Plahočím sa hlbokým čerstvým snehom už piatu hodinu.

Päť hodín som nevidel ani živáčika.

Napriek tomu, že mám na nohách snežnice,

zanechávam pomerne hlbokú stopu.

Beskydy v okolí Vsetína sú nádherné. Sneh stále pribúda,

všetko je prikryté poriadnou perinou,

takou aké boli periny u starej mamy naplnené husacím perím.

Nikde ani nohy. Všade ticho, len pravidelné vržďanie snehu

pod mojimi nohami a do toho môj namáhavý dych –

nie je jednoduché brodiť sa cez hlboké záveje ani v snežniciach.

 Podchvíľou sa spustí hmla a ja hútam či idem správnym smerom.

Moje obavy však zatláča do úzadia nádherný pocit z tej tichej krásy navôkol,

v ktorej počuť vločky na zem dopadať.

 Stúpam na vrchol jedného z kopčekov a zrazu sa ma zmocní čudný pocit,

že nie som sám. Zastanem a započúvam sa. Všade ticho.

Už sa chcem pohnúť ďalej, keď započujem konské zafŕknutie.

Obzriem sa. Na úpätí kopca sa v mojich stopách borí snehom hnedý chladnokrvník.

Ani jemu sa v snehu ľahko nekráča. Srsť má mokrú, z tela mu stúpa para.

Je osedlaný, strmene sa mu bezmocne hompáľajú po bokoch. Sedlo je prázdne.

 „Kde si sa tu vzal?„ hútam.

Kôň sa pomaly približuje. Nebojácne dokráča až ku mne,

ale nezdá sa, že by som pre neho predstavoval dôvod na zastavenie sa.

Chce pokračovať ďalej mojim smerom.

Chytám ho za ohlávku a priateľsky potľapkám po šiji.

 „Žeby zhodil jazdca a teraz sa ponáhľa domov?

Najbližšia civilizácia je všetkými smermi pomerne ďaleko

a pre jazdca bez koňa a bez snežníc môže byť v tejto záľahe snehu

ťažké ak nie nemožné vrátiť sa domov.„

Rozmýšľam, čo mám urobiť.

Zrazu sa však pod kopcom z lesa vynorí akási postava.

Je celá zafúľaná od snehu.

Jazdec.

Rýchlo, pokiaľ sa to v týchto podmienkach dá,

sa ponáhľa v mojich snežnicových stupajách k nám.

Ale nie je to obyčajný jazdec – je to princezná ako z rozprávky!

Doplahočí sa až k nám – s iskrivými snehovými vločkami v dlhých vlasoch,

s rumencom na tvári spôsobeným nielen zimou,

ale trošku aj hanbou z toho, že ju kôň zhodil,

s prsiami rýchlo sa dmúcimi od námahy.

„Vy jste mi ho chytil? Děkuji vám.„

Scéna ako z troch oříškov pro Popelku.

Chvíľu zotrvávame v rozhovore.

Nádherná deva sa príjemne usmieva, rozhovor pekne plynie,

ale stáť v tejto zime sa dlho nedá.

Pomôžem princeznej vyskočiť na koňa.

„Idem správne týmto smerom na Janovú?„ pýtam sa na záver.

„Správně. Já tam jedu taky. Když budete sledovat stopy mého Valmonta, ty vás tam dovedou!„

Lúčime sa.

Koľká romantika a koľký smútok v duši z náhleho stretnutia i z náhleho rozchodu.

V ten večer je v Janovej dedinský bál.

Pri vedľajšom stole sedia tri dievčiny. Jedna sa mi zdá akási povedomá...

Je to moja snehová princezná!

Už nie je v jazdeckých rajtkách a v čižmách, ale v dlhej večernej róbe.

Je nádherná!

Všimne si môj pohľad, sprisahanecky na mňa mrkne a usmeje sa.

Usmeje sa ako princezná. Je to výzva ako vyšitá!

Trpko sa na ňu usmejem a pohľadom sa odvrátim ku kráľovnej,

ktorá sedí vedľa mňa.

Je to moja zákonitá.