Glosy z týždenníka Šarm

 

O dámskych kabelkách

Ženy a ich kabelky. Téma pomerne frekventovaná. Dokonca ošetrená zákonom č. 124/2006 Z.z.: ženy nesmú nosiť bremená nad 15 kg. Máte pocit, že zákonodarca tú hranicu prepískol? Asi netušíte, čo všetko sú ženy schopné so sebou vláčiť! Ich kabelky sú podobné koženej brašni môjho známeho – fuškára. Ten tvrdí, že v brašni má VŠETKO! Preto sa aj odvážne pustí do akejkoľvek opravy. Máloktorú úspešne dokončí, pretože napokon zistí, že čosi predsa len chýba. Banálny kvapkajúci vodovod svojim „majstrovstvom“ razom zmení na katastrofu takého rozsahu, že stať sa to v USA, vyhlásili by oranžový stupeň ohrozenia národnej bezpečnosti. Ale nie o tom som chcel...

Nedávno som mal pri sebe len veľkú bankovku a chuť ísť s kamarátom na pivo. Poprosil som manželku, či by mi nepožičala pár mincí. „Zober si z kabelky.“ ochotne, naoko ústretovo a pritom rafinovane mi navrhla. Okamžite som zdvihol telefón a kamarátovi oznámil, že z piva dnes nič nebude. Prehľadať päť oddelení manželkinej kabelky by si vyžadovalo nasadenie rojnice policajtov, aká nedávno pri Kysaku hľadala hroby obetí údajného kanibala. Kým by som vytúženú mincu našiel, dávno by bolo po záverečnej. Priemerná dámska kabelka obsahuje totiž približne toto:

Kľúče od bytu a práce, papierové vreckovky, žuvačky, zapaľovač, peňaženka, mobil, malý plyšový medvedík, cigarety, kvapky do nosa, balzam na pery, rúž, voňavka, notes, pero, malý autoatlas SR, krém na ruky, zrkadielko, občianka, vodičák+doklady od auta, kamienok pre šťastie, manikúrové nožničky, pinzeta, pilník na nechty, švajčiarsky nožík s vývrtkou, tablety proti bolesti hlavy, tablety na črevné problémy, vložka a tampón, ceruzka, prezervatív, igelitka na prípadné nákupy, handrička na okuliare, okuliare, puzdro na šošovky, kvapky na šošovky, USB kľúč, jablko, lístky na MHD, riasenka, papier na poznámky, hrebeň, stierací žreb, električenka, náušnice, rozsypané korálky, kreditná(é) karta(y), dolár, zopár kyslých cukríkov, zoznam, čo treba kúpiť, lyžička, kaser, drobné mince, fotografie manžela+milenca a ďalších blízkych, objednávací lístok k zubárke, poisťovacia kartička, starý lístok do kina, gumičky do vlasov, antiperspirant, prsteň, papierik s citátmi, fľaška s vodou, toaletný papier, dáždnik, púder, náplasť, vlhčené obrúsky, disketa, cédečko, náhradné pančuchy, nabíjačka, baterky, ústny sprej, kancelárske sponky, postkoitálna antikoncepcia, sušienky, výplatná páska, knižka, časopis, dámske rukavice, vôdzka na psa, neplatné cestovné lístky, žetóny do nákupných vozíkov, fixky, vlakový a autobusový cestovný poriadok, šiška, noviny, angličtina, ihla a niť, poduštička, müsli tyčinka, rezervné nohavičky, zápalky, vibrátor, prehrávač mp3+slúchadlá, lepiaca páska, náhradné tričko, vernostná karta z drogérie, účet z hypermarketu, čínska minca pre šťastie, bulharská minca, šupina z vianočného kapra, kefa, pocket pc, šampón, pleťové masky na jedno použitie, jednorázové žiletky, píšťalka na psa, granuly pre psa  ako odmena...

U niektorých dám pohybujúcich sa na staniciach metra či v letiskových halách s čiernym hidžábom na hlave, môže  kabelka obsahovať navyše 3 kg trinitrotoluénu, zápalnú šnúru a presné pokyny od milujúceho manžela ako samovražednú misiu dovŕšiť. Naše ženy našťastie TNT v kabelkách nenosia. Na dohnanie manžela k samovražde im stačí mobil a pokyny cezeň vydávané.

Kvôli kabelkám sú ženy schopné atakovať butiky neúnavne ako osy pohár limonády. Túžia vlastniť luxusnú kabelku od Louisa Vuittona a nie kópiu od Nguyen-Dinh-Diema z Miletičky. Sám už 27 rokov nosím kabelu limitovanej kolekcie od výrobného družstva Kožatex vytvorenú pre sezónu jari a leta 1984. Šesť pív, otvárač na fľaše a karty sa do nej zmestia. Čo viac chlap potrebuje? Nič netreba preháňať!           

 

 

 

O Eigerovi (Eigere?)

Včera navštívila moju ambulanciu klientka, ktorej labrador sa volá Eiger - pre psa neobvyklé meno. To už by sa mohol volať rovno Everest. Ak to totiž náhodou neviete – Eiger je alpský končiar, ktorého severná stena (Nordwand) sa prezýva Mordwand. Vysvetľovať prečo, asi veľmi netreba – mnohí horolezci v hlbine 1 800 metrovej kolmej steny stratili okrem zapaľovača, placky rumu či iných drobností aj to najcennejšie.

Vybrať psovi meno podľa hory je originálny nápad. My Slováci by sme však mali čerpať z domácich zdrojov. Lenže opatrne! Zaiste by ste vzbudili rozruch, keby ste na svoju sučku kričali Štetka! Pritom ide o 771 metrov vysoký kopec nad obcou Sása vo zvolenskom okrese. Čudne by sa na vás pozerali aj keby ste na psa oslovovali Somár (650 m, okres Malacky), Mäsiarka (626 m, okr. Žiar nad Hronom), či Krčma (291 m, okr. Revúca). Nebezpečné by bolo pomenovanie podľa 688 metrov vysokého kopca v okrese Svidník – Kačurák. Predstavte si, že vám v preplnenom centre Bratislavy náhly poryv vetra odveje z pier prvú slabiku... A už vôbec nehovorím o kopcoch s názvami Podvrch, Chrapač, Mrzáčka, Bradavica, či dokonca TrtavkaTrtalka... Z pochopiteľných dôvodov by autor tohto textu nebol nadšený, keby ste psa pomenovali podľa 458 metrov vysokého kopca nad Novou Dedinou v levickom okrese. Volá sa - Fabian. O Jurajovi Kukurovi ani nehovorím! (Kukura 808 m, okr. Stará Ľubovňa)    

Ale nie o tomto som chcel... Majiteľka Eigera sa mi zdôverila, že jej pes je pomerne slušne vycvičený. Nepočúva síce na prvý, ale celkom určite na tretí povel: 1. sadni, 2.ľahni, 3. rob, čo chceš! Pracovné psy slúžiace ľuďom by mali počúvať na prvý povel. Poslanci nášho parlamentu boli zvolení, aby pracovali v prospech ľudu. Ich predvolebné sľuby by sa v okamihu zvolenia mali stať pre nich prvými povelmi. Zdá sa však, že poslúchajú ako Eiger, až na tretí pokyn: 1.konaj legálne, 2. konaj morálne, 3. rob, čo chceš!

Zdá sa vám, že tá analógia je príliš dehonestujúca, vulgárna, nehodiaca sa? Máte pravdu! Porovnávať psa s poslancom najvyššieho zákonodarného zboru je nanajvýš nevhodné!

Pes je totiž najlepší priateľ človeka!          

 

 

O ženskom plači

Plač v očiach žien je podobná zbraň ako atómová bomba v rukách bin Ladina. S takými zbraňami sa dá hroziť aj vydierať. Bradatý Arab síce už pošiel na onen svet, ale pozor – ženy zostali! Boj proti terorizmu neskončil! My, chlapi o tom vieme svoje! A zároveň tomu nerozumieme – chápeme, ak niekto vydiera atómkou, ale slzami? Veď je to len voda, štipka soli a stopové množstvo bielkovín... Akú čudesnú silu ukrývajú?

Príchod ženského plaču je pritom nevyspytateľný ako príchod rýchlika Zemplín do Košíc. Dostavuje sa nečakane ako svokra na víkendovú návštevu. A jeho príčinu by často neodhalil ani Einstein. Akýsi Harich, o ktorom ešte pred mesiacom nikto ani netušil, že jestvuje, nedostal dosť hlasov a predným radom superstarovských fanúšičiek vytryskla z očí slzná cunami. O svoju budúcnosť sa obávať nemusia – ak nič lepšie, uživia sa ako profesionálne plačky na pohreboch.

Ale aby som si neotieral jazyk len o cudzích. Moja manželka nie je o nič lepšia. Naposledy plakala pri prenose FED cupu, keď Ivanovičová skrečovala zápas proti Cibulkovej. Rozumiete tomu?! Netešila sa, že vyhrala naša, smoklila kvôli nešťastnej Srbke! A to mi pri športe robí stále – naši vyhrajú, ale ju rozplačú smutné tváre porazených! Dcéra je iné číslo! Harich ju nerozplakal ani náhodou! Rozrevala ju zamilovaná dvojica z budovateľskej komédie 50. rokov Anděl na horách. Z filmu, z ktorého normálny človek nie je schopný vidieť sekvenciu dlhšiu než tridsať sekúnd.

Aby som nevyznel ako úplný cynik, musím priznať, že hoci som chlap, aj ja som už pár ráz plakal slzami. Vždy však išlo o intímne situácie môjho osobného života – hoci vtedy, keď po celodennej túre v Tatrách, po príchode na chatu NEMALI PIVO!!!

Pranostika vraví, že „ranný dážď, ženský plač a psie krívanie nemá dlhé trvanie.“ O daždi by to iste potvrdil meteorológ Iľko, o krívaní si to ako zverolekár trúfam potvrdiť sám, ale to, o ženskom plači pozná každý bojovník so (slzným) terorizmom od Obamu až po posledného podpapučiaka z Hornej Dolnej.

 

 

O máji - mesiaci lásky

Už je tu! Máj -  mesiac lásky! Vystriedal apríl – mesiac bláznov, ktorému predchádzal marec – mesiac knihy. A nasledovať bude jún - mesiac poľovníctva.

Neviem, kto tieto hlúposti vymýšľa, ale ak je to jeden človek, produktivita jeho práce je dosť biedna. Zvyšných osem mesiacov totiž nijako stabilne neoznačil. Za minulého  režimu sme síce mali aj Mesiac československo-sovietskeho priateľstva, ale to bol nepodarok. Obsahovo aj kalendárne. Nezačínal prvým dňom v mesiaci, ale až siedmym. Konal sa síce na počesť Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie, ale až v novembri. A trval do 12. decembra. Boľševická revolúcia sa totiž volala októbrová preto, lebo v Rusku vtedy platil juliánsky kalendár a preto dňa 7. novembra mali ešte len 25. októbra. Čiže Július Fučík mal vlastne pravdu, keď tvrdil, že Sovietske Rusko je krajina, kde zajtra znamená včera.

Rusofilný mesiac sa vytratil do nenávratna. Tie, čo nám ostali majú však logickú postupnosť – mladý občan mužského pohlavia si v marci, v mesiaci knihy, kúpi v kníhkupectve napr. príručku od T. Baránka: Ako zbaliť ženu. Počas apríla, mesiaca bláznov, realizuje knižné rady a zamiluje sa. Ako je známe – zamilovaní sú blázni. V máji, mesiaci lásky, sa vzťah zdarne rozvíja, ale už v júni (Mesiac poľovníctva) neodvratne speje k svojmu vyvrcholeniu - mladý muž sa celkom logicky prihlási do kurzu na poľovnícky lístok a zadováži si guľovnicu.

Máj je mesiac lásky, ale tak, ako v mesiaci knihy nie je vyšpecifikované či ide o knihy cestopisné, životopisné, alebo poéziu, tu zas nevieme, či ide o lásku k dievčine, vlasti, peniazom, blížnemu alebo aspoň približnému.

Myslím si, že by sa máj a s ním spojená láska mal odmýtizovať. Alebo si naozaj myslíte, že láska hory prenáša? Prečo ich potom na najväčšej stavbe sveta - Priehrade troch roklín v Číne prenášajú nákladiakmi? A že zahorieť láskou je krásne? Možno, ale tie následky! Komerčné televízie každý večer vytrvalo informujú o zásahoch Hasičského zboru SR. Z úsloví o láske je pravdivé len jedno jediné: stará láska nehrdzavie. Dosvedčiť to môžu členovia Veterán klubu trabantistov.

Nuž, nedajte si vsugerovať, že láska je záležitosťou mája. S týmto mesiacom je omnoho viac spätá májová bryndza. Tú, nech sa budete snažiť akokoľvek, na rozdiel od lásky, inokedy nezískate. Takže buďte v kľude, ak láska nepríde v piatom mesiaci, príde hoci v deviatom... alebo že by som čosi poplietol a píšem už o následkoch?

 

 

O zlozvyku

Na našej ulici sa pred časom na jednom dome zjavila veľká tabuľa. A na nej webová stránka pomenovaná podľa zvuku vydávaného niektorými ľuďmi v spánku. Dodávam, že ústami. Najprv som si myslel, že budova sa stala útočiskom pre špecifický druh bezdomovcov – takých, ktorých vyhodili z domu, lebo už nemohli zniesť ich chrápanie. Takých, ktorých manželky už nemohli ďalej zatajovať pred susedmi. Pretože aj intelektom menej vybavený sused musí časom pochopiť, že nočné trasenie okeníc nespôsobujú do mesta prichádzajúce príšery z Jurského parku (ako sa im to usiluje vysvetliť chrápačova manželka), ale skutočnosť, že jedna z nich má u susedov trvalé bydlisko. Predstavoval som si, že v dome s tabuľou sú špeciálne zvukotesné kobky, do ktorých sa na noc uchyľujú všetci tí, ktorých hlučnosť chrápania presahuje decibely štartujúceho Boeingu 747. Ale nevšimol som si, že by v ňom vykonali nejaké špeciálne stavebné úpravy... Potom som sa dozvedel, že v tej inštitúcii odvykajú ľudí chrápať. Hm... To má takú nádej na úspech, ako keby ich odvykali dýchať. Alebo... ako keby odúčali slovenských politikov kradnúť! Podnikanie s odvykacími kurzami je iste lukratívna záležitosť. Každý náznak zlepšenia (ležíte na bruchu) vás povzbudí, každé zhoršenie stavu (ležíte inak ako na bruchu alebo ste po opici) vás vedie k tomu, že si predplatíte ďalšie tri cykly kurzu. A tak stále dokola. Podnikanie s čímsi neodnaučiteľným má skvelú bussiness perspective. Dá sa naťahovať do nekonečna!

Myslím, že som práve objavil segment, ktorý na našom trhu  chýba. Už zajtra vyvesím tabuľu o kurzoch pre psy! Myslíte si, že je to hlúposť? Počuli ste už niekedy píliť anglického buldoga, či mopsa? Nie??? Motorová píla v rukách texaského masakristu je oproti nim šuvix! Sklon k chrápaniu majú všetky tzv. brachycefalické psy. Spustenie odvykacieho kurzu pre ne je teda úplne oprávnené! A či ich to viem odnaučiť? Nuž neviem. No a čo? Stačí, ak bude dosť ľudí, ktorí budú veriť, že to viem. Tak funguje dnešný svet...

 

 

O čipovaní

Čip (z angličtiny - chip) je malé teliesko, ktoré sa aplikuje psom pod kožu kvôli ich identifikácii. Čipovať som začal v roku 2004. Pridal som sa tým k skupine čipujúcich veterinárov známej pod menom Chippendales. Samozrejme, z prostredia SNS sa okamžite ozvali protesty, prečo označovať čipujúcich veterinárov cudzím slovom, keď na to máme írečitý slovenský výraz: čipkár.

No nie – teraz vážne. Keď som začínal čipovať, mal som s tým vážny etický problém: Bál som sa, aby som sa nepomýlil a nové slová v mojom slovníku (čip, čipovať) nevyslovil opačne.

A teraz už naozaj vážne: bál som sa, či tým rozhodnutím nebudem kliesniť (ako mačetéros v džungli) cestu pre budúce čipovanie ľudí. Nič také však nehrozilo! Prácu s mačetou som si vyskúšal počas expedície do dažďového pralesa v povodí rieky Cuyabeno v Ekvádore - po hodine urputnej práce sa mi síce horko-ťažko podarilo preseknúť lianu hrubú ako malíček somálskeho dieťaťa, ale súčasne aj zraniť sedem účastníkov expedície (tzv. kolaterálny efekt – terminus technicus z prostredia Pentagonu)

A teraz už skutočne vážne: v súvislosti s vraždou 9-ročnej Aničky z Prahy sa opäť diskutuje, či by nebolo vhodné čipovať deti. Čipovanie ľudí však treba rázne odmietnuť! Dá sa zneužiť a je to cesta do neslobody!

A čipovanie detí? Aký má praktický význam?

Iba jeden – Boris Kollár si už nebude musieť pamätať mená a priezviská všetkých svojich plodov lásky. Ak niektorý z nich stretne, postačí, ak vytiahne malú šikovnú čítačku čipov (zdobenú briliantom) od Armaniho a hneď bude o dieťati vedieť, kedy, kde, ako a možno aj prečo ho splodil.

Čipovanie ľudí je nezmysel a varovať by nás mali aj verše klasika – známeho vizionára Sama Chalúpku:

Hoj, mor ho! Detvo môjho rodu,

Kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu:

A čip tam nepodáš v tom boji divokom:

Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom!

(pôvodné, redakčne neupravované znenie básne publikované v časopise Sokol v roku 1864)

 

 

 

O majstrovstvách sveta

MS v hokeji sa blížia. Aj totálnych hokejových ignorantov (odborne nazývaných manželky) na túto udalosť upozorňujú autobusy MHD pomaľované nápisom: Slovak republic - Hockey republic.

Slogan je zaujímavý, ale vzhľadom na to, čo sa u nás dnes a denne deje (aj v súvislosti so stavbou štadióna), k slovu republika by sa mi hodil vhodnejší prívlastok ako hokejová. Napríklad niečo zo sortimentu tropického ovocia - konkrétne toho, ktorého zakrivenie určuje nariadenie Európskej komisie č.2257/94. Ale aj jestvujúci slogan nie je zlý – či sa u nás nehovorí: máš v tom hokej? A u nás ho máme takmer vo všetkom! Doslova hokejová republika! Veď aj ten slogan je asi len ukradnutý... Hovorím to šeptom, aby sa to nedopočuli majitelia obchodu a webovej stránky mapujúcej holandský hokej. V mestečku Bussum kúsok od Amsterdamu sa totiž nachádza špecializovaný obchod s týmto názvom a na webe ho nájdete ako  http://www.hockeyrepublic.nl/site/

Majstrovstvá sú azda poslednou príležitosťou pre skvelú odchádzajúcu hokejovú generáciu. Nemenej „skvelá“ generácia našich hoteliérov tiež zacítila príležitosť. Za lôžko v kdejakej podkrovnej kutici so zatekajúcou strechou začali pýtať sumu, za akú ponúkajú kozmické agentúry záujemcom o vesmírnu turistiku lôžko v raketopláne.

Ale aby som len nekritizoval - mám návrh, ako by sa dalo na majstrovstvách ušetriť. Týždeň po nich sa má konať sčítanie ľudu. Zorganizovanie sčítania stojí kopec peňazí, treba nájsť, vyškoliť a zaplatiť sčítacích komisárov – no milióny eur... To všetko preto, aby sme zistili koľko je nás - Slovákov. Pritom by stačilo sčítanie presunúť o týždeň skôr. Teda do obdobia majstrovstiev sveta. Že prečo? Čo ste aj vy nestáli počas göteborského finále na námestí pred veľkoplošnou obrazovkou a nekričali o dušu: Kto neskáče, nie je Slovák? Nuž stačilo by zájsť na námestia, porátať skáčucich a sčítanie ľudu 2011 by bolo hotové...

To by ale naši hokejisti museli nastrieľať súperom čo najviac banánov. A čím zakrivenejších, tým lepšie. Držím im palce!  

 

 

 

O chudnutí

S príchodom jari zhadzujeme neforemné zimné oblečenie a zisťujeme, že to nepomohlo! Neforemnosť zostala! Tukové bunky sa na nás nalepili ako sekundové lepidlo na prsty. Mnohí sa zhrozia. Povedia si, že s tým treba niečo ROBIŤ a... kúpia si o dve čísla väčšie gate! Sú však aj takí, ktorí sa pokúsia schudnúť. Sám som podobných jarných pokusov zažil už najmenej tridsať, nehovoriac o tých nejarných. Dá sa povedať, že som chodiaca Encyklopédia chudnutia s ohmatanými somárskymi ušami. Päť rokov vegetariánstva ma presvedčilo nielen o tom, že aj vegetarián môže byť tlstý, ale aj o jeho škodlivosti. Dr. Bukovský by so mnou iste nesúhlasil, ale povedzme si na rovinu, kto je dr. Bukovský – medzi Pozemšťanov preniknuvší zákerný ufón, ktorý ich chce ovládnuť pomocou stravovacích návykov obvyklých na agresívnej planéte Vegetarion C3 sídliacej niekde v Mliečnej (samozrejme nízkotučnej) dráhe!

Držal som diétu bodovú, delenú aj očisťovaciu na báze ovocných štiav – črevo mi to vyprázdnilo, ale mozog sa zaplnil naliehavými myšlienkami: na slaninu, ovarové ramienko, na HOCIČO PORIADNE! Mesiac som poctivo jedol chrómové tabletky odoberajúce chuť na sladké a presne v tom istom období v našej samoške museli zvýšiť objednávku šamrolí o 100 %, pretože vedúca mala zo mňa hrôzu už len, keď ma zbadala prichádzať. Ako keby som bol žralok z filmu Čeľuste, zameraný na šamrole. Netvrdím, že tie tablety nemajú efekt: 1. zvýšia vám chuť na sladké (veď teraz predsa môžete!), 2. po mesiaci máte v sebe toľko chrómu, že sa lesknete ako guľa z bezpečnostného kovania na dverách. Mám za sebou aj pokus s tzv. tukožrútskou polievkou – patrí k dobrým móresom velebiť, aká chuťovo príjemná je. Iste, prvé dva dni sa to tvrdiť dá, potom vás začne napínať, už len keď niekto na opačnej strane Zeme, napr. v Austrálii, čo len pomyslí na slovo kapusta! Nehovoriac o tom, že kade chodíte, páchne z vás ako zo Záhoráčkinho suda na trhovisku. Ryžová diéta tiež nie je zlá (prvé dva dni), neskôr vám zalepí črevá tak, že o obnovenie ich priechodnosti sa s najväčšou pravdepodobnosťou bude musieť postarať zručný chirurg. A tak kašlite na obezitu, veď v porovnaní s Amíkmi a Somálcami ešte stále tvoríme ten zlatý stred!

 

 

 

O kábloch

Sčítanie ľudu má okrem iného zistiť aj dosiahnutú životnú úroveň obyvateľstva. Pre jej hľadanie na Slovensku teda bolo možno vhodnejšie namiesto sčítacích komisárov vyškoliť sčítacích potápačov. Napriek tomu je pravda, že dnes takmer každý Slovák vlastní fotoaparát, prehrávač mp3, notebook, nový mobil, starší mobil, úplne pôvodný mobil... Ku každému z týchto prístrojov výrobca dodáva nejaké káble. Ak vychádzame z toho, že priemerná slovenská rodina je štvorčlenná, jednoduchým výpočtom:

4 čr x 6 p x 3 k = 1 542 k

(pričom čr = člen rodiny, p = prístroj a k = kábel)

zistíme, že v každej domácnosti sa nachádza okolo 1 542 kusov rozličných káblov. Aspoň tak sa vám to zdá, keď niektorý z nich súrne potrebujete a neviete ho ani za ten svet nájsť. Staré kábliky nevyhadzujete, lebo „čo ak sa niekedy budú hodiť?“ A tie nové sú od nich na nerozoznanie! Hotový galimatiáš! Moderná spoločnosť je prekáblikovaná. V našich domácnostiach sa povaľujú neprehľadné zhluky káblov. Podobajú sa pokútne nainštalovanej motanici elektrických káblov na stĺpe pouličného osvetlenia niekde v krajine tretieho sveta. Že ste ešte v takej krajine neboli a neviete ako taký zhluk káblov vyzerá? Nuž pripomína maturitné stretnutie chobotníc po tridsiatich rokoch v momente, keď sa všetky objímu. Opraviť niečo v takejto neprehľadnej a predpisom nevyhovujúcej elektroinštalácii je pre bangladéšskeho elektrikára čosi také zložité, ako zložiť Rubikovu kocku pre žiaka pomocnej školy. Alebo pre mňa. Nečudo, že sčítanie ľudu v spomínanom Bangladéši pravidelne zisťuje výrazne vyšší počet kopnutých elektrikárov ako kopnutých futbalistov. Vyzerá to však tak, že problém s káblami vyrieši globalizácia. V blízkej budúcnosti každý človek bude mať len jeden kábel. Cezeň pôjde všetko! Telefonáty, vyznania lásky, pokyny do banky, fotky s pornom, sčítacie údaje do Centra moci. Z Centra moci bude káblom aj prijímať pokyny určujúce chod jeho života. Pevne verím, že ľudia si nebudú stáť na kábli a čosi také nedopustia.

Iba... iba ak by sa všemocné Centrum moci nachádzalo u mňa v obývačke...

 

 

 

O mäkkýšoch

Dovolenkové obdobie. Mnohých sa zmocňuje cestovná horúčka - nie deň, ale hoc aj mesiac pred termínom cesty. Zháňajú, nakupujú, plánujú, dolaďujú...

Na to som si včera spomenul pri behu po dunajskej hrádzi, keď som preskočil na chodníku vyčerpane sa vlniaceho slimáka. Slizová stopa naznačovala, že sa vydal na vážnu výpravu. Z jednej strany asfaltového chodníka na druhú - dobré tri metre! Keďže bolo deväť hodín a slimák sa nachádzal sotva v polovici, usúdil som, že si cestu nenaplánoval dobre. Ráno ho zrejme zlákali ideálne podmienky – vlhký chodník a ranná rosa. Lenže sa prerátal. O deviatej už slnko stálo vysoko a asfalt bol prehriaty ako motor starej embéčky pri prekonávaní výjazdu z podzemnej garáže. Chodník sa zmenil na asfaltovú Saharu a mäkkýš na fatamorgánou posadnutého nešťastníka.

Úbohý slimák očividne nezvážil ani riziká cestnej dopravy. Viem - z lietania majú mnohí strach, ale štatisticky je to najbezpečnejší spôsob cestovania. Ak slimáka nesúrili povinnosti, mohol radšej na okraji chodníka počkať na nejakého dobráka, ktorý by ho zdvihol z nebezpečnej zóny a prehodil na druhú stranu. Dopad by bol možno tvrdý, ale určite by sa mu nič nestalo. Slimák sa však rozhodol prejsť na druhú stranu za bieleho dňa, čím aj psychologicky nedovzdelanému človeku odkryl svoje utajované samovražedné sklony. Veď na hrádzi je to samý cyklista a inlajnista a tí veru nehľadia ani na ľudí, nieto na mäkkýše! Ešte šťastie, že bolo ráno a k tomu NORMÁLNY PRACOVNÝ deň – vtedy tu behá len Lipšic, Fico či Dzurinda s desaťčlennou ochrankou. Ak by sa slimák vydal na cestu cez víkend, vrelo by som mu odporúčal, aby vopred uzatvoril životnú poistku – ak by sa, pravda, našla poisťovňa, ktorá by do takej vrcholne rizikovej transakcie bola ochotná ísť...

Otázne je tiež, ako sa slimák na cestu vychystal? Nezabudol niečo doma? Ale kde má vlastne slimák domov? V tráve na okraji chodníka alebo si no nesie so sebou na chrbte? V tom druhom prípade mu aspoň nehrozí, že v polovici cesty spanikári v hrôze či vypol plyn alebo zastavil vodu vo vani!

Ak sa teda chystáte na dovolenku – konajte rozvážnejšie ako ten slimák. Nestresujte sa! Náležite sa pripravte – to áno, ale pokojne! Aby ste sa neostali vysilene vlniť niekde na diaľnici pred Zadarom a vaše vyschnuté pery zúfalo neopakovali:“ Do Zadaru nabudúce ani zadarmo!“

 

 

 

O letných nástrahách

Leto je obdobie, keď viac času trávime vonku ako v prehriatych príbytkoch. Majitelia záhradných krčiem plesajú, hoci plesová sezóna dávno skončila. Vysmädnutí návštevníci obliehajú výčapné pulty ako novinári Dominiqua Strauss-Kahna tesne po zatknutí. V horúčave stačí vypiť málo, alkohol udrie do hlavy tak, až ste povoľná/ý. Pritom mnou myslená povoľnosť sa vôbec netýka oblasti sexuálnej, ale problematiky ovládania jednotlivých telesných partií a niekedy, žiaľ, aj funkcií. Pretože alkohol a zvlášť v lete dokáže robiť divy – napríklad zrazu sa vám zdvihne asfalt pred očami a udrie vás do tváre... Vedel by o tom povedať najznámejší slovenský alkoholik, ktorý sa rozhodol proti alkoholu bojovať. A začal nečakane ostro - uvedením vodky s vlastným menom na trh. Táto stratégia boja je taká rafinovaná, že som ju nepochopil nielen ja, ale obávam sa, že by ju nepochopil ani slávny vedec Stephen Hawking, ktorý rozumie SKUTOČNE všetkému. (To je ten, čo nedávno vyhlásil, že mimozemšťania existujú! Z čoho vyplýva, že asi tiež pije, akurát namiesto bielych myšiek vidí zelenkavých mužíkov s anténkami na hlave.)

O zradnosti alkoholu vie svoje aj MUDr. Okruhlica - odborník na návykové látky ponúkajúci množstvo metód ako si od alkoholu odvyknúť. Ale kam sa Okruhlica hrabe na môjho psa?! Keď s ním zájdem do záhradnej akejkoľvek krčmy, vydrží pokojne pod stolom vždy len do chvíle, kým dopijem druhé pivo. Je načasovaný ako kuchynský budík pri varení vajec na tvrdo. Sotva položím vyprázdnený krígeľ na stôl, zdvihne sa zo zeme a dá najavo, že stačilo. Najprv len úpenlivým pohľadom. Potom vyčítavým. Keď nepomôže ani pohľad, ktorý by slabšie povahy dohnal k slzám, začne byť nepríjemný. Vykňukáva, šteká, ruší ostatnú klientelu. Ak ho ignorujete, začne vás atakovať fyzicky. Najprv ťahá za vôdzku, potom do vás drgá, cvaká vám zubami do rukáva, ťahá zaň a všemožne sa usiluje znepríjemniť vám ďalší pobyt. V konečnej fáze vám vnorí hlavu do rozkroku a vy trniete v hrôze, či zubami nezacvaká aj tam. Skrátka, nezostane vám iné, ako sa zdvihnúť a ísť. S mojim psom sa mi ešte v živote nepodarilo vypiť viac pív ako dve – je to osvedčená odvykacia metóda. Takže kam sa páni Mojsej a Okruhlica hrabete s tými svojimi?  Ak by sa chcel niekto zbaviť alkoholickej závislosti, rád mu psa požičiam. Za fľašu borovičky je váš na celý deň.

 

 

O nebezpečnom objatí

Začiatkom júla sa udiali dve významné udalosti. NASA skončila s letmi raketoplánov a ja som skončil s chľastom. Američania skončili, pretože endeavoury boli zastaralé, nákladné a na ich prevádzku nemali peniaze. Tiež som už starší opotrebovaný model nemajúci na alkohol peniaze, ale neskončil som kvôli tomu. Príčinou je kliešť! Infikoval ma boreliózou a teraz - ak nechcem ochrnúť - ma čaká 42 dní konzumovania bielych lentiliek s latinským názvom. Preto som skončil s chľastom - antibiotiká s ním neradno dlhodobo kombinovať. Rovnako ako nie je dobré dlhodobo kombinovať slušného človeka s politikou. V oboch prípadoch to nedopadne dobre.

Kde som kliešťa chytil neviem, ale tuším ako sa na naše stretnutie musel tešiť. Zvlášť, keď som si v Dermatológii od profesora Svobodu prečítal (doslovný citát):“ Klíšťata čekají na hostitele s rozevřeným prvním párem končetin...“ Ten malý, krv cicajúci hajzeľ bol skrátka pripravený na objatie ako Brežnev na Husáka. Nikoho asi neprekvapí profesorova ďalšia veta: “Nejnebezpečnější jsou klíšťata samičího pohlaví...“ My – ženáči sme nebezpečnosť objatia tohto pohlavia zistili dávno pred slovutným pánom profesorom...

Ak teda počas leta objavíte na svojom tele zväčšujúci sa fľak zafarbením a tvarom nápadne pripomínajúci lukostrelecký terč (a predchádzajúci večer ste sa v stave alkoholického opojenia bezvládne nepovaľovali niekde v areáli lukostreleckého oddielu plného mladých nadšencov tohto športu, ktorým sa práve minuli papierové terče) – radím vám, bežte čo najskôr k lekárovi. A ak chytil kliešťa váš pes, bežte k zverolekárovi. U psa sa totiž typický fľak väčšinou nevytvára, alebo ho v srsti nespozorujete. A klienti prichádzajú až keď sa dostavia klinické príznaky a to už je väčšinou neskoro... Mimochodom, profesor Svoboda nikde nevysvetľuje ako to, že neochorejú samotné kliešte, keď majú tráviaci trakt plný malých spirochét rodu Borrelia burgdorferi!

Viete si predstaviť, aké by to pre mňa bolo zadosťučinenie, keby som pri prechádzke prírodou zbadal v tráve ležať trpiaceho ochrnutého kliešťa s nehybným vítacím prvým párom končatín? Nemilosrdne by som mu vmietol do očí: „To máš za to!“

 

 

O bilboardoch

Upútal ma billboard, na ktorom nábytkárska firma oslovuje verejnosť ponukou:

K spálni dostanete matrace zadarmo!

Nuž, čo by to bola za spálňa bez matracov? Na drevených roštoch by sa vedel vyspať azda iba indický fakír. Alebo Milan Lasica, ktorý ho hral vo filme Utekajme, už ide. Ale iba hral! Ak by si do takej postele ľahol, ráno by ho odvážala sanitka, lebo jeho chrbtica by vyzerala takto: 

_|¯|_|¯|_|¯|_|¯|_|¯|_

Billboard nás láskavo informuje, že matrace si nemusíme dokúpiť. Kdesi v pozadí tej vety cítiť vyhrážku, že by to tak aj nemuselo byť. Zdá sa mi to absurdné.  Porovnateľné so zmrzlinárom, ktorý by zákazníka lákal slovami:

Ku zmrzline dostanete kornútok zadarmo.

Akoby bolo bežné, že vám chladivú pochúťku z naberačky vypustí rovno do nastavenej dlane.

Alebo ako keby nevesta pred svadbou povedala:

Zaplať (t.j. prepíš na mňa dom, mercedes, jachtu) a zoberiem si ťa. Lásku k tomu dostaneš (ako bonus) zadarmo.

Ale to sa vlastne v tzv. smotánke deje a nám to už pomaly aj prestáva byť čudné. Vráťme sa však k matracom, hoci predchádzajúci príklad bol tiež tak trochu o matracoch...

Všetci dobre vieme, že nič nie je zadarmo a nikto nič zadarmo ani nedá – okrem Matky Terezy, Františka z Assisi a bizismenov podobného typu. V cene spálne je určite a s dobrým ziskom zakalkulovaný aj ten matrac. Čiže to nie je nijaký bonus!

A bonus nie sú ani billboardy s nezmyselnými reklamami, ktorá zanešvárili celé Slovensko. Precestoval som kus sveta, ale zatiaľ som nenašiel inú krajinu, ktorá by nimi bola taká zamorená.

Prirodzenou súčasťou glosy by malo byť aj niečo, čo na tvári čitateľa vyčarí úsmev. Úsmev ako súčasť, nie ako bonus! Mne sa to dnes nepodarilo... Asi som bol príliš nahnevaný...

Pani šéfredaktorka by ma mala za to odmeniť v duchu sloganu nábytkárskej firmy:

Glosu vám uverejníme! A k tomu úplne zadarmo. Bez honoráru.

 

 

O kruhových objazdoch

  Z dovolenky v Provensálsku som sa vrátil už pred pár dňami. Po najazdených vyše 5 000 kilometroch mám aj po dnešnej noci na rukách červené otlačky od manželkiných faciek. Už má toho dosť! Nemôže sa vyspať - zo sna vraj stále krútim volantom a šliapaním na imaginárne pedály jej odkopávam perinu.

Pre šoféra sú vo Francúzsku najhoršie kruhové objazdy. Väčšinou majú viac jazdných pruhov ako u nás. Nehovoriac o tom najväčšom - pri Víťaznom oblúku v Paríži. Napája sa naň 12 bulvárov a počet jazdných pruhov možno definovať číslom 1 - ∞ - podľa ľubovôle vodičov. Nebolo to tam ľahké – každé zdolanie kruhového objazdu v kombinácii so súťaživým náhlením typickým pre Francúzov, smrdelo haváriou! Kruhové objazdy vraj vodičovi uľahčujú orientáciu a zjednodušujú ROZHODOVANIE. Ak vám džípíeska mylne prikáže zísť z kruháča na druhej odbočke a vy zistíte, že ste s vašou štvorkolesovou pýchou vošli do zberného dvora železného šrotu, tu je priestor pre vaše ROZHODNUTIE: ostanete alebo sa vrátite. A ak sa vrátite, môžete sa po objazde krútiť stále dokola až kým nezistíte správny smer alebo do chvíle, kým sa vaša kinetózou trpiaca manželka nepovracia (pravdepodobnejšia je verzia č. 2). Kruhové objazdy sú bermudské trojuholníky francúzskych ciest. Každý týždeň vraj z toho okolo Víťazného oblúka nad ránom (keď je najmenšia premávka) odstraňujú 5 – 8 áut, ktorým sa minul benzín skôr ako ho dokázali opustiť. 

Neraz som musel Francúzov prudko na kruháči meniacich jazdný pruh zastavovať mávaním cez otvorené okno. Manželka žasla koľkých známych tam mám – imponovalo jej to. Jedinou odpoveďou mi však bolo len nervózne žabožrútske trúbenie.

V počiatkoch automobilizmu musel pred vozidlom bežať človek a žltou vlajkou upozorňovať na prichádzajúce nebezpečenstvo. V ére rozvinutého automobilizmu už takýto bežec nie je povinný. Mne by sa tam bol veru zišiel. Kúsok by s vlajkou azda odbehla aj moja nešoférujúca žena, ale 5 000 kilometrov? To by asi nezvládla. Na druhej strane, nebol by to objektívny dôvod na obmenu manželky po každej tisícke(?) najazdených kilometrov?

Teda pozor na kruhové objazdy! Po vstupe do EÚ ich začali budovať aj u nás. Napríklad ten žilinský... má tvar štvorca! Čudujete sa? Veď sme na Slovensku... 

 

 

O kurčati na provensálsky spôsob (recept)

Manželka v obývačke uvažuje, čo navariť. Náš labrador v pelechu hlasno chrápe. Žena dostáva nápad a premiestňuje sa do kuchyne. Pes spí v pelechu, ale chrapot sa výrazne zjemní.

Manželka otvára chladničku, pes otvára oko. Ľavé. Pravým ešte stále spí. Manželka vyberá z chladničky kurča a kladie ho na stôl. Pes leží, ale otvorí aj druhé oko. Je prebudený! Je to však iný druh prebudenia než aké ponúka osvietený Majster a Avatár z Indie Paramahamsa Nithyananada.

Manželka vyberá zo sporáka pekáč - zahrkoce. Pes leží, ale nadvihne ľavé ucho, aby sa zvuk lepšie prenášal na bubienok.

Žena vyberá nôž - opäť zahrkoce. Pes leží, ale nadvihne aj pravé ucho. Jeho výzor sa razom zmení zo sympatického labradora na ušatého netopiera. Manželka začína kurča porciovať. Pes vstane a obkolesí ju ako zvedavci účastníkov dopravnej nehody.

Žena kurča osolí, okorení, do pekáča na hrubú vrstvu cibule vloží mrkvu, zeler, petržlen a šampiňóny. Pes stojí tesne vedľa nej a zavadzia. Z ľavého kútika mu vypadne prvá slina.

Žena na vrstvu zeleniny ukladá porcie kurčaťa. Pes prekáža z opačnej strany. Slina mu vypadne aj z pravého kútika.

Manželka poleje kurča rajčinovým pretlakom a doleje vodou tak, aby ňou bolo zaliate. Pes slintá ako kravy v roku 1961 pri epidémii slintačky a krívačky.

Manželka posype kurča hrubou vrstvou provensálskeho korenia a dá piecť.

Pes 1,5 hodiny presedí pred vysvietenou elektrickou rúrou a fascinovane sleduje program, ktorý v nej dávajú. Je jednou z mála bytostí, ktorá si myslí, že existuje aj čosi lepšie ako Šeherezáda. V kuchyni je 100o C. Za normálnych okolností by si radšej ľahol do tieňa, ale v takýchto chvíľach sa stáva stúpencom saunovania. Manželka obvarené kurča posype syrom a dáva zapiecť. Pes vykazuje značné známky nervozity.

Hotové kurča žena nechá vychladnúť a potom ho ODKLADÁ na zajtra do chladničky.

Psovi sa v tom momente zrúti celý svet. Uvažuje o skoncovaní so životom. Odchádza z domu s cieľom zadovážiť si strelnú zbraň. Naša legislatíva na takéto prípady pamätá - Ľubomírovi Harmanovi – strelcovi z Devínskej síce umožní zadovážiť si ju, psovi našťastie NIKDY!        

 

 

Až môj pes raz prehovorí                     

Poslanec Matovič sa rozhodol prehovoriť. Vo chvíľach, keď píšem tieto riadky, odovzdal Protikorupčnému úradu dôkazy o korupcii politických strán. Spôsobí tým také zemetrasenie na politickej scéne ako keby Úradu odovzdal pánbožkovu kravičku zatvorenú v zápalkovej škatuľke. Alebo hrdzavý otvárač na naftové sudy. Alebo čosi rovnako významné. Taká je realita!

Pritom skutočné zemetrasenie by nastalo, ak by prehovorila moja labradorka! Je to totiž profesionálna degustátorka. Niekto môže namietnuť, že psy majú predsa omnoho menej chuťových pohárikov než väčšina iných živočíchov, vrátane pána Matoviča, takže často zožerú aj to, čo by iní ani nevzali do úst. Je to pravda, ale ak má človek na jazyku 9 000 chuťových pohárikov, tak môj pes ich musí mať aspoň tri miliardy! Neomylne rozozná lahôdku od humusu.

Každé ráno dostane na vylízanie téglik od jogurtu. Hoci si nevie prečítať o akú značku a príchuť ide – neomylne odmieta produkty vždy tej istej značky. Keď mu dám z prsta zlízať kúsok taveného syra, neomylne odmieta vždy ten istý. Môj pes, hoci mäsožravec, zbožňuje jablká. Občas mu kúsok ponúknem. Čerstvé a domáce rýchlosťou blesku zhltne, okolo iných jabĺk importovaných z opačného konca zemegule chodí a zňucháva akoby ich dodávateľom bola firma Lukrezia Borgia. A tak je to aj s mnohými inými potravinami. Sučka za tie roky vyselektovala dlhý zoznam predávaných, ale nekonzumovateľných potravín. Nedávno zverejnené porovnanie potravinových výrobkov tej istej značky kúpených na Slovensku a v západnej Európe potvrdilo, čo sme tušili už dávno – u nás sa pod rovnakou značkou predáva horšia kvalita. Teda aby som presne citoval svojho psa: „Predáva sa humus!“ Moja labradorka o tom vie svoje a chystá sa prehovoriť! Hovorcov potravinových koncernov možno táto informácia nenaľaká – čičíka ich istota, že pes predsa nevie hovoriť! Je to pravda, moja sučka nevie rozprávať slovami, ale vo mne má svojho hovorcu. (lebo ak má dnes hovorcu aj šéf okresnej teplárne, prečo by ho nemohol mať pes?).

Nie je teda ďaleko čas, keď aj my (pes a ja) prehovoríme a zverejníme náš zoznam! A ak by sa predtým potravinové koncerny chceli s nami radšej nejako dohodnúť  - naše (moje) telefónne číslo je 0988 665 776. Pokiaľ by v tom pán Matovič videl pokus o korupčné konanie, nech to oznámi na Úrad. Všetko poprieme a podnet skončí tak, ako aj jeho ostatné...

 

 

O špecialistoch

V posledný deň roka väčšina chlapov neviem z akého dôvodu cíti potrebu zahrať sa na Sylvestra. Nie, nejde o pravopisnú hrubicu. Hovorím o hercovi s priezviskom Stallone. A on je s tvrdým. K tej kope žulových svalov by sa mäkké ani nehodilo. Väčšina chlapov teda túži na Silvestra napodobniť Sylvestra, ktorý vo filme Špecialista hrá odborníka na výbušniny Raya Quicka. A tak hádžu delobuchy, púšťajú ohňostroje, vyrábajú rachot ako ON. 

Psy silvestrovský rachot neznášajú. Ani ten môj. Neupokojila ho ani taká dávka sedatíva, ktorá by dr. Hannibala Lectera z Mlčania jahniat premenila na Mahátmu Gándhího. Hoci má môj pes vyše tridsať kíl, zúfalo by zaliezol aj do myšacej diery – ak by sa mu cez ten úzky otvor podarilo pretiahnuť tak, ako súťažiacemu z nedávnej televíznej talentovej súťaže.

Vo všetkých televíziách, tak ako každý rok, odzneli v správach poučné príspevky o tom, ako psy chrániť pred hlukom. Len v jednej z nich psovod pyšne ukazoval ako naučil svojho psa hrdinsky odolávať delobuchu, ktorý hodil na meter od neho. 

Nuž neviem... Pes má sluch 5 – 9 krát citlivejší ako človek. Už prdnutie lienky mu znie ako vzdušná dekompenzácia polyetylénovej jednotky č. 7 v Slovnafte. Preto aj módne zvončeky na obojku sú nezmysel. Inak totiž znie zvon neveste a inak Quasimodovi. Inak znie psovi a inak jeho majiteľovi. Nie bez príčiny sa zvonár z filmu Chrám Matky Božej v Paríži režiséra Jeana Delannoya v podaní Anthonyho Quinna srdcervúco sťažuje: „Tie zvony ma ohlušili!“

Ak teda majú v Amerike na výbuchy filmového špecialistu, v našich televíziách by zas mohli mať špecialistu na psy a netrepať hlúposti.

 

 

O telefonovaní

Pokrok v telefonizácii je úžasný - kedysi sme boli k prístroju prikovaní káblom a zo slúchadla sme nič nepočuli, dnes môžeme s mobilom chodiť kade-tade a nepočujeme tiež nič.

Kedysi bolo o telefón viac záujemcov ako voľných liniek. Tri roky po Nežnej sme jednu potrebovali získať pre našu novú ambulanciu. Zamestnanec spojov, ktorý ich prideľoval, vypočul našu žiadosť oddelený sklenenou prepážkou. Bol v nej len otvor, dimenzovaný presne na prestrčenie písomnej žiadosti formátu A4. Napriek tomu ma bez ostychu požiadal, aby som na jej podporenie prestrčil okienkom okrem formulára aj polovičku svine. Predstava, že každý zverolekár ich má k dispozícii celý húf je rovnako mylná ako tá, že jestvujú ženy, ktoré sú schopné ukončiť telefonický hovor pod 2,50 hod. Napokon som mu tú polovičku zohnal. A tŕpol som, či za podvojnú linku nebude chcieť prestrčiť celú.

Telefónne ústredne vtedy ešte obsluhovali spojovateľky z mäsa a kostí (a často aj výrazného podielu tuku). Ich obezite sa nemožno čudovať – išlo o sedavú stresujúcu prácu! A čo najlepšie ochráni nervy pred stresom? Predsa krémeš! Vždy, keď sme nadávali na nekvalitné spojenie, (spojovateľke sme nerozumeli ani mäkké f), na vine nebola technika, ale ústa plné krémeša. Dnes všetko rieši automat. Voláte do úradu a on: „ak chcete hento, stlačte jednotku, ak ono, stlačte dvojku... Desať minút si vás pohadzuje ako pingpongovú loptičku nad kanálom a potom zrazu čľup – ste v ...kanáli! Zahrajú vám trefnú melódiu z filmu Podraz a môžete začať odznova - zlaté tetušky spojovateľky!

Voľakedy sa tvrdilo, že telefonovať sa má stručne a krátko. Dnes nás operátori nabádajú, aby sme prevolali celý víkend a najlepšie s rodinou. S tou, s ktorou by sme sa mali radšej stretať osobne a nespekať si mobilom z mozgu oškvarok.

Za svoj život som už telefonoval aj s premiérmi, ministrami, herečkami, ba aj s jedným arcibiskupom... Kým som sa k nim prepracoval, hierarchicky si ma podávali stále „dôležitejšie“ sekretárky, tajomníci, vedúci úradu, až napokon mi odovzdali - OSOBNOSŤ! Nedávno som zažil čosi podobné – do ambulancie mi zavolala klientka a oznámila, že jej PES má dýchacie problémy. Farbisto opísala príznaky a napokon mi oznámila: „Odovzdám vám Bobiho, najlepšie bude, keď vám to povie sám!“ A zo slúchadla sa ozval dlhý záchvat psieho kašľa premiešaný brechotom. Nuž, hľadám teraz rýchlokurz psej reči. Neviete o nejakom?

 

 

O Nobelovej cene (konečne aj pre Slovensko)

Švédska kráľovská akadémia vied prednedávnom udeľovala Nobelove ceny. Slováci opäť vyšli naprázdno. Pritom je toľko disciplín, v ktorých by mohli uspieť! U nás sa to priam hemží kandidátmi na výnimočné ocenenie! Naši ľudia vynikajú vo všeličom, dokonca aj nejaké svetové prvenstvá by sa našli, žiaľ, nikdy nie je v tej oblasti, v ktorej kandidátov hľadá švédska akadémia. Skôr Interpol.

Nastal však čas, aby na poli vedy prerazili aj Slováci! Jedného nádejného kandidáta na Nobelovu cenu za fyziku máme! Odhoďme našu príslovečnú skromnosť a predstavme si tohto neznámeho bádateľa  - som to ja!

Asi každý už počul o Kolobehu vody v prírode... A kto nepočul, mal by sa vrátiť do piatej triedy ZŠ. Alebo navštíviť otorinolaryngológa (nejde o slovnú hračku slúžiacu na rétorickú rozcvičku hercov pred predstavením, ale o odborné pomenovania doktora – ušiara). Už len málokto si asi spomenie na Zákon o zachovaní energie (nie, nie je to ten, ktorý prijali len vďaka tomu, že premiérka pohrozila demisiou). Tento zákon hovorí, že v izolovanej fyzikálnej sústave je celková energia nemenná. Vychádzajúc zo spomenutých dvoch zákonitostí som objavil a sformuloval Zákon o zachovaní a kolobehu tenisiek v prírode:

Teniska hodená psovodom A psovi B sa vracia prostredníctvom psa C psovodovi D bez akejkoľvek závislosti od času. 

Každý majiteľ psa mu kúpi počas života toľko tenisiek, že by nimi mohol sponzorovať celý jeden ročník Davisovho pohára od  skupinových zápasov až po finále. Veď koľkokrát loptičku psovi hodíte a už ju viac - ani on, ani vy - nenájdete. Na druhej strane koľkokrát pri prechádzke parkom, pes odkiaľsi nečakane nejakú prinesie? A práve o tom je môj Zákon. Dá sa namietnuť, že niektoré loptičky sa zdajú byť beznádejne stratené... Napríklad tá, čo môjmu psovi pred rokmi padla do betónovej zmesi v ozrutnej stavebnej jame nákupného centra Eurovea. Myslíte si, že je tam naveky a môj zákon teda neplatí? Omyl! Až raz ľudia dostanú rozum a premnožené nákupné centrá budú zas rušiť, aby na ich miestach vybudovali parky, na svetlo božie sa dostane aj naša loptička. Môj zákon skrátka platí a bola by to skrivodlivosť, ak by nás nobelovka budúci rok minula!

 

 

O Bosiných gatkách

Bosá sa začala hárať. Je to jediné obdobie v roku, keď život s labradorkou v jednom byte nie je úplne príjemný. Rozhodli sme sa teda kúpiť jej menštruačné gatky. Predavač  s vážnou tvárou tvrdil, že dole si ich nedá. Budú vraj na nej držať ako luteránska viera. Ešte, aby nie! Za tie peniaze, by mali na telo prirásť ako kožný implantát. Viem, viem, aj ten môže telo odvrhnúť, ale zdá sa, že túto operačnú techniku zvládajú chirurgovia dobre - veď všetci naši politici majú na tvárach tatársko - koristníckych nájazdníkov implantované nevinné obličaje vľúdnych altruistov.

Keď som Bosej obliekol nohavičky prvý raz, ostala v šoku - celú hodinu sa nepohla z miesta a vysielala ku mne prenikavý pohľad – myslíš túto potupu vážne? Prvý deň gatky naozaj držali. Na druhý deň po príchode domov som našiel fenku ležať v jednom kúte obývačky a gatky v opačnom. A odvtedy to tak bolo stále. Nikdy som však nevidel ako si ich vyzlieka – vždy som zachytil až výsledný efekt. Začal som ju podozrievať, že má nadprirodzené schopnosti. Pamätáte sa na Terminátora? Skvapalňoval sa do podoby kovovo lesklej tekutiny a v tomto stave sa pretiahol hoc aj kľúčovou dierkou. Ak by to dokázala aj Bosá, záhada vyzliekania sa by bola vysvetlená! Bývalý kalifornský guvernér dokonca dokázal, ak sa rozšpľachol do viacerých kaluží, opäť sa pospájať do pôvodného celku. Toto moja labradorka ešte nezvládla – keď ju na ulici pred časom na dve časti rozdelil zlý vlčiak (jedna časť bola takmer celá Bosá a druhá bol kúsoček jej ucha), do pôvodného celku sa už nezliala napriek okamžitej prítomnosti zverolekára.

Pred pár dňami Bosine gatky definitívne zmizli. Nikto z členov domácnosti netuší kam. A Bosá – ako inak – zaryto mlčí! Asi vysublimovali...

Mimochodom, háranie sa správne po slovensky povie honcovanie, fenka je správne sučka, vodítko je vôdzka a venčiť – vyvetrať. Neviem prečo práve v psičkárskej oblasti je zaužívaná toľká nespisovnosť... Ospravedlňujem sa za nezáživné jazykové okienko, ale blížia sa predčasné voľby. Čo ak vyhrajú národniari? Kvôli tomuto článku by mohli, so šarmom sebe vlastným, Šarm zakázať! A to predsa nikto z nás nechce.

 

 

O krste knihy

Pozvánka na krst v rámci knižného veľtrhu Bibliotéka ma potešila. Krstiť sa mali Krimipoviedky, ktoré vznikli aj vďaka redakcii Šarmu. Dve z dvadsiatich ôsmich poviedok od 23 autorov spís(k)ala moja maličkosť.

Na udalosť som sa náležite pripravil. Dokonca som si o akte krstu vygúglil všetky potrebné informácie. Dozvedel som sa, že ho môže vykonať kňaz, biskup a v nevyhnutnosti každý. Hoci sa slávnostného okamihu zúčastnilo množstvo ľudí, žiadneho kňaza som nezazrel. Ak tam aj nejaký bol, určite nie v pracovnom. Pochopil som, že nastane tretia - núdzová alternatíva. Nečakal som však, že sa stanem jej súčasťou. Vydavateľka Evita Urbaníková pozvala na pódium autorov všetkých poviedok. Chlapov nás bolo len pár. S prosbou o otvorenie fľaše šampanského sa, pochopiteľne, obrátila práve na nás. Nastalo také to: „Choďte vy! Ja nie, radšej vy! Ja tiež nie, vy!“ Evite napokon neostalo iné, ako kohosi vyzvať. Neprekvapilo ma, že mňa. Keď má na mňa niečo padnúť, tak určite nie výhra v Lote! Na mňa padá len... však viete čo!

Už keď som chytil fľašu do rúk, vedel som, že je zle. Bola teplá ako z mikrovlnky. Krátko mi bleslo hlavou, kto fľašu na pódium priniesol a aké otrasy jej cestou spôsobil. Scenár mal byť taký, že ju otvorím, podám Evite a ona bude krstiť. Realita bola iná! Staniol i drôtik išli dole bez problémov, s rukou na štupli som vyčkával na vhodný okamih. Keď nadišiel, štupeľ nezadržateľne vyletel akoby ho vypálil Zdeno Chára (169,6 km/hod. – najtvrdšia strela svetovej hokejovej histórie). Hneď za štupľom sa porúčalo aj šampanské. Ak niekto z publika dovtedy Herliansky gejzír nevidel, už tam ani nemusí cestovať. Na Inchebe uzrel niečo podobné, len omnoho veľkolepejšie, pretože herliansky gejzír v súčasnosti tryská iba do 15 metrovej výšky. Vo fľaši nezostalo takmer nič, krstená kniha totálne premokla a stala sa vhodnou len na okamžité hodenie do smetí. Okolo Evity, zmáčanej ako liptovské dievky na Veľkú noc, po zvyšok veľtržného dňa húfne nekrúžili len jej vďačné čitateľky, ale aj hustý roj vinných mušiek.

A samotná knižka? Nuž, voňala tlačiarenskou čerňou, to áno, ale aký bude jej osud je neisté… Veď už pri krste mala na obálke tri priestrely! Našťastie len nadizajnované, nie ozajstné. A keby boli aj ozajstné – ja mám alibi! V mojich dvoch krimipoviedkach nepadne ani jeden výstrel. Za ostatných sa zaručiť nemôžem…

 

 

O dni bez...

6. február bude z iniciatívy francúzskeho spisovateľa Phila Marsoa už po jedenásty raz vyhlásený za Svetový deň bez mobilu. Svetové dni bez niečoho sa vyhlasujú čoraz častejšie... bez áut, bez fajčenia, bez fejsbúku... Ich odozva na Slovensku je biedna, navyše napríklad taký Deň bez fajčenia sa dá dosť ťažko objektívne vyhodnotiť. Nijaký fajčiar nemusí odovzdávať dennú výsledovku. I keď minister financií by iste mal rád v rukách takéto Fajčiarske priznania - mohol by progresívne zdaniť fajčiarov nad 20, 40, či 60 denne. Ak hlásenia nejestvujú, úspešnosť akcie sa dá vyhodnotiť len odhadometricky. V deň, keď sa nemalo fajčiť, som videl pri Slovnafte postávať nezmenený, teda obvyklý počet vyzývavo oblečených dám. Nie, neľakajte sa, nechcem písať o nijakých sexuálnych zvrátenostiach. Píšem len o tom, že tieto dámy chuť gumy obvykle prehlušujú cigaretou. Úspešnosť ich Svetového dňa bez fajčenia prekvapujúco, ale rovnako ako u akéhokoľvek iného fajčiara, závisí od toho, koľko toho vyfajčia.

Nik nepochybuje, že mobil aj auto sú užitočné veci, ale ľudia sú od týchto technických vymožeností stále viac závislí. Poznám pár chlapov, ktorí nosia mobil so sebou dokonca aj na WC. To je veľmi riskantná vec! Predstavte si, že im práve v tej chvíli zavolá ich milá a bude od nich silou-mocou vyžadovať, aby jej telefonicky potvrdili, že ju milujú. Môže veru chvíľu trvať, kým to zo seba vytlačia. A liknavá, nepohotová odpoveď môže mať za následok aj rozpad vzťahu!

Je zaujímavé, že všetky doterajšie Dni bez... sa týkali neživých vecí – mobilov, áut, fejsbúku... Nikto nevyhlásil Deň bez prírody, stromu, či psa...

Vystavujeme si tým sami sebe vysvedčenie. Stávame sa čoraz závislejšími od neživej techniky a to živé nás zaujíma stále menej. V nedeľu na prechádzky namiesto do lesoparkov chodíme do auparkov.

Čakám kedy konečne niekto vyhlási Medzinárodný deň bez prírody, stromu, či psa. Bude to prvý náznak, že sa všetko obracia k lepšiemu, že sme predsa len závislí od prírody a nie od techniky.                                       

 

 

O tom, čo priniesol tento týždeň

Zadanie z redakcie znelo napísať čosi na tému, čo mi priniesol tento týždeň (v ordinácii?). Nuž nie je to práve najšťastnejšie zvolená téma. Našu ordináciu navštívil zlodej – skôr sa teda odnášalo ako prinášalo...

Ale dobre. Tak, ako vždy po sviatkoch, dostavili sa všetci tí milovníci zvierat, ktorí do svojich chlpáčov láskyplne napchali šľahačku, majonézu, mastný výpek, priotrávili psy čokoládou... Vyzerali celkom nenápadne – nijaká arafatka na hlave, nijaká galabeja (voľná košeľa až po zem), nijaký korán pod pazuchou. Bohato prestretý sviatočný stôl pritom predstavuje pre zvieratá podobnú hrozbu ako ten najmilitantnejší extrémizmus, Al-Kájdu nevynímajúc. 

Prišiel dokonca klient, ktorý sa hrdil tým, že dal psovi zožrať kosti z vianočného kapra. Profesionálni anatómovia bádajúci pomocou skalpela a pinzety zrátali, že kapor ako stredne kostnatá ryba ich má presne deväťdesiatdeväť. Drhnúci sa laickí anatómovia bádajúci vidličkou a nožom zas tvrdia, že kapor ich má vždy o jednu viac ako predpokladali. Klient nadradene konštatoval, že tak kŕmi psa už roky a bez komplikácií.

Nuž aj na diaľnicu sa môžete vydať autom v protismere a ak budete mať šťastie – nijaký problém. Čím však bude cieľ vašej cesty vzdialenejší, tým menšia pravdepodobnosť, že doň dorazíte. Skôr je šanca, že niekoho nevinného dorazíte vy. A ak budete v protismere šoférovať nahý, ako nedávno istý kamionista, stanete sa mediálne známym exotom.

Kŕmte svojho psa rybacími kosťami a stanete sa rovnakým exotom. Potom sa však s vami porátam, pretože naša ambulancia sa okrem psov a mačiek zaoberá aj exotickými vtákmi. A takým my už vieme pristrihnúť pazúriky.

 

 

O tom, kde zohnať peniaze na sex

Keď som pred rokmi začínal s blogovaním, zopár ochotných jedincov ma zasvätilo do tajomstiev tejto činnosti. Prezradili mi, že to, čo pre horolezca Everest, to pre blogera je prvé miesto v rebríčku čítanosti. Bloger v záujme dosiahnutia tohto cieľa, podobne ako narkoman, je schopný čohokoľvek - porušovať pravidlá, využívať nedokonalosť systému a nepozornosť administrátora. Úspech sa síce dostaví, ale aj opovrhnutie od poctivých blogerov.

Ďalší autori blogov bojujú o čitateľa síce legálne, ale špekulatívne. Pochopili dôležitosť atraktivity nadpisu. Ako mantru preto v každom titulku opakujú slovo sex a všetky jemu príbuzné synonymá a homonymá. V praxi to vyzerá tak, že odbornému článku o kondenzácii, čiže o spájaní dvoch molekúl organickej zlúčeniny do jednej väčšej molekuly s malou molekulovou hmotnosťou, dajú titulok: Sex medzi molekulami. Erotika totiž prináša zaručený úspech!

Analýzou vlastnej webovej stránky som zas sklamane zistil, že surferi ju ani zďaleka nenavštevujú kvôli mojej maličkosti. Najviac na nej vyhľadávaná fráza znie: kde zohnať peniaze... (mám tam totiž článoček zaoberajúci sa spôsobmi ako získať financie na cudzokrajné expedície).

Je známa vec, že ak má nová knižka osloviť, musí okrem dobrého názvu zaujať aj prvou stránkou. Keď začínate s blogom v Šarme - princíp je rovnaký! Už chápete prečo ten dnešný nadpis? Samozrejme, dobre si uvedomujem, že dôležitejší ako sex je láska a ako peniaze šťastie. A sex za peniaze – to už vôbec nie!

Ale dofrasa, môže byť človek v dnešných časoch šťastný bez sexu a bez peňazí?

 

 

O Hitlerovi a tých druhých...

Tesne pred koncom vojny, keď Hitler začul nad svojim bunkrom dupotať vojenské čižmy a aj cez utesnený strop k nemu doľahol vzrušený rozhovor nedočkavých ruských vojakov bažiacich po führerových hodinkách (ты энаеш какое часы будут у Гитлера?), podľahol vodca Tretej ríše panike. Prehltol ampulu s jedom. V tej nervozite sa však mohol pokojne pomýliť a namiesto ampulky s kyanidom zjesť známy, tvarom podobný, vanilkovo-mätový cukrík. To by však bola veľmi zlá Tac-tica odchodu zo sveta. (musím to napísať takto, aby ma nikto neupodozrieval z product placementu).

Hitler by v prípade takéhoto pomýleného hltania vítal Rusov nie s mŕtvolne bledým ksichtom, ale s vonným dychom. Pravda je však taká, že vodca sa nielenže nepomýlil, ale ešte sa aj pozichroval.(viem že spisovne by som mal napísať, že sa Hitler poistil, ale bol to Rakušan/Nemec, takže rodným jazykom mu bola nemčina z čoho vyplýva, že sa určite pozichroval) Takže sa ešte aj pozichroval a po skonzumovaní jedu si strelil do hlavy pištoľou Walther 7.65. Tým však strelil capa! Ak by nepoužil pištoľ a namiesto ampuly s kyanidom zjedol len spomínaný cukrík, boli by ho postavili pred súd. Spod všetkých obvinení (a nebolo ich málo) by sa za prispenia profesionálnych popieračov holokaustu, tvrdiacich, že k nemu nikdy nedošlo, hravo vysekal. Stačilo by, keby oznámil, že vystupuje z NSDAP! Bol by čistý!

Tak, ako to urobil bývalý primátor hlavného mesta Slovenska vystúpivší z KDH tvrdiaci, že k žiadnej korupcii nikdy nedošlo.

Istá redakcia, pre ktorú občas píšem glosy, ma požiadala, aby z nich bolo cítiť, že som zverolekár. Nuž teda musím napísať, že Hitler pred skonzumovaním jedu, rovnakú ampulu s kyanidom otestoval na svojom najmilšom vlčiakovi Blondim. Pes okamžite zahynul.

Neviem, či Ďurkovský má psa. V tej lokalite, kde býva, sa pes veľmi „venčiť“ nedá - primátor zeleň popredával developerom. Neviem teda či má bývalý primátor psa, ale viem, ako by sa mal hanbiť. Ako pes!

 

 

O soli nad zlato

Vo vianočnom televíznom programe nemôže chýbať trojica rozprávok: Perinbaba, Mrázik a Soľ nad zlato. Symbolika je jasná, pretože ak Boh dá, na sviatky najprv nasneží, potom zamrzne a následne to nejaký dobrák posolí.

Pamätám si časy, z pohľadu mladých predhistorické, keď sa sneh z chodníkov ešte odhŕňal lopatami a jesenné lístie sa hrabalo a odvážalo na kompost. Dnes príde chlapík s hlučným smradiacim čudom, odfúkne lístie z chodníka a spokojne odíde. Nikomu neprekáža, že prvý poryv vetra lístie okamžite vráti tam, kde bolo pred chvíľou. Nuž, moderná doba. Na všetko máme techniku. A v zime soľ. Soľ nad zlato.

Tejto zimy sa ňou naozaj nešetrí. Podozrievam lišiaka Baťu & spol., či neposkytujú soličom ulíc nejakú províziu. Obuv prežranú soľou môžete totiž po sezóne zahodiť. Soľ na nej vytvára mapy, aké by vám závidel aj Vojenský kartografický ústav v Harmanci. Majú však chybu – niet takej krajiny, kde by ste sa podľa nich mohli orientovať.

Ulice presolené ako polievka v čínskom bistre však najmenej majú radi psi. Snažím sa takým úsekom vyhýbať, ale niekedy to nejde. Môj pes vtedy našľapuje akoby sa práve nachádzal v predajni skla a porcelánu kdesi v Tokiu tesne po zemetrasení so silou 8. stupňa Richterovej stupnice. Stačí drobná ranka na tlapke a soľ štííípe a štííípe! Samozrejme, dnes dostať kúpiť topánky aj pre havkáče, ale predstavte si obutého psa... Kocúr v čižmách - to je čosi iné! U tejto obľúbenej postavičky nikomu nepríde čudné, že je obutý, ale ako by vyzeral v topánkach napr. rotvajler? Vyzeral by ako... ako... idiot!

Ale všetko je relatívne. V Bratislave mi pes zasolený až po brucho pripadá ako nešťastie, ale v Brodskom by takúto kulinársku predprípravu možno vedeli oceniť... C'est la vie.

 

 

O dni otvorených dverí

Deň otvorených dverí je akcia pre široké masy, aby sa oboznámili s prostredím im väčšinou neprístupným. Takýto deň usporadúva Národná rada, Úrad vlády, Prezidentský palác, Markíza i mnohé školy. Dokonca aj bezdomovec, ktorý už tretí rok býva v provizórnom príbytku pod Prístavným mostom na petržalskej strane Dunaja má Deň otvorených dverí – 365 krát do roka. Je zaujímavé, že hoci túto akciu usporadúva aj Národná banka, do trezoru ukrývajúceho štátny poklad ľudí nevodia. My, chápavejší vieme prečo. Ak by aj v trezore náhodou ešte niečo bolo, po návštevnom dni by ho mohli nanajvýš ponúknuť Braňovi Mojsejovi, či inému umelcovi ako zvukotesné nahrávacie štúdio. Tam, kde je zvýšený výskyt cenností, či už materiálnych alebo duchovných - tam vás skrátka nezavedú. Akciu usporiadajú len v priestoroch, kde nič také nenájdete – napr. v parlamente.

Známa zo stredného Slovenska mi nedávno rozprávala o bernardínovi, ktorý si usporadúva svoj súkromný Deň otvorených dverí kedy si zmyslí. Vyskočiť na kľučku a otvoriť si dvere dokáže veľa psov. Majitelia bernardína, keď zistili, že sa túla po obci, začali bránku zamykať. Ale poznáte to – človek je tvor zábudlivý. A tak sa stávalo, že pes sa napriek tomu občas vydal na túlačku. Bol však výnimočný tým, že nielen unikal, ale aj vnikal. Vybral si cudzí nezamknutý dom, vošiel dnu, našiel vhodné miesto, zvalil sa a zaspal. Keď sa nič netušiaci majiteľ pracujúci na záhradke vrátil dnu odpočinúť si, či najesť sa a zrazu sa mu pod rukami držiacimi príbor nadvihol kuchynský stôl – bol z toho na infarkt. V inom dome zas prekvapil domáceho v sprche – na infarkt! Ďalší občan len periférnym videním zazrel akési obrovské zviera vojsť do domu. Myslel si, že medveď. Zalarmoval poľovníkov a nešťastného tuláka takmer zastrelili.

Deň otvorených dverí je nebezpečná vec. Ak sa koná v parlamente, poslanci sa vtedy radšej rozutekajú a túlajú sa po Slovensku, aby neboli konfrontovaní voličmi. A tak sa vám ľahko môže stať, že sa vrátite domov a v kuchyni nájdete sedieť zatúlaného napr. jedného zo žilinských poslancov. Čo teraz? Vytiahnuť fľašu a ponúknuť? To asi nie, už bude mať iste dosť! Zavolať kvôli neoprávnenému vniknutiu políciu? Ale poslanec má predsa imunitu!

Nuž veru lepší v kuchyni bernardín ako poslanec...  

 

 

O skúške v Bagdade

Prvý ročník na vysokej škole v Košiciach ma trochu potrápil. Skúška z biológie mi zostala na august. Niežeby som nemal rád prírodu, ale systematiku názvoslovia som nemusel... Navyše som mal hlúpy zvyk. Ak som si nebol istý, že na skúške budem perfektný, radšej som sa vzdal ešte pred odpoveďou. Nespoliehal som sa na pomoc skúšajúceho, alebo že to obkecám.

V jeden januárový deň som nasadol v Bratislave na polnočný rýchlik smerujúci do metropoly Východu. Natiahnutý cez štyri sedadlá som sa horko-ťažko predriemal až do Košíc. Rýchlo som prestúpil na električku číslo šesť. Odviezla ma na konečnú, kde sídlila naša škola. Na WC som sa prezliekol do obleku pokrčeného z cestovnej tašky, uviazal som si kravatu a hurá na skúšku. Otázky mi nesadli. Započúval som sa teda do odpovede arabského spolužiaka. Profesor mu to chcel uľahčiť:

„Čo mi viete povedať o pštrosovi?„

Abdul sa lámanou slovenčinou zmohol na jedinú vetu:

„Pán profesor, pštros je asi taký veľký vták ako vy!„

Okamžite som pochopil som, že priaznivé ovzdušie na zloženie skúšky dnes už skončilo. Hneď po tom, ako vyletel Abdul, som sa vzdal. Vycúval som z profesorovej pracovne. Na WC som sa prezliekol do džínsov, oblek do tašky, behom na vlak a tesne pred polnocou som bol doma.

O týždeň som mal ďalší termín. Opäť polnočný vlak, električka na konečnú, zmena imidžu na WC. O dve minúty po vytiahnutí otázok som sa vzdal. Nasledovalo WC, električka a vlak.

O ďalších desať dní išlo už do tuhého - druhý opravný termín! Všetko sa opakovalo tretí raz. S tým rozdielom, že skúšku som urobil. Precestoval som kvôli nej 2 670 km, čo je približne vzdialenosť z Bratislavy do Abdulovho Bagdadu. No a kdesi na školskom WC zostala visieť celkom pekná zabudnutá kravata. 

 

 

O prútikaroch (návod na použitie virgule)

Možno ste už niekedy potrebovali vykopať studňu, a tak ste si zavolali prútikára. Urobili ste múdro, väčšina ľudí to robí tak. Je teda predpoklad, že konajú správne. Hoci väčšina pozerá aj Šeherezádu... Pravda je však taká, že rovnako ste si mohli zavolať predavača kebabu, letového dispečera alebo policajného prezidenta Spišiaka. Ten by na promptne usporiadanej tlačovke komótnym hlasom oznámil, že vie presne kde je voda, ale nemôže to prezradiť, pretože by to mohlo ohroziť ďalší postup vášho pitného režimu. Skrátka je jedno, koho by ste si na hľadanie vody pozvali. Výsledok by bol ten istý. V populárnej vedomostnej súťaži sa tomu hovorilo: päťdesiat na päťdesiat.

Prútikár príde s veľkým sebavedomím a malou virgulou. Začne sa chaoticky motať po záhrade akoby trpel Alzheimerom alebo sa pohyboval podľa orientačných značiek pre turistov inštalovaných v bratislavskom Starom Meste. Skrátka, krúti sa nekoordinovane raz napravo, raz naľavo, podľa toho, ako mu reaguje virgula. A ten kúsok zázračného drôtu mu v ruke reaguje podľa toho, ako nebadane s ním dokáže pohybovať. Šikovní prútikári manipulujú s drôtom rovnako nebadane ako odtekali štátne peniaze z biatlonového areálu v Osrblí.

Po označení miesta bohatého na vodu prútikár zhrabne peniažky a odíde. Ak sa na označenom mieste skutočne nájde, jeho sláva stúpa do nebies. Ak nie, už len po manželke odkáže, že aj vedecké štúdie najpreslávenejších svetových prútikárov  udávajú tolerovanú chybovosť - 50 percent. A tiež odkáže, že peniaze v žiadnom prípade nevráti.

Pes sa tiež niekedy správa ako prútikár. Rozbehne sa po trávniku, začne sa krútiť, zrazu zistí, že to nie je to pravé miesto, šialene sa rozbehne inde, krúti sa, hrbí sa a... opäť nie! Letí ako zmyslov zbavený inde. Krúti sa ako politik, keď sa ho pýtajú, kedy svoj čudne nadobudnutý byt odovzdá charite, tak, ako to kedysi verejne sľúbil. Psie krútenie môže trvať aj polhodinu a vy za ním beháte s mikroténovým vreckom na ruke ako splašená koza.

Virgula v rukách štátnych orgánov funguje rovnako nepresvedčivo. Ak sa aj sem-tam podarí označiť niekoho, ako naposledy v kauze Osrblie, výsledkom (ako sme sa už neraz presvedčili pri kauzách iných „do basy súcich veľkopodnikateľov“) je ten istý produkt, ako pri svojom krútení vyprodukuje pes.                     

 

 

O knihomoľoch

Pár dní pred Vianocami sa v kníhkupectvách mrví množstvo zákazníkov ako v zapáchajúcom mäse červy. A po Novom roku by kníhkupci čidlá pri vchode do predajne mohli pokojne vypnúť. Neviete aké? Predsa tie, ktoré zaručene zapípajú, keď sa pokúšate vyjsť s čipovou električenkou vo vrecku, s kardiostimulátorom v hrudi, či s masteným a cibuľovým chlebom v taške. Pripúšťam však, že sem-tam sa môže zapípať aj vtedy, keď niekto vynáša nezaplatenú knižku. Po Novom roku je čidlo zbytočné. Do kníhkupectva nikto ani nepáchne.  

A preto kníhkupci vyhlásili marec za Mesiac knihy. Mal by oživiť ich predaj. Predstava je to rovnako naivná akoby niekto nabehol do mauzólea na Červenom námestí s úmyslom oživiť Lenina. Je totiž nepopierateľný fakt, že číta stále menej ľudí. V komunite mládežníkov sa na čítajúceho rovesníka pozerajú akoby nemal pod pazuchou knižku, ale leprotické ložisko.

Nedávno dokonca vláda rokovala o materiále zaoberajúcom sa klesajúcou gramotnosťou na Slovensku. Túto televíznu správu som si náhodou vypočul v krčme pod Starým mostom. Neoholený chlapík pri vedľajšom stole dal správe o klesajúcej gramotnosti za pravdu: „Veru, rožky sú stále menšie! Ale za rovnakú cenu!“ Vtedy som si uvedomil, že gramotnosť je naozaj problém. Číta sa čoraz menej. I keď naše televízie v ostatnom čase programom zamoreným Šéfkami, Kleopatrami z Turca a Šeherezádami urputne robia všetko preto, aby sa záujem o knihy obnovil. Napriek tomu je situácia dosť žalostná.

Nechcem však byť len negatívny. Jestvujú aj svetlé výnimky! Napríklad náš pes. Keď zoberiete do rúk vôdzku, začne sa tešiť. Vie, že ideme von. Keď však manželka alebo dcéra zoberú do rúk knižky, ide sa priam zbesnieť od radosti. Na návštevu mestskej knižnice na rohu našej ulice sa teší ako narkoman na svoju dávku! Pes - knihomoľ! Neveríte? Naša knihovníčka má rada psov. Vstup s nimi je povolený. Navyše, tá milá pani v stole ukrýva psie granuly a našej labradorke sa vždy z nich ujde vrchovato. Už chápete prečo tam tak rada chodí? Nádherné by bolo, keby tá pani vedela do knižnice pritiahnuť aj mladých... Ale čo by musela v stole ukrývať? Poraďte!

 

 

O herečkách

Mladým herečkám stačí zvodne sa usmievať, či v krátkej sukni stáť na rebríku a z vrchnej police v Univerzitnej knižnici vyberať knihu (pomocnú ruku jej poskytuje bicepsami obdarený blondín s modrými očami a neodolateľným úsmevom). Tiež sa pýtate čo ten steroidmi nabúchaný chlapík v Univerzitke vlastne robí? Hoci je to vrcholne nepravdepodobné, zaručene je to erudovaný vedec, ktorý zanedlho príde na koreň nejakej veľkej tajnosti (myslím teraz na dej filmu a nie na to, čo má herečka pod sukňou).

Alebo herečke stačí obliecť si čosi priesvitné a bulvárny denník nazoomuje jej bradavku tak, že vyzerá ako z vesmírnej stanice nasnímaný atol kdesi vo Francúzskej Polynézii - sláva sa hneď dostaví!

Keď herečky zostarnú, majú dve možnosť - naučiť sa hrať, alebo ísť na plastiku/ky. Prípadne ky, ky, ky, ky, ky....   Niekedy sa potom stáva, že umelkyňa po zákroku, ak chce zhodnotiť stav svojho obočia, musí pracovať s optickou sústavou dvoch zrkadiel, aby si naň dovidela. Alebo po korekcii viečok frekvenciou mrkania pripomína zapnutý maják na sanitke.

Našťastie nie všetky herečky podliehajú momentálne až nezdravému trendu NEVYHNUTNEJ krásy. Je množstvo hercov, ktorí nič také nepodstúpili a boli úspešní aj tak. Napríklad Bela zo seriálu Bela a Sebastián, alebo Lassie z filmu Lassie sa vracia (nie, nie je to film o bumerangu, ale o psovi), či Rintitin (nakrútil 22 filmov, má svoju hviezdu na chodníku slávy v Los Angeles). Tí mladší si budú pamätať skôr Beethovena z filmov Beethoven 1-4, dalmatína  z filmu 101 dalmatíncov, či komisára Rexa.

Je pravda, že v žiadnom filme som zatiaľ nevidel hrať šarpeja. Šarpej je pes, ktorý vyzerá, ako posteľná bielizeň po mesačnom užívaní. Celý pokrčený, pre vrásky takmer nevidí a kože má taký nadbytok, že by mohol rozdávaním kožných štepov doživotne pokryť požiadavky všetkých transplantačných centier na území strednej Európy.

Myslíte si, že keď ho raz niekto angažuje do filmu, bude musieť podstúpiť vyhladzovanie vrások? Určite nie! Už by to totiž nebol šarpej. A tak prestaňme podliehať prehnanému trendu krásy! Vráťme sa k prirodzenosti! Ups, pri písaní som si ani nevšimol ako rýchlo plynie čas – takmer som prešvihol termín vlastnej liposukcie! Tak končím... Dovi!

 

 

O hriechoch vianočných a iných

Skutočnosť, že na našich ministerstvách je počas celého roka zo všetkých kancelárskych strojov najviac vyťažený automat na kávu, je dostatočne známa. Len v jeden deň ho triumfne iný prístroj. Volá sa skartovačka a pracuje na plné gule v deň pádu vlády alebo v deň ukončenia jej funkčného obdobia. Zahladzuje stopy. Jedným koncom do prístroja idú dokumenty o detailoch „transparentných“ výberových konaní a druhým koncom vychádza čosi nečitateľné, nepoužiteľné, čosi, čo vám hovno pomôže pri pátraní po gigantických rozkrádačkách spoločných peňazí. David Copperfield so svojimi priehľadnými trikmi, ktorými necháva miznúť ľudí a predmety je len úbohý fušer v porovnaní so skartovačom značky Dahle 41330.

Niektorí ľudia si počas vianočného obdobia mýlia skartovačku s vlastným psom. Nestriedmo navaria, napečú, a počas sviatkov natlačia do gágorov sladké, kyslé, mastné, slané aj korenisté… Potom sa čudujú, keď zistia, že aj ich žlčník, či pankreas má svoju hrdosť a začne štrajkovať! Nachystaných dobrôt je vždy toľko, že nadbytočných dôkazov o vlastných dietetických prehreškoch sa zbavujú umiestňovaním do skartovačky s typovým označením Dunčo 41330. Lenže to je veľká chyba!

Ministerskej skartovačke je úplne ľahostajné, či vo svojich útrobách zošrotuje milostný list plešatého a pupkatého štátneho tajomníka adresovaný mladej, proporčne obdarenej sekretárke (cituplný milostný návrh samozrejme sprevádza nenápadné upozornenie, že v prípade nevyhovenia treba rátať so zmrazením platového postupu), alebo písomný dôkaz o tom, že štátnu zákazku na dodanie nových výkonnejších skartovačiek vyhrala v (mono)dramatickom výberovom konaní včera založená firma patriaca manželke štátneho tajomníka.

Tráviacim orgánom vašej psej skartovačky na rozdiel od tej ministerskej, nie je jedno, čo do nej hodíte! Mastnota či čokoláda jej škodí rovnako ako tesárska kramľa hodená do tej ministerskej. Mechanizmus psej skartovačky vašich hriechov je omnoho citlivejší!

Správajte sa teda na Vianoce ako ľudia. Nie ako ministerskí úradníci!

 

 

O hračkách

V každej domácnosti, kde žije pes majú pre neho nejakú hračku. Napríklad gumené prasiatko, či hus. Hračky verne napodobňujú hlas zvieraťa. Zvuk býva sýty, príliš sýty. Stačí pár sekúnd hrania a hračku by ste najradšej vyhodili z okna aj so psom. Nakoniec dospejete do štádia, keď ju pred ním začnete schovávať. On ju však vždy neomylne vyňúra. Pes má vždy lepší prehľad, kde sa práve nachádza, ako vy. A to je nebezpečné!

Predstavte si, že vás v noci schytí hlad. Stíchnutým tmavým bytom sa zakrádate k chladničke (samozrejme s čistým úmyslom skontrolovať exspiračné lehoty niektorých tam uložených pochúťok). A zrazu šliapnete na hračku ležiacu uprostred obývačky. Nocou sa ozve hlučné zagáganie.

Ďalší scenár môže mať dve verzie. Úľak vám spôsobí taký rozsiahly infarkt myokardu, že lahôdky v chladničke vás raz a navždy prestanú zaujímať. Vo verzii č.2 síce infarkt nedostanete, ale zagáganie prebudí vášho tuho spiaceho psa a zľakne sa on. Zašteká tak nečakane a sýto, že ak ste nedostali infarkt zo zagágania, dostanete ho zo zabrechania! Rozsiahly infarkt myokardu aj v tomto prípade bude príčinou, prečo vás lahôdky v chladničke raz a navždy prestanú zaujímať.

A ak ho náhodou ani teraz nedostanete, od úľaku aspoň strhnete na seba zrkadlo v chodbe. Črepy vám prerežú niektoré životne dôležité tepny. Ste sám doma, nemá vám kto pomôcť. Hlúpo a bezmocne vykrvácate. Krv cez strop presiakne k spodným susedom. Tí zalarmujú políciu, tvrdiac, že v byte nad nimi sa stalo čosi hrozné. Policajný riaditeľ vyšle na miesto špičkovo vycvičenú jednotku kukláčov. Počas zákroku sa im hlúpym omylom podarí zastreliť dvoch nevinne sa prizerajúcich obyvateľov domu. Vzplanie vlna nespokojnosti s nekompetentnou políciou. Verejnosť žiada odstúpenie ministra vnútra, ten odmieta. Vláda ho obhajuje. Ľud je jej postojom pobúrený. Vyjde do ulíc. V dôsledku generálneho štrajku vláda padne. Sú vypísané nové parlamentné voľby. Ako to už u nás býva, nik v nich nezíska zreteľnú väčšinu, preto sa novú vládu celé týždne nedarí vytvoriť. Bezvládie využije Maďarsko. S prevahou svojich štyroch stíhačiek proti dvom letuschopným slovenským obsadí našu vlasť. To všetko sa udeje v čase, keď sa americký, ale aj ruský prezident zamilujú do slovenskej bryndze. Ani jednej veľmoci sa nepáči, že sa má dostať do maďarských rúk. Bryndzu chcú pre seba. Tak, ako už dva razy v histórii, svetová vojna opäť začne v Európe. Aké zbrane v nej budú použité neviem, ale Bulharka Vanga tuším tvrdila, že sa do bojov zapoja aj mimozemšťania...

A to všetko pre jednu pohodenú psiu hračku!

Úpenlivo vás prosím, uschovávajte ich na noc! Len dôsledným upratovaním psích pískacích hračiek možno uchrániť krehký svetový mier!

 

 

O krádeži

Exposlanec Moric ukradol poslancovi Matovičovi názov strany. No ukradol... Zaregistroval si ho! A pán Matovič teraz nesmie ani len vysloviť slová: Obyčajní ľudia.

Na svete jestvuje takmer 7000 jazykov - presne je to údajne 6992. Každý rok ich niekoľko zanikne. Zanikajú najmä jazyky málopočetných národov. Buď nositelia jazyka vymrú alebo svoj vplyv dokoná globalizácia. Slovenčina ako jazyk pomerne málopočetného národa tiež patrí k tým ohrozenejším. Slováci síce ešte nevymierajú, ale množia sa pomalšie ako Rómovia. Riziko, že slovenčinu časom vytlačí rómčina nie je až také nereálne. Navyše exposlanec Móric otvoril Pandorinu skrinku. Za registračný poplatok vo výške niečo vyše 600 eur znemožnil používať dve slovenské slová: obyčajní a ľudia. Základná slovenčinárska slovná zásoba, s ktorou sa už dá dorozumieť obsahuje 1000–3000 slov. Najnovšie vydanie Krátkeho slovníka slovenského jazyka obsahuje 60 000 hesiel. Ak by sa našiel dostatočne bohatý človek, ktorý by z rozmaru, zlomyseľnosti, či nenávisti zaregistroval, podobne ako exposlanec Móric, zvyšných 59 998 slov, nemali by sme sa, my Slováci, ako rozprávať a slovenčina by zanikla oveľa skôr ako to bez akýchkoľvek finančných nákladov zariadia Rómovia.

Nečaká nás teda ružová budúcnosť. A to nehovorím o psoch! Pokiaľ viem, ich reč má len dve slová: vŕŕŕ a haf. Keby som bol, s prepáčením - sviňa, registráciu týchto dvoch slov by som dokázal s odretými ušami zafinancovať aj z vlastného vrecka a psy by mali po chlebe! Ale čoby som to bol za človeka, keby som to tým nevinným tvorom vykonal? To môže urobiť naozaj len nejaký zazobaný vrtošivec. Nemôžu to urobiť ........ .....

Vidíte? Na vybodkovanom mieste mali byť tie dve slová, ktoré si kúpil pán Móric. Ale už ich nemôžem použiť! Už sú jeho!

So svojim psom urýchlene nacvičujem novú znakovú reč. Budeme jej rozumieť len my dvaja a tak nám ju nikto nebude môcť ukradnúť!

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

"Väčšina čajok sa neunúva naučiť ani len základnú abecedu lietania. Stačí im, keď dokážu vzlietnuť nad more za potravou a vrátiť sa na breh s plným žalúdkom. Ani im nezíde na um, žeby sa mohli zdokonaľovať v lietaní. Ale čajka, o ktorej je tento príbeh, sa väčšmi zaujímala o lietanie než o jedlo. Lietanie miloval Jonathan nadovšetko.

Bolo mu jasné, že za takýto spôsob myslenia nebude u čajok obľúbený. Ani jeho rodičia neboli ktovieako nadšení, že Jonathan celé dni, od svitu do mrku, trávi osamote a nacvičuje nízky vodorovný let."

                                                                                                                  Richard Bach: Čajka Jonathan Livingston

 

"Čajka Jonathan žila od toho dňa na mieste, ktoré sa nazývalo Ďaleké útesy. Samota ju nezarmucovala, skôr ju trápilo, že ostatné čajky odmietli nádheru života, ktorú poskytuje dokonalé lietanie; odmietli totiž otvoriť oči a vidieť."

                                                                                                            Richard Bach: Čajka Jonathan Livingston

 

"Som príliš inteligentný na to, aby som mohol byť šťastný."

 Anonym

"Je krajina bláznov, kde každý blázon má svoj slnečný lúč."

                                                   Anonym

Kontakt

Pavol Fabian tibet1@azet.sk