Z cestovného denníka jedného labradora

 

V ten večer sa mi zdalo, že sa deje niečo čudné. Pán s pani vytiahli spod postele batohy a začali do nich tlačiť kadejaké veci takým spôsobom, akým sa tlačí mäso do klobáskového črievka. Hneď som zbystrila pozornosť. Zaujala som strategicky významné miesto uprostred obývačky, aby som mala prehľad o dianí.

 

Hlavne ma zaujímalo, či sa ten cestovný zhon týka aj mňa. Dlho to nebolo isté, pretože pán s pani balili do batohov čudné veci, ktoré často nepoužívajú. A potom som zrazu začula presýpanie granúl a hrkot misky a vedela som, že na cestu sa mám chystať aj ja. Moji šéfovci si hodili batohy na plecia a v čase, kedy sa obvykle v spánku oni i ja prevraciame na druhý bok, vyrazili sme na autobusovú stanicu. Stanicu poznám. Hneď vedľa je stánok s predajom lángošov. Keď si ho šéfovci občas kúpia, tak sa vždy kúsok ujde aj mne. Ale vtedy bol stánok zatvorený. A všade pusto. Ani nečudo, veď pán vravel, že musíme byť na stanici o štvrť na dve v noci.

 

Na nástupisku postávali traja ľudia. Šéfovci zhodili batohy na lavičku a začali mi čosi montovať na tvár. Bolo to studené, celé z drôtu a mne sa to vôbec nepáčilo. Občas som síce videla, že iné psy to na ulici nosia, ale ja som tejto psej móde neholdovala. Chvíľu sme tam postávali a mňa trápilo, že vidím svet mriežkovane. Potom zrazu prišlo veľké modrobiele auto, ale oveľa väčšie než ktorékoľvek z tých, ktorými som sa dovtedy viezla. Predstavte si, že na rozdiel od pánovho auta, v ktorom sa vozím celkom rada, v ňom ľudia sedeli za sebou azda aj v desiatich radoch. A moji šéfovci chceli, aby som do toho zapáchajúceho a vrčiaceho stroja nastúpila. Mám ich celkom rada, ale toto sa mi nepozdávalo. Schodíky boli strmé a košík na tvári ma omínal. Pokúšala som sa, dať si ho dole. A uznajte, dávať si dole košík a zároveň stúpať po strmých schodíkoch sa nedá. Potom našťastie nejaký človek v modrej uniforme, ktorý voňal láskou ku psom, povedal, že mi tu vec z tváre môžu dať šéfovci dole.

„Poď Boska, poď neboj sa...„ lákali ma dnu.

Do autobusu sa mi však aj tak nechcelo. Šéfovci už dávno nastúpili a ťahali ma za vôdzku, ale ja nie a nie. Až som sa napokon rozhodla! Vybehla som po schodíkoch tak prudko, až som sa ocitla za volantom. Môj pán potom tomu dobrému človeku v modrej uniforme pokorným, tichým hlasom hovoril čosi o tom, aby v dnešnej neistej dobe nemal obavy - nijaká personálna výmena na poste šoféra sa nechystá. Radšej som sa zložila pod sedadlo. Moja pani sa spýtala pána:

„Určite vieš čo robíme? Je to bezpečné? Veď v rádiu vyhlásili, štvrtý lavínový stupeň?!„

Ale pán ju upokojil:

„Veď to nie je ten najhorší! Ešte jestvuje aj piaty! Hoci päťka je už len teoretická a v praxi sa takmer nevyskytuje.„

„No vidíš a ty hovoríš o bezpečnosti?„

Ale môj pán bol celý nadšený: „Veď si to len predstav. Za týchto okolností máme takmer isté, že národnom parku nestretneme ani nohu!„

Ďalej som ich nepočúvala. Zaspala som. A spala som čosi vyše piatich hodín.

Snívalo sa mi o všetkom možnom, len nie o tom, že mi vetrisko bude nadvihovať uši:

 

 

A už vôbec sa mi nesnívalo o tom, že tam bude krásne.

 

Z autobusu sme vystúpili na mieste, o ktorom pán hovoril ako o Čertovici. Z Bratislavy som bola zvyknutá na to, že popri ceste sú chodníky. Ale tu popri ceste bol dva metre vysoký snehový mantinel, v ktorom sa strácali aj dopravné značky.

 

Pred siedmou to na Čertovici vyzeralo, akoby tu parvoviróza či iná pliaga vyhubila všetko živé. Pusto a ticho. Všetko pozatvárané. Tak som im tam aspoň radostne zabrechala do toho ticha.

 

Za dverami neďalekého domu, o ktorom pán hovoril, že je to dom Horskej služby však bolo počuť akési zvuky. Môj pán tam zamieril:

„Dobrý deň. Neviete, prosím, ako to vyzerá na hrebeni? Je tam prešliapaná nejaká stopa?„

 

„Neviem vám povedať, predvčerom som videl akúsi stopu kúsok vyššie nad vlekom, ale ako to vyzerá ďalej neviem.„ odpovedal záchranár.

 

„A štvorka lavínový stupeň?„ spýtal sa pán v obavách, aby nás záchranár od cesty neodradil.

„Na hrebeni sa nemusíte báť, len si dávajte pozor na preveje, ale či budú naľavo alebo napravo od cesty, to vám neviem povedať. A ohláste sa, keď dorazíte na Štefáničku...„

 

Pán s pani sa tomu do červeného oblečenému človeku poďakovali, vyštverali kúsok do svahu a nasadili si na nohy veľké červené čudá. Hovorili im snežnice a kráčali v nich ako kačice. Vydala som sa za nimi do kopca a bola to paráda.

 

Borila som sa do toho žiarivo bieleho snehu až po brucho, ale aj tak som bola rýchlejšia ako šéfovci. Hore na kopci trochu fúkalo. Musela som zažmúriť oči a panička povedala, že vtedy vyzerám ako Číňan. Ale čo som ja nejaký pekinéz alebo chocholatý pes? Ja som predsa labradorka k svetu!

Pán šliapal stále ďalej a pani začala zaostávať. To mi robilo starosti. Behala som striedavo od jedného k druhému a zisťovala ako a či vládzu. Čo vám budem hovoriť, z Čertovice na Donovaly je to 50 km, ale ja som nabehala aspoň tri krát toľko.

 

Kráčali sme už asi dve hodiny, keď sa zrazu na obzore zjavila svorka čudných psov. Predstavte si – na hlavách mali rohy! Chcela som sa s nimi ísť pozdraviť a zistiť, čo sú zač, ale pán ma nepochopiteľne práve vtedy pripol na vôdzku a držal ma na nej tak dlho, až kým tí čudní psy, ktorým panička hovorila kamzíky, pomalým rozvážnym krokom nezmizli za obzorom.

 

Po štyroch hodinách sme konečne prišli k akémusi kamennému domčeku.

 

Domček bol až po prvé poschodie zafúkaný snehom. Keď sme našli v snehu vchod, zistili sme, že v chate bol len človek, ktorý sa o ňu stará a namyslený malamut.

 

Iní ľudia tu neboli. Vraj preto, lebo Horská služba včera vyhlásila 4. lavínový stupeň. Ale tomu ja dobre nerozumiem... Malamut tu bol doma. Už dvanásť rokov. Dostatočne dôrazne mi oznámil, že chata je jeho. A tak teraz rozmýšľam, či sa ten malamut náhodou nevolal Štefánik, keďže to bola Štefánikova chata. Chcela som od neho získať rady na ďalšiu cestu, veď sa tu vyznal. A nielen tu, ale aj v okruhu 30 km. Rád sa túlal. Naposledy si preň musel chatár zájsť až do Jasnej, keď mu zatelefonovali, že pes je tam. Ale malamut mi rady už nedal, pretože moji šéfovci sa opäť vydali šliapať do kopca za chatou.

Keď sme vyšli až na vrchol, z ktorého trčal veľký kríž, šéfovci sa začali rozplývať nad tým, aký je odtiaľ krásny výhľad, ale ja som nevidela nič iné, ako také isté zasnežené kopce, po akých sme práve kráčali. Pán ich nazýval Vysoké Tatry a hruď sa mu pri tom nadvihovala od pýchy.

Pomaly sa zvečerievalo, keď sme dorazili k ďalšiemu kamennému domu.

Pani už nevládala, a tak ju zaujímalo najmä to, kde bude spať. Mňa to začalo tiež zaujímať, v momente, keď som započula prísny hlas chatára:

„Pes musí spať na chodbe!„

„Na chodbe jej bude zima, veď okná sú aj zvnútra načisto obalené ľadom...„ počula som namietnuť pána. A mal pravdu - na chodbe - samý ľadový cencúľ...

„V spoločnej nocľahárni je 14 postelí, tam spať nemôže!„ odporoval chatár.

Trochu sa vyznám v psej koketérii, a tak som chatárovi priateľsky oblízala ruku.

„Iba, ak by s tým súhlasili ostatní nocľažníci...„ dodal zmierlivo chatár.

Ostatní dvaja nocľažníci (lebo viac ich nebolo) zistili, že som celom milý pes a súhlasili s mojim pobytom. Tak som si po túre odpočinula v teple aj ja.

Na druhý deň sa počasie zhoršilo.

 

Viditeľnosť sa prudko znížila a nárazový vietor fúkal rýchlosťou väčšou, než akou moji kamaráti - chrty behajú dostihy.

 

Prižmurovala som oči ešte viac. Po hodine chôdze som mala oba boky pokryté ľadovým pancierom z nafúkaných kryštálikov snehu a skutočne som sa začala podobať na čínskeho chocholatého psa. Teda aspoň podľa toho, ako som chrániac sa pred vetrom, žmúrením zošikmovala oči až do aziatsky pôsobiacej vodorovnej čiarky.

Panička nevládala, pod chvíľou ju vietor zhodil na zem. A potom zrazu pán povedal, že si namiesto snežníc musí na topánky pripnúť mačky.

Tomu som teda vonkoncom nerozumela!

Nijaké mačky s nami nešli a už vôbec som netušila, ako by si ich pán pripol na topánky. A asi by som aj protestovala, ak by si pán chcel mačky pripnúť. Som predsa vzdelaný pes, poznám Chartu zvieracích práv a tá veru nijaké pripínanie mačiek nepovoľuje!

Ukázalo sa však, že to boli len akési stúpacie železá, ktoré mu mali uľahčiť chôdzu. Ja som si musela vystačiť so svojimi pazúrmi. A to vám poviem – namakala som sa!

 

 Ale po 5 hodinách sme dorazili k ďalšej chate. Bola som celkom rada, pretože vietor mi nafúkal medzi srsť na bokoch sneh a my labradory predsa len nemáme taký kožuch ako severania s chladnými očami.

V chate bolo príjemne. Tak príjemne, že sa nám ďalší deň ani nechcelo pokračovať. Čakala nás však najdlhšia etapa z Ďurkovej na Donovaly. Po troch dňoch chôdze sme teda dorazili z Čertovice na Donovaly a ja vám poviem – celé to bola paráda! Nijaký dom vedľa domu ako v Bratislave. Nijaké smradľavé autá. Akurát som bola taká unavená, že ďalšie dva dni sa mi v Bratislave ani nechcelo vyjsť z domu.

Ale už teraz sa teším, aký ďalší výlet šéfovci vymyslia...