Rozhovory

O psoch a ľuďoch (rozhovor v magazíne denníka Pravda 9. 2. 2017)

 

Pavol Fabian, narodil sa 16. 1. 1956 v Bratislave. Po absolvovaní Vysokej školy veterinárnej v Košiciach sa celý život venuje veterinárskej praxi. V roku 1989 bol spoluzakladateľom a podpredsedom vtedy parlamentnej Strany zelených na Slovensku. Je autorom ôsmich kníh, niektoré z nich vyšli aj v ČR. Navštívil takmer 40 krajín, o svojich cestách publikoval množstvo článkov, jeho dokumentárny film Jan Mayen (?) náš ostrov, získal 1. miesto na festivale Camera Slovakia.

Pes v posteli aj v politike

perex Pavol Fabián je známy slovenský zverolekár, ktorý má úspechy vo svojej profesii, ale je už aj uznávaným spisovateľom - hovoria mu  slovenský Herriot.  Žije zaujímavý a dobrodružný život a také sú aj jeho knihy.  Práve mu vyšli dve – Muž, ktorý padol do trhliny, ale nie na hlavu z horolezeckého prostredia  a druhá Najlepší priateľ Hitlera, o známych ľuďoch a ich psoch. O zvieratách sa ale hovorí v oboch publikáciách.

<OT> Vzťah k zvieratám svedčí o kultúrnosti spoločnosti, ale niekedy zasahuje aj priamo do politiky. Psi  môžu  získavať svojím majiteľom sympatie, ale aj nesympatie – ako sa to stalo napríklad Obamovi, lebo si napriek predvolebným sľubom nevzal psíka z útulku.  Aj o tom píšete vo vašej knižke Najlepší priateľ Hitlera, ktorá je vlastne prechádzkou dejinami. Ako   ste zhromažďovali  tento bohatý materiál?   

<A> Knižka vznikla  ako „vedľajší produkt“, popri práci na románe Muž, ktorý padol do trhliny, ale nie na hlavu. Priznám sa, že tento román je môjmu srdcu bližší, ale knižka o psoch ma zas prekvapila veľkou odozvou.

 

<OT>Najlepší priateľ Hitlera je zaujímavá „encyklopédia“ - po prvý raz čítam, že Lenin mal psa Pegasa, že cárovi Petrovi Veľkému priniesol jeho psík za obojkom žiadosť o milosť od prosebníka a keďže,  to bol panovníkov milovaný pes, tak jej vyhovel. Psa mal tiež  Napoleon, Krištof Columbus, skoro všetci americkí prezidenti. Váš román je ale z horolezeckého prostredia, tak to ako súviselo s psíkmi?  

 

<A> Áno, román je o horolezcovi z fiktívnej československej himalájskej  výpravy z roku  1972. Príbeh som si vymyslel, ale vychádza zo skutočnosti -  také výpravy sa vtedy naozaj konali.  Môj hrdina vylezie  na Makalu a na zostupe utrpí úraz, pri ktorom stratí pamäť. Zároveň nadobudne  trocha nadprirodzené  schopnosti – vie predvídať udalosti.  Jeho matka je veterinárka a on ako  malý chlapec u nej často sedával v ordinácii. Mnohé veci od nej odpozoroval a keď sa mu chvíľami pamäť vracia, vie, čo so zvieratami urobiť, aby im, respektíve ich významným majiteľom pomohol. Románový príbeh sa ťahá až do roku1992. Za ten čas sa hrdina stretne s rôznymi prominentmi a ovplyvňuje dejiny.

 

<OT> Pripomína to „storočného starčeka“, ktorý sa tiež stretáva s osobnosťami a ovplyvňuje deje...

 

 <A>  Žánrovo je to niečo ako „storočný starček“, alebo Forrest Gump, fikcia s reáliami.  Keď som chcel taký príbeh napísať, musel som si  naštudovať významné udalosti toho obdobia a keďže to malo byť zároveň o zvieratách,  musel som hľadať také historické osobnosti, ktoré mali psa alebo mohli mať psa.  Chcel som mať v príbehu napríklad  vojnového zločinca Josefa Mengeleho, ktorý sa na konci života ukrýval v Brazílii a zomrel na mozgovú príhodu, keď sa kúpal v mori/. Mengele bol beštia v ľudskej koži, v koncentrákoch robil pokusy na ľuďoch, ale zistil som, že v závere života sa staral o túlavých psov a liečil ich.  To mi pripadalo absurdné i zaujímavé zároveň. Vďaka tomu som do udalostí okolo jeho smrti nie celkom podľa pravdy mohol zakomponovať psa. V texte románu vystupuje napríklad aj Ronald Reagan. Vedel som, že  americký prezident mal psa cavaliera king charles španiela Rexa (sám som pred časom choval toto plemeno), ale bol som zvedavý akej bol ten jeho pes farby. A pri takomto zisťovaní faktov o psoch rôznych osobností sa mi nazbieralo celkom dosť materiálu na základ tej druhej knižky o prominentoch vlastniacich psovi.

<OT>Napísali ste už osem kníh, o témach, ktoré sú vám blízke. Dokonca aj detektívku Ketamínový fantóm o mužovi, ktorý útočil v Bratislave na ženy. Vtedy ho  upodozrievali, že prípravok  mal z veterinárnej ordinácie. Chceli ste pomôcť vyšetrovaniu?  

<A>   Takú ambíciu som nemal a ani som nemal ako pomôcť, len ma ten prípad inšpiroval. Vo veterinárnych  kruhoch  mi dodnes niektorí vyčítajú, že som o tomto  prípade vôbec písal, lebo nasledovali  úradné opatrenia – prísnejšia kontrola liečiv spadajúcich do kategórie opiátov. Tie ale nespôsobila moja knižka - to bola náhoda, situácia sa vyvíjala súbežne.  

<OT>S písaním sú vždy problémy. Nezávidia vám napríklad kolegovia, že si získavate popularitu písaním?  

<A>    To azda nie!  Vo veterinárnej  komore sú skôr radi, lebo väčšina mojich  kníh sa týka zvierat a v románoch či už v hlavnej alebo vo vedľajšej postave vystupuje často veterinár,  takže vlastne propagujem toto povolanie. Naša komora sa  pýši kolegami, ktorí sa vedia uplatniť aj v inom odbore - máme aj dobrých športovcov, výtvarníkov... K dvadsiatemu výročiu Komory veterinárnych lekárov mi dokonca dali pamätnú plaketu.  Myslím, že to bolo práve za tie knižky.

<OT>Ako sa zmenila  veterina za ten čas, čo v nej pôsobíte? Chceli ste byť veterinárom od malička?  

<A>     Prázdniny som trávil  väčšinou u babičky na vidieku, v Čataji. Chovala úplne všetko, takže som k zvieratám nadobudol vzťah. Neskôr som sa prihlásil na strednú veterinárnu školu do Kroměříža, možno trochu aj preto, že naši sa rozvádzali a chcel som vypadnúť z domu. Potom už bolo nasmerovanie dané – vysoká veterina. Keby som sa mal rozhodovať dnes, neviem, či by som opäť zvolil veterinu. Tou dnešnou som trochu znechutený, lebo  ako  do humánnej  tak aj do veterinárnej medicíny mohutne vstúpila komercia.  Mladší kolegovia, ktorí absolvovali stáže v Amerike, či v Británii tam iste získali mnoho nových poznatkov, naučili sa nové operačné postupy, no zároveň sa tam naučili aj nový prístup ku klientom. Mňa nesmierne rozčuľuje, keď komerčné záujmy prevládajú nad lekárskymi. Podľa mňa je to v rozpore  s lekárskou etikou. A ešte horšie je, že mladší to už uplatňujú v takej miere, že aj my starší sme sa museli začať trocha prispôsobovať, lebo inak by sme vyšli na psí tridsiatok.  Prispôsobujem sa v hraniciach  toho, čo som ešte ochotný akceptovať, no dejú sa veci, na ktoré by som nikdy nepristúpil.

 <OT>Napríklad?

<A> Napríklad kastrácia kocúra! Nie je to výmysel z mojej hlavy, aj nedávno vyšiel v odbornom časopise na túto  tému článok. Čím sa kastrácia vykoná neskôr, tým je pravdepodobnejšie, že  zviera nebude mať problémy  s močovými cestami. No, nové  ambulancie sa predháňajú, aby zákrok vykonali čo najskôr: Nebojte sa, urobíme! Budete mať pokoj!  Súria,  len aby neprišli o zárobok. Operujú  v štyroch alebo v piatich mesiacoch veku, majú biznis a nehľadia na to, že  kocúrovi vlastne uškodili, pretože sa mu nedokončí vývoj močových ciest a v dospelosti bude mať zdravotné problémy. A možno s nimi aj kalkulujú, veď ich budú musieť riešiť.

<OT>Kedysi bola veterina láskavejšia? Ale vzťah verejnosti k zvieratám sa  predsa zlepšil, nie?

<A> Všeličo sa zmenilo a zmenila sa aj štruktúra zvierat na Slovensku. Zlikvidovali sme si celé poľnohospodárstvo. Ja som do roku 2000 robil aj obvod,  mal som  na starosti aj veľké zvieratá a farmy, čo tu na okolí Bratislavy boli. To všetko je dnes  vymlátené a vozia sa sem nekvalitné potraviny zvonku. Sebestačnosť v potravinách zanikla. To sa nedá nazvať inak ako vlastizrada.

<OT>Vznikla ale aj ochrana zvierat – boli ste pri tom?  

<A>  Po roku 1989 som sa  angažoval aj politicky a bol som jeden zo zakladateľov Strany zelených. Je to jediná strana, v ktorej som kedy bol a v rámci týchto aktivít sme  zakladali aj prvý Spolok na ochranu zvierat. Viac ich vtedy naozaj nebolo. Presadzovali sme nový prístup k zvieratám, novú legislatívu. Teraz je tých spolkov veľa a je dobre, že sú, lebo zvieratá si zaslúžia ochranu, ale v niektorých prípadoch mám pocit, že ochrane sa venujú aj ľudia, ktorí by sami potrebovali pomoc. Nechcem sa nikoho dotknúť, bolo to myslené žartom, ale už Woody Allen hovorí, že žena, ktorá má viac ako dve mačky, to už je psychiatrická diagnóza. Inými slovami, nič netreba preháňať, treba si udržať schopnosť dívať sa na svet reálnymi očami. Samozrejme, netvrdím, že spolky netreba. Majú čo strážiť. V týchto dňoch som na facebooku videl ako prevážali 32 (!) jahniatok natlačených do malej dodávky, dusili sa chúďatá v malom priestore...  V tomto smere budú mať spolky stále čo robiť.

  <OT>Medzi psíčkarmi a nepsíčkarmi je stále napätie. S kým držíte?  

<A>   Napätie vždy bolo a aj bude. To je rozsiahla téma, o tom by sa dalo hovoriť. Ide o to, či aj  psíčkari chápu, že nie každý musí byť z ich  psa nadšený. Mám známu, ktorá mala v mladosti nepríjemný  zážitok so psom. Hoci uplynuli desiatky rokov, doteraz, keď sa v jej blízkosti zjaví pes, začne sa triasť a je v strese. Nemôže si pomôcť. Psíčkari by si mali uvedomiť, že sú aj takíto ľudia.  Nie sú zlí, nemôžu za to, a nemožno sa čudovať, že psov nemajú radi.

<OT>Zvláštne, že psíčkari sú ľudia, ktorí sa o niekoho starajú, predpokladá to istú vyspelosť a kultúru a aj tak - niekedy sa nestarajú o estetickú stránku veci. Aj v starom meste v Bratislave sa nájde na chodníku exkrement. To sa mi zdá čudné.

<A>  Sme nevychovaní. Keď niekto nemá problém odhodiť na zem ohorok z cigarety, či obal z cukríka, prečo by zbieral po svojom psovi? Na to pomôžu len sankcie, keď už rodina a škola zlyhávajú.

<OT>Ale na druhej strane, mesto by malo čistiť špinu, nielen vyžadovať bezúhonnosť. V meste bývajú aj hriešnici. Mesto musí rátať so špinou. V Paríži sa napríklad stále zametá... Veď psíčkari si platia za psov.

<A>  Je otázne, kam idú všetky tie peniaze, čo ľudia platia za psíčkov. I keď treba priznať, že sa situácia aspoň v Bratislave oproti minulým rokom zlepšila. Stojany s vrecúškami na exkrementy, sem tam dokonca oficiálny výbeh na venčenie – to voľakedy nebolo.

<OT> Nedávno sa stala strašná vec – zdivočelí psi zabili ornitológa pri Devínskom jazere. Ako taký prípad rezonuje vo zverolekárskych  kruhoch? 


<A>  Mňa sa to veľmi dotklo, lebo v tých končinách bývam. Dosť často sa tam so ženou chodíme bicyklovať, dokonca tuším, ktoré  konkrétne psi to spáchali. Tie psi boli síce za plotom, ale vždy do každého okoloidúceho dorážali, skákali na plot.

 

<OT>Ako sa to môže stať? Existuje osveta v tomto smere?

 

<A>  Chyba je vždy na  strane človeka. Pes nemá dôvod bojovať proti človeku. Nevraživosť u psov je primárne vnútrodruhová – psi bojujú o potravu, o samicu,  o teritórium, voči človeku  nemá pes primárny dôvod útočiť. Ak k niečomu takému príde, tak  vždy je vina na strane chovateľa psov, a niekedy aj na strane toho poškodeného, čo samozrejme čin neospravedlňuje. Možno by pomohla nejaká osveta. Ako sa správať, keď zaútočí na človeka pes. Ako tomu zabrániť? Ja som o tej situácii, ktorá sa stala pri Devínskom jazere dosť rozmýšľal  a predstavoval som si, čo by som robil, či by som si vedel pomôcť. Určite by som v prvom kroku ostal nehybne  stáť, pokiaľ by mi nezhnedli spodky. Určite by som nehľadel tým psom do očí. Lebo to je výzva! Bočil by som pohľadom. Keby to  nepomáhalo, neostalo by iné ako bojovať o život.

 

<OT>Na plote je niekedy napísané Pozor, zlý pes! Sám majiteľ to prizná, alebo len tak straší? Sú to pitbulli?  

 Nemám rád, keď sa používa výraz  bojoví psi, lebo čo to vlastne je? Legislatívy jednotlivých krajín tam zaraďujú vždy iné a iné plemená psov. Nemajú v tom jasno. Isté je len jedno, určite viac škody a zranení dokáže napáchať veľké plemeno psa ako malé. Ale veľký je aj labrador a to je skvelý pes pre slepcov. Do ambulancie k nám chodia aj majitelia pitbullov a stafordov  a chodia tam často aj s deťmi. Tie ťahajú pitbulov za uši a hrajú sa  s nimi.  Pitbuly a stafordi sú väčšinou dobrí pacienti, dobre znášajú bolesť. Všetko je to o  tom, aká  socializácia u toho konkrétneho psa prebehla -  aj staford môže byť rodinný pes. Rodinný miláčik.

 

 

<OT>Podľa  čoho dávajú dnes ľudia psom mená? Volá sa ešte nejaký pes Zahraj ako to často bolo v slovenskej literatúre?

 

<A>  Zahraja som sa celú svoju prax nemal v ordinácii ani jedného. Mal som zopár Bojarov.  Myslím, že je to analogická situácia ako s pomenovaním detí, pekné slovenské mená už nie sú, žiaľ, veľmi v móde. A nad niektorými novými psími zostáva človeku rozum stáť. Často sa stretávam s tým, že psíčkari svojich psov pomenovávajú po ľuďoch zo seriálov, zväčša amerických. Zapisujem  kartu novému klientovi a pýtam sa na meno psa. Fíbí odpovie. Ako sa to píše, pýtam sa. Nevie. Ako ste na také meno prišli? Vy ste nevideli seriál Priatelia, žasne. Nuž nevidel, televíziu veľmi nepozerám, ale docvaklo mi, že je to Phoebe.

<OT>Vaša sučka  sa volala poeticky Bosá. Vy ste na to meno ako prišli?

 

<A>  Je to v zmysle neobutá. Vymyslel som si to a zapáčilo sa mi to, pretože to spĺňalo aj ten predpoklad, že v psom mene by mala byť sykavka. Bosú žiaľ už nemáme, pred rokom som ju musel uspať. Rakovina. Rok sme psa nemali, manželka chcela oddych, ale od jari by sme už mali mať nového - manželka sľúbila. Toto tam napíšte, aby to bolo čierne na bielom, aby sa už nemohla vyhovárať! A akého psa? Buď znovu labradora ako chce ona alebo veľkého vendénskeho baseta, po ktorom pokukujem ja. Ešte uvidíme.  

.

<OT>Chodia k vám do ordinácie aj majitelia exotických zvierat? Prišiel niekto s krokodílom?  

 

<A>  My sa na exotické zvieratá nešpecializujeme. Jeden študent zo strednej veterinárnej  školy, ktorý bol u nás na praxi sa začal venovať  exotickým zvieratám, plazom. V Nitre pri poľnohospodárskej univerzite pomáhal vybudovať útulok pre zvieratá, ktoré boli na Slovensko nelegálne privezené zo zahraničia. Zaoberal sa hadmi a plazmi a chcel, aby sme sa im venovali aj my. Ale akosi nás to neoslovilo.  Ani exotické vtáčiky nerobíme radi. Myslím si, že veterinár, aby rozumel exotom, mal by ich aj sám chovať, denne sa s nimi stýkať. Osobná skúsenosť je dôležitá.

 

<OT>Báli ste sa už  nejakého psíka v ordinácii?


<A>  Báť sa v ordinácii nesmiete. Pes to vycíti a má nad vami navrch. Ale raz som sa vyľakal, vidíte - na oboch lícach mám jazvy. Bolo to už dávnejšie na Silvestra, do ordinácie priviedli belgického ovčiaka, ktorý mal tržnú ranu. Bolo ju potrebné zašiť, tak som mu najprv podal sedatívum a potom som mal pichnúť injekciu, ktorá by ho uviedla do operačnej narkózy. Po sedatíve si pes ľahol, chvíľu sme čakali, potom hovorím majiteľovi, aby sme ho spolu vyložili na stôl. A ja hlupák som išiel ku psej hlave. Nikdy predtým ani nikdy potom som takú hlúposť neurobil. Pes bol len omámený a manipulácia ho prebrala z letargie. Vyrútil sa na mňa a s rozďavenou papuľou mi zaútočil na hlavu. V živote som nemal príležitosť vyšetriť psie mandle z takej tesnej blízkosti a vôbec si to ani netúžim zopakovať. Pes mi roztrhol obe líca. Všade plno krvi.  Zakrvácaný som v čakárni klientom oznámil, že dnes sa viac už ordinovať nebude, zašil som uspatého psa a išiel som na pohotovosť dať sa sám zašiť.

 

<OT>Podľa vašej knihy skoro všetci prezidenti mali psa. Pomáhajú politikom psi získavať sympatie?

 

<A>  Pes je veľmi dobrý prostriedok, ako vylepšiť politikovi imidž. Imidžmejkri Billa Clintona mu odporučili zaobstarať si psa práve po známej afére s Monikou Lewinskou. Veď, čo lepšie symbolizuje fungujúcu šťastnú rodinu ako spoločná fotka so psom? Zo štyridsiatich piatich doterajších amerických prezidentov malo psa 32. Pritom od roku 1901, teda približne od času, keď médiá začali mať vplyv na popularitu politikov, ich mali všetci devätnásti. Ale rovnako si pomocou psov vylepšuje imidž aj Putin. Trumpa som už v knihe nezachytil, ale zdá sa že po dlhom rade psíčkarov je prvým nepsíčkarom v úrade prezidenta. Keď som zbieral materiál na knižku, bol som zhrozený,  že tam mám skoro samých politikov! Musel som to skorigovať, aby boli proporčne zastúpené aj iné spoločenské oblasti.

 

<OT>Je pravda, že pes lieči,  keď sa pritúli?  Schvaľujete psa v posteli? Vraj mnohí to tak majú...

 

<A> Psychicky lieči určite, či aj inak, to neviem. Možno sa to psičkarom nebude páčiť, ale ja si nemyslím, že pes patrí do postele. Napriek  tomu, že je to člen domácnosti, vždy je to len pes a má iné hygienické vzorce správanie sa, pohybuje sa v inom teréne a iným spôsobom. Neviem prečo by mal chodiť do postele. Aj keď ho majitelia denne kúpu / čo mimochodom nie je pre psa vhodné/ považujem psa v posteli za zdravotné riziko. Nejde o špinu, ale  o parazity – červy a roztoče. Darmo psa odčervujú aj každé tri mesiace, ani to nie je záruka, že pes druhý deň po podaní tablety niekde niečo oblizne a je opäť infikovaný. Pred Bosou som mal malého cavaliera a s tým som často zdieľal jedno staré kreslo-ušiak. To áno, to si viem predstaviť, ale posteľ je posteľ. V posteli je človek zraniteľnejší. Prečo by som tam mal mať roztočov?

 

<OT>Hovorí sa, že pes a pán sa často na seba podobajú. Všimli ste si niečo také v ordinácii?

 

<A> Po internete  koluje taký mail, obsahujúci fotky dvojíc - pána a psa. A podoba je neuveriteľná. Lenže to sú fotky, na ktorých sú aj ľudia aj psy úmyselne upravení tak, aby sa čo najviac podobali. Nemyslím si, že pes a pán sa na seba podobajú fyzicky, ale väčšina ľudí si vyberá psa tak, aby sa k nimi povahovo hodil. V tomto tá podoba je možná. Sám si neviem predstaviť, že by som mal chrta alebo staforda.

Pri výbere psa však majú veľký vplyv aj módne vlny. Podľa rozličných filmových hitov boli obdobia labradorov, dalmatínov, Jack Russelov, bernardínov či kólií. Keď som bol mladý na uliciach bolo plno kólií pod vplyvom filmu Lassie sa vracia, dnes vidieť kóliu je v podstate rarita.  

<OT> V spomínanom románe ste spracovali horolezecké skúsenosti. Ste aj horolezec?

 <A> Navštívil som mnohé vysoké pohoria... Ťan-Šan, Pamír, Kaukaz, Himaláje, Andy, liezol som na kopce v Afrike, v Mexiku aj Ekvádore, či na Aconcaguu v Argentíne, ale nehovorím o sebe, že som horolezec. Idem do tretieho stupňa obtiažnosti. Ak idem do štvrtého, musí ísť so mnou skúsený horolezec, ktorý ma ťahá na lane. Nepochodil som nič výnimočné, väčšinou veci, ktoré robia aj niektoré odvážnejšie outdoorové cestovky. Jediné, čo sa trochu vymyká z radu je výstup na najsevernejšiu aktívnu večne zaľadnenú sopku Beerenberg na ostrove Jan Mayen v Arktíde. Bol to československý prvovýstup a spolu  s Rasťom  Horňákom sme na vrchole stáli ako predstavitelia len šiesteho národa na svete, ktorému sa to podarilo. Inak o tomto ostrove sa šíri fáma, že by aspoň jeho časť mohla patriť Slovensku. Nároky vyplývajú z toho, že v časoch, keď sa rakúsko-uhorskej polárnej výprave podarilo ako prvej na ostrove prezimovať (od júla 1882 do augusta 1883) ostrov bol považovaný za terra nullius (teda nepatril nikomu a Nórsko, ktorému patrí dnes ešte ani nejestvovalo – bolo súčasťou Švédska). Slovenské nároky sú o to pikantnejšie, že v 14-člennej rakúsko-uhorskej výprave bol aj 27-ročný Bratislavčan August Gratzl. Práve som o ňom napísal článok do Staromestských novín a až raz budem mať čas (v penzii?) mám úmysel pátrať po jeho osudoch v rakúskych archívoch (v slovenských som už pátral). Slovenská republika by si teda ako nástupnícky štát po rakúsko–uhorskej monarchii a všetkých formách Československa mohla nárokovať časť ostrova, i keď minister Lajčák, ktorého som oslovil, mi v liste tvrdil, že nároky mať nemôžeme, pretože ČSR podpísala tzv. saint-germainske dohody.

 

<OT>Čo vás na výstupoch  baví?

 

<A> Nádherná príroda. Je to ako s behaním - človek sa  prvých 500 metrov možno trápi, ale potom pocíti šťastie, endorfíny. Niekedy je beh lepší ako orgazmus, to samozrejme žartujem... Po výstupe na vrchol máte tiež skvelé pocity – všetky problémy ostali dole, uvedomujete si aký je svet krásny a akí drobní bezvýznamní červiaci sme v ňom my – ľudia.

 

<OT>Čo hovorí žena na vaše spisovateľské a športové aktivity? Je tiež veterinárka?

 

<A>  Manželka je farmaceutka. Hory veľmi nemusí, hoci sme spolu s Bosou robili aj zimný prechod hrebeňa Nízkych Tatier. Nebráni mi chodiť do hôr, naopak posiela ma na cesty a verí, že si v horách počínam s rozmyslom. Čo sa týka mojich rukopisov, tak tie číta vždy prvá a nedáva si vždy servítku pred ústa, pri ich posudzovaní...

 

 <OT>Je niekde opísaná?

 

<A>  Vo Zverolekárových zápiskoch som opísal  náš zimný prechod Nízkych Tatier. V tej istej knižke som písal aj o našom stretnutí so zubrami v Bukovských vrchoch. Lialo ako  z krhle a zrazu,  dvesto metrov od nás bolo stádo zubrov. Bosá si ich všimla prvá a vyštartovala po nich. Správala sa ako besná, poriadne ich vydráždila, nedala sa odvolať. Zubry došli až k nám, manželka si s vodcom stáda hľadela do očí z polmetrovej vzdialenosti „schovaná“ za strom tenký ako detské predlaktie. Našťastie sa mi potom podarilo psa chytiť a priľahnúť ho. Zubri nás obkolesili, zlostne fŕkali, nervózne hrabali nohami, ale nechali nás na pokoji a po chvíli odišli. Asi o mesiac som čítal v novinách, že Arči - tak volali tamojší ochranári  vodcu stáda - ťažko poranil nejakého dedinčana. Bol to ten Arči, čo si s mojou ženou vymieňal zamilované pohľady.

 

 

------

 

Rozhovor so spisovateľom, zverolekárom a cestovateľom Pavlom Fabianom

Po Ketamínovom fantómovi ho láka príbeh  jednoduchého  človeka  


Pavol Fabian sa už niekoľko rokov zjavuje v kníhkupectvách ako autor na prebale publikácií. Jeho zverolekárska prax je pre neho výdatný prameň drobných príbehov o domácich miláčikoch a liečiteľských skúsenostiach s dobrým koncom. Na Slovensku i v ČR mu na zvieratkovskú tému vyšlo celkom 5 kníh. V oboch krajinách časopisecky publikoval viacero cestopisných reportáží najmä z krajín, v ktorých sa nachádzajú najvyššie horstvá sveta. Napísal dva cestopisy – jeden z nich je dostupný v elektronickej podobe na jeho blogu. Je autorom satirického románu Pardon, pán prezident, s ktorým sa zúčastnil literárnej súťaže Román 2006. Jeho kniha Dejiny Slovenska a Slovákov... je humorný pohľad na našu históriu približujúci aj mnohé nie veľmi známe kuriozity. Najnovšie načrel do žánru detektívky knihou Ketamínový fantóm, ktorá vyšla nedávno - v novembri 2010.
1.      Čím vás oslovila tajomná silueta človeka, ktorý sa v nenápadnom kabáte potuluje po nočných bratislavských uliciach a pomocou striekačky inhibuje svoje obete?
Pre túto tému som sa rozhodol z dvoch dôvodov.  Jedným bol akýsi donkichotský truc. V minulom roku som sa zúčastnil expedície do Arktídy. Uskutočnili sme (česko)slovenský prvovýstup na najsevernejšiu aktívnu sopku na svete na ostrove Jan Mayen. O výprave som napísal cestopis, ktorý by mohol byť zaujímavý aj tým, že na vlastníctvo ostrova by si mohlo robiť nároky aj Slovensko – nárok by vyplýval z prvého úspešného prezimovania na ostrove, ktoré sa podarilo práve rakúsko-uhorskej polárnej expedícii z roku 1882-83. Expedície sa vtedy  zúčastnil aj Bratislavčan August Gratzl. Na tento cestopis - teda serióznu literatúru odkrývajúci aj kúsok našej histórie - som nenašiel vydavateľa. Preto som si povedal, že napíšem čosi menej seriózne (autori detektívok prepáčia), dúfajúc, že prípadný úspech obmäkčí vydavateľov následne vydať aj spomínaný cestopis. A prečo práve zločinec zneužívajúci ketamín? Ide o anestetikum, ktoré sa používa viac vo veterinárnej medicíne ako v humánnej. Teda do príbehu som opäť mohol umiestniť postavu zverolekára/ov a písať o prostredí, ktoré dôverne poznám.
2.      Z prípadu možno odvodiť niektoré etické otázky.  Napríklad, ako sa môže dostať človek s narušeným sociálnym povedomím do pozície, v ktorej má prístup k medikamentom, ako je ketamín?
V druhej polovici roku 2009, keď kemtamínový fantóm prepadával ženy v bratislavských uliciach, naša legislatíva ešte umožňovala pomerne nekontrolovateľné narábanie s týmto anestetikom. Od 1. 1. 2010 vstúpila do platnosti nová legislatíva (nie je pravda, že išlo o reakciu na nevyriešené prípady ketamínového fantóma, Slovensko sa len jednoducho muselo prispôsobiť legislatíve EÚ). Takže dnes by bol prístup k tejto látke a jej zneužitie podstatne ťažšie. Pomerne často sa však stávajú situácie, keď žasneme, ako sa mohol práve TENTO navonok bezúhonný človek dopustiť práve TEJTO ohavnosti. To sa netýka len zneužitia lieku. Neúrekom príkladov je – kde inde - v politike, komunálnej i tej vyššej. Čiže nejde len o to, ako sa ten človek dostal do pozície, (vždy ho niekto z NÁS menoval, prijal, zvolil, schválil), ale aj o to, ako ho vieme kontrolovať a najmä akú má morálku.
3.      Napadlo vám, že ak sa metóda výberu ľudí v medicíne a v servisných firmách zdravotníctva bude robiť nedôsledne, takéto príhody sa môžu opakovať?
Ako som už spomínal, medzitým sa podmienky prístupu a narábania s ketamínom sprísnili. Samozrejme, pre istú skupinu ľudí môže byť ketamín stále lákadlom. I keď iste jestvujú aj lákavejšie drogy. Boj s drogami sa asi nedá vyhrať. Záujemcovia o ne budú vynaliezať stále novšie spôsoby ako sa k nim dostať a od kompetentných sa bude oprávnene očakávať, aby nachádzali stále lepšie metódy zabraňujúce ich šíreniu.   
 
4.       V posledných rokoch sa objavili na literárnom nebi spisovateľské kométy, ktoré píšu o kriminalite a mafiách. Prípad ketamínového fantóma ale nie je o organizovanej kriminalite. Je to ojedinelý prípad, ktorý ste si vzali ako námet na román. Nemáte zimomriavky z predstavy, že   padne i táto bariéra a ľudia začnú nezákonne zneužívať drogy  jeden proti druhému?
Myslím, že táto bariéra už dávno padla. Respektíve akákoľvek bariéra. Ľudia používajú proti sebe navzájom čokoľvek, čo sa dá použiť. Dalo by sa povedať, že predchodkyňami ketamínového fantóma boli prostitútky, ktoré za účelom okradnutia používali na omámenie svojich klientov Rohypnol. A zneužívanie drog jeden proti druhému? CIA v rámci projektu MK-Ultra v 50. rokoch zneužívala LSD na experimenty, ktorých cieľom bolo riadiť myslenie pomocou drog. Odtajnené archívne materiály svedčia o tom, že dokonca aj československá armáda v 70. rokoch robila pokusy s LSD.
5.      Prípad fantóma je vo vašom románe spracovaný formou realistickej detektívky, v ktorej sa zaoberáte rekonštrukciou možného motívu a následného konania muža. V reálnom predobraze fantóma nachádzame okrem iných aj sexuálny motív, ako je to s vaším páchateľom?
Nebolo by správne vyzrádzať motívy a konanie románového páchateľa. Treba však povedať, že môj príbeh je fikcia pracujúca len so základnými faktami, ktoré boli zverejnené v médiách. Veď polícia fakticky nič konkrétne v rukách nemá. Aj taxikár Jozef B., nachádzajúci sa stále v tzv. preventívnej väzbe, ktorý je podozrivý, že zneužil jednu z ketamínom omámených obetí (nie sú dôkazy, že ju omámil on), je obvinený z iného prípadu – zo znásilnenia prostitútky pri Slovnafte a nie z prípadu súvisiaceho s ketamínovými prepadmi. Môj román je teda fikcia, ale aby som na papier nekládol nezmysly, odborné záležitosti som konzultoval s RNDr. Danielom Vaněkom, azda najvýznamnejším českým forenzným genetikom a detektívom DNA.
6.      Píšete radšej o prírode a športe formou cestopisu alebo vás zaujal na trvalejšiu dobu žáner detektívky?
Z každej svojej, čo len trochu exotickejšej cesty publikujem časopisecké reportáže. Samozrejme, rád by som cestovateľské zápisky vydal aj knižne, ale tento žáner nie je u slovenských vydavateľov, ale asi ani čitateľov práve v obľube. Filanovi sa síce podarilo zaujať svojimi tam-tamami, rád ich čítam aj ja, ale ono to vlastne nie je čistý cestopis - je to beletrizovaný hybrid, ale inšpirujúci. Mám aj témy na ďalšie dve detektívky vychádzajúce rovnako z prípadov, ktoré sa na Slovensku reálne stali. Ak sa nová knižka stretne s čitateľským záujmom, určite sa do ich písania dám. Momentálne ma však viac láka rozpísaný príbeh o jednoduchom človeku, ktorého okolnosti viac-menej náhodne vynesú až na vrchol. Text by mal vypovedať o fungovaní dnešného sveta, mal by viesť k zamysleniu, ale zároveň by mal byť zábavný a humorný... možno trochu trpko humorný.  
7.      Aký literárny žáner preferujete vy sám v súkromí v rámci relaxu?
Rád čítam literatúru faktu, dokonca aj politologicky zamerané knižky, cestopisy, ale keď chcem skutočne relaxovať, tak  do ruky najradšej zoberiem knižku, o ktorej viem, alebo aspoň tuším, že vylúdi na mojej tvári úsmev. Mám rád anglický humor Kingsley Amisa, Petra Mayleho, Sue Townsendovej, ale aj Američana Dave Barryho. Z našich „relaxačných“ autorov rád čítam Filana.  
8.      Realistický štýl, ktorý ste zvolili, sa veľmi podobá na tvorbu niektorých amerických spisovateľov. Napríklad Normana Mailera. Jeho tvorba zasahuje  do dokumentárneho žánru, vy ste sa nechal dokumentom inšpirovať pre detektívny príbeh. Ktorí spisovatelia mali na vás literárny vplyv?
To je príliš lichotivé a zároveň odvážne tvrdenie a ťažko sa mi k nemu vyjadruje. K Normanovi Mailerovi sa mi akosi ešte nepodarilo nájsť cestu, hoci doma v knižnici mám jeho Katovu pieseň. Vzhľadom na to, že moja nová knižka je celkom z iného súdka, než to, čo som písal doteraz, tak ak máme hovoriť o nejakom literárnom vplyve, asi by bolo správnejšie spomenúť Jamesa Herriota, Willa Cuppyho, Jacka Londona, Johna Kennedyho Toola, fejtonistu Rudolfa Křesťana, Otu Pavla, z našich Františka Keleho a aj už spomínaného Borisa Filana.
S Pavlom Fabianom sa zhovárala
Ľudmila Marešová-Balážová
 
 

Rozhovor v časopise Teleplus

Medzi najobľúbenejšie televízne programy patria nesporne tie o zvieratách. Ba aj v televíznom spravodajstve  poteší diváka tzv. „bodka„ o štvornohých miláčikoch. Lenže  je nemálo správ aj o ich týraní. Možno aj preto nedávno natoľko zaujali verejnosť prózy Pavla Fabiana Zverolekárove zápisky a Zverolekárove zápisky 2. Bratislavský veterinár  je navyše známy milovník hôr, aktívny vysokohorský turista, ktorý okrem Slovenska pochodil aj kus Nepálu či Južnej Ameriky a o svoje poznatky sa ochotne delí s čitateľmi.

 

Vari každé dieťa túži po domácom miláčikovi.  Akého ste mali vy?

Psa mi rodičia nedovolili, vraj je príliš náročný na údržbu. A tak ma každé ráno klepotaním o parkety budila korytnačka. Ak som zabudol zakryť klietku s andulkou, tak aj ona. Bol to ranný duet pre píšťalu a bicie, ktorý zaručoval, že nezaspím do školy. Andulka rozhadzujúca zrno a strácajúca pierka sa nakoniec ukázala na údržbu náročnejšia ako pes. 

Už v detstve ste sa rozhodli, že raz budete  veterinárom, alebo ste snívali o inom povolaní?

Prešiel som štádiom detektívnym (čítal som totiž o Pinkertonovcoch) a kamionistickým. Neskôr, keď som videl úžasné filmy Bernharda Grzimeka z Afriky, chcel som robiť čosi so zvieratami a v Afrike. Nevedel som síce presne čo, ale vedel som, že to bude ono.

Ako a kde ste vyrastali a na čo si z detstva spomínate najradšej?

Hoci som sa narodil v Bratislave, takmer každé a celé prázdniny počas základnej školy som strávil u starej matky na dedine. Chodil som s ňou dojiť kravy, s dedkom sme jazdili na koňoch cestami aj necestami, bláznil som sa s ich psom a večer, keď som zatváral sliepky do kurína, tváril som sa dôležito, akoby som uzamykal korunovačné klenoty.

Kto vo vás prebudil lásku k horám a k zvieratám?

Láska k horám prišla akosi sama, hoci možno mali trochu vplyv aj vtedajšie veľké a úspešné slovenské himalájske expedície, o ktorých som rád čítal. A lásku k zvieratám spomínaní starí rodičia, ale aj matka, ktorá bola ochotná so mnou víkend čo víkend chodiť do zoo a na moje prosby mi poskupovala všetky dostupné výpravné publikácie o zvieratách. No a cez prázdniny počas strednej školy som zasa brigádoval buď v bratislavskej zoo alebo u Ing. Vágnera v Safari parku vo Dvore Králové nad Labem. 

Čo považujete za rozhodujúce medzníky vo svojom živote?

Tak toto je dosť ťažká otázka. Akosi som nikdy nemal čas sa takou zaoberať... Medzníkom iste bolo rozhodnutie odísť v pätnástich rokoch z domu na internátnu strednú veterinárnu školu v Kroměříži – tým bol daný môj smer profesný. Osudovým (a dávam kladný zmysel tomuto slovu) medzníkom bolo iste aj moje stretnutie s tou, ktorá je ochotná kvôli mne sa pozerať z desaťcentimetrovej vzdialenosti do rozzúrených očí zubrieho býka – s manželkou. Významný medzník bol aj rok 1989 – umožnil nám cestovať. Žiaľ, umožnil aj mnoho negatívnych vecí.

Ako ste sa zoznámili s manželkou Marcelou a ako sa vám podarilo zladiť svoje záujmy?

S manželkou som sa zoznámil počas vysokoškolského zimného prechodu hrebeňom Malých Karpát. Páčila sa mi od prvého dňa, a tak, keď so spolužiačkami prišla do svojej izby v chate, ja som po chvíli vystúpil zo skrine, kde som bol ukrytý a spýtal sa jej, či si už splnila záväzky k XIV. zjazdu KSČ. Nesplnila, a tak sme museli „riešiť„ sankcie a „riešime„ ich vlastne dodnes. Asi treba doplniť, že ani jeden z nás s tou partajou nemal nikdy nič spoločné. Manželka je farmaceutka, takže profesne si navzájom vyhovujeme, často s ňou telefonicky konzultujem priamo z ordinácie. Čo sa týka hôr, to býva ťažšie – tam už ju musím lámať, aby som ju rozpohyboval. Ale inak – nesťažujem sa, čo keď to bude čítať?

Váš syn je vraj gynekológ, dcéra študuje. Veterine sa nechcel venovať ani jeden?

Dcéra je na farmácii. Mal som síce zopár chabých pokusov nasmerovať ich na veterinu, ale nešlo to. A nasilu to nemá zmysel. A tak sa teraz so synom – gynekológom, keď príde domov z Opavy, kde pracuje, zo žartu doberáme otázkou, ako to vyriešiť, aby sa aj sučkám dali aplikovať vnútromaternicové telieska na zábranu gravidity.

Ste vraj horolezec-amatér – máte vysnívaný vrchol, ktorý by ste chceli zdolať? Prípadne máte obľúbené miesto ako turista?

Nie som rád, keď ma niekto označuje za horolezca. To nie som. Som vysokohorský turista s prvkami horolezectva do 3. stupňa obtiažnosti. Horolezci sú iní machri. Ak som sa pokúšal, resp. vyliezol na nejaké päť – až takmer sedemtisícové kopce, boli to len kopce trekové. Mám už svoj vek, takže aj sny a ciele treba začať korigovať. Ale mám jeden sen v istom štádiu rozpracovanosti. Rád by som navštívil ostrov Jan Mayen a vyliezol na najsevernejšiu aktívnu sopku na svete – večne zaľadnený Beerenberg. Obľúbené miesto? Roháče, Muránska planina, Bukovské vrchy... len keby toho času bolo...

Zverolekári sú vďačnými objektami  pre literátov i filmárov. Stačí spomenúť pôvabný príbeh Doktor v dome ap.  Ako sa na tieto príbehy dívate vy?

Rád ich čítam. Celú jednu policu mi v knižnici zapĺňajú práve poviedkové knižky od kolegov zverolekárov. Väčšinou sú milé, preplnené láskou a navodzujú príjemný stav duše. 

Čo vás podnietilo k prvým poviedkam?

Sklony k písaniu som mal už v útlom detstve. Obaja rodičia pracovali v rozličných redakciách, a tak som aj ja, ako osemročný, vydával pre nich každú nedeľu ručne písaný a kreslený týždenník. No a k veterinárnym poviedkam ma inšpiroval – kto iný  – ako James Herriot.

V knihe píšete o Bianke a Bosej, prečo ste si vybrali práve tieto plemená psov?

Bianka bola kavalierka. Hľadal som plemeno vhodné do bytu. A kavalier je kompromis medzi omašličkovanými, poduškovými „dámskymi„ psami a tými ozajstnými. Bosá (rozumej neobutá) je labrador. Príliš som s týmto plemenom nesúhlasil, ale rodina ma prehlasovala. Dnes to neľutujem. Je to skvelý partner na túry a aj vďaka nej (a s ňou) chodím pravidelne tri razy do týždňa odbehnúť si osem kilometrov na hrádzu.   

Nikdy vás nelákalo chovať mačky?

Márne spomínam, kedy naposledy prišiel do ambulancie s mačkou chlap. A ak predsa, tak len ako sprievod ženy. Mačka k mužovi akosi nepasuje... či hej?

Čo si myslíte o vzrastajúcej agresivite, ktorá sa prejavuje aj v mučení zvierat ap.?

O tom, že vzrastá všeobecná agresivita ľudí, niet pochýb. Je teda predpoklad, že vzrastá aj agresivita voči zvieratám. Hoci relevantné štatistiky o tom nejestvujú. Devianti týrajúci zvieratá sa vyskytovali vždy. Dnes sú možno len lepšie monitorovaní cez rôzne spolky na ochranu zvierat. A ešte lepšie medializovaní bulvárnymi médiami. Dosť pochybujem o tom, že takáto medializácia má výchovný efekt, skôr sa obávam, že rôznym duševne neduživým jedincom vybaveným slabším sebavedomím, poslúži ako príklad.

Čo možno proti takejto krutosti a následnej ľahostajnosti spoločnosti robiť?

Menej násilia na obrazovkách a exemplárne trestať obzvlášť zavrhnutiahodné prípady týrania zvierat. Náš trestný zákonník umožňuje sadzbu až do troch rokov, ale nepamätám sa na prípad, že by ktosi dostal hoci len 6 mesiacov. No a, samozrejme, nehádzať na vedľajšiu koľaj výchovu. V rodine, v škole.

Ste nadšený chovateľ psov a v súčasnosti sa dosť hovorí o anglickej knihe Spoločenský život psov, na druhej strane útulky ochrancov zvierat by mohli hovoriť o biede života psov... Kam smerujeme?

Nuž, hanba, nečítal som. Kam smerujeme? Mám pocit, že sa vytvára nová vrstva majiteľov psov. A umožňujú im to aj niektorí zverolekári. Títo majitelia majú zviera skôr pre imidž ako pre cit. Kúpia si ho a keď ochorie, strčia ho k veterinárovi na hospitalizáciu ako keby dali auto do servisu. Opäť si ho zoberú až keď sa ako-tak z choroby vylíže. Nemajú záujem spolupodieľať sa na liečbe psa, pomôcť mu vľúdnym slovom, ponatierať boľačky... Pohodlnejšie je čakať, až kým im ho zdravého neodovzdajú. Pritom pes hospitalizovaný v cudzom prostredí trpí stresom, nechápe prečo ho majitelia opustili, a to všetko zle vplýva aj na priebeh liečby.

Je ešte pes najlepší  priateľ človeka?

V dnešných časoch, keď sa azda aj zámerne atomizuje spoločnosť, keď sa zdôrazňuje individualita človeka a preferuje jeho dravosť, keď aj technika hoc ako dokonalá a prínosná (mám na mysli internet) izoluje človeka pred človekom, má pes ešte dôležitejšiu funkciu najlepšieho priateľa človeka.

Človek nerozumie  človeku, nieto zvieraťu, a predsa, keby mohli zvieratá rozprávať, čo by nám povedali?

Hm... asi by sa zvieratá predsa len nemali personifikovať. Lebo porozprávajte sa hoci s chameleónom!? Nejde to! Ale pes – ten sa skutočne dokáže aj smiať. Ak by zvieratá naozaj mohli rozprávať, asi by nám nepovedali nič pekné. Iste by sa nás spýtali, či nám skutočne neprekáža, že každú hodinu na zemeguli vyhynie nenávratne jeden druh flóry či fauny.

Aké zásady považujete v živote za základné?

Je krajina bláznov, kde každý blázon má svoj slnečný lúč. Neviem, kto to povedal, ale veľmi sa mi tá veta páči. A tá základná zásada? Robiť všetko preto, aby sme si takú krajinu (a nemyslím len krajinu v zemepisnom zmysle slova) okolo seba vytvorili.

Keby ste sa ešte raz narodili – vybrali by ste si túto cestu, alebo niečo úplne iné?

Mám viacero záujmov, asi by to nebolo ľahké rozhodovanie... skúsme odpovedať na túto otázku laboratórnym pokusom – zariaďte mi znovuzrodenie a uvidíme, ako by to dopadlo.

Máte čas na televíziu? Ak áno, akým programom dávate prednosť?

Pozerám stále menej. Spravodajstvo je bieda a to som ešte použil slušné slovo. Viac a objektívnejšie sa človek dozvie z internetu. Občas si pozriem nejaký dokument, publicistiku. A rád mám staršie francúzske komédie, o ktorých manželka hovorí, že sú obsolentné.  Možno sú, ale zase netrčí z každého záberu trápna vulgarita.

Aké máte plány ako veterinár, horolezec, autor, človek?

Ako zverolekár by som rád prežil s čistým svedomím. Pretože aj medicína (a nielen tá veterinárna) sa komercionalizuje, etické hranice vo veterine sa posúvajú (rozumej znižujú), konkurencia tlačí a, ak chce človek prežiť, je nútený sa prispôsobovať. Už dnes sa dejú vo veterine veci, na ktoré treba mať žalúdok. A ja ho nemám. A nechcem mať.

V kopcoch by som rád ešte čosi pochodil. A ak náhodou budú chýbať peniaze a zdravie na vysoké a vzdialené ciele, pokojne postačia aj naše slovenské hory, veď sú nádherné.

Ako autor – rád by som vydal cestopis, prípadne román, ktorý sa v literárnom súbehu Román 2006 dostal medzi 14 najlepších textov a mám v pláne i čosi ďalšie. Azda sa ešte podarí čosi vydať, hoci písačov (kam zaraďujem aj seba) je stále viac a čitateľov stále menej.

A ako človek? Neublížiť a usilovať sa využiť každú minútu dňa na niečo zmysluplné.

Čo vás dokáže najviac potešiť?

Poteší ma, keď sa podarí niečo skutočne obdivuhodné manželke, deťom, mne ale aj hocikomu inému.

O čom by ste chceli hovoriť – aká téma vás najviac v súčasnosti znepokojuje či zaujíma?

Obávam sa, že súčasný vývoj sveta je trvalo neudržateľný. Nemám teraz na mysli len otázky životného prostredia, ale aj vývoj ekonomicko-spoločensko-politický. Obávam sa, že celosvetové neustále bohatnutie hŕstky najbohatších a neustále sa rozširujúca chudoba más nás privedie ku kataklizme. Otázne je len, akú bude mať podobu... Ale možno sa mýlim... Možno sa tí, čo ťahajú nitky, spamätajú...

 
Elena Ťapajová

http://www.teleplus.sk/modules.php?name=News&file=article&sid=2884

 

Článok v denníku SME 29. 10. 2005

TU SOM PÁNOM JA
Z Bosej sa stala psia intelektuálka

FOTO

V tejto rubrike rozprávajú známi ľudia o svojom spolunažívaní s domácimi zvieratami.

Dnes: veterinár a spisovateľ Pavol Fabian

Raz večer som na križovatke zastavil na červenú a zahĺbený do myšlienok čakal, kým naskočí zelená. Zrazu sa otvorili predné dvere a do auta sa tlačila zmaľovaná deva: "Mladý pán, nechcete sex?" Zľakol som sa a šliapol na plyn. Prečo o tom hovorím? Moja predchádzajúca sučka plemena Cavalier King Charles Španiel robila presne to isté! Po uliciach som s ňou chodil zásadne bez vôdzky. Mohol som sa spoľahnúť, že neskočí pod auto, lákalo ju však iné pokušenie - otvorené dvere na osobnom automobile. Pravidelne sa stávalo, že pár metrov zaostala a keď som sa obzrel, Bianky nebolo. Ako zbadala otvorené dvere, okamžite nastupovala k cudzím chlapom. Na rozdiel od devy z križovatky, Biankiným cieľom bolo pohodlne sa uvelebiť na sedadle a oddávať sa nenáročnej funkcii spolujazdca, bez ohľadu na to, aký je cieľ cesty. Bol to jednoducho pes - cestovateľ, ktorý denno-denne celé roky jazdil so mnou do práce i po obvode.

Bianka tu však už nie je. Ako väčšina cavalierov mala široké, ale slabé srdiečko. Teraz odpočíva na tajnom mieste vysoko nad mestom, odkiaľ má nádherný výhľad na bratislavské ulice prepchaté všetkými tými vábivými autami.

Naša nová sučka, tentoraz labradorka, sa volá Bosá. To preto, že nemá topánky, hoci dnes v chovateľských obchodoch dostať už aj tie. Bosá má tiež široké, našťastie však zdravé srdce. Je omnoho pohyblivejšia ako Bianca. Kým sa nám podarilo umravniť jej šteňacie móresy, vyvolávala nám niekedy až infarktové stavy.

Raz som ju bol pred odchodom do práce vyvetrať. Keď bol čas vrátiť sa, privolal som ju, lenže Bosá si myslela čosi iné. Šialeným tryskom začala krúžiť okolo a míňala ma v najtesnejšej blízkosti s pravidelnosťou Halleyho kométy. Aj žiarila ako ona, ba aj chvost sa za ňou ťahal. Akurát, že našej kométe plieskali uši vo vetre a tvár mala vysmiatu od ucha k uchu. Najväčšiu radosť jej robilo naoko poslúchnuť, sadnúť si a vyčkávať. Keď som ju mal už-už chmatnúť za obojok, odskočila a stala sa z nej obežnica. Chytiť ju nešlo podobrotky ani pozlotky.

"Bosá, nerob hlúposti, o chvíľu sa mi začínajú ordinačné hodiny!" usiloval som sa ju presvedčiť, no argumenty neboli dostatočne presvedčivé. Bola nepolapiteľná ako Bin Ládin. Našťastie som mal so sebou mobil. Zavolal som manželke a poprosil, aby prebrala štafetu v chytaní psa, pretože o desať minút musím byť v ordinácii. Manželku, vedúcu lekárne, váženú magistru, o päť minút doviezlo služobné auto priamo na lúku pred Presscentrum. Vystúpila v pracovnom snehobielom oblečení a Bosá ju hneď zaregistrovala. Manželka sa prefíkane rozhodla využiť moment prekvapenia a vrhla sa na vytešeného psa. Na rozdiel od Bosej však podcenila klzkosť blatistého terénu. Jej oblečenie razom prestalo byť snehobiele. Čo sa dialo ďalej, neviem, pretože som sa ponáhľal do práce. Aj manželka sa tam napokon vrátila - asi po dvoch hodinách a zadným vchodom.

Medzičasom už Bosá sposlušnela a zmúdrela. Stal sa z nej psí intelektuál. Je to ten typ psa, s ktorým sa možno porozprávať o zásadných filozofických otázkach vo chvíľach, keď všetci ostatní členovia rodiny uprednostňujú tichú domácnosť. Bosá je ozajstná osobnosť! Nečudo, že po nedávnom prelistovaní publikácie Who is who na Slovensku od istého švajčiarskeho vydavateľstva, zákonite som si musel položiť otázku: "Keď je v encyklopédii zahrnutý ten i onen, už tam dávno mala byť aj Bosá!" Budem s tým musieť čosi urobiť.

 

www.sme.sk/c/2445252/z-bosej-sa-stala-psia-intelektualka.html

 

Rozhovor v týždenníku Báječná žena, október 2008

 

Zverolekár alebo spisovateľ?


Perex: Pavol Fabian tvrdí, že zvieratá sú lepší pacienti, než ľudia, hoci niektorých jazvečíkov by pokojne zaradil k simulantom. Sebakriticky však priznáva, že očkovania ich labradorky musí mať na pamäti manželka a nebyť jeho mamy, možno by zážitky z veterinárnej praxe nikdy nevyšli knižne.

 

TXT: „Neviem, či na začiatku môjho štúdia bola len láska k zvieratám, alebo aj chuť konečne odísť z domu,„ vracia sa s úsmevom v spomienkach Pavol Fabian. Strednú školu veterinárnu vyštudoval v českom Kroměříži. Po jej skončení sa však prihlásil na humánnu medicínu. Nevzali ho, rok nato však úspešne zvládol prijímacie skúšky na vysokú školu veterinárnu v Košiciach. Chvalabohu, vraví dnes... „Zvieratá sú lepší pacienti, neklamú a nepodvádzajú. O jazvečíkoch však môžem povedať, že sa medzi nimi nájdu aj simulanti. Čím viac ich ľutujete, tým viac sa im to páči. Myslím si, že to občas radi zneužívajú,„ rozpráva zverolekár so smiechom o svojich štvornohých pacientoch.

 

Medzititulok: Prvý pôrod - tragédia

Vždy mu však do smiechu nebolo. S čerstvým diplomom z vysokej školy dostal na starosti obvod Bratislava-Vajnory. „Doslova ma hodili do vody. Dva týždne som sa síce zaúčal pri jednom kolegovi, ten ma však k práci poriadne nepustil, skôr som mu iba nosil tašku,„ spomína. Vo Vajnoroch bol v osemdesiatych rokoch výstavný chov dojníc. Vodili sa tam štátne návštevy. Mladého veterinára už v prvých dňoch zavolali k teleniu. Bola to jeho premiéra bez asistencie skúsenejšieho kolegu. „Všetko vyzeralo byť v poriadku, teliatko som nahmatal v pôrodných cestách a vytiahli sme ho. Lenže krava začala silno krvácať. Snažil som sa nájsť ranu a zašiť ju, nakoniec však vykrvácala. Doteraz neviem, kde sa stala chyba. Odvtedy mám za sebou stovky pôrodov, nikdy sa už nič podobné nestalo. Tento prvý si však budem navždy pamätať,„ zamyslí sa doktor Fabian a prizná, že smrť kravy ho na dlhé dni doslova zdeptala.

 

Medzititulok: Krkovička v podprsenke

Kravy v tomto chove boli tlačené do čo najvyššej dojivosti, ich výživa však vysoké nároky nepokrývala. Preto ich trápili rôzne metabolické poruchy, po otelení snáď každá hnisala a Pavol Fabian celý týždeň vyplachoval maternice antibiotickým roztokom. Stále dookola a efekt takmer nulový. Keďže išlo o ukážkový chov, nasadili na riešenie problému aj krajského veterinárneho gynekológa. Ale rovnicu má dať = dal neoklameš liekmi. „Nakoniec som z Vajnor musel odísť, ale nasledujúci zverolekár nebol za týchto výživárskych podmienok o nič úspešnejší. Preradili ma na bitúnok. Strávil som tam osem mesiacov, bolo to hrozné miesto. Viem, že niekto to robiť musí, ale mňa to prostredie deprimovalo a robotu som zvládal len so zaťatými zubami,„ vysvetľuje. Zabával sa aspoň na tom, ako zamestnanci tajne vynášali z bitúnku mäso. „Ženy si pchali krkovičku do podprsenky, panenku a sviečkovicu si prilepili na telo lepiacou páskou a pokojne prešli cez vrátnicu,„ krúti hlavou veterinár. Po ôsmych mesiacoch sa opäť vrátil k práci obvodného veterinára, tentokrát mu pripadol bratislavský obvod Jarovce, Rusovce a okolie. V ňom vydržal až do roku 2000. V tom čase však už mal s kolegom osem rokov otvorenú súkromnú ambulanciu.

 

Medzititulok: Boj s ratlíkom

Pavol Fabian nepočuje veľmi rád o delení psov na bojové a tie ostatné plemená. Tvrdí, že vychovaný a vycvičený pes nemá byť prečo nebezpečný ani k iným psom, ani k ľuďom. „Bojové„ psy vraj dokonca lepšie znášajú aj návštevu u veterinára, ako ich menší a milšie vyzerajúci príbuzní. „Raz sme kvôli operácii potrebovali uspať ratlíka. Ten pes snáď nevážil ani dve kilá, ale kým sa nám to podarilo, uštval mňa, sestričku aj svojho majiteľa. Vrtel sa, hrýzol a bránil sa o dušu,„ smeje sa pri tej spomienke.

Jeho práca má však aj smutnejšie stránky, nie každé zvieratko sa podarí zachrániť, nie každé sa dá vyliečiť. Vtedy je namieste eutanázia. „Nerobím to rád, až keď viem, že už nie je iná možnosť. Pri každom utratení zapaľujeme v ordinácii sviečku,„ prezrádza sympatický zvyk veterinár. 

 

Medzititulok: Venčenie a nehoda

Súčasť rodiny Pavla Fabiana tvorila dlhé roky sučka kavaliera Bianka, dnes je to labradorka s nezvyčajným menom – Bosá. „Nie je obutá, preto sa volá Bosá. Je to čistokrvný pes s papiermi, ale ako sa podľa nich volá, to naozaj neviem,„ premýšľa zverolekár. Hoci zo začiatku bol proti labradorovi, pretože do bytu na piatom poschodí sa mu to zdalo veľké plemeno, dnes by ju nevymenil ani za milión. Bosá sa postarala o zlepšenie jeho kondičky. „Prinútil som sa behať, trikrát do týždňa chodíme zavčas ráno na hrádzu, odbehnem si svojich osem kilometrov. Bosá snáď aj dvanásť, pretože občas niekam odbehne, potom sa vráti a občas si dá ešte nejaké to koliesko okolo mňa,„ opisuje veterinár na pohľad obyčajné venčenie.

Jedno ráno im však plány prekazila nehoda. Pavla Fabiana zrazilo auto – priznáva, že cez hustú premávku sa chystali prejsť mimo priechodu pre chodcov. Keď prúd áut ustal, vykročili a vtom spoza autobusu vyletelo auto. Doktor Fabian strávil dva týždne v nemocnici. „Keď som volal manželke z nemocnice, dvakrát mi zložila telefón, pretože si myslela, že si z nej strieľam, pritom bolo potrebné ísť hľadať psa, ktorý v panike zutekal„ smeje sa. A s úsmevom dodáva, že od tej udalosti chodí poctivo po vyznačenej zebre.

 

Medzititulok: Zoči-voči zubrovi

Pani Fabianová, inak magistra v lekárni, je z podobného cesta a s manželom zdieľa nielen lásku k zvieratám, ale aj k horám. „Máme prechodené takmer celé Slovensko, na túry chodíme väčšinou aj s Bosou,„ prezrádza. A Bosá má prsty, či skôr labky aj v jednom napínavom zážitku uprostred Bukovských hôr. „Pršalo, boli sme premočení a unavení a oproti nám sa zrazu zjavil zubor, býk vážiaci snáď tonu. Možno by si nás ani nevšimol, nebyť Bosej. Rozbehla sa k nemu, zaštekala na neho a vrátila sa ku mne. Takto asi trikrát, medzitým sa objavili ďalšie štyri zubry s mláďaťom. Bosá nás možno chcela ochrániť, možno to brala ako hru, zubry sa však veľmi nezabávali,„ spomína. Statný býk stratil trpezlivosť a rozbehol sa oproti psovi. Až pri druhom útoku Bosá pochopila, že žarty sa skončili. Ostatné zubry sa zatiaľ zhromaždili okolo pani Fabianovej. „Nakoniec mi došlo, že musím Bosú odviesť na bok a tak ich odlákať. Zubry išli za nami. Po pár metroch som Bosú priľahol a čakal, čo sa bude diať. Zubry sa okolo nás zhromaždili, ako okolo hrobu a keď sme sa nehýbali, snáď po polhodine konečne odišli,„ rozpráva doktor Fabian. Dnes sa na historke dobre zabáva, vtedy však boli aj s manželkou zmeravení od strachu.

 

Medzititulok: Kováčova kobyla chodí bosá

Prvá kniha, v ktorej opisuje zážitky zo svojich veterinárnych začiatkov vyšla pred ôsmimi rokmi. „Rodičia pracovali v rôznych redakciách. Keď sa mama dozvedela, že som príhodami zaplnil už dva zošity, prinútila ma vytiahnuť ich zo zásuvky a ponúknuť vydavateľovi. Nedávno vyšla druhá časť Zverolekárových zápiskov„ hovorí skromne. Okrem toho má na konte knihu, v ktorej s iróniou a humorom približuje históriu Slovenska, zopár cestopisov a článkov z ciest po kopcoch i v ďalekom zahraničí. Pavol Fabian sa práci venuje celým srdcom, voľný čas takisto využíva naplno a aktívne. Sebakriticky však priznáva, že porekadlo o kováčovej kobyle na neho sedí ako ušité: „Nebyť manželky, ani by som nevedel, kedy Bosú treba zaočkovať.„

 

ALENA JURISOVÁ, foto ROBO HUBAČ

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

"Väčšina čajok sa neunúva naučiť ani len základnú abecedu lietania. Stačí im, keď dokážu vzlietnuť nad more za potravou a vrátiť sa na breh s plným žalúdkom. Ani im nezíde na um, žeby sa mohli zdokonaľovať v lietaní. Ale čajka, o ktorej je tento príbeh, sa väčšmi zaujímala o lietanie než o jedlo. Lietanie miloval Jonathan nadovšetko.

Bolo mu jasné, že za takýto spôsob myslenia nebude u čajok obľúbený. Ani jeho rodičia neboli ktovieako nadšení, že Jonathan celé dni, od svitu do mrku, trávi osamote a nacvičuje nízky vodorovný let."

                                                                                                                  Richard Bach: Čajka Jonathan Livingston

 

"Čajka Jonathan žila od toho dňa na mieste, ktoré sa nazývalo Ďaleké útesy. Samota ju nezarmucovala, skôr ju trápilo, že ostatné čajky odmietli nádheru života, ktorú poskytuje dokonalé lietanie; odmietli totiž otvoriť oči a vidieť."

                                                                                                            Richard Bach: Čajka Jonathan Livingston

 

"Som príliš inteligentný na to, aby som mohol byť šťastný."

 Anonym

"Je krajina bláznov, kde každý blázon má svoj slnečný lúč."

                                                   Anonym

Kontakt

Pavol Fabian tibet1@azet.sk