Monte Rosa

Šialene dlhá cesta vám lezie na nervy. Na diaľnici to aspoň fičí – pokiaľ necestujete v sobotu - v deň obmeny prímorských dovolenkárov, ktorí na rozdiel od dovolenkárov horských s obľubou zapchávajú diaľnice.

Zo šialene dlhej cesty vám tečú nervy, ale keď viete, čo vás čaká – vydržíte to! Dokonca aj vtedy, keď z diaľnice odbočíte na okresky a cez starobylé centrá talianskych mestečiek sa presúvate rýchlosťou slimáka postihnutého Parkinsonovou chorobou. Niektoré uličky, ktorými prechádzate sú také tesné, že ak z domu nečakane vyjde jeho obyvateľ, je takmer isté, že v horšom prípade prispejete čiarkou do čiernokronikových štatistík, v lepšom prípade mu spätným zrkadielkom mikrobusu zmeníte úsmev Julie Robertsovej na úsmev hokejového obrancu na konci kariéry.

Šialene dlhá cesta vám lezie na nervy, ale keď viete, že na konci vás čaká Monte Rosa – vydržíte všetko...

Prvé ranné lúče slnka na vrchole Lyskammu (4 527m), severné steny Lyskammu spadajú na ľadovec Gorner.

 

Jedného augustového dňa sme vo večerných hodinách dorazili do Alagna Valsésia – východiskovej dedinky pre výstupy na viacero vrcholov Monte Rosy. Kemp bol natrepaný obrovskými karavanmi, ako nemenovaný severský obchod na štyri písmenká nábytkom. Šéfka kempu sa spočiatku netvárila veľmi nadšene, ale napokon predsa len našla pre naše štyri stany komfortný priestor s výmerou dva krát dva metre. Rozloha to síce nebola celkom vyhovujúca, ale zas na druhej strane zem bola taká tvrdá a kamenistá, že sme až do tmy mali o zábavu postarané – zasunúť stanový kolík do zeme hlbšie ako tri milimetre si vyžadovalo buď nasadiť ťažkú banskú techniku alebo dokaličiť si prsty. Tesne pred polnocou, keď stany konečne stáli, sme začali bojovú poradu. Našim cieľom bolo aklimatizačne vystúpiť na 32. najvyššiu alpskú štvortisícovku Vincentpyramide (4 215 m) a následne na 5. a 6. najvyššiu štvortisícovku Zumsteinspitze (4 563 m) a Signalkuppe (4 554 m). Osemčlenná výprava sa hneď na úvod porady názorovo rozdelila na tzv. puristov, ktorí chceli na vrcholy Álp vystúpiť čisto, teda už od kempu po vlastných a na tzv. funicularistov, ktorí chceli využiť na priblíženie sa k horám a najmä na nabratie výšky niektorú z lanoviek. V krutom názorovom strete sa napokon sily rozložili tak, že funicularistov bolo osem a puristov nula. Ale aj medzi funicularistami vznikli tri frakcie - podľa toho, koľko lanoviek chcel kto využiť. Lanovka vychádzajúca z Alagna Valsésia ponúka tri alternatívy. Kabínkovou lanovkou

pre 6 ľudí sa dá odviezť do stanice Pianalunga (2 085 m) a odtiaľ po svojich. Alebo prestúpiť v tejto stanici na ďalšiu lanovku a vyviezť sa do passo dei Salati (2 936 m). Najpohodlnejší presadzovali ďalší prestup a tretiu lanovku do stanice Indren (3 260 m). Napokon sme zvolili zlatú strednú cestu. Zdôvodnili sme si to tým, že sa aj trochu povezieme, aj trochu budeme aklimatizovať počas následného pešieho výstupu na chatu Capanna Gnifetti (3 647 m).

 

Pohľad zo spodnej časti ľadovca Garstelet na trochu tibetsky vyzerajúcu chatu Capanna Gnifetti nachádzajúcu sa vo výške 3 647 metrov

 

Použitie najmä druhej lanovky si špeciálne odo mňa vyžadovalo veľké sebazaprenie, pretože technické prostriedky tohto druhu rozhodne nemusím – mám v nich pocit, že som v pasci, z ktorej niet úniku a celý môj život je v rukách náhody, ktorú nedokážem ničím ovplyvniť. Moja nechuť k naberaniu výšky pomocou lanovky sa ešte vystupňovala, keď som na prestupnej stanici Pianalunga prekvapene uzrel, čo všetko sa ešte dá nazvať slovom lanovka. Pre nás ôsmich a skupinku ďalších ešte asi 150 ľudí prišlo na lane zavesené čosi, čo vyzeralo ako kĺbový autobus Ikarus. Po každom prekonaní stožiara sa ten kontajner plný vystrašeného ľudského mäsa zhupol tak, že časť ľudí jačala od strachu a druhá časť si nenápadne kontrolovala stav spodnej bielizne. V podstate sa dá povedať, že absolvovaním cesty lanovkou do passo dei Salati sme prekonali jednu z dvoch najnebezpečnejších etáp výstupu na Zumsteinspitze a Signalkuppe.

 Jeden z dvoch ťažších úsekov výstupu k chate Gnifetti – prekonávanie skalnej ostrohy Vincentpyramide

 Jeden z dvoch ťažších úsekov výstupu k chate Gnifetti – prekonávanie skalnej ostrohy Vincentpyramide

Výstup z passo dei Salati (2 936 m) k chate Capanna Gnifetti (3 647 m)

 

Druhá nebezpečná etapa nasledovala pri prekonávaní skalnej ostruhy Vincentpyramidy a ďalšej skalnej stienky. Záverečný úsek výstupu k chate Gnifetti, na ktorej sme mali rezervovaný nocľah, vedie po takmer kolmej skale, ktorá je však bohato zabezpečená kramľami a natiahnutým konopným lanom. V tom by problém nebol. Nebezpečenstvo úseku spočíva v obojsmernej veľkej frekvencii ľudí, z ktorých mnohí sa na kramle vydajú obutí v mačkách. Pri tej tlačenici vám hrozí, že nedobrovoľne dopadnete tak, ako dobrovoľníci na Filipínach ktorí sa na Veľký piatok dávajú ukrižovať. S tým rozdielom, že vám ruky o kríž/skalu nepripichne klinec nejakého Pilátovho vojaka, ale ostrý zub stúpacieho železa.

 Takmer kolmá skalná stienka – záverečný výšvih k chate Gnifetti, bohato zabezpečenej kovovými kramľami a hrubým konopným lanom

Takmer kolmá skalná stienka – záverečný výšvih k chate Gnifetti, bohato zabezpečenej kovovými kramľami a hrubým konopným lanom

 

Chata Gnifetti usadená na skalnej ostrohe svojou polohou a architektúrou vzdialene pripomína tibetský kláštor. Budhistickú svätyňu však pripomína aj tým, že sa pri vstupe musíte vyzuť a topánky nechať v sklade. Vzhľadom na impozantnú kapacitu chaty (okolo 170 ľudí) sa šanca, že ich pri skorom rannom nástupe do ľadovca nájdete, znižuje priamo úmerne s jej momentálnou vyťaženosťou. A chata je počas celej sezóny (27.3. – 12.9.) vyťažená na najvyššiu možnú mieru - bez predchádzajúcej rezervácie nocľahu sa sociálne degradujete do kategórie homeless.

Večerná náladovka pri chate Capanna Gnifetti (3 647 m)

Večerná náladovka pri chate Capanna Gnifetti (3 647 m)

Večerná náladovka pri chate Capanna Gnifetti (3 647 m)

"Božie oko„ nad skalnou ostruhou Vincentpyramide osvetľuje more oblakov v diaľke pod nami – pohľad z terasy chaty Gnifetti (3 647 m)

 

Rýchly výstup na chatu najhoršie znášal Jozef. Neustále zaostával a na druhý deň, keď sme vyrazili na aklimatizačný výstup na Vincentpyramide, radšej zostal v chate. Výstup na spomínaný vrchol z chaty Gnifetti nie je príliš náročný. Predstavuje 570 metrové prevýšenie a 2,5 hodiny chôdze po ľadovci. Ľadovec Garstelet bohato posiaty trhlinami začína doslova pár metrov od chaty, preto šéf našej výpravy Jozefa dôrazne varoval, aby sa nikam sám nevydával a počkal na nás v chate. Po úspešnom zdolaní Vincentpyramide sme pri návrate v rýchlo klesajúcej oblačnosti stratili stopu a zablúdili sme na úsek ľadovca, kde jedna trhlina ležala vedľa druhej a keď ste jednu preskočili – skočili ste vlastne do druhej. Aké bolo naše prekvapenie, keď naviazaní na dvoch lanách opatrne kráčajúc týmto „mínovým poľom„ sme v náhle sa rozostúpenej hmle zbadali bezstarostne si vykračovať nášho Jozefa. Vzhľadom na to, že Štastenu, ktorá musela po ľadovci kráčať s ním, si očividne vyčerpal až do smrti, v budúcnosti by mal zvýšenú pozornosť venovať už aj prechádzaniu cesty po zebre a na zelenú. 

Ďalší deň sme vstávali o tretej ráno. Pri svetle čeloviek sme nastúpili na ľadovec Garstelet, po pravej ruke sme minuli Vincentpyramide, Balmenhorn s bivakovacou búdou Giordano Felice, Corno Nero aj Ludwigshöhe.

 Trojica stupujúca k Balmenhornu (4 167 m)

 Štvorica vystupujúca k Balmenhornu (4 167 m)

 

Prvé ranné lúče slnka osvetľujúce vrchol východného Lyskammu nás zastihli už v sedle colle del Lys. Okrem slnka nás tu dostihli aj dve šľachovité penzistky v perfektnom výstroji veselo trkotajúce o svojich ženských záležitostiach. Bezstarostne zostupovali odkiaľsi z vrcholu, a nevenovali takmer žiadnu pozornosť zradnému terénu. Ich nenútené správanie (akoby sa promenovali kdesi na kúpeľnej dvorane) razom zrazili na kolená hrdinské pocity o našej dobyvateľskej výlučnosti.

Svitá, na ľadovci sa zjavila prvá štvorica lezcov

 Snehový vrcholový hrebienok na Zumsteinspitze (4 563 m) 

 

 

V sedla col Gnifetti nechávame batohy a za dvadsať minút naľahko vybehneme po snehovom hrebienku na vrchol Zumsteinspitze. V 18 kilometrovej vzdialenosti, ale 89 metrov pod nami, sa hrdo vypína ihlan Matterhornu. Omnoho bližšie (odhadom 600 metrov) sa týči Dufourspitze – najvyšší vrchol Švajčiarska. Nezodpovedné úvahy (v rozpore s pôvodným plánom) „prebehnúť„ po hrebeni aj na tento vrchol zahnala práve prebiehajúca vrtuľníková záchranná akcia na jeho vrchole.

 Snehový vrcholový hrebienok na Zumsteinspitze (4 563 m) 

Pohľad z vrcholu Zumsteinspitze (4 563 m) na Dufourspitze (4 634 m, vľavo) a Nordend (4 609 m, vpravo)  

Madona na vrchole Zumsteinspitze (4 563 m)  

 Pohľad z vrcholu Zumsteinspitze na cca 18 km vzdialený a o 89 metrov nižší Materhorn

Záchranná akcia na vrchole Dufourspitze (4 634 m)

 

Po návrate k batohom, ktoré nás v sedle napriek vysokej frekvencii neznámych osôb počkali na svojom mieste, sme vyliezli na vrchol Signalkuppe nazývanej tiež Punta Gnifetti. Nachádza sa na ňom najvyššie položená chata v Európe Capanna Regina Margherita, ktorá v prípade, že na nej bez aklimatizácie prenocujete, vám poskytuje možnosť poslať z chatovej terasy prejav žalúdočného odporu voči výške do hĺbky až 2,5 kilometra.

 Vrchol Signalkuppe alebo Punta Gnifetti (4 556 m) s najvyššie položenou alpskou chatou Margherita

Pod vrcholom Punta Gnifetti, vo svahu nad sedlom Colle Gnifetti.

 Pod vrcholom Punta Gnifetti, vo svahu nad sedlom Colle Gnifetti.

 

Výstup od chaty Gnifetti na Zumsteinspitze či Punta Gnifetti predstavuje prevýšenie cca 950 metrov a asi 4,5 hodinové šliapanie. Vzhľadom na náš skorý ranný odchod z chaty sme boli už o dvanástej späť. Z toho vyplýva, že ak je dobré počasie, dá sa na vrchol vyraziť v podstate aj na obed. Prudko svietiace slnko, teplo, UV lúče odrážajúce sa zo všetkých smerov (teda aj odspodu), mäkký sneh a prudko dychčiaci oneskorenci, ktorí ešte len stúpali na vrch, spotení tak, že vyzerali ako z povodňovej záplavy práve zachránení dlhosrstí psi - to všetko nás pri zostupe len utvrdzovalo v tom, ako dobre sme urobili, že sme sa rozhodli pre nočný, teda klimaticky príjemný štart.

Ľudské postavy na hornej časti ľadovca Garstelet vyzerajú ako drobné mravce

štruktúra ľadovca Garstelet

Prechod ľadovcom Garstelet, popod stenu Ludwigshöhe, stopa zreteľne ukazuje cestu do sedla coll Gnifetti, v pozadí Punta Gnifetti s najvyššie položenou alpskou chatou Margherita

 

V najmohutnejšej alpskej horskej skupine Monte Rosa je viacero vrcholov vrátane spomínaných, na ktorých si aj trochu zdatnejší nehorolezec môže vytvoriť osobný výškový rekord. Môže tu obdivovať mohutné rozštiepené séraky a najmä zažiť nefalšovaný svet alpskej ľadovcovej krásy, ktorej je vďaka globálnemu otepľovaniu stále menej. 

Samozrejme, ľahkovážnejší tón tohto článku treba brať s rezervou. Hoci v alpských podmienkach ide o čosi nie nepodobné tatranskej magistrále, bez náležitej kondície, aspoň nejakej aklimatizácie, vhodného vystroja, skúsenosti s ľadovcom a najmä bez vhodných poveternostných podmienok, môžu byť aj výstupy na všetky spomínané vrcholy životunebezpečné.

                                      

 

 

 

 

 

 

 

"Väčšina čajok sa neunúva naučiť ani len základnú abecedu lietania. Stačí im, keď dokážu vzlietnuť nad more za potravou a vrátiť sa na breh s plným žalúdkom. Ani im nezíde na um, žeby sa mohli zdokonaľovať v lietaní. Ale čajka, o ktorej je tento príbeh, sa väčšmi zaujímala o lietanie než o jedlo. Lietanie miloval Jonathan nadovšetko.

Bolo mu jasné, že za takýto spôsob myslenia nebude u čajok obľúbený. Ani jeho rodičia neboli ktovieako nadšení, že Jonathan celé dni, od svitu do mrku, trávi osamote a nacvičuje nízky vodorovný let."

                                                                                                                  Richard Bach: Čajka Jonathan Livingston

 

"Čajka Jonathan žila od toho dňa na mieste, ktoré sa nazývalo Ďaleké útesy. Samota ju nezarmucovala, skôr ju trápilo, že ostatné čajky odmietli nádheru života, ktorú poskytuje dokonalé lietanie; odmietli totiž otvoriť oči a vidieť."

                                                                                                            Richard Bach: Čajka Jonathan Livingston

 

"Som príliš inteligentný na to, aby som mohol byť šťastný."

 Anonym

"Je krajina bláznov, kde každý blázon má svoj slnečný lúč."

                                                   Anonym

Kontakt

Pavol Fabian tibet1@azet.sk