Hans von Haidsteig

Azda posledná, dobrým, takmer letným počasím vyznačujúca sa, novembrová sobota bola dostatočným dôvodom, aby sme o siedmej ráno sadli do auta a vydali sa z Bratislavy smerom mierne juhozápadným. Po takmer dvoch hodinách jazdy, keď okrem diaľnic (diaľničná nálepka!) sme museli využiť aj spomaľujúce okresky, sme dorazili do 150 kilometrov vzdialenej obce Prein an der Rax.

Ako už názov napovedá, Prein sa nachádza na úpätí pohoria Raxalpe. Pre Bratislavčanov a okolitú Slovač sú to, spolu s masívom Schneebergu (2 076 m. n. m), dve najbližšie pohoria s výškou pohybujúcou sa okolo 2000 metrov. V celej oblasti Raxalpen, ale aj v neďalekom Národnom parku Hohe Wand je vybudovaných množstvo klettersteigov, alebo ak chcete via ferrat alebo prosto po slovensky - istených ciest. Obtiažnosť tunajších ferat sa pohybuje od ľahkých až po tie najťažšie.

Päťčlenná posádka nášho auta nebola na tom v otázke odolnosti voči závratom na rovnakej úrovni. Ak hovorím o závratoch, tak myslím tie, ktoré spôsobuje výška a nie alkohol. Vzhľadom na rozličné dispozície účastníkov sobotného výletu bolo potrebné zvoliť takú trasu, aby sa aj vlk najedol, aj koza ostala celá, a pritom, aby sme väčšinu času boli spolu.

Pri takomto zadaní úlohy sa ideálnou kombináciou javí spojenie výstupu zdatnejšej časti našej výpravy cestou nazvanou Hans von Haidsteig s výstupom menej skúsenej skupiny cestou Preinerwandsteig na vrchol 1 783 metrov vysokého Preinerwandu.

Istená cestu Hans von Haidsteig je jedna z najkrajších ferát vo Východných Alpách. Pôsobí krajinársky veľkolepo. V roku 1913 ju na vlastné náklady dal zriadiť Camillo Kronich. Jej obtiažnosť býva označovaná písmenom C na päťstupňovej stupnici od A po E. Paul Werner vo svojom známom Klettersteigatlase o jej obtiažnosti píše: ťažká, miestami veľmi ťažká zaistená stena...

Výstup vedie v exponovanej a mohutnej juhozápadnej stene Preinerwandu. Je veľmi dobre zaistený a vedený. Možno ho odporučiť i menej skúseným, ale fyzicky zdatným lezcom, aby si skúsili, čo to znamená klettersteig s niekoľkými miestami obtiažnosti C/D až D.

Keďže je táto ferata jednou z najkrajších v Raxalpe, je aj jednou z najvyhľadávanejších. Z toho vyplýva, že sa oplatí pred cestou privstať si. Jednak, aby ste mali kde zaparkovať a tiež preto, aby ste na problematických istených miestach nestáli v rade ako na mandarínky za čias komunizmu.

Pre obe túry je východiskovou obcou malebná dedinky Prein an der Rax. Z nej sa autom dostanete ešte cca 180 výškových metrov k hájovni zvanej Griesleiten (860 m. n. m.) Zaparkovali sme tu ešte v rozumnom čase - zatiaľ je tu len pár áut. Rýchlo sa obúvame do vibrám a vyrážame.

Najprv po žltej značke smerom na chatu Waxriegelhaus až do výšky cca 1200 metrov, potom odbočíme vpravo na zelenú smerom na Holzknechtsteig a ďalej pokračujeme červenou (Holzknechtsteig) v smere na chatu Seehütte. 

Pri prameni Bachingerbründl sa cesty oboch našich skupín rozdeľujú. Partia menej zdatných pokračuje smerom doprava na Preinerwandsteig. Ide o trasu dobre zaistenú oceľovými fixnými lanami, ktorá ďalej vedie východnou, už veľmi členitou časťou Preinerwandu a poskytuje tak najľahší prístup touto pôsobivou skalnou stenou – klasifikovaná je ako ľahká. Druhá skupina pokračuje doľava k Hans von Haidsteigu.

Pri nástupe do tejto feraty si možno vybrať z dvoch alternatív: vo výške cca 1 300 metrov sa dá stúpať starou výstupovou cestou (Alter Haidsteig) alebo vo výške 1 350 metrov novou cestou Neuer Haidsteig. Staršia výstupová cesta je ľahšia a vyhýba sa technickým ťažkostiam v dolnej časti nového Haidsteigu. Obe nástupové varianty sa spájajú vo výške 1 500 metrov.

Na sutinovom poli pod nástupom do Haidsteigu si navliekame sedáky, viažeme laná. Ťažší variant začína miernym výšvihom cez celkom pohodlnú veľkú skalu a nasledujúce mierne naklonené sutinovisko k takmer kolmému rebríku vysokému cca 15 metrov. Pokračuje vzdušným traverzom cez skalné platne s kramľami a potom krátko navrch k strmému náročnému skalnému stupňu.

prvý rebrík

prvý rebrík

Od prvého veľkého skalného stupňa sa pod previsom traverzuje k druhému stromovitému rebríku.

druhý rebrík

druhý rebrík

 

Cez rebrík a vzdušný traverz sa dostávame do hlbokého kotla.

drobné postavy na dne kotla

Cesta ďalej pokračuje po vlhkých skalných platniach do úzkeho strmého žľabu. Cez krátky rebrík sa dostaneme do úzkeho komínu, ktorý je najťažším úsekom celého klettersteigu. Jeho prekonanie si vyžaduje silu v rukách.

úzky komín - najťažšie miesto kletterstiegu

Cez ďalší traverz a nasledujúci krátky skalný stupeň dosahujeme na druhý veľký skalný stupeň. Tu sa nachádza malá plošinka ideálna na krátke občerstvenie. Plošinke dominuje soška čiernej madony - Schwarze Madonna, pod ktorou sa ukrýva schránka s vrcholovou knihou.

Čierna Madona

Po krátkom odpočinku nasleduje ľahší terén k poslednému skalnému výšvihu, ktorý je chabo značený modrou značkou. Zo záverečného úseku skalnej steny vystúpime na raxalpskú planinu len 150 metrov od vrcholu Preinerwandu, na ktorom sa nachádza veľký oceľový kríž. Je to pre oči pomerne šokujúca zmena pohľadu – po tom, čo sme takmer dve hodiny hľadeli len na skalu sa nám odrazu pred očami rozprestrela prekrásna zelená planina Raxalpe.

raxalpská planina

Neďaleko vrcholu nás už čakajú členovia skupinky, ktorá vyliezla na vrchol cez menej náročný Preinerwandsteig – vraj sú tu už dvadsať minút. Pri kríži vykonáme spoločné foto, zjeme z domu prinesený obložený chlieb a vypijeme na vrchol vytrepanú plechovicu piva. Chata najbližšia k vrcholu Preinerwand je Seehütte (cca 5 min. chôdze). Mala byť už týždeň zatvorená, pretože funguje len sezónne (od 15. 5. do 1.11.) Vzhľadom na neskutočne pekné počasie si to majiteľ zrejme rozmyslel, ale s cenou 3,60 EUR za pivo nás vôbec neoslovil.

Zostúpiť z vrcholu Preinerwandu možno už spomínaným Preinerwandsteigom s nepríjemným sutinovým úsekom, alebo cez Holzknechtsteig, či zostupon na chatu Waxriegelhütte. Zvolili sme posledne menovanú trasu. Je to pohodlná prechádzka tatranskomagistrálovitého typu s pekným celkovým výhľadom na stenu Preinerwandu, ktorú sme pred pár minútami preliezli.

Celkový pohľad na juhozápadnú stenu Preinerwandu

Hans von Haidsteig je teda veľkolepá túra poskytujúca aj menej skúseným pocit relatívne bezpečného dobrodružstva. Samozrejme, každý, kto sa na túto feratu vydá, by mal disponovať absolútnou istotou chôdze, odolnosťou voči závratom a tiež slušnou fyzickou kondíciou. Dôležitým faktorom je aj počasie. Nastupovať na túru za dažďa sa vzhľadom na mnoho klzkých miest neodporúča. Nehovoriac o búrke (v ceste sa nachádza veľké množstvo železa priťahujúceho blesky). A prelezenie tejto cesty v zimných podmienkach je určené už len skutočne skúseným a materiálovo vybaveným lezcom.

Aj v ideálnych letných podmienkach však nevyhnutným predpokladom pre bezpečné prelezenie je kompletné vybavenie na feraty – to znamená úväz, lano, karabíny, či klettersteigový set s brzdou, dobrá obuv, na zahodenie nie sú ani lezecké rukavice a veľmi žiadúca (zvlášť v lete a pri vysokej návštevnosti) je prilba.

vzdušnéééé...

foto vlastnej topánky- postava stojaca pod stenou sa na takto zmenšenej fotografii ani nedá spozorovať...

Celú opisovanú trasu od parkoviska Griesleiten späť na parkovisko možno v pohode prejsť za 4,5 – 5 hodín. Pri návrate k autu zaparkovanému pri hájovni Griesleiten sme ocenili správnosť nášho rozhodnutia vyraziť z Bratislavy skoro ráno. Nielen parkovisko, ale aj všetky priľahlé lesné cesty boli už obsadené autami z Rakúska, Slovenska, Česka aj Maďarska. Nájsť tu teraz parkovacie miesto by bolo ťažkým rébusom.

Opisovaná trasa (samozrejme v spojením s ideálnym počasím) poskytuje aj partii výkonnostne rozdielnych ľudí možnosť zažiť trochu adrenalínu, vidieť krásnu krajinu a pritom veľkú časť trasy absolvovať spoločne. Hans von Haidsteig možno len vrelo odporúčať.                                     

traverz a druhý rebrík                                                                 traverz k rebríku

 

 

"Väčšina čajok sa neunúva naučiť ani len základnú abecedu lietania. Stačí im, keď dokážu vzlietnuť nad more za potravou a vrátiť sa na breh s plným žalúdkom. Ani im nezíde na um, žeby sa mohli zdokonaľovať v lietaní. Ale čajka, o ktorej je tento príbeh, sa väčšmi zaujímala o lietanie než o jedlo. Lietanie miloval Jonathan nadovšetko.

Bolo mu jasné, že za takýto spôsob myslenia nebude u čajok obľúbený. Ani jeho rodičia neboli ktovieako nadšení, že Jonathan celé dni, od svitu do mrku, trávi osamote a nacvičuje nízky vodorovný let."

                                                                                                                  Richard Bach: Čajka Jonathan Livingston

 

"Čajka Jonathan žila od toho dňa na mieste, ktoré sa nazývalo Ďaleké útesy. Samota ju nezarmucovala, skôr ju trápilo, že ostatné čajky odmietli nádheru života, ktorú poskytuje dokonalé lietanie; odmietli totiž otvoriť oči a vidieť."

                                                                                                            Richard Bach: Čajka Jonathan Livingston

 

"Som príliš inteligentný na to, aby som mohol byť šťastný."

 Anonym

"Je krajina bláznov, kde každý blázon má svoj slnečný lúč."

                                                   Anonym

Kontakt

Pavol Fabian tibet1@azet.sk