Rumunsko

 

Náš predĺžený víkend nezačal dobre. O pol siedmej ráno pod mostom SNP čakajúc na autobus do Schwechatu sme sa s mojou zákonitou pohádali takým štýlom, že vyvstala otázka, či má vôbec zmysel niekam cestovať. Samozrejme, príčinou hádky bola, ako vždy, úplná „prkotina“. Ale do cesty už investované financie nás oboch presvedčili, že treba problémy riešiť pokojnou a diplomatickou cestou, aby nedošlo k stratám nielen na poli politickom, ale aj hospodárskom.

Po príchode na letisko na nás z informačnej tabule svietilo: delayed. Predpokladané meškanie bolo síce len polhodinové, ale to stačilo na to, aby sme po prílete do Bukurešti nestihli autobus spájajúci letisko so železničnou stanicou Gara de Nord (autobus chodí v nepochopiteľne riedkych, cca hodinových intervaloch). Ak sme chceli stihnúť vlak do Brašova, na ktorý som cez net už doma kúpil lístky, museli sme si zobrať taxík – za cestu na železničnú stanicu sme tak zacvakali namiesto 8,60 lei rovnú stovku. (1 euro = cca 4,53 lei)

Vlaková súprava smerujúca do Brašova ma prekvapila svojou luxusnosťou. Z omylu ma vyviedla manželka, ktorá na rozdiel odo mňa vlakmi cestuje dodnes. Sám som vlakom cestoval naposledy azda ešte za čias vysokoškolských štúdií. Pamätám si teda len nevykúrené, dolepené socialistické „kupátkové“ vozne s dotrhanými koženkovými sedadlami a to som v Rumunsku nevidel. Podľa manželky však to, čo som považoval za luxus, bolo stále zaostávanie za úrovňou našich železníc. O čosi neskôr som sa o tom sám presvedčil. Vďaka záchodom vo vlaku som zistil, že som za viacrýchlostnú Európsku úniu. Niektorí v nej sú totiž rýchli ako sračka a niektorí len sračka.

Mimochodom, keď je reč o rýchlosti – vzdialenosť cca 170 km z Bukurešti do Brašova mal zdolať rumunský rýchlik za tri hodiny, čo značí priemernú rýchlosť okolo 56 km/hod… Vďaka ďalej popísaným udalostiam mu to trvalo omnoho dlhšie…

V Bukurešti nebolo po snehu ani stopy, ale ako sme sa vnárali do údolí pohoria Bucegi, ktoré je najvyšším pohorím Východných Karpát s najvyšším bodom Omu (2 507 m. n. m), snehu stále pribúdalo. Až tak, že jeden zo smrekov obťažkaných bielou perinou padol na koľaje a my sme uviazli na trati presne v tej atmosfére ako Bolek Polívka vo filme Kalamita. Tým sme si však vyčerpali všetky kalamity toho dňa a ďalej bolo už len dobre.

Hory pokryté vysokou vrstvou snehu videné z vlakového okna okolo železničných staníc Sinaia, Busteni, Azuga, či Predeal a Timisu de Sus vyzerali veľmi malebne a lákavo a nabádali k myšlienke vrátiť sa sem s cieľom prejsť ich hrebeňovku.

Kalamita

Kalamita

 

Byť v Brašove a nenavštíviť tzv. Draculov hrad v mestečku Bran by bol hriech. Je to veľmi lukratívny rumunský turistický artikel a všetky bedekre upozorňujú, že na relatívne malom hrade s úzkymi chodbami je neustála tlačenica turistov. To bol dôvod, prečo sme vyrazili hneď skoro ráno. Z Brašova chodí do Branu autobus z Terminálu 2 približne každých 45 minút a cesta trvá polhodinu. Okrem autobusu sa dá do Branu podľa ruského spôsobu dopraviť aj takzvanými maršrutkami.

Snehová fujavica pokračovala, vďaka čomu sme popri ceste zaregistrovali hneď tri havarované osobné autá, ktoré povrch vozovky nezvládli. My sme však do Branu dorazili v poriadku, pokiaľ za komplikáciu nerátam premočenú obuv, pretože sme s takýmto počasím veľmi nerátali.

Pred bránu oplotenia obkolesujúceho hradný areál sme dorazili ešte pred jeho otvorením. Bola nepríjemná vetristá zima a tak sme sa schovali v malej drevenej tržnici, ktorej súčasťou je aj štýlová krčma na spôsob strašidelného hradu.

Pomaly sa začali trúsiť aj zamestnanci hradu a dali sa do odpratávania snehu z chodníka. Do hradného areálu sme z návštevníkov vstúpili ako prví. Až po nás prišli traja Francúzi a to bolo všetko. Skorý príchod a mimoriadne nevľúdne počasie spôsobilo, že sme si hrad mohli prezrieť naozaj luxusne, bez tlačenice a dlhého čakania pred úzkou tajnou chodbou, v ktorej by uviazol nejeden mierne obéznejší turista.

Hrad Bran

Hrad Bran

Bran

Bran

 

Hrad Bran postavili v 14. storočí na hranici medzi Sedmohradskom a Valašskom ako pevnosť na obranu proti Turkom. Niekoľkokrát zmenil majiteľa a po Trianone sa dostal o rúk rodu Hohenzollerovcov. Po sobáši princeznej Ileany s potomkom rodu Habsburgovcov hrad slúžil ako letná rezidencia rumunskej kráľovskej rodiny, až kým ju komunisti v roku 1948 nevyhnali z krajiny a hrad nevyvlastnili. V súčasnosti historickú nehnuteľnosť vlastní Dominik Habsburg, architekt z New Yorku a zároveň vnuk niekdajšej rumunskej kráľovnej Márie.

Nádvorie hradu

Nádvorie hradu

img_5855

 

img_5891img_5895

 

Hrad Bran je dnes preslávenou turistickou atrakciou, aj keď v skutočnosti nemá takmer nič spoločné so známym hororovým románom Brama Stokera Dracula. Írskemu spisovateľovi a divadelnému kritikovi ako inšpirácia na napísanie románu slúžila postava kniežaťa Vlada III. Draculu prezývaného aj Vlad Tepeš. Vlad Tepeš síce na hrade pobudol len krátko, keď sa v roku 1456 s pomocou uhorských a valašských bojarov dostal na trón Valašského kniežatstva, zato sa preslávil svojou nevídanou krutosťou najmä voči tureckým zajatcom. Svojich nepriateľov dával narážať na kôl tak, aby sa nepoškodili životne dôležité vnútorné orgány a aby nešťastníci v hrozných bolestiach trpeli čo najdlhšie. Od toho vzniklo aj jeho meno (Tepeš znamená Napichovač). Na svojom konte má údajne okolo 100 000 takýchto obetí.

Nápad, že Bran by mohol byť Draculov hrad skrsol v hlavách západných turistov, ktorí pred vyše 30 rokmi prichádzali do Rumunska hľadať Draculu. Prekvapila ich totiž nápadná podobnosť hradu Bran s Drakulovým hradom zo Stokerovho románu. Írsky spisovateľ Bram Stoker pritom v Rumunsku nikdy nebol.

Vydavateľstvo Tatran 1969

Vydavateľstvo Tatran 1969

 

Ilustrácie z knihy

Ilustrácie z knihy

 

Ilustrácie z knihy

Ilustrácie z knihy

 

Ilustrácie z knihy

Ilustrácie z knihy

 

Na mňa, na rozdiel od spomínaných západných turistov, hrad zapôsobil až neobvykle útulným a nemegalomanským dojmom. Miestnosti na človeka dýchajú priam rodinnou atmosférou, čo zvýrazňujú napríklad útulne pôsobiace prípecky, na ktorých by ste očakávali zohrievať sa skôr rozprávkového lenivého Hlúpeho Jana ako rumunskú kráľovnú, či Vlada Tepeša. Aj v múre takmer pri každom okne zakomponované drevené sedadlá umožňujúce pohodlný výhľad von pôsobia veľmi účelne. Nevidno tu nijakú pompéznosť. V duchu hororového románu pôsobia len niektoré tajné chodby, ktoré sú naozaj tmavé a úzke a samozrejme nevyhnutne v expozícii inštalované mučiace prostriedky, napr. drevená panna s ostňami dovnútra, do ktorej ak by vás zatvorili, vyrobili by z vás cedidlo na halušky.

img_5862

img_5865

img_5885

img_5886

 

Vchod do tajnej chodby

Vchod do tajnej chodby

 

Tajná chodba

Tajná chodba

 

img_5887

img_5888

Máloktorý hrad na mňa v rozpore so svojou povesťou zapôsobil tak útulne a príjemne. Aby som však týmto tvrdením nerozbil Draculov upírí mýtus, musím po pravde napísať, že aj ja som na hrade prišiel o pár kvapiek krvi – pri vchode do tajnej chodby som si nevšimol tabuľku s nápisom Pozor, znížený strop a rozbil som si hlavu.

img_5866

 

Brašov je krajší ako Bukurešť

V Brašove, druhom najväčšom rumunskom meste (cca 250 000 obyvateľov) sme strávili dve noci. Mesto je podľa mňa krajšie ako Bukurešť, pretože rumunská metropola je na môj vkus príliš megalomanská. A na budovaní Brašova sa podieľali stredovekí Sasi.

Komunistický režim sa síce usiloval v 60. rokoch minulého storočia vytvoriť v meste silnú robotnícku triedu a za týmto účelom presídlil do mesta tisícky dedinčanov z Moldavska, ktorí dostali štátne byty v panelákových sídliskách, ale vzhľadu mesta to príliš neublížilo. Určite menej ako Bratislave Petržalka. Brašovské barokové staré mesto je totiž usídlené v údolí a od panelákových a priemyselných štvrtí je dokonale oddelené horami Timpa a Postavaru, takže pohľad na nie príliš vzhľadné socialisticky dizajnované štvrte sa vám otvorí, len keď sa vyšplháte na kopec, na ktorom sa nachádza pevnosť Cetățuia de pe Strajă.

Cetățuia de pe Strajă

Cetățuia de pe Strajă

 

Cetățuia de pe Strajă

Cetățuia de pe Strajă

 

Mesto založili nemeckí kolonisti zo Saska a nazvali ho Kronstadt (nemýliť si s mestom Kronstadt na ostrove Kotlin pri Petrohrade).

Etnickí Rumuni nesmeli v stredoveku žiť vo vnútri mestských hradieb, ale za hradbami v štvrti Schei.

Pre Brašov som si nepripravil nijaký plán prehliadky mesta. Usúdil som, že všetko sa dá obísť peši, všetko dôležité je na dosah a tak aj bolo. Akurát som nerátal s hustým snežením a s tým, že cca desaťcentimetrovú vrstvu snehu na uliciach, nikto, ale vôbec nikto a nikde neodpratával. Takže, obuv opäť premočená tak, že po prehliadke Brašova by som mohol ísť na tú najnáročnejšiu vysokohorskú túru bosý – koža na šľapách sa mi vlhkosťou tak rozmacerovala, že vytvorila vibramovú podrážku z mojej kože priamo na mojej nohe.

Tulipány sneh prekvapil rovnako ako nás

Tulipány sneh prekvapil rovnako ako nás

 

img_5941

Najväčšia dominanta mesta je Biserica Neagră (Čierny kostol). Gotický katolícky chrám bol postavený postupne medzi 14. a 15. storočím a dnes je najväčším gotickým kostolom medzi Viedňou a Istanbulom. Ku svojmu menu prišiel údajne v dôsledku veľkého požiaru a jeho očadeným múrom. Požiar založila rakúska armáda, ktorá sa v roku 1689 prehnala mestom. Čierny kostol stojí na veľkom hlavnom námestí Piata Sfatului, ktoré je obklopené hradbami. Okrem kostola na ňom nájdete ešte mestskú radnicu z roku 1420. Ďalej si môžete prezrieť Kupecký palác postavený v štýle “transylvánskej renesancie” a početné domčeky saských kupcov.

Biserica Neagră

Biserica Neagră

 

Biserica Neagră

Biserica Neagră

 

Biserica Neagră

Biserica Neagră

 

Biserica Sfânta Adormire a Maicii Domnului

Biserica Sfânta Adormire a Maicii Domnului

 

Biserica Sfânta Adormire a Maicii Domnului
Biserica Sfânta Adormire a Maicii Domnului
 
Radnica na námestí Piața Sfatului

Radnica na námestí Piața Sfatului

 

Keď sme opustili hlavné námestie smerom juhozápadným a bezradne postávali pri brašovskej pôrodnici, prihovorila sa nám z ničoho nič neznáma pani a nasmerovala nás do ulice Strada Dupa Ziduri – vraj si to tam máme prezrieť lebo je to veľmi pekné.

Mala pravdu, i keď hovoriť o Strada Dupa Ziduri ako o ulici je nadnesené. Je to chodník vinúci sa popri vodnom kanáli a masívnej skale a najmä popri mestských hradbách vysokých až 12 metrov, ktorých sa dodnes podarilo zachovať 3 kilometre.

Strada Dupa Ziduri

Strada Dupa Ziduri

 

Strada Dupa Ziduri

Strada Dupa Ziduri

 

Strada Dupa Ziduri

Strada Dupa Ziduri

 

Popri západnej časti hradieb, kam nás nasmerovala milá a zhovorčivá pani sa týčia dve zo siedmych zachovaných bášt. Ide o Čiernu a Bielu vežu (Turul Alb a Turul negru). K tej druhej sme sa vyšplhali po strmom schodisku a tento výkon, ktorý rozpumpoval naše pľúca a srdcia sa oplatil. Od Bielej veže je skutočne nádherný výhľad na staré mesto i na oproti ležiacu horu Tampa (987 m.n.m.), na ktorú priamo z centra až do deviatej večer vyváža záujemcov kabínová lanovka. Neďaleko odtiaľto je v hore inštalovaný, takmer „hollywoodsky“ nápis BRASOV. V 50. rokoch, keď sa Brašov nazýval Oraşul Stalin (Stalinovo mesto) „zdobil“ Tampu obrovský nápis STALIN vytvorený z vyrúbaných stromov.

Turul Alb

Turul Alb

 

Turul negru

Turul negru

 

Pohľad smerom k radnici

Pohľad smerom k radnici

 

Pohľad smerom k Biserica Neagră

Pohľad smerom k Biserica Neagră

 

V Brašove si určite zájdite na jedlo. Nemusí to byť nijaká luxusná reštika s krojovaným personálom, bez jediného návštevníka, ktorú nám poradili miestni a v ktorej sa na vás od ničnerobenia znudení čašníci vrhnú ako aprílový kliešť na psa. Premrštené ceny nás donútili urobiť čelom vzad – pochopili sme, prečo je tam prázdno. Dobre a lacno sa najete aj bežnom podniku. Ceny sú veľmi ľudomilné a veľkosť porcií priam vražedná (vzhľadom k boju s neprestajne číhajúcou  obezitou).

V rumunskej kuchyni sa často využíva kukuričná kaša a smotana. Skvelé a asi najrozšírenejšie jedlo je sarmale (kapustové alebo vínové listy plnené ryžou, mäsom, bylinkami, niekedy aj zapečené a podávané s kyslou smotanou alebo s chrenom). Mňam.

Poarta Ecaterinei

Poarta Ecaterinei

 

Synagóga

Synagóga

 

img_5946img_5949

 

Ceausescuov palác a iné bukurešťské pozoruhodnosti

 

Bukureštská železničná stanica Gara Nord, kam sme pricestovali z Brašova sa od tej bratislavskej hlavnej líši dvomi vecami: je koncová na rozdiel od prejazdnej bratislavskej a na stanici a v jej okolí sa nepovaľujú bezdomovci ako v hlavnom meste Slovenska. Inak stanica pôsobí rovnako nevzhľadne s bezhlavo napratanými kadejakými kioskami nejednotného dizajnu. Večer sa v okolí stanice potulujú devy počernej pleti, ktoré vonkoncom nevyzerajú byť cestujúce.

 

Arcul de Triumf

Arcul de Triumf

 

Ateneul Român

Ateneul Român

 

Biserica Crețulescu

Biserica Crețulescu

 

Národné divadlo

Národné divadlo

 

Sídlo zväzu rumunských architektov - skĺbenie (?) starého a nového...

Sídlo zväzu rumunských architektov – skĺbenie (?) starého a nového…

 

Biserica Stavropoleos

Biserica Stavropoleos

 

Dve zastávky metra od stanice Gara Nord (prestup v stanici Piața Victoriei a výstup v stanici Aviatorilor) sa nachádza údajne najväčší európsky, ak nie svetový skanzen. Určite sa oplatí navštíviť ho. Človeku sa až nechce veriť aká rozmanitá ľudová architektúra sa dá pozbierať na území nie zas až tak veľkého Rumunska (rozloha 238 391 km2) Pritom väčšinou nejde o pôvodné a z danej lokality presťahované objekty ľudovej architektúry, ale o kópie pôvodných objektov vyrobené tradičnými ľudovými technológiami. Cez okná obydlí možno vidieť, že miestnosti sú zariadené tradičným nábytkom a izbovými textíliami, ale vstup do domov nie je bežne možný. Areál skanzenu zaberá časť územia parku Parcul Herăstrău veľkej zelenej oázy hlavného mesta.

skanzen

skanzen

 

skanzen

skanzen

 

skanzen

skanzen

 

skanzen

skanzen

 

skanzen

skanzen

 

Mimochodom, bukureštské metro. Netušil som, že v hlavnom meste Rumunska jazdia súpravy metra venezuelskej firmy. Sú moderné, jednotlivé vozne sú pospájané tak, že od začiatku vlaku vidíte až na jeho koniec (čo umožňuje kontrolovať, či nenastúpila nejaká osoba oblečená v nikábe vzbudzujúca podozrenie, že je pod šatami opásaná výbušninami, na druhej strane, ak by taká osoba nastúpila a stlačila spúšť, tlaková vlna by sa lepšie šírila po celej súprave). Ale nie o tom som chcel – keby Fico vybral pre nejestvujúce bratislavské metro venezuelskú firmu CAF, to by bolo rečí…

Inak, o Bukurešti možno povedať, že je to zelené mesto, mestskú zeleň si tu očividne vážia viac ako v Bratislave. Jediné čo kazí dojem parku Parcul Herăstrău je násilne vsadený pamätník s obrovskými bustami pripomínajúcimi všetky významné osoby podieľajúce sa na zjednocovaní Európy a vzniku Európskej únie.

Cestou zo skanzenu sme navštívili aj Geologické múzeum. Šutre ma síce nikdy (a ani manželku) nijako zvlášť nezaujímali, ale nedalo sa inak ako múzeum navštíviť. V Bukurešti je totiž výrazný nedostatok verejných WC a práve v tomto múzeu mali nielen Deň otvorených dverí, ale aj spásne WC. Akosi nám to nedalo využiť múzeum len  takto „prízemne“ a tak sme ho zrýchleným tempom preleteli. No čo vám poviem: kameň vedľa kameňa.

Údajne najnavštevovanejším bukureštským objektom je Parlamentný palác (Palatul Parlamentului). Ceausescu ho vybudoval ku svojej večnej sláve a kvôli tomuto projektu dal zbúrať veľkú časť starého centra, čo mu dodnes mnohí nevedia odpustiť. V minulom režime tu zasadal rumunský parlament, ale dnes vraj už rokuje inde. Park okolo Paláca bol neudržiavaný, zaburinený. Po vstupe do obrovského foyer paláca nás prekvapil intenzívny záchodový zápach, ktorým smerom ste sa vrtli. Je pravda, že sme v ten deň prišli medzi prvými návštevníkmi, takže ešte asi nestihli upratať zo včera, pretože ani pánske WC neposkytovalo pohľad, ktorým by sa Rumuni mohli pýšiť.

Parlamentný palác

Parlamentný palác

 

Parlamentný palác

Parlamentný palác

 

Rokovacia sála bývalého parlamentu

Rokovacia sála bývalého parlamentu

 

Parlamentný palác

Parlamentný palác

 

Parlamentný palác

Parlamentný palác

 

Prehliadku paláca možno absolvovať len so sprievodcom, Prehliadky sa uskutočňujú v 15 – 30 minútových intervaloch. Pretože ide stále o „vládnu“ budovu, pri vstupe do útrob paláca musíte prejsť rámovým detektorom a označia si vás aj visačkou. Strop prvého schodiska hneď za detektorom bolo celé zatečené. A o tom, že tu zateká už dlhšie svedčila akási hliníková vaňa umiestnená tesne pod stropom zachytávajúca vodu. Z nej viedla trubka odvádzajúca vodu do nachystaných vedier – dosť nereprezentačný vstup do reprezentačných priestorov Parlamentného paláca.

Parlamentný palác

Parlamentný palác

 

Parlamentný palác

Parlamentný palác

 

Parlamentný palác

Parlamentný palác

 

Parlamentný palác

Parlamentný palác

 

Parlamentný palác

Parlamentný palác

 

Všetky priestory Paláca pôsobia silne predimenzovaným až ohurujúcim dojmom. Veď sa aj vraví, že Palác je druhou najväčšou budovou na svete. Na prvý pohľad honosne pôsobiace lustre sú vo všetkých miestnostiach takmer rovnaké. Na druhý, podrobnejší, pohľad nadobudnete dojem, že jednotlivé kúsky lustra sú vyrobené skôr z plastu ako zo skla.

Samotná sála parlamentnej snemovne vyzerá skôr ako divadelná než rokovacia sála – čo koniec koncov nie je až tak ďaleko od pravdy, veď tu sa za čias Ceausescuovho režimu slobodne veľmi hlasovať nedalo – skôr sa hralo divadlo.

Hoci je všade plno lustrov pri prehliadke paláca svietia len niektoré. Je to škoda, lebo pri plnej „nasvietenosti“ by priestory iste vyzneli onoho pompéznejšie. Je však pochopiteľné, že nesvietia všetkým, čím sa dá, pretože pri plnej prevádzke má budova údajne takú spotrebu elektriny ako 20-tisícové mesto.

Z terasy paláca, na ktorej jednotlivé balustrádne prvky sú tiež v dosť zničenom stave sa naskytá výhľad na bulvár Bulevardul Unirii.

Bulevardul Unirii

Bulevardul Unirii

 

Dole pod terasou na ploche pred palácom koncertoval napr. Michael Jackson a Robbie Wiliams. Ten prvý údajne zvolal na privítanie k davom nadšených Rumunov: „Ahoj Budapešť!“ a ten druhý: „Ahoj, Belehrad!“ Neviem, o čom presne to svedčí, či o nedoštudovanosti západných pop hviezd alebo o nezapamätovateľnosti tohto mesta.

V centre Bukurešti sa síce nachádza množstvo honosných palácových budov, ale ani v mojej pamäti toto mesto nezanechalo nijakú výraznú stopu. Pred odchodom na letisko sme ešte navštívili historické múzeum Muzeul Național de Istorie a României. Múzeum určite stojí za návštevu nielen preto, že sa tu nachádza verná kópia Trajánovho stĺpu ale aj kvôli zlatému pokladu umiestnenému v podzemnej trezorovej miestnosti.

Muzeul Național de Istorie a României

Muzeul Național de Istorie a României

 

Muzeul Național de Istorie a României

Muzeul Național de Istorie a României

 

Muzeul Național de Istorie a României

Muzeul Național de Istorie a României

 

Muzeul Național de Istorie a României

Muzeul Național de Istorie a României

 

Muzeul Național de Istorie a României

Muzeul Național de Istorie a României

 

Bukurešť sa síce snaží napodobňovať Paríž, ale nie je to Paríž. I keď jednu výhodu oproti Parížu stále má – netreba sa tu zatiaľ obávať teroristického útoku…

img_6201

 

 

 

 

"Väčšina čajok sa neunúva naučiť ani len základnú abecedu lietania. Stačí im, keď dokážu vzlietnuť nad more za potravou a vrátiť sa na breh s plným žalúdkom. Ani im nezíde na um, žeby sa mohli zdokonaľovať v lietaní. Ale čajka, o ktorej je tento príbeh, sa väčšmi zaujímala o lietanie než o jedlo. Lietanie miloval Jonathan nadovšetko.

Bolo mu jasné, že za takýto spôsob myslenia nebude u čajok obľúbený. Ani jeho rodičia neboli ktovieako nadšení, že Jonathan celé dni, od svitu do mrku, trávi osamote a nacvičuje nízky vodorovný let."

                                                                                                                  Richard Bach: Čajka Jonathan Livingston

 

"Čajka Jonathan žila od toho dňa na mieste, ktoré sa nazývalo Ďaleké útesy. Samota ju nezarmucovala, skôr ju trápilo, že ostatné čajky odmietli nádheru života, ktorú poskytuje dokonalé lietanie; odmietli totiž otvoriť oči a vidieť."

                                                                                                            Richard Bach: Čajka Jonathan Livingston

 

"Som príliš inteligentný na to, aby som mohol byť šťastný."

 Anonym

"Je krajina bláznov, kde každý blázon má svoj slnečný lúč."

                                                   Anonym

Kontakt

Pavol Fabian tibet1@azet.sk