Spoločensko-politické texty...
V tieto dni sa na nás zo všetkých strán a médií hrnú slová o sviatkoch pokoja a mieru, o tom ako sa treba zastaviť, stíšiť, pospomínať, porozmýšľať...
Nuž teda porozmýšľam aj ja.
Všetky tie zmierlivé slová by boli fajn, ak by ich nešírili médiá, ktoré robia už dlhodobo pravý opak – štvú do vojny proti Rusku.
O Rusku sa dlhodobo a plánovite vytvára obraz démona zla. Veď vo väčšine hollywoodskych akčných trhákov pôsobiacich najmä na jednoduchšie masy ľudí je zloduchom Rus, alebo aspoň Ruskom ovládaný grázel. Aj v mnohých bondovkách zlú stranu, proti ktorej treba bojovať, zosobňuje Rus alebo niekto napojený na Rusko – viď napr. postava Maxa Zorina, ktorá sa napokon stala dokonca zločineckou figúrkou v mnohých počítačových hrách.
Ešte aj v niektorých obľúbených, tzv. vianočných filmoch, ktoré nám naše televízie prinášajú rok čo rok v tieto sviatočné dni, je zakomponovaná buď priama alebo podprahová linka antiruskej fóbie.
V Pelíškoch vybehne Jiří Kodet na balkón a kričí (po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR) na adresu Rusov:
“Duraki, duraki!“
Je jasné, že rok 1968 a vstup vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR bolo ohromné sklamanie a podraz. Všetci sme to tak cítili. S odstupom času a s poznaním toho, ako funguje geopolitika, však človek musí uznať, že to nemohlo skončiť inak. Možno, keby demokratizačná tzv. Pražská jar nepostupovala od januára do augusta 1968 tak rýchlo, dalo by sa akési politické a ekonomické uvoľnenie uhrať bez vstupu vojsk, ale tak, ako sa to dialo, to, žiaľ, nemalo šancu na úspech. Napriek veľkej nevôli drvivej časti obyvateľstva ČSSR sa dá dvadsaťročná ruská vojenská prítomnosť v ČSSR označiť za tú najmiernejšiu okupáciu v dejinách. Počas dvoch desaťročí priniesla „len“ 108 obetí a aj to väčšinou išlo o obete dopravných nehôd s ruskou vojenskou technikou.
Mimochodom, vtedy išlo o komunistické totalitárne Rusko, dnes tu máme Rusko napriek všetkým kritikom viac-menej demokratické a omnoho „kapitalistickejšie“ ako napr. u nás.
Vo „vianočnom“ filme Posledná aristokratka sa odohráva dialóg:
Barónka Orsi z Grabštejna: „Na Kostce byli vždycky lipicáni.“
Kastelán Josef: „Dokud je nesežrali rudoarmějci!“
Možno sa to niekomu zdá banálne a nepodstatné, ale aj takto sa podprahovo vytvára o Rusoch a Rusku dojem, že je to krajina zla. Tých príkladov protiruskej indoktrinácie by bolo možné uviesť obrovské množstvo a zo všetkých oblastí vrátane športu (dopingové aféry jednostranne zamerané na Rusov).
V súvislosti s oslobodením Rusmi v roku 1945 (lebo nech to chce kto ako umenšovať – oslobodili nás oni!) sa už tradične spomína kradnutie náramkových hodiniek radovými ruskými vojakmi. Iste sa tak niekde dialo, iste niekde z núdze zjedli aj koňa, prečo sa však nikde a absolútne nepripomína masaker spôsobený americkými vojakmi v No Gun Ri v kórejskej vojne, prečo sa nepripomína ohavný beštiálny masaker spôsobený americkými vojakmi v My lai vo vietnamskej vojne, za ktorý si napokon štyri a pol mesiaca(!) odsedel jeden jediný americký vojak!
Prečo sa nehovorí o Juhoslávii, keď americkí vojaci svojvoľne, bez mandátu Bezpečnostnej rady OSN a za horlivého súhlasu Mikuláša Dzurindu v priebehu troch mesiacov zničili 34 mostov, 9 nemocníc, 300 škôl, zbombardovali ropnú rafinériu, rozvod vody, elektrárne a štátnu televíziu a Amnesty International to označila za vojnový zločin?
To sú trochu iné zločiny ako ukradnuté hodinky, či zjedený kôň.
Iste, je tu vojna na Ukrajine... Lenže reči o tom, ako každá krajina má právo na svoju vlastnú cestu a orientáciu sú síce pekné, ale nikdy v histórii to tak nefungovalo, nefunguje a bojím sa, že ani fungovať nebude. Každý, kto len trochu pozná históriu a len trochu sa rozumie geopolitike, chápe, že Rusi boli do tejto vojny dotlačení! NATO sa napriek prísľubom, že to tak nebude, približovalo k hraniciam Ruska a Ukrajine sa dávali nereálne sľuby o vstupe do tejto organizácie. A Zelenský, ktorý ešte aj v marci 2022 chcel s Rusmi rokovať, odrazu po návšteve Johnsona v Kyjeve zo dňa na deň obrátil a dnes je ochotný bojovať za americké záujmy (lebo o nič iné nejde!) do posledného Ukrajinca.
Neschvaľujem túto vojnu, ale chápem ju.
A je až komické, sledujúc čo za posledných cca 30 rokov (od roku 1989) vykonali Rusi a čo konali Američania, keď zobrazujeme Rusov ako zloduchov a Američanov ako hrdinských a spravodlivých poslov demokracie a slobody.
Rusom za tých 30 rokov možno vyčítať nanajvýš Krym (hoci sa tam uskutočnili dve referendá s jednoznačným vyjadrením vôle obyvateľstva pripojiť sa k Rusku), Američanom Afganistan, Sýriu, Líbyu, Irak, Juhosláviu, Jemen...
Ak sa teda máme na Vianoce stíšiť a hľadať pokoj a mier, mali by sme sa v prvom rade pozrieť pravde do očí!
A pravda je tristná!
Na Slovensku, v Čechách, v Európe dnes vládnu politici, ktorí na svoju rolu nedorástli. Vazalsky prihrbene papagájujú načisto šialenú tézu, že mier na Ukrajine dosiahneme ďalším a ďalším dodávaním zbraní.
Slová britského premiéra Winstona Churchilla platia dnes ešte omnoho viac, ako v časoch kedy ich vyslovil:
„Svetu dnes vládnu uštvaní politici, ktorí neustále premýšľajú, ako získať funkciu alebo ako vyradiť súpera. Nečudo, že už nemajú silu ani na diskusie o veľkých problémoch, tobôž na ich riešenie.“
Nepochybujem, že drvivá väčšina obyčajných ľudí si praje na Ukrajine mier. Mali by sme vyvinúť tlak na politikov, aby sa aj oni pozreli pravde do očí namiesto podieľania sa na stále hrozivejšej eskalácii konfliktu. Veď dosiahnuť mier na Ukrajine je také jednoduché – stačí, aby ho Spojené štáty chceli! Lenže aj tu odhadol Winston Churchill Američanov veľmi presne:
„Američania vždy urobia správnu vec, až keď vyčerpajú všetky ostatné možnosti.“
O gorilách
Pozorujúc svojho psa na prechádzke mi napadla úvaha, aký je vlastne rozdiel medzi politikom a psom?
Na prvý pohľad žiaden.
- Obaja začínajú na písmeno p.
- Obaja sa tvária, že sú najlepšími priateľmi človeka (je na zvážení čitateľa, kto z nich to myslí úprimnejšie).
- Obaja hrabú. Pes, keď sa vyser…, hrabe nohami vždy od seba a politik hrabe vždy ku sebe, dokiaľ všetko nedoser…
Sem-tam sa mi stane, zvlášť, keď sa pozabudnem a nestihnem pred odchodom do práce vyvenčiť labradorku Bosú, že som nútený zobrať ju so sebou do práce – veterinárnej ambulancie. Bosá z nej nemá strach. Chodí tam rada a kým neprídu klienti, nechávam ju po nej voľne behať. Keď prídu, zatvorím ju v kancelárii – za dverami s matnou sklenenou výplňou, cez ktorú nič nevidí. Len počuje – hrozivé zvuky ako vrčanie, štekanie, zavýjanie, zvuky zápasu s neprispôsobivým pacientom… Netuší, kto je za dverami, šípi len to, že sa tam deje niečo nepríjemné. Pokojne si môže predstavovať, že vyšetrovaným zvieraťom vo vedľajšej miestnosti je hoci hrôzostrašná gorila.
Obyvatelia Slovenska sú v podobnej situácii – spoza dverí svojich príbytkov počujú, cítia a šípia, že vo vláde, v parlamente, vo Fondoch šarapatí Gorila. Nevidia ju, lebo ju nikto nevyšetril a zatiaľ ani nijako zásadne nevyšetruje.
Preslávený nemecký zoológ Alfred Brehm (1829–1884), autor rozsiahleho diela Život zvierat, o gorilách okrem iného napísal: „Gorila obyčajná (Gorilla gorilla) je stavbou tela ešte bližšia človeku ako šimpanz. Podobá sa mu najmä dlhým zálaktím a širokou dlaňou.“ Tá široká dlaň je signifikantná – presne ako naši politici ochotní s nastavenou dlaňou vyhovieť finančným skupinám.
Brehm rozoznáva gorily nížinné (Gorilla gorilla) a gorily vrchovské (Gorilla beringei). Píše, že vrchovská je pomerne neškodná, ale nížinná napadne aj človeka. Podotýkam, že sídlo vlády, parlamentu, Fondu národného majetku, či Penty je v Bratislave, teda na Podunajskej nížine. O nebezpečnosti tých nížinných písal už Brehm…
Nemecký zoológ opísal jednu scénu zo života vzácnych opíc takto:“…Goriliemu samcovi samica a dvoje mláďat oberali a nosili ovocie. Ak to nerobili dosť rýchle, alebo ak samy priveľa žrali, prísny otec rodiny ich bil po hlavách…“ Myslím si, že aj toto je podarená ponáška na uplynulých 20 rokov v slovenskej politike.
Záverečný citát z Brehmovho Života zvierat síce v prvej vete dáva nádej, ale druhá veľmi optimistická nie je: „…Napriek mohutnej postave a hroznej sile je gorila málo odolná, od strelných rán a rozličných chorôb rýchle zhynie. Nevie ani dobre liezť po stromoch, ani nie je vytrvalým bežcom, no je nebezpečným protivníkom, ktorého nepremôže ani spojená sila viac ľudí.“
Ak by nemala pomôcť ani spojená sila protestujúcich ľudí, som ochotný v záujme odhalenia goríl nasadiť aj vlastného psa (Bosá s tým súhlasí). Niet toho Boha, aby ich nevyňuchala a nepohrýzla do zadku!
Zdroj obrázku: https://www.123rf.com/stock-photo/gorilla.html
Úvaha o katastrofách
Uverejnené v Literárnom týždenníku 41-42/2010
Štvormetrová vlna červeného kalu, ktorá v Maďarsku zaplavila sedem dedín a okrem deviatich mŕtvych priniesla aj rozsiahle materiálne škody je ďalšou z Jóbových zvestí, ktoré sa na nás valia z televízneho spravodajstva denne. Uznávam, že maďarská katastrofa mala väčší rozmer, ba hovorí sa dokonca, že takúto ekologickú katastrofu ešte Európa nezažila, ale predsa len zapadá do série dennodenne všetkými televíziami prinášaných správ o nešťastiach, katastrofách a pohromách. Aj táto maďarská bude vo veľmi krátkom čase odsunutá v pamätiach divákov do úzadia – prehluší ju príval nových - síce menších, ale čerstvých, šťavňatučkých...
Bolo to tak vždy alebo majú pravdu tí, ktorí hovoria, že svet speje do záhuby, pretože vraj nikdy nebolo toľko povodní, orkánov, lesných požiarov, živelných pohrôm ako dnes?
Je to ťažko zodpovedateľná otázka.
Ak porovnávam udalosti na našom území za etapu svojho života, tak na prvý pohľad to jednoznačne vyzerá, že teraz sa nešťastia deje viac. (Samozrejme takéto subjektívne porovnanie je postihnuté aj tým, že si všetky udalosti z mladosti už nepamätám.) Nehovoriac o tom, že komunistický režim mal tendenciu podobné udalosti utajovať – viď. napr. katastrofa v Černobyle (ČTK o nej informovala s trojdňovým meškaním, keď už rádioaktívny mrak opúšťal ČSSR).
Pri porovnávaní častosti a rozsahu katastrof v minulosti a dnes hrajú určite istú rolu aj spoločensko-ekonomické zmeny, ktoré sa udiali po roku 1989. Reštitúcie lesov, privatizácie fabrík do rúk „hladných„ nových majiteľov viedli k nadmerným „ziskutvorným“ výrubom stromov (strata schopnosti vyklčovaného lesa zachytávať väčšie zrážkové spády a z toho vyplývajúce povodne), či k rýchlej exploatácii novonadobudnutej fabriky bez nevyhnutného, ale „nezaujímavého“ a nákladného investovania do bezpečnosti prevádzky (čo bol asi problém maďarskej hlinikárne). Vďaka rozsiahlej korupcii a iným prioritám tečie aj menej peňazí do verejného sektoru napr. na reguláciu tokov, údržbu a zdokonaľovanie protipovodňových opatrení.
Istý vplyv na zvýšenú mieru prírodných katastrof azda môže mať aj globálne otepľovanie, i keď Klaus a aj celkom slušný počet odborníkov si myslí, že nič také nejestvuje.
„Neprírodným“ faktorom určujúcim vývoj výskytu katastrof môže byť aj samotný rýchly technologický pokrok a s ním spojená väčšia miera technologického rizika.
Ďalší faktor, ktorý určite hrá rolu v tom, ako vnímame množstvo katastrof, je dostupnosť záznamovej techniky v časoch mojej mladosti a dnes. V súčasnosti takmer každý majiteľ mobilu či jednoduchého fotoaparátu je schopný nakrútiť, i keď kvalitatívne síce nie príliš vyhovujúci, ale predsa len dokumentačný videozáznam či už o vyvrtnutom členku filmovej hviezdičky alebo o záplavách katastrofických rozmerov. Novinárom sa tak môže stať každý. Ako hovorí Ignacio Ramonet - stačí, aby dotyčný svedok hovoril jazykom krajiny, v ktorej televízia vysiela. Nemusí mať pravdu, ani veľa informácií, podstatné je, že sa nachádza na mieste katastrofy, že je svedkom. Kritériom sa stáva, aby bol novinár na mieste prvý. Vedľajšie je, či sa už stihol s celým rozsahom problému oboznámiť, alebo sa hlási ešte len pri vystupovaní z auta po príchode na miesto pohromy. Takýmto spôsobom zaniká podľa Ramoneta pravá investigatívna novinárčina.
Katastrofy sú dnes médiami vyžadované, informátori z radov polície či iných záchranných služieb finančne motivovaní.
Otázka, je prečo sú vyžadované? Nepopierateľne, pre veľkú väčšinu obyvateľstva je to téma atraktívna. Ako hovorí už spomínaný Ramonet: televízia je médiom prostých a preto každá preinformovanosť so sebou takmer automaticky nesie nejakú dezinformáciu. K tomu možno len dodať, že v záľahe katastrofických správ sa ľahšie stratí síce dôležitá, ale v tejto konštelácii nezáživná informácia majúca vplyv hoci na ďalšiu kvalitu života každého nadšeného konzumenta katastrofických správ. A to môže byť pre niekoho cieľ! Logicky sa teda vynára otázka, či politickí predstavitelia všetkých zafarbení, či skôr finančné štruktúry, ktoré nimi hýbu, nemajú o prezentáciu nadmerného počtu katastrof eminentný záujem? Napríklad preto, aby paradigmy pokroku a sociálnej súdržnosti mohli byť postupne nahradzované paradigmami bezmocnej individuálnosti a bezohľadného trhu.
Nedobrovoľný pobyt a záchrana vyše dvoch mesiacov v zemi uviaznutých čílskych baníkov bola médiami dennodenne monitorovaná a trochu až melodramaticky vykresľovaná, ale že pár dní po záchrannej akcii zahynulo v Číne pri banskom nešťastí 20 ľudí, o tom médiá priniesli len krátku, v podstate „nezaujímavú“ správu. Pritom podobné nešťastia sa v Číne dejú takmer každý týždeň (!) a zaujímavá pre médiá by nemala samotná katastrofa a slzy v šikmých očiach pozostalých, ale neúnosný sociálno-bezpečnostný štatút čínskych baníkov. Nehovoriac o tom, že zaujímavé by to malo byť ani nie pre médiá, ale pre konzumentov televízneho spravodajstva, pretože prostredníctvom čínskych baníkov sa svojim spôsobom hrá aj o ich osud.
Neviem teda, či je v dnešnom svete viac katastrof ako kedysi a či svet ozaj speje do záhuby. Je nepopierateľné, že exploatáciou Zeme dochádza aj k jej devastácii, k pohromám. Ale či je katastrof skutočne viac, alebo sa všetok ten červený a iný kal na nás valí s určitým, dobre premysleným zámerom, cieleným na vytváranie takéhoto zdania – to by som vedel skutočne rád.
Čo volíme? Volíme vôbec?
Uverejnené Britské listy 25.10.2010
Vzhľadom na svoj vek môžem povedať, že približne polovicu chápajúceho a teda nedetského úseku života som prežil v minulom režime a druhú polovicu v tom terajšom. Patrím teda ku generácii, ktorá má najlepšie podmienky na porovnávanie. Porovnávanie na základe prežitých skúseností a nie na základe informácií z rozličných, často navzájom rozporných, tendenčných a nie veľmi dôveryhodných zdrojov od autorov, ktorí jeden či druhý režim na vlastnej koži v období chápajúceho, teda nedetského a nesenilného úseku života neprežili.
Voľby v komunistickom režime boli voľbou spoločnej kandidátky Národnej fronty. Popri kandidátoch Komunistickej strany sme volili aj zopár členov satelitných strán - Strany slobody a Strany slovenskej obrody, ktoré vlastne robili rovnakú politiku ako KSČ. Na kandidátke ich dopĺňalo zopár zástupcov záujmových organizácií - od odborárov, zväzákov až po filatelistov. Všetkých vždy vyberala komunistická strana podľa pomeru robotníkov, roľníkov a pracujúcej inteligencie, pričom muselo ísť o ľudí lojálnych k zámerov a cieľom strany. Hlasovací lístok bol len jeden a my sme sa mohli rozhodnúť len o tom, či ho vhodiť do urny alebo nie. Drvivá väčšina občanov ho vhodila, lebo ak niekto neprišiel voliť, voľby prišli za ním v podobe agitačnej dvojice s prenosnou urnou. A ak občan aj tak odmietol voliť, čakali ho problémy v práci a inde. Účasť v takýchto voľbách bola 99-percentná.
Dnes máme hlasovacích lístkov koľko chceme - v ostatných slovenských parlamentných voľbách kandidovalo osemnásť politických strán. Možno však povedať, že sú voľby demokratickejšie? Môžeme si vybrať zástupcov ľudu, ktorí budú naozaj hájiť jeho záujmy? Máme dostatok informácií pre zodpovedné rozhodnutie koho voliť, alebo sme ovplyvňovaní pred volebnými miestnosťami ponúkanými kuchynskými elektrospotrebičmi a najmä nepodstatnými pseudoinformáciami, ktorými nás zahŕňajú všetky médiá? Informovanosť občanov o zásadných otázkach v dnešných časoch je sporná.
Ignatio Ramonet dokonca tvrdí, ...že sa zákerne dostavila nová forma cenzúry, ktorú by sme mohli nazvať „demokratickou cenzúrou„. Tá sa na rozdiel od autoritárskej cenzúry už nezakladá na vypúšťaní a na vystrihovaní, na amputácii alebo prohibícii údajov, ale na hromadení, nasycovaní, excese a nadbytku informácií (Ignatio Ramonet: Tyranie médií. Mladá fronta 2003).
Aj Alvin a Heidi Tofflerovci tvrdia, že ...aj obyčajné zábavné programy sú modifikované tak, aby obsahovali skryté propagandistické oznamy/smernice šité na mieru jednotlivcov alebo rodiny. (Alvin Toffler, Heidi Tofflerová: Válka a antiválka. Nakladatelství Dokořán Praha 2002)
Záplava pseudozábavného balastu, ktorý na nás chrlia naše súkromné, ba aj verejnoprávna televízia a tušené, ba aj deklarované politické zameranie slovenských zabávačov naznačujú, že teória oboch vyššie uvedených autorov platí aj u nás.
Napriek tomu ponuka osemnástich strán naoko vyzerá dobre, je skutočne bohatá. Realita je však rozpačitá. Na základe čoho si volič vyberá stranu, ktorú bude voliť? Na základe racionálnej úvahy nad programom tej ktorej strany alebo na základe ovplyvnenia kvalitnejším a nápaditejším marketingom?
Prečo je hlavnou potrebou demokratických politických strán zohnať (na voľby) toľko peňazí? Pretože sa – kvôli absencii jasného ideového vymedzenia – od seba strany odlišujú nanajvýš svojou marketingovou stratégiou. A to je nákladné. (Noreena Herzová: Plíživý převrat. Nakladatelství Dokořán 2003)
Jedno najviac skandovaných hesiel novembrových ulíc v roku 1989 znelo: „Chceme slobodné voľby!„
Máme ich?
Dovolím si tvrdiť, že tohtoročné parlamentné voľby boli najmenej demokratické od spomínaného prelomového roku. A vzhľadom na zavedené mechanizmy následného štvorročného povolebného života si dovolím doplniť, že terajší poslanci/politici dopustivší sa kolosálneho lapsusu (v čase písania tohto článku napr. poslanec V. Lukáč) sú dnes menej postihnuteľní než tí, za komunistického režimu. V neslobodných časoch, keď niektorý z papalášov urobil naozaj veľký lapsus, tak ho na základe protestujúcich členských schôdzí KSČ od najnižšej úrovne po vyššiu predsa len - ak nie odvolali, tak odsunuli. Dnes ani ten najvyšší prúserár nie je odvolateľný.
Čo sme si teda mohli v tohtoročných parlamentných voľbách mohli vybrať? Od kapurkovej recesistickej strany, cez mikrostrany, o ktorých ani samotní zakladatelia netušili načo ich vlastne založili, až po novovytvorené strany, ktoré boli naopak založené veľmi účelovo a mali zobrať hlasy čiernym koňom parlamentných volieb.
Volebným lídrom jednej s ministrán, ťažko zaraditeľnej do predchádzajúcej charakteristiky, bol bývalý druhý muž verejnoprávnej televízie a prvý muž Dopravného podniku mesta Bratislava. Vo volebnej kampani sa obracal na občanov so slovami, aby dávali hlas pre slušnú a zodpovednú politiku a pre nových ľudí z regiónu. Pár týždňov po voľbách tento muž odstúpil z riaditeľskej funkcie len dva dni potom, čo bol ukončený audit hospodárenia firmy platenej z daní občanov, ktorú riadil. Audit jasne dokázal, že dotyčný kandidát na parlamentného poslanca nepracoval v dopravnom podniku ani slušne, ani zodpovedne. A ak jedným z najvýznamnejších sponzorov tejto strany bol milionár nezchádzajúci z titulných stránok bulvárnych novín kvôli svojmu životu majúcemu za cieľ urobiť čo najväčšiemu počtu nevydatých žien čo najviac detí a verejne sa tým chváliť, tak o morálke tohto politického zoskupenia si musel každý slušný človek urobiť hneď jasno.
Projekt Strany demokratickej ľavice financovaný bohviekým, v spolupráci s už načisto nedôveryhodnými Zelenými knísajúcimi sa pri každých voľbách, ako osika vo vetre (podľa toho odkiaľ fúka), mal evidentne jediný cieľ - oslabiť pozície Smeru-SD. Marketing bol takmer úspešný - nápadité moderné bilboardy pôsobiace na sociálne cítenie a fešný mladý predseda strany, ktorý má vo vrecku riešenia na všetky neduhy Slovenska nemohli nezabrať. Aspoň tak to vyzeralo. Aj pri televíznej debate, v ktorej predseda SDĽ bez najmenšieho zaváhania dokázal ponúknuť riešenie skutočne Všetkého. Malo to len malú chybičku krásy - politik, ktorý začína každú vetu slovom Jednoznačne sa pre uvažujúcich ľudí stane nedôveryhodný – tiež Jednoznačne. Ide len o to, aké percento ľudí možno v slovenskej spoločnosti považovať za uvažujúcich, keď od mladého veku sú systematicky vychovávaní k tomu, aby príliš neuvažovali a oddávali sa radšej pochybnej plytkej zábave tečúcej, ako mohutná riava z magických televíznych debien. 2,41 – percentný zisk SDĽ-ky je v tejto súvislosti zarážajúci.
Na mladých sa zamerala aj novovzniknutá strana SaS. Nalákala naivných voličov na sľuby legalizácie marihuany a na registrované partnerstvá pre homosexuálne páry. A hneď po voľbách sa týchto zámerov, bez výčitiek svedomia, ako prvých vzdala. Zbieraním podpisov na uskutočnenie referenda s celkom zaujímavými otázkami nalákala tiež nemalé percento voličov, keď však bolo potrebné do Ústrednej referendovej komisie dodať svojho človeka, SaS stratila záujem, rovnako ako ho stratila aj o agitáciu v prospech účasti na referende. Naopak v kauze s Liberálnym domom ukázala, o čo im v politike ide v prvom rade. Predvolebné odporúčanie predsedu tejto strany navrhujúceho zamestnávateľom, aby odmenili pracovníkov, ktorí v pondelok po voľbách prinesú hlasovacie lístky Smeru-SD, ĽS-HZDS a SNS, respektíve, aby majitelia predajní dali takýmto ľuďom zľavy, nemá s demokraciou nič spoločné!
Nehovoriac o tisícoch falošných listov neznámeho autora, ktoré s hlavičkou strany Smer-SD a podpisom Roberta Fica zaplavili Slovensko. Predseda Smeru-SD v nich okrem iného písal, aby ľudia, ktorým záleží na budúcnosti ľavice volili SDĽ.
To bol volebný podvod, ako vyšitý!
Nechcem glorifikovať minulý režim. Určite nebol dobrý napriek tomu, že zvolení poslanci ho jednotne podporovali. Obmedzoval osobné slobody človeka, ale v oblasti sociálnej poskytol slušnú úroveň. Dnes máme osobné slobody (alebo sa nádejame, že ich všetky máme), ale mnoho ľudí nemá peniaze na ich uskutočnenie. Sociálny systém je katastrofálny.
Napriek tomu sa naprieč všetkými médiami, ako červená niť, vinie názor, že všetko zlé, čo sa dnes deje, spôsobujú bývalí komunisti, ktorí šikovne poprevracali kabáty. Ak si uvedomíme, že od Novembra uplynulo 21 rokov, musíme skonštatovať, že mnohí komunistickí aparátčici sú dnes už na pravde Božej. A ak tí zlí, ktorí manipulovali, klamali a okrádali občanov boli práve komunisti, tak ako je potom možné, že nie tie prvé ponovembrové, ale až tieto posledné voľby boli samý podvod a manipulácia?
V roku 1990 som bol predsedom Slovenskej volebnej komisie (SVK). V prvých slobodných voľbách kandidovalo 16 politických strán. Je pochopiteľné, že v štruktúrach všetkých zúčastnených strán vrátane VPN a KDH, bolo bývalých komunistov ako maku. Ako je možné, že napriek tomu to boli azda najpokojnejšie a najslušnejšie ponovembrové parlamentné voľby? Boli v tých dňoch komunisti takí zaskočení a vystrašení? Žeby sa tí zástupcovia stelesneného zla dali tak zaskočiť?
Slovenská volebná komisia vtedy musela riešiť okrem zopár podružných a bezvýznamných sťažností týkajúcich sa poväčšine jednotlivých osôb voličov len dve (!) väčšie narušenia volieb. Jedno sa udialo v deň návštevy prezidenta Havla v Banskej Bystrici. Slovenská televízia odvysielala z tohto mítingu priamy prenos a VPN ho využila na predstavovanie svojich kandidátov do parlamentných volieb. Problém sa po rokovaní predsedu vlády (VPN) a zástupcov SVK elegantne vyriešil tak, že všetkým politickým stranám okrem VPN sa pridalo na volebnú agitáciu po ďalších desať minút vysielacieho času. Druhá sťažnosť sa týkala politickej agitácie kňazov v kostoloch v prospech KDH. Po rokovaní s arcibiskupom Sokolom zástupcovia SVK dostali prísľub, že agitácia sa ukončí. Ďalšie závažné podnety neprišli a tie čo boli, sa vyriešili.
V dnešných voľbách kňazi veselo agitujú a nikto sa nad tým už ani nepozastavuje. Robia sa podvody s falošnými listami predsedu vlády vyzývajúcimi voliť inú stranu a nič sa nedeje. Ponúkajú sa zľavy v obchodoch a odmeny pracovníkom, ktorí prinesú nevhodené nevhodné volebné lístky. Ponúkajú sa guláše, alkohol a žehličky. Nikto sa nad tým nijako zvlášť nevzrušuje. Všetko sa berie ako normálna súčasť demokratických(?) volieb, hoci ide o podvod, či o ovplyvňovanie voličov inými spôsobmi než programovými zámermi a cieľmi. A tieto podvody – čuduj sa svete už nerobia komunisti, ale práve novodobí demokrati!
Rozosielanie falošných listov, guláše, žehličky, alkohol a účinný marketing volebných kampaní čosi stojí. Niekto to musí zaplatiť. Strany toľko peňazí nemajú, takže prichádzajú na rad sponzori/obchodné skupiny. A politici závislí od peňazí iných visia, ako na tej povestnej šnúrke od gatí... Politici a politické strany sú závislé od sponzorov.
Aký teda majú politici reálny vplyv vo svete globálneho kapitalizmu? Ako jednotlivci nie príliš veľký! Vlády dnes pripomínajú muchy, ktoré sa chytili do jemnej siete trhu a voliči vnímajú ich bezmocnosť. Cítia, že politici majú zviazané ruky a že ich sľuby vyznievajú stále častejšie naprázdno. Ľudia vidia, že politici tancujú stále častejšie podľa toho, ako korporácie pískajú. Uvedomujú si, že rétorika politických reprezentantov sa neprenáša do reality a tušia, že politici v mnohých prípadoch uzavreli s biznisom tajný pakt. A preto sa začínajú od politiky odvracať. (Noreena Herzová: Plíživý převrat. Nakladatelství Dokořán 2003)
Okrem dostatku peňazí pre politickú stranu rozhoduje o jej úspechu aj to, či má na svojej strane rozhodujúce médiá (opäť vlastnené obchodnými skupinami). K trom pilierom demokratickej spoločnosti, za ktoré sa tradične považujú moc legislatívna, výkonná a súdna sa totiž v modernej dobe priradila aj moc štvrtá – všemocné médiá. Tá štvrtá by mala kontrolovať tri predchádzajúce. Medzi politickou mocou a dominantnými médiami sú však dnes také prepojenia, že občania pochybujú, či si štvrtá moc ešte plní svoju kritickú funkciu. Okrem toho, aby sme mohli hovoriť o štvrtej moci, museli by existovať tri predchádzajúce. V skutočnosti je dnes prvou mocou zjavne ekonómia. Druhou mocou, ktorá je podľa všetkého veľmi pevne spletená s prvou je určite mediálna moc - nástroj ovplyvňovania, akcie i nesporných rozhodnutí, takže politická moc prichádza až na treťom mieste. (Ignatio Ramonet: Tyranie médií. Mladá fronta 2003)
Situácia teda zjavne nie je ideálna. Napriek tomu sa v každej politickej diskusii o voľnom trhu a o voľnosti obchodu ustavične a opakujúco zjavuje jeden argument: rozširovanie voľných trhov je zároveň aj rozširovaním demokracie. „Fungovanie„ tohoto pochybného princípu v našich podmienkach ukazuje napríklad počínanie finančnej skupiny vo Vysokých Tatrách. Napriek obrovskej nevôli väčšiny obyvateľstva sa plánuje a už aj vykonáva definitívna a nevratná devastácia toho najcennejšieho prírodného pokladu, ktorý máme - peniaze valcujú názor väčšiny.
O súvise medzi rozširovaním voľných trhov a väčšou demokraciou profesor David C. Korten hovorí: Na trhu jeden dolár znamená jeden hlas. Takže máme toľko hlasov, koľko ich vlastníme. Keď nemáte doláre, nemáte nijaký hlas. Preto podstatou trhu je jeho náklonnosť k bohatým ľuďom. (David C. Korten: Keď korporácie vládnu svetu. Vydal Mikuláš Hučko, Košice 2001)
O tom, že peniaze a médiá rozhodujú do značnej miery o výsledku volieb jestvuje dostatok dôkazov. Uvediem malý dôkaz o mediálnom vplyve, hoci nechcem robiť obhajcu Ficovej vlády, pretože každá jedna ponovembrová vláda urobila svojich kopancov dosť. Premiér Fico však bol v médiách prezentovaný ako ten, kto s nimi nevychádza, kto novinárov neznáša.
Ako tento názor vznikol? Čo bol skôr vajce alebo sliepka?
Najprv Fico znenávidel novinárov a preto sa mu tí začali mstiť? Alebo novinári prenasledovali Fica natoľko až získal voči nim určitú averziu?
Keď si dáte do Googlu heslo: fotografia Robert Fico a posúdite fotky na prvých piatich stranách (v drvivej miere pochádzajúce zo slovenských médií), zistíte, že 116 Ficových fotografií je namosúrených, vyškerených či inak posmešných a len 21 fotiek je normálnych, civilných, usmievavých. To znamená, že 84,05% fotografií pôsobí na ľudí negatívne.
Ak si vygooglite heslo: fotografia Iveta Radičová, na prvých piatich stranách nájdete 122 civilných usmievavých, normálnych fotografií a len 7 takých, ktoré by bolo možné označiť ako nelichotivé. Teda 94,57 percenta Radičovej fotografií pôsobí na človeka pozitívne. Viem, že posúdenie fotografií je subjektívne, hoci posudzovať som sa usiloval objektívne. Aj keby však malo moje posudzovanie desaťpercentnú chybovosť, ešte stále by tu proti sebe stálo 74 % Ficových zlostných a 84% Radičovej usmievavých fotografií. Možno sa niekomu bude zdať, že problém, ktorým sa zaoberám je smiešny, malicherný. Schválne sa však zaoberám úsmevom politikov a nie ich politickými stanoviskami, konaniami a lapsusmi. Úsmev je totiž apolitický. Nazdávate sa, že Robert Fico je človek z Marsu, ktorý sa nedokáže usmievať? Nie, je to človek, ako každý iný, ktorý plače, zlostí sa a - čuduj sa svete - aj sa usmieva. Je to teda náhoda, že percentuálne to s úsmevmi vyšlo tak, ako som opísal? Isteže nie!
Toto sú teda tie „racionálne„ dôvody, pomocou ktorých sa vyhrávajú demokratické voľby. Bývalý prezident Richard Nixon, ktorý raz vyhlásil, že prehral voľby len preto, že ho zradili maskéri, senátorovi Edwardovi Kennedymu poradil, ako sa uchádzať o prezidentské kreslo – schudnúť o desať kilogramov. Neil Postman (Neil Postman: Ubavit se k smrti. Mladá fronta 1985) píše, že ústava sa o tom síce nezmieňuje, ale zdá sa, že tučkovia sú dnes z kandidatúr na vysoké politické funkcie vylúčení. Plešatí možno tiež. A celkom určité tí, ktorých vzhľad nemôže výrazne vylepšiť kozmetické umenie. Možno sme sa podľa Postmana dostali k bodu, keď kozmetika nahradila ideológiu ako odbornosť, ktorú musí politik kompetentne ovládať. V našich podmienkach o tom svedčí príklad SDĽ-ky a jej predsedu a možno aj terajšej pani premiérky.
Na druhej strane si treba povedať, že ak sa dnes voliči rozhodujú stále viac na základe usmievavých či zlostných fotografií, darovaných zliav, odmien, žehličiek, či vopred očividne nesplniteľných sľubov a nemajú možnosť sa rozhodovať na základe toho, čo by im naozaj mohlo pomôcť, či je vôbec o čo stáť? Treba ísť vôbec voliť? Zvlášť ak ...politická vôľa, či politické obchodovanie je v službe všemocnej privátnej ekonomiky, ktorá pod bezúhonnou nálepkou „trhového hospodárstva„ slúži ako ochranný štít dominantnej, čoraz špekulatívnejšej ekonomiky s črtami kasína, ktorému je reálny život úplne ľahostajný. (Viviane Forresterová: Čudná diktatúra. Paradigma Košice.)
Z roka na rok začína byť zjavnejšie, že dnešná kapitalistická politika zbavená socialistického nepriateľa nie je nič viac než veľký biznis inklinujúci skôr k potrebám systému než k potrebám svojich obetí. (Tariq Alí: Piráti Karibiku. Nakladatelství Grimmus 2010)
Začína byť evidentné, že tradičný politický systém nie je schopný ťaživé spoločenské témy ani uchopiť, ani na ne nájsť adekvátnu odpoveď. (Noreena Herzová: Plíživý převrat. Nakladatelství Dokořán 2003)
Média síce strašili červeným Ficom a jeho nezodpovednou rozhadzovačnou politikou (to nespomínam aké nechutné komunistické prívlastky dostal od prispievateľov internetových diskusií), ale fakt je ten, že hoci nikdy v modernej dobe neboli rozdiely medzi majetnými a nemajetnými také priepastné ako dnes, nikdy nebolo také množstvo ľudí vylúčené z procesu vytvárania hodnôt a nikdy predtým sa toľko ľudí neocitlo v situácii, keď nenájdu nikde oporu, (Noreena Herzová: Plíživý převrat. Nakladatelství Dokořán 2003) svet ovládaný kapitalizmom voľného trhu – najvýkonnejším známym systémom na vytváranie bohatstva už nepotrebuje tradičné politické spektrum, ktoré sa pred desiatkami rokov definovalo na základe postojov ku kapitalizmu: pre alebo proti. Nové stredoľavé strany sa už dnes vôbec neprofilujú na pravoľavej osi. Žijeme v období krutého neoliberalizmu a o obete kapitalizmu sa nikto (ani Fico) nestará. Minister obchodu a priemyslu Stephen Byers zo strany New Labour povedal, že vytváranie bohatstva je dnes dôležitejšie ako jeho prerozdeľovanie. (Noreena Herzová: Plíživý převrat. Nakladatelství Dokořán 2003)
Prečo by to teda malo byť na Slovensku inak?
Slovensko je vlečené v prúde globalizujúceho sa kapitalizmu a neoliberalizmu a je preto smiešne, ak niekto minulú vládu obviňoval zo socialistických či nebodaj komunistických postojov, zámerov a činov.
Ak by totiž niekto chcel problémy utláčanej masy ľudí riešiť, mohol by sa o to možno pokúsiť, podobne ako Hugo Chavez, Evo Morrales, či Rafael Correa. Ale ak by na to nemal dostatok odvahy, avanturistického založenia a ľudovej podpory ako oni, dokázal by urobiť niečo podstatné? Ako povedal bývalý prezident nemeckej centrálnej banky Hans Tietmeyer: „Politici musia pochopiť, že sú teraz pod kontrolou finančných trhov a nie národnej debaty.„ (Noreena Herzová: Plíživý převrat. Nakladatelství Dokořán 2003)
Môžu teda pokusy vo Venezuele, Bolívii, či Ekvádore čosi zmeniť? Venezuelský pokus je nepríjemný najmä pre venezuelských oligarchov. Jeho nebezpečenstvo pre súčasný svetový systém je zveličovaný. Zveličovaný najmä kvôli obavám, že by sa mohol stať infekčným aj pre iné krajiny, než len Bolíviu a Ekvádor.
Možno očakávať, že sa v dohľadnom čase čosi zmení? Nastane čas, keď voliť opäť nadobudne zmysel?
Doménou hlavných politických strán nikdy neboli radikálne opatrenia a politici majú prirodzené sklony k tomu udržovať pri živote systém, ktorý im pomohol na špičku. V minulosti muselo dôjsť ku krachu na Wall street, k veľkej hospodárskej kríze, nástupu fašizmu a 2. svetovej vojne, aby sme sa vôbec zamysleli nad tým, ako riadiť globálne záležitosti. (Noreena Herzová: Plíživý převrat. Nakladatelství Dokořán 2003)
Nie je terajšia ekonomická kríza príležitosťou na zamyslenie sa a zmenu? Obáva, sa, že nie. Kríza zatiaľ ešte stále nie je dosť hlboká. A preto prijímané opatrenia (napr. v súvislosti so zadĺženým Gréckom) sú len kozmetické a nič neriešiace.
Ak vezmeme do úvahy vyhrážky nadnárodných korporácií, že z krajiny stiahnu kapitál, ak sa im nejaké rozhodnutie vlády nebude páčiť, či pokiaľ im bude daňová záťaž pripadať príliš vysoká a k tomu tendencia trhu trestať rozpočtovo nezodpovedné vlády, je v podstate nemysliteľné, že by nejaký jednotlivý štát porušil rovnováhu síl v neprospech biznisu. (Noreena Herzová: Plíživý převrat. Nakladatelství Dokořán 2003)
Z uvedeného je zrejmé, že strašenie Chavezom a najmä (neradikálnym) Ficom bolo a je priam komické. Fico sa ani len náznakom nepokúsil dospieť k myšlienkovým pochodom a konaniam spomínaných juhoamerických politikov. Nehovoriac o tom, že osamotená akcia jedného štátu nemôže narušiť systém, môže ohroziť len záujmy miestnych zbohatlíkov.
A tu je vlastne odpoveď na otázku, čo vlastne v parlamentných voľbách volíme.
Nevolíme nič! Alebo volíme jednu finančnú skupinu pred inou. Finančné skupiny, ktoré nie sú kontrolovateľné. Kde sa teda stratila demokracia?
Väčšina ľudí si nevedomky voľká ponorená v upokojujúcom brainwashingovom kúpeli, vsakujúcom do nich názor, že západná demokracia je to najlepšie, čo bolo doteraz vymyslené a jej najhoršie ohrozenie je islámsky terorizmus.
Ak však nahliadneme do Zelenej knihy nenávideného podporovateľa terorizmu Muammara Al-Kaddáfího (Muammar Al-Kaddafí: Zelená kniha. Nakladatelství Dialog 1990), nájdeme aj tam aktuálne myšlienky: „Parlament je pôvodne zakladaný, aby zastupoval ľud, ale to samé o sebe je nedemokratické, pretože demokracia znamená moc ľudu a nie moc jeho zástupcov.„
„Masy sú od svojho zástupcu úplne izolované a ten je naopak izolovaný od nich. Ihneď po získaní ich hlasov monopolizuje si sám ich zvrchovanosť a koná miesto nich. Prevládajúce súčasné tradičné demokracie vo svete obdaria poslancov parlamentu posvätnosťou a imunitou, ktorá je upieraná iným jednotlivým príslušníkom ľudu. Znamená to, že sa parlamenty stali prostriedkom, ako pre seba ulúpiť a uchvátiť moc ľudu.„ (Muammar Al-Kaddafí: Zelená kniha. Nakladatelství Dialog 1990)
Paradoxne aj plukovník s teroristickou charizmou považuje parlamentný systém za prežitok.
Podľa Kaddafího sú jediným prostriedkom na dosiahnutie ľudovej demokracie Ľudové kongresy. V Zelenej knihe vysvetľuje ich fungovanie dokonca aj pomocou grafických náčrtkov. Nemám dosť skúseností, ani poznatkov, aby som mohol hodnotiť líbijskú demokraciu. Akosi sa však obávam, že ani tam to nie je to pravé orechové...
Isté je, že parlamentná demokracia v dnešnej podobe je už prekonaná a nespĺňa účel.
V 19. storočí protestovali robotníci, v 20. storočí bojovali za svoje volebné právo ženy a dnešné protesty vychádzajú z predpokladu, že voľby prestali mať zmysel. (Noreena Herzová: Plíživý převrat. Nakladatelství Dokořán 2003)
Je načase vytvoriť čosi nové – skutočne demokratické! Bude to ťažká úloha, lebo celosvetová. Ale je potrebné sa ňou zaoberať. Aby bolo čo voliť. Inak účasť vo voľbách stráca zmyslel – zvlášť po skúsenostiach z tohtoročných slovenských parlamentných volieb, v ktorých opäť raz víťaz nevyhral, a zoskupenie „náhradných víťazov„ zo svojich volebných programov, ešte pred zložením vládneho programu vypustilo väčšinu sľubovaných cieľov. A pritom jediná zmena, ktorá po voľbách v skutočnosti nastala, je tá, že červenomodrý program nahradil program - červenomodrý.
Zrušme ypsilon
Uverejnené v Literárnom týždenníku v septembri 2008
Televízia Prima vo svojej spravodajskej relácii kedysi v polovici júla priniesla informáciu, že na Slovensku sa opäť vyskytlo úsilie o zrušenie ypsilonu. S touto požiadavkou sa vraj na Ministerstvo školstva obrátili traja slovenskí učitelia.
Po tejto úvodnej informácii sa však príspevok ďalej zaoberal už len históriou podobných návrhov týkajúcich sa českého jazyka a najmä reakciou viacerých náhodne oslovených Čechov. Všetci (!) oslovení dospelí Česi zrušenie ypsilonu jednoznačne odmietli. Za zrušenie sa zištne vyslovilo len zopár školopovinných detí očakávajúcich menej chýb v diktátoch a lepšie známky.
Celkovo, kdesi v podtexte celého príspevku akoby bolo zakomponované (ale možno som si to tam len ja doplnil), že tí Slováci, to sú teda somári - chcú si zrušiť to, čo je zažité a jedinečné.
Zaráža ma, že zatiaľ čo návrh na zrušenie ypsilonu všetci dospelí Česi oslovení v ankete jednoznačne odmietli, na Slovensku s takýmto návrhom vyrukovali nie školopovinné deti, ale dospelí a ešte k tomu učitelia! Navyše zo slovenských internetových diskusií viem, že požiadavka zrušiť ypsilon nie je ojedinelá a privítal by ju asi dosť významný počet dospelých Slovákov.
A z toho mám hrôzu.
Slovenčina je jedinečná taká, aká je.
To potom zrušme aj vokáň a prehlasované ä. Veď spôsobujú problémy s výslovnosťou.
A zrušme aj mäkčene – veď spôsobujú problémy so školským diktátom, či problémy s mailovou komunikáciou.
A zrušme aj také smiešne slová ako napríklad pukance - veď kto už vie, čo to je? Každý na svete predsa pozná len popcorn.
Návrh učiteľov zrušiť tvrdé y ma tak rozrušil, že si neodpustím zareagovať možno trochu vulgárne:
Za istých okolností by zaručene aj tí traja učitelia uznali, že bez tvrdého (y) to nejde. Iba ak by boli zvlášť zadubení/postihnutí, tak by možno argumentovali, že ide – veď jestvuje fertilizácia in vitro, či inseminácia.
Nuž áno.
Bez tvrdého to ide, ale nie je to ten pôžitok.
A aby nevznikla mýlka – predchádzajúca veta stále hovorí o slovenčine.
Už vám to došlo, páni učitelia?