tri oceľovo chladne vyrieknuté slová:

„Pojďte s námi.„

Odviedli ich a viac už nepriviedli späť.

Na mne sa pohraničníkom nepozdávalo, že na fotografii v pase nemám fúzy. Pretože na tvári som ich vraj mal. Ich označenie - fúzy, pre moje, devätnásťročné páperie bolo nepochopiteľne úctivé, ale mne - práve dospelému devätnásťročnému faganovi - to dodalo sebavedomie. Ale len do chvíle, kým mi neprehrabali obsah batoha takým štýlom, ako keď matka kontroluje druháčika, či má v batohu do školy v prírode pätoro ponožiek, tri vreckovky a šesť trenírok presne podľa rozpisu. Zrazu som sa opäť cítil ako malý chlapec.

Konečne vlak prepustili a parný rušeň pomaly vyrazil smerom k železnej opone. Na nárazníkoch rušňa na každej strane sedel jeden pohraničník so samopalom v pohotovostnej polohe. Pozorne sledoval okolie, aby do vlakovej súpravy štýlom Billyho the Kida nenaskočil potenciálny záujemca o emigráciu. Vlak išiel krokom a postupne prekonával niekoľko zátarás a plotov z ostnatého drôtu a iného pokožke príjemného materiálu.

Pri poslednej zátarase nás očakávali ďalší tzv. pozemní pohraničníci. Pohraničníci z nášho vlaku zoskákali dolu k tým pozemným. Ukázalo sa, že ich bolo viac, pretože podobne prilepení ako tí, na nárazníkoch rušňa, boli ešte ďalší na schodíkoch každého vagóna i na konci celého vláčika. Keď zoskočili, vláčik sa pohol a prešiel za posledný plot.

Boli sme v Rakúsku!

 

Po príchode do rakúskej pohraničnej stanice Summerau, nás čakal jeden jediný pacifisticky (teda bez zbrane) zaodetý colník a bez akejkoľvek kontroly nás pustil prestúpiť do lokálky smerujúcej do Linza.

 

Z Linzu som toho veľa nevidel. Stále pršalo. Viac ako Linz ma zaujímalo, kde budem v tom nečase pod širákom spať. Nocľah som našiel v opustenom rozostavanom dome za mestom.

Na Linz nemám šťastie. Ďalšia moja návšteva tohoto mesta sa udiala až po 20 rokoch. Obedoval som síce v akomsi fajnovom hoteli v samom centre na lineckom Hauptplatzi, ale z Linzu som opäť nevidel nič. Ako člen delegácie bratislavského primátora Kresánka, ktorý mal záujem o systém separácie odpadov v Linzi, som celý deň strávil prehliadkou lineckého smetiska. Ale zas na druhej strane – ktorý z množstva dnešných slovenských návštevníkov Linzu pozná mestské smetisko v Linzi lepšie ako ja?

 

Stopovať v tých časoch bolo veľmi príjemné. Mnohé autá zastavovali samé od seba. A nielenže zastavovali, ale ich šoféri ma aj pozývali stanovať k sebe domov. Jedna z prvých otázok vždy bola, či som Holanďan. Rakúsko v tých časoch prežívalo inváziu holandských stopárov podobnú invázii kobyliek. Keď som povedal, že som Slovák a nie Holanďan, vždy na mňa každý prekvapene vytreštil oči akoby som mal zelené tykadielka a za mnou parkovalo ufo. V roku 1975 stopujúci občan ČSSR – krajiny spoza železnej opony, bola riadna rarita. Podľa toho sa ku mne aj správali. Neviem koľko percent v ich ústretovosti tvorili sympatie pre tento spôsob cestovania a koľko pripadalo na charitatívny podtón ich reakcie: no čo už – pomôžeme nemajetnému chudákovi z komunistického lágra...

Pohostinnosť viedla až k takým situáciám, že keď som v Amstetene prechádzal s batohom na pleci okolo akéhosi hotela, vybehol odtiaľ vytešený tridsiatnik a pozval ma na pivo, či kolu ku stolu, pri ktorom už sedeli dve dievčatá. Pamätám sa ako ma to všetko vtedy prekvapovalo – dobrosrdečnosť ústretovosť, pohostinnosť. Nevedel som si to nijako vysvetliť. Dosť som sa nastopoval aj doma, ale hoci ma aj na Slovensku či v Čechách brali do auta celkom ochotne, predsa len ľudia mi pripadali viac uzavretí.

Keď som dorazil do Ennsu upútala ma jeho romantická krása. Enns je najstaršie rakúske mesto. Mestské výsady dostalo v roku 1212 (o 79 rokov skôr ako Bratislava). Na tvári tohto mestečka sa odzrkadľujú všetky veľké obdobia: keltské, rímske (bazilika Lorch), stredoveké, až po pôsobivé barokové fasády meštianskych domov na hlavnom námestí v Starom Meste. V zámku Ennsegg prenocoval aj Napoleon.

Všetko však prekonáva 60 metrov vysoká, uprostred Hlavného námestia voľne stojaca, mestská veža zo 16. storočia. Vydriapať sa po 156 schodoch sa oplatí. Výhľad je perfektný - odtiaľto si každý vandrovník môjho razenia môže veľmi dobre vytipovať v krajine okolo mesta vhodné trávnaté miesto na ďalšie zloženie hlavy na spánok.

Zleziem z veže, vydám sa vybraným smerom a cestou uvažujem o Napoleonovi. Ľahko sa mu zháňal v Ennse nocľah – stačilo zaklopať na ktorékoľvek dvere. Odmietli by ste tohoto, čo aj postavou malého chlapíka, ktorému za chrbtom stoja stovky po zuby ozbrojených vojakov?

Vypytujem sa miestnych, či sa nenachádza niekde nablízku kemp, ale všetci krútia hlavou. Za mestečkom sa začína vlniť sympatická pahorkatina so sviežou trávou, ako stvorená na nocľah pod širákom. Opäť sa pri mne zastaví auto a mladík za volantom sa ma pýta kam idem. Keď mu poviem, že hľadám nocľah a pýtam sa na kemp, pokrúti záporne hlavou. Pýtam sa ho, komu patria okolité pozemky a či by som na nich nemohol prespať. Nevie komu patria, ale pokynie mi, aby som nastúpil do jeho Fiata 127. Ide na návštevu ku známym a tí mi určite dovolia prespať v záhrade.

V osamelej rozložitej starej usadlosti sa mladík zvítal s domácimi, chvíľu s nimi debatoval a potom ukázal dozadu na mňa. Po chvíli sa vrátil ku mne a oznámil mi, že môžem prespať kdekoľvek vo veľkej záhrade. Ale najprv ma vraj pozývajú dnu.

Odmietol som - nechcem otravovať. Najmä, keď majú návštevu. Ale nedomyslel som to - nakoniec som dnu aj tak musel ísť, pretože som potreboval vodu. Domáci sú samá ochota. Pozývajú ma dnu zohriať sa. O chvíľu neskôr mi ponúkli mušt a nakoniec aj večeru. Hoci nemčinu som vďaka návšteve základnej školy s rozšírenou výučbou tohto jazyka ovládal celkom dobre, komunikovať s rodinou Dutzlerovcov mi robilo trochu problémy. Ich nemčina bola príšerná štajerčina. Ale asi som zanechal dojem... Keď sa začalo stmievať a ja som vstal, že si idem von rozložiť stan, pán Dutzler mi zobral batoh z pleca a vyniesol ho na poschodie. Vraj mám spať u nich. Pravdupovediac, ani som sa príliš nevzpieral. Zotrvali sme v rozhovore vedenom popri sledovaní rakúskej televízie. Zhodou okolností sa na obrazovke práve zjavil s jednou pesničkou die Goldene Stimme aus Prag – K. Gott, a tak sa u Dutzlerovcov konal neplánovaný česko-slovenský kultúrno-spoločenský večer. Uvítal som, že pred spaním môžem vykonať očistu. S radosťou som vhupol do krásnej kúpeľne – takej odlišnej od našich umakartových panelákových kúpeľní - a po dlhotrvajúcich pokusoch pustiť vodu, som s červeňou na lícach vyšiel zas von. Ja - človek navyknutý na unifikované vodovodné batérie z myjavskej Armatúrky, aplikované plošne na celom území ČSSR - som si nedokázal pustiť vodu z vodovodnej batérie v Dutzlerovie dome. Zišiel som teda dole a priznal som farbu.

Dokonalý idiot.

Tak som si pripadal.

Pákový systém.

Pán Dutzler sa chápavo vyštveral so mnou na poschodie, s minimálnou námahou postrčil do páčky a voda začala tiecť. Ocenil som, že nedal najavo, aký som hlupák.

V posteli sa spalo príjemne. Ráno ma čakali prichystané raňajky. Po nich ma zaviezli do neďalekého Christkindlu, ktorý sa stal svetoznámy vďaka tomu, že v roku 1950 v priestore miestnej fary vznikol tzv. Vianočný poštový úrad.

Sem sa dala adresovať pošta pre Ježiška. Spočiatku v tomto úrade pracovala jediná žena, ktorá bez väčších problémov udrela mimoriadnu príležitostnú poštovú pečiatku na 42 000 zásielok. Nikto netušil, aký celosvetový ohlas vyvolá táto rarita v službách rakúskej pošty. Od nasledujúceho roku bol príležitostný Vianočný poštový úrad otvorený od piatku pred prvou adventnou nedeľou až do 6. januára. V sezóne 1987/88 počet „oštemplovaných„ listov a pohľadníc prvý raz prekročil dvojmiliónovú hranicu. Medzitým túto službu zaviedli i iné pošty, vrátane slovenskej, ale Christkindl ostal navždy prvý. A navyše na Slovensku poštu pečiatkujú a v Rakúsku štempľujú.

Prezrel som si Christkindl i s jeho kostolom a pri rozlúčke s Dutzlerovcami som urobil chabý pokus o zaplatenie nocľahu. Peniaze odmietli. Tak som ich aspoň pozval na návštevu Bratislavy. Hoci sme si potom niekoľko rokov príležitostne vymieňali poštu a ja som im na spomienku poslal drevený vyrezávaný črpák, na návštevu nikdy neprišli. Asi mali obavy z hygienických pomerov na návšteve u niekoho, kto nevie obsluhovať niečo také jednoduché ako je vodovodná batéria v kúpeľni.

 

Kráčam pešo do Ibbsu. Zastavuje mi auto. Asi tridsaťročný šofér ma vraj videl stopovať už predtým. Nech nasadnem a zostanem do zajtra u neho. Moja počiatočná nedôvera je azda namieste. Ale všetko je v poriadku. René je učiteľ s platom 12 000 šilingov. Zatmelo sa mi pred očami, pretože mňa po návrate domov čakal nástupný plat 1 400 Kčs hrubého.

René býva v Persenbeugu. Doma mi napochytro zohrial akúsi polievku, ponúkol šunkovú paštétu, puding. Kým som jedol ukazoval mi mapy. Tiež vraj rád cestuje po svete. Nuž s takým platom sa dá... Venuje sa aj maľovaniu. Svedčia o tom početné obrazy na stenách. Veľmi ho však hnevá, že akadémia ho nechce podporiť. Je mu to ľúto. Celkovo má vraj nešťastné obdobie. Nedávno sa od neho odsťahovala žena. Do Viedne.

Asi to bola pravda – svedčil o tom vyprázdnený velikánsky byt, v ktorom bol akútny nedostatok nábytku. Neskôr vysvitlo, že s tým nešťastným obdobím to asi nebolo až také horúce. Keď som ho na záver návštevy pozval do Bratislavy, povedal, že rád, ale najprv musí navštíviť priateľku, ktorú má momentálne vo Florencii.

Dojedol som a René mi oznámil, že má ešte nejakú prácu. Strčil mi do rúk bicykel a poslal ma previezť sa po Persenbeugu a popri Dunaji po Wachaustrasse.

 

Wachaustrasse je 30 kilometrový úsek Dunaja krútiaci sa medzi mestami Melk a Krems. Je bohatý na pamätihodnosti a plný krajinného pôvabu. Znalci odporúčajú absolvovať Wachaustrasse v období kvitnutia stromov, respektíve v čase oberačky, pretože priľahlé svahy sú posiate vinohradmi. Najvyššie položené miesta na Wachaustrasse sú Jauerling (960 m. n. m) a Sandl pri Dursteine (723 m. n. m) Ide o prastarú oblasť z hľadiska ľudského osídlenia, pretože tvorila hranicu Rímskej ríše a bola dôležitou obchodnou a vojenskou cestou.

 

Wachaustrasse vtedy ešte nebola takou vychýrenou cykloturistickou cestou akou je dnes. A mestečko Persenbeug sa ani nenachádza priamo na jej trase. Napriek tomu disponuje dvomi pozoruhodnosťami. Obe majú blízko k európskemu veľtoku – Dunaju.

Na brale nad mestom sa vypína zámok Persenbeug, v ktorom sa narodil posledný rakúsky cisár Karol I. Ten, na rozdiel od zámku, veľa dôvodov na vypínanie sa nemal – za jeho panovania habsburská monarchia zanikla.

Druhou pozoruhodnosťou, aspoň pre technicky založených ľudí, je najstaršia rakúska elektráreň na Dunaji medzi mestami Ybbs a Persenbeug, dokončená v roku 1959, ukrývajúca najväčšiu Kaplanovu turbínu v Európe.

Keď som sa vrátil, René práve končil s doučovaním matematiky. Dievčinka s medzerami medzi zubami i v matematike, s uľahčením bystro opustila byt. Chvíľu spoločne majstrujeme - pokúšame sa dať dohromady stôl, tliapeme o cenách u nich a u nás, s vďakou využijem kúpeľňu, kde ma nečakali nijaké armatúrne nástrahy a ideme na večeru do talianskej reštaurácie. René mi zaplatí pivo a taliansku špecialitu s rebierkom a olivami, šalát, palacinku s orechmi, rumom, čokoládou a šľahačkou. To všetko za 148 šilingov, čo je asi šestina môjho nástupného platu.

U Reného spím pod plagátom s nahými černoškami. Neviem prečo, ale ten plagát mi nadlho utkvel v pamäti. Ráno ma opäť čakajú raňajky, ponúka mi mapy a na cestu mi dáva keksy. Hneď po návšteve Florencie vraj príde do Bratislavy.

Nikdy neprišiel.

 

Do Viedne ma doviezol studený, nevykúrený vlak. Železničná stanica Westbanhof je plná vandrákov. Nepochybne sú to všetci tí Holanďania, za ktorého ma všade pokladali. Medzi nimi som razom stratil svoju výnimočnosť.

 

Klasický okruh – Maria Hilfe Strasse, Schönbrunn, Opera, Hofburg, Parlament, pomník Márie Terézie, Kärtnerstrasse, Štefanský dom... 

Fascinujú ma pouličné kaviarničky plné ľudí, dosiaľ nevidená, len ideou proletárskeho internacionalizmu vštepovaná, symbióza rozličnosti – černosi, Japonci, oturbanovaní Indovia, šikmookí Aziati, vandráci... Kupujem nevyhnutné a u nás úzkoprofilové jeansy, platňu Janis Joplin a dva plagáty - devízový prídel je razom fuč.

Je čas vrátiť sa domov. Sadnem do vlaku a po polhodinovej jazde so začudovaním zisťujem, že to, čo vidím za oknom je ešte stále Viedeň. Asi je tá Viedeň fakt väčšia ako Bratislava... Kvôli nepripravenosti na cestu po Rakúsku a neznalosti trasy som si kúpil lístok len do Hainburgu, hoci sa dalo až do Wolfstalu.

Hainburg v sedemdesiatom piatom bolo ospalé, tiché a nezaujímavé mestečko. Čo by dnešní Hainburčania dali za to, keby sa to vrátilo! Namiesto nepretržitej kolóny smradiacich slovenských áut smerujúcich cez ich mestečko do EÚ by tu opäť bol len lenivý ospalý pes spiaci takmer uprostred hlavnej ulice. Z Hainburgu už musím ísť peši. Všetky šilingy som minul. Opäť mi zastaví auto. Tentoraz nemecké. Odvezie ma na odbočku na Berg. Tých posledných pár metrov k colnici už musím prejsť peši. Kráčam po asfaltke, na ktorej chýba akýhokoľvek dopravný ruch a hoci som ešte na území Rakúska vidím Bratislavský hrad a domy pod ním. Nikde žiadna železná opona nevisí. Tú len cítiť. Rozdielnosť v atmosfére u nás a v Rakúsku možno spozorovať i počas krátkeho týždňového pobytu. Vynárajú sa otázniky...

Vrátiť sa?

Zostať?

Takáto šanca sa už nikdy v živote nemusí zopakovať...

 

Rakúsky colník si ledva všimne, že okolo neho prejdem. Pomaly sa blížim k masívnej závore česko-slovenskej hranice, sklopenej krížom cez cestu. Stojí pri nej vojak so samopalom.

Odoberie mi pas a vedie ma ako previnilca do budovy colnice. Odovzdá ma colníkom so slovami: „Tento tu prišiel peši.„

Znelo to, akoby som sa dopustil nejakého smrteľného hriechu. Naši colní orgáni mi hneď na úvod vynadajú, že nemám vyplnené colné vyhlásenie. Vypisujem ho a oni netrpezlivo čakajú. Sú nervózni akiste preto, že som svojim nečakaným príchodom, dosť nehorázne, minimálne o sto percent zvýšil ich vyťaženosť počas dnešnej služby. Vyvŕšili sa aspoň na mojom batohu. Prekutrali ho celý. Musel som rozviazať plagáty, aby posúdili či nie sú škodlivé socialistickému zriadeniu. Spýtali sa, či nesiem nejaké písomnosti a aké mám časopisy. Potom mi láskavo povolili vstúpiť do vlasti.

Vyšiel som z budovy colnice a tam ma zastavili ďalší dvaja. Zaujíma ich, či som už vybavený a neváhali by ma kontrolovať znova. Kráčam k mohutnej závore, tentoraz na opačnej strane colnice. Nikde nikoho, tak ju prekračujem.

Okamžite sa na mňa vyrúti služobný pes, ale vzápätí ho hrdinský ochranca táboru mieru v slušivom khaki oblečení stiahne späť. Vojak sa ma pýta akú platňu nesiem. To už nebola otázka služobná, ale závistlivá. Odpoviem s patričnou hrdosťou v hlase a kráčam k zastávke autobusu č. 26.

Mám krvavé pľuzgiere na pätách a boľavé na duši.

Ale som doma.



[1] Po roku 1968 môjho otca súdruhovia vylúčili z KSČ, vyhodli ho z práce a aby tých vylučovaní z kolektívov nebolo veľa, tak ho do jedného aj zaradili-zapísali ho na 400-člennú čiernu listinu nepriateľov režimu.

[2] Devízový prísľub bol za čias komunistického režimu formálne papier, ktorý zabezpečoval, že vám banka vyplatí potrebné devízy na cestu na západ na presne určený počet dní. V skutočnosti získanie devízového prísľubu znamenalo dokonalé prekádrovanie vašej osoby vyžadujúce si písomné vyjadrenie o vašej angažovanosti a oddanosti socialistickému zriadeniu, o vašej pracovitosti, charaktere a neviem o čom všetkom ešte, od vášho bezprostredného nadriadeného v práci, od predsedu mládežníckej organizácie vašej triedy, krúžku, predsedu mládežníckej a straníckej organizácie ročníka a celej školy, či pracoviska, od predsedu miestnej organizácie KSČ, celoškolskej a celopodnikovej organizácie KSČ a napokon samozrejme aj od niekoho v Štatnej bezpečnosti. 

 

 

 

"Väčšina čajok sa neunúva naučiť ani len základnú abecedu lietania. Stačí im, keď dokážu vzlietnuť nad more za potravou a vrátiť sa na breh s plným žalúdkom. Ani im nezíde na um, žeby sa mohli zdokonaľovať v lietaní. Ale čajka, o ktorej je tento príbeh, sa väčšmi zaujímala o lietanie než o jedlo. Lietanie miloval Jonathan nadovšetko.

Bolo mu jasné, že za takýto spôsob myslenia nebude u čajok obľúbený. Ani jeho rodičia neboli ktovieako nadšení, že Jonathan celé dni, od svitu do mrku, trávi osamote a nacvičuje nízky vodorovný let."

                                                                                                                  Richard Bach: Čajka Jonathan Livingston

 

"Čajka Jonathan žila od toho dňa na mieste, ktoré sa nazývalo Ďaleké útesy. Samota ju nezarmucovala, skôr ju trápilo, že ostatné čajky odmietli nádheru života, ktorú poskytuje dokonalé lietanie; odmietli totiž otvoriť oči a vidieť."

                                                                                                            Richard Bach: Čajka Jonathan Livingston

 

"Som príliš inteligentný na to, aby som mohol byť šťastný."

 Anonym

"Je krajina bláznov, kde každý blázon má svoj slnečný lúč."

                                                   Anonym

Kontakt

Pavol Fabian tibet1@azet.sk