Ako som sa stal cestovateľom/pestovateľom spomienok - časť

Ako sme nezarezali barana.

Sedel som v záhradnej reštaurácii West v centre Karakolu, pretože po celom tom horúcom dni sa žiadalo jedno, či dve čapované... Pozoroval som mladé čašníčky, ktoré za relatívne slušný plat na kirgizské pomery 40 USD kmitali po pľace od desiatej doobeda až hlboko za polnoc, kým neodišiel posledný zákazník. Ich pracovný čas bol teda cirka 14 hodinový. Po dvoch dňoch práce mali deň voľna. V ohradenej reštaurácii bol len výčapný pult a klasická „vyhňa„ na opekanie šašlikov. Ostatné jedlá sa pripravovali v kuchyni, ktorá sa nachádzala v suterénnych útrobách blízkeho obchodného domu. Píšem síce blízkeho, ale do kuchyne to tie dievčatá mali dobrých 50 metrov a to sa ešte museli predrať cez herňu, ktorá sa nachádzala v suteréne obchodného domu. Dievčatám veru nebolo čo závidieť. V herni s ošarpanými špinavými stenami oblepenými Arnoldom Schwarzeneggrom a poloobnaženými kráskami boli dva ping pongové stoly a biliard. Stolnotenisové rakety a loptičku vydávala záujemcom vyše päťdesiatročná bábuška oblečená v tradičnom ľudovom - v širokých sukniach s čepcom na hlave. Bolo komické sledovať ju ako s pohľadom a grifom profesionála skúša nepoškodenosť loptičky pritlačením dlaňou o stôl a jej gúľaním. Komičnosť situácie dokresľoval portrét vodcu svetového proletariátu V. I. Lenina, ktorý trónil v zlatom ráme na polici za jej chrbtom a určite tam nebol umiestnený z recesie.   

Usrkával som si z piva, keď k stolu pristúpil európsky oblečený Kirgiz a spýtal sa, či si môže prisadnúť. Voľných stolov v reštaurácii bolo dosť. Ak si vybral môj stôl, znamená to, že chce podebatovať s „inostráncom„. A veruže aj áno. Bol to však čudný rozhovor. Začal otázkou, či som cudzinec. Pravdivo som odpovedal slovkom Da a on moju odpoveď spracovával asi 2-3 minúty. Po jej spracovaní sa spýtal odkiaľ som. Povedal som, že zo Slovenska a pre istotu som vysvetlil aj genézu vzniku Slovenska. Prikývol a začal spracovávať informáciu. Po piatich minútach sa spýtal, ako sa mi u nich páči. Povedal som čosi o nádherných horách a katastrofálnych cestách. Môj spoločník sa prepol do režimu spracovávania informácie. Posedeli sme si spolu vyše hodiny. Spolustolovník vypil dve pivá a počas súvislého a tematicky nadväzujúceho rozhovoru sme si vymenili asi dvadsať viet. Pri odchode sa ma spýtal kde som ubytovaný. Keď zistil, že je to od reštaurácie asi desať minút cesty, povedal mi, že by som nemal byť dlho sám v meste. Mal by som vraj už tiež zaplatiť a odísť, pretože večer je v Karakole nebezpečno.

Zneistil ma a odišiel.

Okolo desiatej večer bola už tma a ja som mal nasadeného chrobáka v hlave. V reštaurácii som sa však cítil bezpečne. O poriadok v nej sa staral mohutne stavaný chlapík toho typu, ktorý by plesknutím dlaní mohol hravo rozbíjať kokosové orechy tak ako my - ľudia s normálnym svalstvom - rozpúčame komáre či mole. Vraj to bol bývalý majster sveta v zápasení. Šport však musel zanechať, pretože Kirgizstan nemal na podporu tohto športového odvetvia (či jeho osobne?) dostatok peňazí a sponzora nevedel zohnať. Hlavnou činnosťou mohutného chlapíka bolo odháňanie malých detí, ktoré aj v týchto večerných hodinách drankali spoza plota reštaurácie prázdne pivové fľašky, aby za ne dostali pri vrátení aspoň pol soma. Smutný osud majstra sveta.

Zneistený svojim spoločníkom som sa rozhodol zaplatiť a odísť. Jeho varovanie sa totiž zákonite muselo spojiť s informáciou, ktorú som získal včera - pred mesiacom vraj v internetovej kaviarni na hlavnom námestí v Karakole za bieleho dňa akýsi lupiči podrezali dvoch Američanov kvôli pár dolárom, ktoré mali pri sebe. Už už som bol na odchode, keď k môjmu stolu pristúpil ďalší domorodec a bez pýtania si sadol a podal mi ruku. Bol opitý. Niektorým ľuďom, ktorí majú záľubu v brutálnych filmoch plných ázijských bojových umení sa môže zdať každý človek s ázijskými črtami tváre nebezpečný. Hoci také filmy nepozerám, opitý Aziat sa mi zdal byť ešte nebezpečnejší. Aj vo svojej opitosti neomylne vedel, že som cudzinec. Spôsobom, ktorý vopred odmieta akúkoľvek diskusiu mi oznámil, že ma zajtra očakáva u seba doma. Na moju počesť zareže barana a usporiada výlet do blízkeho národného parku. Darmo som mu vysvetľoval, že mám zajtra iný program. Bol neodbytný. Od čašníčky si vypýtal pero a papier a kreslil mi naň zarezané barany, aby som chápal, o čom hovorí. Na papieri pribúdal jeden zarezaný baran za druhým. Rozumel som o čom hovorí, ale ak by som sa to mal dovtípiť z jeho čarbaníc, povedal by som, že sa usiloval napochytro pred nepovolaným okom začarbať šifrovací kód povestnej Enigmy.

Dúfal som, že keď mu sľúbim, že sa zajtra o dvanástej stretneme na rovnakom mieste a pôjdeme barana zarezať, tak sa uspokojí a odíde. A navyše vo svojej opici na celú udalosť zabudne. Sľúbil som, ale on neodišiel. Rýchlo vypil pivo, na zaplatenie ktorého musel použiť združenú investíciu, horko-ťažko pozháňanú po všetkých vreckách a vyzval ma, aby som mu kúpil ďalšie. Nechcel som problémy, tak som mu objednal s tým, že keď mu pivo donesú, zaplatím a odídem. Problém bol v tom, že čašníčka mu už nechcela priniesť. Môj spoločník vstal od stola a išiel situáciu riešiť k barovému pultu. Konečne sa zjavil aj vyhadzovač a ujal sa svojej úlohy. Vytlačil opilca z reštaurácie cez jeden vchod a on sa vzápätí vrátil druhým. Čakal som ako to dopadne, pretože som nestál o jeho sprievod na mojej ceste tmavými ulicami do kempu. Ale ožran vytlačený jedným vchodom sa neúnavne vracal s urputnosťou podomového obchodníka druhým. Nakoniec rezignoval aj vyhadzovač – majster sveta. Vysvetliť si jeho rezignáciu možno len dvoma spôsobmi: buď sa dohodli alebo bol majster sveta v podmienke a nechcel použiť hrubú silu, aby nemal problémy trestoprávneho charakteru.

Chlapík si zas sadol k môjmu stolu. Opäť som ho ubezpečil, že sa zajtra stretneme a pôjdeme spolu na výlet do hlbokých arakšanských lesov (v duchu som si myslel: to určite!) Chcel som zaplatiť za neho pivo, ale čašníčka nesúhlasila, aby som platil ja. Nakoniec prišiel akýsi opilcov kamarát, ja som využil chvíľku nepozornosti a opustil som krčmu, v ktorej zostal ožran a jeho nezaplatené pivo. V Karakole zásadne nesvieti ani jedna lampa pouličného osvetlenia. Do kempu som sa vracal tmavými ulicami spôsobom, ktorému sa vo vojenskej terminológii hovorí zrýchlený presun v tyle nepriateľa. Oddýchol som si až v kempe.

Na druhý deň som sa s Vlastíkom vybral kúpiť na bazár čerstvé lepjošky – pečivo s chuťou chleba a tvarom lángoša. Na včerajšiu príhodu som nemyslel. Bol som presvedčený, že opilec ešte dospáva včerajšiu noc a ak aj nie, aj tak si nebude nič pamätať. Neďaleko reštaurácie West sme ho stretli. Stál tam s kýmsi a sotva ma zbadal, vykročil neomylne k nám. Zvítal sa so mnou ako so starým známym a vraj či ideme na ten výlet. Odmietol som, vyhovoriac sa na iný program. Odmietnutie nechcel prijať. Po chvíli však rezignoval a vyzval ma, aby sme išli aspoň na pivo. Odmietol som – teraz idem na bazár a nie do krčmy! Oznámil nám, že v tom prípade pôjde s nami a tam môžeme kúpiť fľašku vodky a spolu ju vypiť. Odmietol som, vyhovoriac sa na prílišné teplo a nebezpečenstvo jeho kombinácie s požitím alkoholu. Nechcel to akceptovať. Neviem akého bol vierovyznania, ale pretože v Kirgizstane je aj nemalá skupina budhistov, bol som presvedčený, že on je jedným z nich. V predchádzajúcom živote musel byť kliešťom a tá základná vlastnosť kliešťa - prisať sa na niekoho - mu zostala aj do tohto života. Hoci... buddhisti vraj nepijú...

Vykročili sme s Vlastíkom smerom k bazáru a oni za nami. Vraj sa tam dá lacno kúpiť vodka, sadneme si s fľaškou na lavičku v parku a lup ju do seba – húdol si svoje. On si musí vypiť, pretože po včerajšku ho bolí hlava a najlepšie je klin klinom... Poznáte to... Odmietol som týmto spôsobom liečiť jeho hlavybôľ. Nemali sme chuť s nimi piť. Oznámil mi, že v tom prípade stačí, ak kúpim fľašku vodky im, a ja piť nemusím. S tým som rozhodne nesúhlasil. Rozhodli sme sa, že si ich nebudeme všímať a azda to po čase vzdajú a stratia sa. Ale oni nie. Vytrvalo kráčali v tesnom závese. Môj „parťák„ neustále lamentoval, ako ho bolí hlava a ako potrebuje vodku. Popri tom nám obaja pokukovali po vreckách, skúmajúc, kde by sme tie ich bubáky mohli mať schované. Vlastíkovi závistlivo hľadeli aj na fototašku, v ktorej mal fungl nový digitálny fotoaparát v hodnote 2 hektolitrov najlacnejšej vodky. Nebol to vôbec obdivný pohľad fotoamatérskeho zanietenca zaujímajúceho sa o najnovšie výdobytky fototechniky. Napriek obklopeniu množstvom ľudí sme sa na miestnom bazáre prestali cítiť bezpečne. Rozhodli sme sa vrátiť späť do kempu a takým spôsobom sa ich zbaviť. V napätom strehu sme kráčali ku kempu pripravení na obranu vreciek i fototašky. Môj „kamarát zo včerajška„ si húdol svoje o vodke a bolestiach hlavy. Zrazu som dostal spásonosný nápad:„Kagda u tebja balezň golovy u meňa jesť medikament dľa takoj balezni...“

„Kakoj medikament?“

„Pilulky Ibuprofén„.

Zhnusene si odfrkol. Chvíľku bol ticho. Potom sa mu asi rozležalo v hlave:   „A ty mne dáješ etoj medikament?„

„Dám, ale mám ho v kempe.„

Odprevadili nás až do kempu, my sme vošli dnu a oni ostali čakať pred bránou. Vlastík ma presviedčal, aby som sa na nich vykašľal a nič im nedal. To sa však priečilo môjmu svedomiu. Navyše som predsa skladal Hippokratovu prísahu. Je síce pravda, že moja lekárska kompetencia sa vzťahuje na zvieracích pacientov, ale títo notorici k nim ďaleko nemali. Zobral som zo stanu načatý blister Ibuprofénu s tromi tabletkami, ale potom som sa vrátil a zobral som celý neporušený blister. Odniesol som im ho von, oni poďakovali a zrýchleným krokom trielili späť do mesta. Vôbec nepochybujem, že ho v najbližšej lekárni bez väčších problémov predali za dvadsať somov – taká bola v tom období aktuálna cena pol litra samohonky na karakolských komoditných burzách. A tu je možno i vysvetlenie jedného zo spôsobov zásobovania tunajších lekární. Tu je i možné vysvetlenie ako sa jediné balenie Proctosedilu od firmy Hoechst indickej výroby v celom Karakole zjavilo v jednej z lekárni a ako som k nemu dostal ja. Ale pomohol mi, nech bola jeho cesta ku mne akákoľvek.