Pardon, pán prezident e-book

Román je deň po dni opísaným príbehom postáv z najvyššej politiky na Slovensku na prelome tisícročí, ale aj príbehom obyčajných ľudí, ktorí sa okolo smotánky obtrú, vtesnaný do jedného mesiaca. Je príbehom azda tragikomickým, ironickým nekorektným a azda i trochu zamilovaným, ktorému nechýba prekvapujúca, ba šokujúca pointa. Inšpiráciou autorovi čiastočne bola vlastná, i keď len veľmi okrajová, ale zato takmer desaťročná osobná skúsenosť v politike. 

 

Ide o text, s ktorým som sa zúčastnil literárnej súťaže Román 2006, ktorú vyhlásil KK Bagala a jeho literárny agentúra LCA. Text postúpil do druhého kola (medzi 14 spomedzi 97 súťažných príspevkov), ale ďalej sa neumiestnil. 

 

Z hodnotenie porotcov literárnej súťaže:

  • Kvalitný satirický román fungujúci na fúzii stereotypov ľúbostného a spoločenského románu s komicko-idylickým koncom. Ľahko rozpoznateľné paralely k skutočným udalostiam a osobám.
  • Skvelá majstrovsky napísaná paródia na súčasné politické pomery, ktorá dokáže zamraziť i kultivovane pohnúť bránicou. Text je faktograficky prepracovaný do najmenších detailov, dokonca sviežo pôsobia i neobvyklé poznámky pod čiarou. Autor ale mohol priniesť viac prekvapujúcich zvratov a úplne sa vyhnúť neobratnému moralizovaniu v závere.
  • Ide o realistický spoločenský román (pripomína Jesenského Demokratov). Základným prvkom stvárňovania skutočnosti je v ňom humor (situačný i verbálny), ktorý je však miestami preexponovaný, násilný, ku koncu sa úplne stráca. Veľmi dobrá je štylizácia (využíva všetky vrstvy jazyka, lexika i poznámky pod čiarou, rýchle a dobré striedanie pozícií rôznych rozprávačov.
  • Rukopis s názvom Pardon, pán prezident je ďalším z radu textov v tomto súbehu, ktoré sú pokusom o satirické stvárnenie našej súčasnej reality, predovšetkým politického života spoločnosti. Zo všetkých, ktoré som čítal, ide o pokus najvydarenejší, preto je moje bodové hodnotenie pomerne vysoké. K dobru tohto románu treba pripísať, že je vtipný, dokáže čitateľa pobaviť a svojim spôsobom naozaj vyjadruje pocity súčasníkov, ktorým v našom geografickom priestore - stále takmer fatálne do existencie zasahuje politika.
  • Politická satira vychádza z konkrétnych reálií, miestami priam kľúčový román so sčasti dešifrovateľnými postavami. Autorove ambície však siahajú ďalej, vlastný príbeh je ironická fikcia s odvážne vymyslenou a naozaj nečakanou pointou. Po istých úpravách by si nepochybne našiel čitateľov.

 

Kúpiť možno na:

www.martinus.sk/?uItem=751979

 

Ukážka:

 

Šesť hodín ráno. Spálňou sa ozýva tigrí rev. Takýto tón má elektronický budík ukrytý v soške bengálskeho tigra – dare od predsedu lokálnej gudžarádskej vlády.

Manželka predsedu vlády sa nepokojne zamrvila vo vyhriatej posteli a odvrátila sa. Odvrátila sa spôsobom, ktorý nenaznačoval nič dobré. Predseda vlády síce ešte ležal bez pohnutia, ale jeho myseľ, a dnes výnimočne nielen ona, bola už hore.

Odvracajú sa, všetci sa odvracajú, pomyslel si hľadiac na manželkin chrbát.

Ticho prerušila druhá séria tigrieho revu. Premiér rýchlym, naučeným pohybom klepol tigrovi medzi uši. Rev stíchol. Zároveň však tiger spadol z nočného stolíka na zem. Displej zablikal a výrobok firmy Hindu Shankaracharya watch loses Ltd. definitívne zhasol. V premiérovej duši mal zavládnuť smútok nad zničeným darom. Namiesto toho s počudovaním zistil, že nálada sa mu zlepšila. To, čo sa mu nedarí v politickom živote, to sa mu úspešne podarilo vo vlastnej spálni. Čo na tom, že umlčaná dravá šelma nebola ozajstná a nevedela sa brániť?

Pomaly spúšťal nohy z manželskej postele. Tesne predtým než ich položil na zem, sa zháčil. Skutočnosť, že spal na ľavej strane zapríčiňovala, že každé ráno vstával prv ľavou nohou. A vstávať ľavou znamená mrzutosti. Kupředu levá spátky ni krok, preblesol mu mysľou starý komunistický evergreen. Kupředu levá, to je to, čo každé ráno robí on - tvrdý pravičiar s minulosťou szmáckeho aktivistu. Zostal sedieť komicky skrčený s nohami pritiahnutými k hrudníku v obavách, aby nepoložil na zem prvú ľavú.

„Čo je? Máš kŕč?„ spýtala sa Mária Hromadová, ktorá sa medzitým prebrala z driemot. Okamžite si uvedomila, že to nebola dobrá otázka. Bolo však už neskoro. Nebola to dobrá otázka, pretože v bulvárnej tlači sa práve v tých dňoch pretriasalo, že premiér pôsobí pred televíznymi kamerami kŕčovito.

„Nie, nemám!„

Dotklo sa ho, že vlastná manželka sa vezie na tejto kŕčovej vlne tiež. Plný sústredenia zložil ako prvú na zem pravú nohu.

 

---

 

Nadstrážmajster Pavol O. sa vrátil až o pol hodinu. Na nevkusne kvietkovanom umelohmotnom podnose niesol dve kávy a akúsi škatuľu:

„Nech sa páči, slečna Hromadová„ položil pred ňu kávu.

„Ďakujem„ precedila.

„Máte zakrvavené čelo. Ukážem vám, kde je umyváreň, aby ste sa mohli umyť.„

Prekvapene naňho pozrela. Nadstrážmajster jej podal škatuľu a krotko vysvetlil:

„Lekárnička. Je tam peroxid aj jódová tinktúra. Vydezinfikujte si to.„

Karol B. mal s policajtmi svoje skúsenosti. Bolo mu zrejmé, že nadstrážmajster si už zistil, koho lapil a teraz mu lepí. Bojí sa, aby ho neobvinili, že Klaudiinu hlavu rozbil počas výsluchu.

Klaudia vzala škatuľu a odišla do umyvárne.

Keď sa vrátila, v kancelárii stál František M.

„Prišlo po vás auto z Úradu na ochranu ústavných činiteľov.„ povedal nadstrážmajster. „Môžete ísť.„

„A zápisnica?„ čudoval sa Karol B.

„Kolega už zistil dostatok informácií. Spracujeme ich, spíšeme zápisnicu a vyhľadáme vás, aby sme vám dali prečítať a podpísať jej konečnú verziu. Súhlasíte?„

 

---

 

František M. dlho nemohol zaspať. Z vedľajšej miestnosti k nemu doliehalo hlboké odfukovanie Máriinej matky. Podchvíľou sa ozvalo z kachlí puknutie dreva rozpáleného do červena.  Podľa zákonov logiky sa tak stalo vždy vtedy, keď na neho konečne prichádzali driemoty. Po ďalšom puknutí dreva si uvedomil, že okrem hučania ohňa a hlasitého odfukovania z vedľajšej izby počuje ešte čosi - tiché kroky. Zaostril oči do tmy a zbadal Máriinu siluetu ako kráča k jeho posteli a za chrbtom čosi skrýva. Ochrankársky výcvik mu inštinktívne vravel, že človek ukrývajúci čosi za chrbtom je nepriateľ. Automaticky zbystril pozornosť a ostal v strehu napriek tomu, že vidieť nebezpečenstvo v osobe, ktorú má chrániť, mu pripadalo absurdné. 

„Stalo sa niečo?„ spýtal sa, keď prišla k posteli.

„Nemôžem zaspať... je príliš hlučná...„ povedala Mária H. a kývla rukou k druhej izbe. Usmiala sa.

„Aha.„ povedal nie príliš duchaplne. Na viac sa nezmohol.

„A tiež som uvažovala, či vám tu nie je zima. Ešte zostalo trochu slivovice na zahriatie.„ povedala a vytiahla spoza chrbta ruku ukrývajúcu fľašu.

„Pod takouto hrubou perinou sa to dá vydržať.„ povedal.

„Znamená to, že vám nemám naliať?„ spýtala sa tónom zvýrazňujúcim dôležitosť otázky.

„To som zas nepovedal...„ pokúšal sa vykorčuľovať z pasce, ktorú mu nastavila a usmial sa na ňu. Mária H. naliala do pohárikov, jeden mu podala a s druhým si sadla k jeho nohám na okraj postele.

„Na čo si pripijeme?„ spýtala sa. Chvíľu sa pokúšal niečo vymyslieť, ale na nič rozumné či vtipné neprichádzal. Napokon sa spýtal:

„A musíme si na niečo? Nemôžeme len tak?„

„To je dobrý nápad. Len tak. To sa mi páči. Len tak. Medzi rečou. Akoby mimochodom. Nevdojak.„ rozvíjala myšlienku a František M. netušil, o čom vlastne hovorí.

 

 

 

 

"Väčšina čajok sa neunúva naučiť ani len základnú abecedu lietania. Stačí im, keď dokážu vzlietnuť nad more za potravou a vrátiť sa na breh s plným žalúdkom. Ani im nezíde na um, žeby sa mohli zdokonaľovať v lietaní. Ale čajka, o ktorej je tento príbeh, sa väčšmi zaujímala o lietanie než o jedlo. Lietanie miloval Jonathan nadovšetko.

Bolo mu jasné, že za takýto spôsob myslenia nebude u čajok obľúbený. Ani jeho rodičia neboli ktovieako nadšení, že Jonathan celé dni, od svitu do mrku, trávi osamote a nacvičuje nízky vodorovný let."

                                                                                                                  Richard Bach: Čajka Jonathan Livingston

 

"Čajka Jonathan žila od toho dňa na mieste, ktoré sa nazývalo Ďaleké útesy. Samota ju nezarmucovala, skôr ju trápilo, že ostatné čajky odmietli nádheru života, ktorú poskytuje dokonalé lietanie; odmietli totiž otvoriť oči a vidieť."

                                                                                                            Richard Bach: Čajka Jonathan Livingston

 

"Som príliš inteligentný na to, aby som mohol byť šťastný."

 Anonym

"Je krajina bláznov, kde každý blázon má svoj slnečný lúč."

                                                   Anonym

Kontakt

Pavol Fabian tibet1@azet.sk