Ako som sa stal cestovateľom/pestovateľom spomienok - časť

Moskva.

Jedenásť hodín je dlhý čas na čakanie na letisku Šeremetevo 1 a krátky na spoznanie Moskvy. Zvlášť, ak si sadnete do dýchavičného autobusu značky Ikarus smerujúceho do centra veľkomesta.

Veziete sa desať, dvadsať minút a keď sa preberiete z driemot zistíte, že autobus zatiaľ urobil len okruh okolo komplexu letísk Šeremetevo 1 a 2. Veziete sa hodinu a keď vás vyhodia na konečnej, zistíte, že ste sa dostali sotva do okrajovej štvrti Moskvy.

Moskva je obrovská.

I keď sa nie celkom pochopiteľne a tendenčne zvyklo v poslednom čase u nás všetko, čo je ruské akosi automaticky spochybňovať a zaznávať, aj moskovské metro je obrovské a úžasné. A to nehovorím len preto, že sme v ňom zablúdili! Na niektorých staniciach sa križujú aj tri, štyri linky a presúvajúc sa zo stanice do stanice sa v takej situácii cítite ako krt. Nie že by ste museli nejaký tunel hĺbiť, všetko už za vás vyhĺbili iní.

Krt je však slepý. A my sme sa presne ako ten slepý krt, napriek dobrému a prehľadnému označeniu (i keď len v azbuke) presúšali zo stanice na stanicu a beznádejne hľadali ten správny spoj na Krásnuju ploščaď. Prekvapilo ma, že ani viacerí oslovení domorodci nás nevedeli navigovať na spoj, ktorý by nás doviezol na najznámejšie námestie hlavného mesta, na najznámejšie námestie krajín bývalého socialistického tábora, ba možno na najznámejšie námestie celého sveta.

Krásnaja ploščaď.

Metro nás vypľulo na stanici pri Boľšom teatri, ukrývajúcom vo svojom vnútri 5 poschodí lóží a 2 200 miest na sedenie. Oproti Boľšomu teatru krížom cez rušný päťprúdový Teatralnyj projezd stále stojí obrovská socha Karola Marxa.

Neďaleko odtiaľto smerom k Červenému námestiu bzučí akési zhromaždenie ľudu. Väčšinou sú to starší ľudia. V rukách držia červené zástavy, zástavy Sovietskeho zväzu a transparenty. Na transparentoch je vodca svetového proletariátu V. I. Lenin, Lukašenko, Putin a karikatúry Georga W. Busha. Ľudia volajú na slávu bieloruského prezidenta Lukašenka, žiadajú obnovenie Sovietskeho zväzu, kričia:

„Preč s kapitalizmom, preč s NATO„  

Z vyvýšeného miesta zápalisto reční akýsi človek. Účastníkov demonštrácie je okolo 300. Okoloidúci a turisti im nevenujú väčšiu pozornosť. Mám pocit, že takéto demonštrácie sú tu na dennom poriadku. Akosi patria ku koloritu. Opúšťame demonštráciu a ideme na Červené námestie.

Veď byť na Červenom námestí a nevidieť Lenina, to je akoby ste ani neboli v Moskve. Lenina prevetrávajú denne, ale už len do pol druhej. Viac čerstvého vzduchu by údajne poškodilo jeho pleť.

Do záverečnej chýba necelá hodina.

Máme obavu, či to stihneme. Zaradíme sa na koniec asi stometrového radu a čakáme. Zrazu sa dozvieme, že dnu nepúšťajú s fotoaparátmi, ale ani s akýmikoľvek batohmi a taškami. Niekto sa bude musieť obetovať a postrážiť batohy ostatným. Úschovňa batožín je ďaleko a nikto tam akosi netúži odovzdať svoj drahocenný fotoaparát.

Okolo čakajúceho radu pobehujú čiperné päťdesiatničky. Ceduľku s menom majú pripevnenú na mohutných prsiach, ktoré vraj skrývajú širokú ruskú dušu. Im však nejde o dušu, ale o biznis:

„Daj 80 – 100 rubľov za osobu a nemusíš čakať, prevediem ťa a ešte ti dám odborný výklad„...

Z Lenina sa stal biznis a my nemáme záujem o komerciu – my sme tu z presvedčenia. Z presvedčenia, že sa do mauzólea dostaneme aj bez nich.

V Moskve som zistil, že jestvuje jeden zaručený spôsob ako sa k Leninovi dostať bez čakania. Stačí zorganizovať menšiu, 200–300 člennú, demonštráciu a vydať sa smerom na Krásnuju ploščaď. Presne tak to urobili „naši„ demonštranti a nikto sa im nestaval do cesty. Ba naopak, ešte pred nimi aj otvorili zátarasy.

Nuž, nabudúce budem múdrejší...

Nedemonštrujúce ovce ako my, museli poctivo čakať a dúfať, že prídeme na rad pred záverečnou.

Podchvíľou sa k nám priplichtila žobráčka s natiahnutou rukou. Smutno nám oznámila, že je komunistka a takto dopadla.

„Tam„ a ukázala rukou na Kremeľ „tam už nie je ani jeden komunista a my praví komunisti takto živoríme,„ oznamovala s trpkosťou v hlase.

Záverečnú sme stihli.

Dojmy?

Lenin v krištáľovom sarkofágu vyzerá ako zo sadry a vojenská čestná stráž stojaca v prítmí mauzólea nestála celkom v najpozornejšom pozore. Busty zaslúžilých činovníkov vystavené v rade za sebou pod Kremeľským múrom som si už poriadne nepozrel. Bežiac okolo nich som zazrel akurát povestné husté Brežnevovo obočie. Ponáhľal som sa von z areálu, aby som obehol Červené námestie a prebratím stráženia batohov umožnil prehliadku mauzólea aj Honzovi. Krížom cez námestie to nešlo. Vstupu na námestie bránia zátarasy. Mimochodom, bol som sklamaný jeho veľkosťou. Asi z čias, keď nám na televíznych obrazovkách ukazovali mohutné vojenské parády som o ňom nadobudol celkom inú megalomanskú predstavu.

Napriek môjmu maximálnemu bežeckému úsiliu, Honza už Lenina nestihol. Povedal mi, že sa kvôli tomu veru vešať nebude. Videl ho už pred pätnástimi rokmi. Odpovedal som mu, že ja som ho síce doteraz ešte nevidel, ale že o nič neprišiel.

Tých pätnásť rokov na ňom vôbec nie je vidieť.

Akoby ani nezostarol.

Červené námestie je jedným z najznámejších objektov Moskvy, v minulosti sa táto časť mesta volala Veľký trh, neskôr Krasnaja Ploščaď. Najväčšou ozdobou Červeného námestia je Chrám Vasilija Blaženého, ktorý dal postaviť cár Ivan Hrozný na pamiatku víťazstva nad Kazaňským chanátom v roku 1552.