Bradavica 

 

Aj Bradavica môže byť krásna

V polovici januára sme prvý raz v tomto roku vybehli do Tatier, ale podmienky pre náš zámer vyliezť na Bradavicu neboli práve najpriaznivejšie (bohatá nádielka čerstvého snehu a taká oblačnosť/hmla, že orientácia v teréne by bola viac než otázna). Náš výlet sme premenili len na túrku po turistickej značke - v sobotu na Téryho a v nedeľu na Zbojnícku chatu.

V posledný januárový víkend bolo všetko inak. Obloha jedno veľké azúro, takmer bezvetrie, zato však slušná kosa.

Na vrchole Bradavice sa zbiehajú tri tatranské hrebene – zo Slavkovského štítu, z Velických granátov a z Východnej Vysokej. Z jej vrcholu sa teda môžete pozerať do troch dolín – Slavkovskej, Velickej a Veľkej Studenej. Bradavica má štyri vrcholy, z ktorých najvyšší meria 2 476 metrov. Pomenovanie kopca je skutočne primerané – takto nejako si možno predstavovať bradavicu na ježibabinom nose.

Bradavica 2 476 m. n. m.

Prvovýstup na Bradavicu uskutočnili 14. augusta 1892 dvaja poľskí spisovatelia Kazimierz Przerwa-Tetmajer a Tadeusz Boy-Želenski vedení legendárnymi horskými vodcami Klimkom Bachledom a Jánom Bachledom Tajberom. Prvý zimný výstup uskutočnil v roku 1906 Ernst Dubke a Alfred Martin s vodcom Johannom Frantzom seniorom.

 Východ slnka nad Tatranskou Poliankou

O tri štvrte na sedem ráno vystupujeme v Tatranskej Polianke z električky a bez zbytočných zdržiavaní stúpame na nedávno rekonštruovaný Sliezsky dom nachádzajúci sa pri vstupe do Velickej doliny. Pri Sliezskom dome nás vítajú priateľským brechotom dvaja retrievri. Okrem nich tu niet ani nohy. Pohladkáme ich po hlave a pokračujeme ďalej - do šesť kilometrov dlhej doliny rozkladajúcej sa pod mohutnými zrázmi najvyššieho tatranského štítu. Jej záver tvorí pomerne nízky hlavný hrebeň bez výrazného štítu, takže z dolnej časti doliny ho ani nevidno.

Prechádzame okolo zamrznutého Velického plesa (1 663 m. n. m.). Za druhým (najväčším) prahom nazývanom Večný dážď leží zaniknuté Kvetnicové pleso, z ktorého zostala len trávnatá plocha bohatá na typickú kvetenu subalpínskeho pásma. Teraz, pochopiteľne, bola pokrytá snehom. Na konci tejto planinovitej časti doliny nazývanej Kvetnica sa rozkladá z úbočia Bradavice do stredu doliny vybiehajúci Guľatý kopec (2 125 m. n. m.)

 Večný dážď

  Večný dážď

Kvetnica, v pozadí Guľatý kopec (2 125 m. n. .m.)

Kvetica je miesto, kde si obliekame štucne, nazúvame mačky a zapíname lavínové vyhľadávače. Vpravo od výrazného žľabu stúpame po zasneženom svahu až k úpätiu Opálovej steny. Tu vstupujme do žľabu a stúpame šikmo až pod stenu Bradavice. Naproti cez Velickú dolinu vidíme v Krčmárovom žľabe v masíve Gerlachu stúpať šesticu lezcov. Museli vyraziť minimálne hodinu pred nami, ale i tak postupujú veľmi pomaly.

 Dvaja lezci sa na ľadíku pri Sliezskom dome strácajú...

 Šesticu lezcov v Krčmárovom zľabe vidno len po zväčšení fotografie…

 "píps"

 žľab pod Bradavicou

 

 

 pohľad dolu žľabom ku Kvetnici

 

 

 

 

 naše stopy pod Rohatou vežou

 Rohatá veža (2 420 m. n. m.) a naše stopy na polici pod ňou…

 

 pod vrcholom...

naše stopy pod vrcholom...

 naše stopy pod vrcholom...

Pod Opálovou vežou vstúpime do žľabu vedúceho k Rohatej veži (2 420 m. n. m). Pod jej úpätím sa nachádza rampa, ktorou traverzujeme smerom k Bradavici. Zanedlho sme v Kvetnicovom sedle. Odtiaľto sa už boríme miestami po pás v snehu do sedla medzi vrcholy Bradavice a doprava na hlavný vrchol. Je pár minút po druhej a stojíme na vrchole. Výhľad je neskutočný. Zbojnícka chata vo Veľkej Studenej doline, kde sme boli pred dvomi týždňami, vyzerá z tej výšky ako zápalková škatuľka.

vrchol Bradavice, v pozadí Slavkovský štít

 Veľká Studená dolina s Lomnickým štítom, malý čierny obdĺžnik dole je Zbojnícka chata

nazoomovaná Zbojníčka…

Slavkovský štít

Gerlachovský štít

 

Z vrcholu zostupujeme strmým žľabom do Zvodnej lávky. Nasleduje asi desať metrový traverz po exponovanej polici kým sa dostaneme do sedla medzi Bradavicou a Weszterovým štítom. Slušná dávka adrenalínu vzhľadom na hĺbku, ktorá je pod nami...

Zvodná lávka

Zvodná lávka

Zvodná lávka

Zvodná lávka

Zvodná lávka

Pohľad na vrcholy Bradavice zo sedla medzi ňou a Weszterovým štítom

Vrcholy Bradavice zo sedla medzi ňou a Weszterovým štítom

Počasie nám praje, hodina ešte nie je pokročilá, takže pokračujeme stúpaním na štít pomenovaný po Paulovi Weszterovi, ktorý v roku 1888 založil osadu Tatranská Polianka.

Weszterov štít sa rozhodne nedá označiť za dominantný, pripomína skôr hŕbu nahromadených kameňov. Prvovýstup naň uskutočnili 17. augusta 1892 Edward Koelichen, Jan Koelichen, Franciszek Krzysztalowicz, Kazimierz Przerwa-Tetmajer, Tadeusz Boy-Żeleński, Klimek Bachleda, Jan Bachleda Tajber, Józef Haziak a Jan Obrochta Tomkowy.

Zimný prvovýstup uskutočnil 8. marca 1928 Stanislaw Krystyn Zaremba.

Na vrchole Weszterovho štítu prehodnocujeme situáciu. Zriekame sa pôvodného plánu zostúpiť do Veľkej Studenej doliny, či pokračovať cez Kupolu až na Východnú Vysokú a odtiaľ po značke zostúpiť k Sliezskemu domu. Čas pokročil, hlboký sneh nás zdržal, blížiaci sa súmrak krátkeho zimného dňa by nás mohol zatmiť v nepríjemnom teréne... Máme síce čelovky, ale zároveň už máme toho aj dosť...

Zostup na Sliezsky dom

 

Podvečerná impresia

Traverzujeme do hlavného žľabu pod Bradavicou a rýchlo strácame výšku boriac sa vo vysokom snehu po pravej strane rokliny. S nepríjemným pocitom lavíny číhajúcej za našimi chrbtami zbiehame do Kvetnice. Tu zbalíme lano a sedáky a pokračujeme stále nižšie. Späť do Tatranskej Polianky prichádzame za svetla čeloviek o pol siedmej večer.

Deň sa vydaril.

 

 

 

"Väčšina čajok sa neunúva naučiť ani len základnú abecedu lietania. Stačí im, keď dokážu vzlietnuť nad more za potravou a vrátiť sa na breh s plným žalúdkom. Ani im nezíde na um, žeby sa mohli zdokonaľovať v lietaní. Ale čajka, o ktorej je tento príbeh, sa väčšmi zaujímala o lietanie než o jedlo. Lietanie miloval Jonathan nadovšetko.

Bolo mu jasné, že za takýto spôsob myslenia nebude u čajok obľúbený. Ani jeho rodičia neboli ktovieako nadšení, že Jonathan celé dni, od svitu do mrku, trávi osamote a nacvičuje nízky vodorovný let."

                                                                                                                  Richard Bach: Čajka Jonathan Livingston

 

"Čajka Jonathan žila od toho dňa na mieste, ktoré sa nazývalo Ďaleké útesy. Samota ju nezarmucovala, skôr ju trápilo, že ostatné čajky odmietli nádheru života, ktorú poskytuje dokonalé lietanie; odmietli totiž otvoriť oči a vidieť."

                                                                                                            Richard Bach: Čajka Jonathan Livingston

 

"Som príliš inteligentný na to, aby som mohol byť šťastný."

 Anonym

"Je krajina bláznov, kde každý blázon má svoj slnečný lúč."

                                                   Anonym

Kontakt

Pavol Fabian tibet1@azet.sk