Dolomity na snežniciach

Keď sa päť rodín, v celkovom počte 18 ľudí dohodne, že idú na týždňovú lyžovačku do Álp a tesne pred odchodom sa zistí, že jedno, už zaplatené, miesto ostane nevyužité, nezostáva vám nič iné ako dokompletizovať rodinu, hoci lyžiarsky výstroj nemáte. Ešte šťastie, že vlastníte aspoň snežnice.

Lyžiarske stredisko Marilleva je ideálne situované. Priamo nad ním je dostatok svahov všetkých stupňov obťažnosti a dá sa zájsť i na exkluzívnejšie svahy v Passo del Tonale, či na zjazdovky Svetového pohára v Madonne di Campiglio.

Pre snežničiara je situácia o čosi horšia. Niežeby nebolo kam ísť, ale pohybovať sa v zimných Alpách, v neznámych terénoch, v tých záľahách snehu sám – nie je práve najbezpečnejšie. Zvlášť, ak takmer nikde, kde som sa pohyboval, nebola ani najmenšia stopa po ľudskej prítomnosti. Na druhej strane panensky nepoškvrnené iskrivé plochy snehu sú nádhernou odmenou za trochu adrenalínu z odľahlosti a osamotenia.

 

Keďže som nechcel používať lanovky, pôvodný úmysel vystúpiť z Passo del Tonale, cez Passo del Paradiso značkovanou cestou č. 44 až k bivakovacej búde Amici della Montagna nachádzajúcej sa vo výške 3 166 m. n. m. nad západným presenským ľadovcom som vzdal. Za jeden deň by som to za týchto podmienok nestihol.

 

horská skupina Adamello

Zvolil som cieľ na opačnej strane cesty pretínajúcej Passo del Tonale. Tam je síce nasekaná zjazdovka vedľa zjazdovky, ale ak sa odveziete z tohoto lyžiarského strediska asi kilometer smerom na Ponte di Legno a vystúpite v lokalite zvanej Cantoniera, máte pred sebou krásnu túru na vrchol Cima Bleis (2 628 m. n. m.) počas, ktorej nestretnete ani nohu.

 

 

záverečný hrebienok a vrchol Cima Bleis (2 628 m. n. m. ) 

Neznačkovaná cesta vedie korytom bystriny Rio Vallazza. Prvých cca 300 výškových metrov síce kľučkujete raz po jednej, raz po druhej strane potoka, ale ruch zjazdoviek je ďaleko. Stopy v hlbokom snehu prezrádzajú, že sa tu v minulých dňoch predsa len ktosi spúšťal na lyžiach. Po vystúpaní nad pásmo lesa sa pred vami roztvorí šíra planina, nad ktorou dominuje skalný masív Monte Serodine (2 534 m. n. m.)

Po polhodine stúpania dorazíte k Malga Serodine di fuori. Je to starý opustený salaš. Okná má povytĺkané, dvere netesnia, v miestnostiach sa vŕši nafúkaný sneh a na povale zostalo len pružinové torzo z dvoch postelí. V čase núdze najvyššej by sa však obydlie dalo použiť ako núdzový bivak.

 

salaš Malga Serodine di fuori, v pozadí Monte Serodine.

snežnice dostali oddych

Po krátkom odpočinku a vyhrievaní sa na slnku pokračujem nahor. Na okamih sa priblížim k zjazdovke, ale hneď sa od nej aj odpútam doľava a stúpam po vrcholovom hrebeni na Cima Bleis. Netrvá to dlho a skalný masív Monte Serodine je podo mnou a ja stojím na vrchole. Pohľad južným smerom poskytuje výhľad na impozantné horské skupiny Presanella a Adamello. Severovýchodným smerom sa rozprestiera Monte Tonale occidentale. Kľukaté stopy lyží v jeho bielej stene svedčia o tom, že je vyhľadávaným terénom pre skialpinistov. Aj trasa, ktorú som dnes prešiel, je pre nich vhodným terénom, i keď spodná časť popri koryte potoka už vyžaduje väčšie sústredenie a poskytuje menej pôžitku z jazdy.

 v popredí (a podo mnou) Monte Serodine, v pozadí skupina Presanella

 Monte Tonale occidentale

 

posledné lúče slnka na vrcholovom hrebienku Cima Bleis (mrznem a vyčkávam na večerné fotografie)

večerné impresie

Do civilizácie už zbieham radšej po zjazdovke, šoféri ratrakov na mňa taliansky pokrikujú. Asi aby som si dával pozor na vlečné lano...

 

Cieľom ďalšej túry sa mala stať alternatívne bivakovacia búda Baito Caldura vo výške 2 156 m. n. m, alebo búda Canalli 2 480 m. n. m severne od hlavného hrebeňa presanellskej skupiny. Lenže človek mieni, pán Boh mení.

Východiskom pre túto túru je dedinka Ossana pozoruhodná romantickým zámkom Castello di S. Michele pochádzajúcim z roku 1191 a kostolom S. Vigilio. Auto som nechal na kraji obce. Podľa mapy sa síce dá doviezť až na parkovisko pri kaplnke S. Antonio, resp. až k Rifugio Val Piana, ale v zimných podmienkach vás zastaví zamknutá rampa spustená krížom cez cestu (v letných podmienkach je cesta spoplatnená).

kaplnka S. Antonio

Po salaš Malga di Val Piana vedú v snehu akési stopy, ale akonáhle dorazím k turistickému smerovníku, šípka ma posiela do panensky nepoškvrneného, hlbokého, iskrivého snehu.

 

stopy vedú k Malga di Val Piana

a toto by mal byť chodník č. 216

Borím sa snehom, chodník (č. 216) vedie cez most a vnára sa do lesa. Zimné značenie chýba, tak ako na všetkých mojich tunajších túrach a letné, ak aj existuje, pod záľahou snehu nevidno. Idem intuitívne vpred, ale chodník je stále menej zreteľný, až ho napokon stráca. Asi hodinu sa ešte prebíjam cez les, kým pochopím, že to nemá zmysel.

Vraciam sa k salašu Malga Val Piana. Videl som tam nejaké stopy a aj keď vedú iným smerom, skúsim ísť po nich. Nový smerovník mi oznamuje, že kráčam k Palestra di Roccia (cvičné skaly?). Netuším, čo to je, ale kráčam. Po dvadsiatich minútach prichádzam k malému zamrznutému vodopádiku.

menší vodopád

A po ďalšej trištvrte hodine k mohutnej sústave niekoľkých kaskádovitých vodopádov Cascata sas pissador ideálnych pre zimné ľadové lezenie. Nikto tu však nelezie. Je tu ticho a pusto. Dokonca ani kamzík prechádzajúci sa pod mohutnou ľadovou stenou asi nechcel veriť vlastným očiam, že sa tu v mojej osobe zjavil cudzí element – príliš sa na útek neponáhľal.

kamzík pod ľadopádom Cascata sas pissador

Niekoľko dní stará ľudská stopa sa pri ľadopáde skončila a tak som sa opäť vrátil k Malga Val Piana a vydal som sa po zvážnici (zn. č. 204) k bivaku Malga del Dosso nachádzajúcemu sa na severnom úbočí Monte Dosso.

útulňa Malga del Dosso

vchod do útulne

 Bivakovacie miestnosti v tejto útulni sú zariadené priam luxusne – vyslovene vyzývajú človeka prespať tu.

dokonca aj zásoba alkoholu sa tu našla...

 Nocľah by tu mal zmysel pre toho, kto by chcel na druhý deň pokračovať smerom k jazerám di Barco a Piccolo, nachádzajúcim sa pod štítom Cime di Stavei a odtiaľ do obce Vermiglio. Mňa však auto čaká inde a tak sa s ťažkým srdcom lúčim s parádnym bivakom a za tmy schádzam do Ossany.

 Snehovo- ľadové variácie:

 

V oblasti Madonna di Campiglio som si vybral túru na vrchol Monte Zeledria (2 426 m. n. m.)

Monte Zeledria (2 426 m. n. m.) , tesne nad pásmom lesa možno rozoznať štít chaty Pradalago.

Podľa mapy mala zo sedla Passo Campo Carlo Magno viesť značkovaná cesta č. 265 na chatu Viviani Pradalago a odtiaľ cesta č. 267 na vrchol. V sedle, v ktorom sa nachádza niekoľko hotelov a všetky parkoviská sú tu spoplatnené, som však nijakú cestu, či chodník smerujúci k Rifugio Pradalago neobjavil.

Monte Zeledria spoza chaty Pradalago.

V zúfalstve som chvíľu koketoval s myšlienkou, že sa lanovkou vyveziem na opačnú stranu do sedla Grostè a skúsim, či by sa nedalo prejsť aspoň kúsok ferraty Alfredo Benini. (Asi to nebol najlepší nápad, pretože istiace pomôcky by boli určité v lepšom prípade zafúkané snehom, v horšom zamrznuté).

Kúsok za údolnou stanicou lanovky do sedla Grosté – tam, kde sa jedna zo zjazdoviek tunelom ponára pod asfaltku, som však nečakane objavil smerovník, ktorý oznamoval, že značka č. 266 (na mape taká neexistuje) vedie k chate Pradalago – teda k tej, ku ktorej som sa pôvodne chcel dostať. Zaparkoval som auto priamo na moste nad zjazdovkou a vydal sa udávaným smerom. Smerovník pri ceste však bol prvým a zároveň posledným ukazovateľom smeru, s ktorým som sa dnes stretol. Opäť som sa viac-menej intuitívne predieral chvíľami popod lanovkou a chvíľami po zjazdovke, kým som po cca 2,5 hodinách neprišiel k Rifugiu Pradalago.

Nachádzajú sa tu horné stanice troch lanoviek a ľudí je tu ako na Václaváku, ale sotva vykročíte smerom k Monte Zeledria, ste opäť sami.

Dokonca tak sami, až je vám to podozrivé.

čím ďalej za chatou Pradalago, tým viac stôp ubúda (aj táto je len moja)

Pravda je taká, že ak stúpate na Monte Zeledria tesne popoludní (ako ja) - trochu riskujete. Stena je orientovaná juhozápadne, opiera sa do nej slnko a snehové vrstvy povoľujú. Spolieham sa však, že svah nie je taký prudký a využívam skalné plôšky na minimalizáciu rizika, ale fakt je, že bezpečnejšie je vydať sa na vrchol skoro ráno alebo až po šestnástej, keď je stena v tieni a snehové polia opäť mrznú.

pohľad na časť Dolomiti di Brenta

Slnko ešte svieti, ale na svah sa už začína vkrádať tieň (výstupová cesta "zbezpečnieva")

tesne pod vrcholom

 

 Dolomiti di Brenta v posledných lúčoch slnka

Dolomiti di Brenta v posledných lúčoch slnka

finito - deň končí...