Knihy od P. Fabiana dostupné len prostredníctvom www.lulu.com  

    160 strán, (obrazová príloha s 30 fotografiami), paperback, 14,8 x 20,98 cm

 

Jan Mayen je malý neobývaný vulkanický ostrov nachádzajúci sa v Arktíde. Dostať sa naň dá len jachtou. Medzi našincami o ostrove koluje fáma, že by si naň mohlo robiť nárok aj Slovensko. Na ostrove sa nachádza 2 277 metrov vysoká, večne zaľadnená sopka Beerenberg – najsevernejší aktívny vulkán na svete. V roku 2009 naň vykonali (česko)slovenský prvovýstup dvaja Slováci. Stali sa predstaviteľmi len šiesteho národa na svete, ktorým sa to podarilo. Kniha pátra po slovenskej stope, ktorá sa vinie v pozadí fámy o možných slovenských nárokoch na ostrov. Publikácia pozostáva z troch častí:

1. história ostrova, jeho popis a úvaha o slovenských nárokoch naň

2. vlastný cestopis opisujúci expedíciu z roku 2009

3. humorná fikcia napísaná denníkovou formou o tom, čo by dialo, keby si Slovensko skutočne uplatnilo nárok na tento ostrov, vysmievajúca sa zo slovenského zápecníctva a velikášstva.

 

Na Slovensku sa nepodarilo nájsť vydavateľa (nórske veľvyslanectvo bolo ochotné poskytnúť príspevok na vydanie, Ministerstvo kultúry SR poskytnutie vlastného grantu neschválilo...)

 

Kúpiť možno na:

www.lulu.com/shop/pavol-fabian/jan-mayen-n%C3%A1%C5%A1-ostrov/paperback/product-20124424.html

 

www.amazon.com/Jan-Mayen-N%C3%A1-Slovak-Edition/dp/1105688534/ref=sr_1_1?ie=UTF8&qid=1349124860&sr=8-1&keywords=fabian+mayen

 

Ukážka:

Holanďania sa na prelome rokov 1633/34 zaslúžili aj o prvý pokus o prezimovanie na ostrove Jan Mayen. Došlo k nemu na základe rozhodnutia holandského výboru tzv. Grónskej spoločnosti. Holanďania pokus o prezimovanie zdôvodňovali záujmom o presnejšie zistenie skutočných zimných podmienok na ostrove, o presnejšie poznatky o tamojších (polárnych) nociach a ďalších záležitostiach, ktoré by zaujímali astronómov. Grónsky výbor sa rozhodol vybrať siedmich najsmelších a najskúsenejších námorníkov z vlastnej flotily, ktorí prezimujú na ostrove Jan Mayen. Skutočnou zámienkou tohto plánu bolo deklarovať stálu prítomnosť Holanďanov na ostrove, aby neskôr holandské územné nároky na Jan Mayen boli podložené právne akceptovateľnými faktami.

Hneď ako Grónska spoločnosť zverejnila svoje rozhodnutie, ponúkli sa siedmi námorníci, že na ostrove prezimujú. Boli to Outger Jakobson z Grotenbrooku (veliteľ), Adrian Martin Carman zo Schiedamu (pisár), Thauniss Thaunissen zo Shermerhemu (kuchár), Dick Peterson z Veenhuyse, Peter Peterson z Harlemu, Sebastian Gyse z Delfts-Haven a Gerard Beautin z Brugg.

Po vysadení dobrovoľníkov, holandská flotila 26. augusta napla plachty a zanechala ich na ostrove. Svedectvo o ich krutom osude prináša dojímavý denník.

Zápisy sa v ňom začínajú spomínaným dňom. Najviac podrobností je venovaných poveternostným podmienkam.

Zápis z 1. januára 1634 opisuje, ako si navzájom zaželali šťastný Nový rok a úspech ich podujatia a oddali sa modlitbám, aby svojim srdciam uľahčili pred Bohom. Počasie v prvý novoročný deň bolo pochmúrne, chladné a mrazivé a vietor taký, ako aj predtým. V prvý deň roka 1634 prišli do blízkosti stanice dva medvede, ale tma a hlboký sneh im neumožnil zastreliť ich.

Zápis zo 16. apríla 1634 hovorí: „Zomrel náš pisár. Pane zmiluj sa nad jeho a nad našimi dušami, pretože sme veľmi chorí. Vietor prichádza zo západu, deň bol jasný, noc tmavá...„

Zápis z 27. apríla 1634: „V tento deň sme zabili nášho psa pre nedostatok čerstvej stravy. Noc bola zamračená, ale bez dažďa, východný vietor...„

Posledný zápis je z 30. apríla 1634: „Dnes je jasný slnečný deň s obvyklým vetrom. Zomieram...

 

---

 

...Náš kapitán jachtal.

Neviem prečo, ale zrazu som si ho predstavil v modrobielom pruhovanom tričku, s jednou nohou drevenou, s okom prelepeným páskou a s hnusne nadávajúcim papagájom na pleci – to sa mi k tomu jeho jachtaniu akosi hodilo. Musím však povedať, že tento drobný hendikep mu nič neubral na autorite a bol to správny chlap.

Simon nám krátko predstavil aj ďalších troch členov posádky. Potom sa obrátil opäť k nám:

„Na našej plavbe prvoradá bude bezpečnosť. Jachta Polárny medveď je silná loď, ktorá je schopná odolať akýmkoľvek nástrahám...„

Ja, zaprisahaný suchozemec, som o tom mierne pochyboval.

„Najčastejšou príčinou katastrof takýchto jácht je oheň na lodi. Máme tu síce hasiace prístroje, ale prvoradé je predchádzať požiarom. Ako možný zdroj požiaru prichádza do úvahy zlé uskladnenie výbušných materiálov, elektrický skrat,   porucha motora a samozrejme fajčenie. Na lodi teda počas celej plavby bude platiť absolútny zákaz fajčenia! Pretože požiar a následný výbuch je istá cesta do záhuby!„

Každý z nás viezol so sebou do hôr plynový či benzínový varič vrátane paliva, k tomu nerátam plynové bomby zásobujúce kuchynský sporák. Uvedomil som si, že Polárny medveď je našľapaný horľavinou a pri skrate alebo „správnom„ škrtnutí zápalkou, pôjde ku dnu rýchlejšie ako britská pýcha Lusitánia, tajne prevážajúca náklad munície, po zásahu jediným nemeckým torpédom.

Simonov predslov zapôsobil aj na Matta - práve si vyťahoval zo záhrenia svoj balíček tabaku a cigaretové papieriky - po kapitánových slovách fajčiarske propriety zase bez slova odložil. Nadšene sa pri tom netváril.

 

---

 

23. júla - Na námestí SNP v Bratislave sa okolo obeda zišlo veľké (ako zdôraznil denník naklonený opozícii) zhromaždenie členov Spoločnosti nórsko–slovenského priateľstva, aby protestovali proti narúšaniu dobrých vzťahov medzi oboma krajinami. Všetky tri protestujúce ženy (väčšina z nich – teda dve – boli milenkami nórskych manažérov žiarskej hlinikárne) si neďaleko sochy partizána postavili stan, v ktorom chceli začať protestnú hladovku a držať ju dovtedy, kým sa predseda slovenskej vlády nestretne s nórskym veľvyslancom, či iným oficiálnym predstaviteľom Nórska. Odhodlané demonštrantky držali protestnú hladovku približne do tretej popoludní. Potom náhle zistili, že v neďalekej cukrárni dostali čerstvé špice s francúzským krémom.

 

24. júl  – Nórsky minister zahraničných vecí po konzultácii s veľvyslancom Ronningsbakkenom vyjadril poľutovanie, že tradične dobré vzťahy medzi oboma krajinami sa kazia pre neochotu premiéra slovenskej vlády stretnúť sa s predstaviteľom Nórskeho kráľovstva...

 

 

353 strán,  paperback, 10,79 x 17,46 cm

 

Román je deň po dni opísaným príbehom postáv z najvyššej politiky na Slovensku, ale aj príbehom obyčajných ľudí, ktorí sa okolo smotánky obtrú, vtesnaný do jedného mesiaca. Príbehom azda tragikomickým, ironickým, trochu i zamilovaným, ktorému nechýba prekvapujúca, ba šokujúca pointa. Inšpiráciou autorovi čiastočne bola vlastná, i keď len veľmi okrajová, ale zato takmer desaťročná osobná skúsenosť v politike. Hoci autorovi vyšlo na Slovensku 8 kníh, tento román nebolo ochotné vydať žiadne vydavateľstvo, pravdepodobne aj preto, lebo text neladí s prevládajúcim politickým a spoločenským mainstreamom panujúcim na Slovensku.

 

Kúpiť možno na:

www.lulu.com/shop/pavol-fabian/pardon-p%C3%A1n-prezident/paperback/product-20181753.html

 

www.amazon.com/Pardon-P%C3%A1n-Prezident-Slovak-Edition/dp/1105672336/ref=sr_1_1?ie=UTF8&qid=1346913549&sr=8-1&keywords=fabian+prezident

 

 

Ukážka:

Šesť hodín ráno. Spálňou sa ozýva tigrí rev. Takýto tón má elektronický budík ukrytý v soške bengálskeho tigra – dare od predsedu lokálnej gudžarádskej vlády.

Manželka predsedu vlády sa nepokojne zamrvila vo vyhriatej posteli a odvrátila sa. Odvrátila sa spôsobom, ktorý nenaznačoval nič dobré. Predseda vlády síce ešte ležal bez pohnutia, ale jeho myseľ, a dnes výnimočne nielen ona, bola už hore.

Odvracajú sa, všetci sa odvracajú, pomyslel si hľadiac na manželkin chrbát.

Ticho prerušila druhá séria tigrieho revu. Premiér rýchlym, naučeným pohybom klepol tigrovi medzi uši. Rev stíchol. Zároveň však tiger spadol z nočného stolíka na zem. Displej zablikal a výrobok firmy Hindu Shankaracharya watch loses Ltd. definitívne zhasol. V premiérovej duši mal zavládnuť smútok nad zničeným darom. Namiesto toho s počudovaním zistil, že nálada sa mu zlepšila. To, čo sa mu nedarí v politickom živote, to sa mu úspešne podarilo vo vlastnej spálni. Čo na tom, že umlčaná dravá šelma nebola ozajstná a nevedela sa brániť?

Pomaly spúšťal nohy z manželskej postele. Tesne predtým než ich položil na zem, sa zháčil. Skutočnosť, že spal na ľavej strane zapríčiňovala, že každé ráno vstával prv ľavou nohou. A vstávať ľavou znamená mrzutosti. Kupředu levá spátky ni krok, preblesol mu mysľou starý komunistický evergreen. Kupředu levá, to je to, čo každé ráno robí on - tvrdý pravičiar s minulosťou szmáckeho aktivistu. Zostal sedieť komicky skrčený s nohami pritiahnutými k hrudníku v obavách, aby nepoložil na zem prvú ľavú.

„Čo je? Máš kŕč?„ spýtala sa Mária Hromadová, ktorá sa medzitým prebrala z driemot. Okamžite si uvedomila, že to nebola dobrá otázka. Bolo však už neskoro. Nebola to dobrá otázka, pretože v bulvárnej tlači sa práve v tých dňoch pretriasalo, že premiér pôsobí pred televíznymi kamerami kŕčovito.

„Nie, nemám!„

Dotklo sa ho, že vlastná manželka sa vezie na tejto kŕčovej vlne tiež. Plný sústredenia zložil ako prvú na zem pravú nohu...

 

---

 

...Nadstrážmajster Pavol O. sa vrátil až o pol hodinu. Na nevkusne kvietkovanom umelohmotnom podnose niesol dve kávy a akúsi škatuľu:

„Nech sa páči, slečna Hromadová„ položil pred ňu kávu.

„Ďakujem„ precedila.

„Máte zakrvavené čelo. Ukážem vám, kde je umyváreň, aby ste sa mohli umyť.„

Prekvapene naňho pozrela. Nadstrážmajster jej podal škatuľu a krotko vysvetlil:

„Lekárnička. Je tam peroxid aj jódová tinktúra. Vydezinfikujte si to.„

Karol B. mal s policajtmi svoje skúsenosti. Bolo mu zrejmé, že nadstrážmajster si už zistil, koho lapil a teraz mu lepí. Bojí sa, aby ho neobvinili, že Klaudiinu hlavu rozbil počas výsluchu.

Klaudia vzala škatuľu a odišla do umyvárne.

Keď sa vrátila, v kancelárii stál František M.

„Prišlo po vás auto z Úradu na ochranu ústavných činiteľov.„ povedal nadstrážmajster. „Môžete ísť.„

„A zápisnica?„ čudoval sa Karol B.

„Kolega už zistil dostatok informácií. Spracujeme ich, spíšeme zápisnicu a vyhľadáme vás, aby sme vám dali prečítať a podpísať jej konečnú verziu. Súhlasíte?„ ...

 

---

 

...František M. dlho nemohol zaspať. Z vedľajšej miestnosti k nemu doliehalo hlboké odfukovanie Máriinej matky. V kachliach podchvíľou hlasito puklo drevo rozpálené do červena.  Podľa zákonov logiky sa tak stalo vždy vtedy, keď na neho konečne prichádzali driemoty. Po ďalšom puknutí dreva si uvedomil, že okrem hučania ohňa a hlasitého odfukovania z vedľajšej izby počuje ešte čosi - tiché kroky. Zaostril oči do tmy a zbadal Máriinu siluetu ako kráča k jeho posteli a za chrbtom čosi skrýva. Ochrankársky výcvik mu inštinktívne vravel, že človek ukrývajúci čosi za chrbtom je nepriateľ. Automaticky zbystril pozornosť a ostal v strehu napriek tomu, že vidieť nebezpečenstvo v osobe, ktorú má chrániť, mu pripadalo absurdné. 

„Stalo sa niečo?„ spýtal sa, keď prišla k posteli.

„Nemôžem zaspať... je príliš hlučná...„ povedala Mária H. a kývla rukou k druhej izbe. Usmiala sa.

„Aha.„ povedal nie príliš duchaplne. Na viac sa nezmohol.

„A tiež som uvažovala, či vám tu nie je zima. Ešte zostalo trochu slivovice...„ povedala a vytiahla spoza chrbta ruku ukrývajúcu fľašu.

„Pod takouto hrubou perinou sa to dá vydržať.„ povedal.

„Znamená to, že vám nemám naliať?„ spýtala sa tónom zvýrazňujúcim dôležitosť otázky.

„To som zas nepovedal...„ pokúšal sa vykorčuľovať z pasce, ktorú mu nastavila a usmial sa na ňu. Mária H. naliala do pohárikov, jeden mu podala a s druhým si sadla k jeho nohám na okraj postele.

„Na čo si pripijeme?„ spýtala sa. Chvíľu sa pokúšal niečo vymyslieť, ale na nič rozumné či vtipné neprichádzal. Napokon sa spýtal:

„A musíme si na niečo? Nemôžeme len tak?„

„To je dobrý nápad. Len tak. To sa mi páči. Len tak. Medzi rečou. Akoby mimochodom. Nevdojak.„ rozvíjala myšlienku a František M. netušil, o čom vlastne hovorí...

 

 

"Väčšina čajok sa neunúva naučiť ani len základnú abecedu lietania. Stačí im, keď dokážu vzlietnuť nad more za potravou a vrátiť sa na breh s plným žalúdkom. Ani im nezíde na um, žeby sa mohli zdokonaľovať v lietaní. Ale čajka, o ktorej je tento príbeh, sa väčšmi zaujímala o lietanie než o jedlo. Lietanie miloval Jonathan nadovšetko.

Bolo mu jasné, že za takýto spôsob myslenia nebude u čajok obľúbený. Ani jeho rodičia neboli ktovieako nadšení, že Jonathan celé dni, od svitu do mrku, trávi osamote a nacvičuje nízky vodorovný let."

                                                                                                                  Richard Bach: Čajka Jonathan Livingston

 

"Čajka Jonathan žila od toho dňa na mieste, ktoré sa nazývalo Ďaleké útesy. Samota ju nezarmucovala, skôr ju trápilo, že ostatné čajky odmietli nádheru života, ktorú poskytuje dokonalé lietanie; odmietli totiž otvoriť oči a vidieť."

                                                                                                            Richard Bach: Čajka Jonathan Livingston

 

"Som príliš inteligentný na to, aby som mohol byť šťastný."

 Anonym

"Je krajina bláznov, kde každý blázon má svoj slnečný lúč."

                                                   Anonym

Kontakt

Pavol Fabian tibet1@azet.sk