Beerenberg (Jan Mayen)

 

Prvovýstup v Arktíde.

Hoci sa o zemepis dosť zaujímam a precestoval som už slušný kus sveta, o ostrove Jan Mayen som ani netušil, že existuje. Jedného dňa, v akejsi internetovej diskusii o sporoch medzi Kanadou a Ruskom o oblasť severného pólu jeden diskutér spomenul, že aj Česko, resp. Slovensko má v Arktíde svoj ostrov. Jeho meno bolo Jan Mayen. To ma upútalo. Začal som o ňom zhľadúvať informácie.

mapa ostrova Jan Mayen

Zakrátko som zistil, že vulkanický ostrov na rozhraní Grónskeho a Nórskeho mora leží 600 kilometrov severovýchodne od Islandu a 1000 kilometrov na západ od Nórska. Vyzerá ako žubrienka. Mierne rozšírená chvostová časť je spojená úzkym telíčkom s veľkou okrúhlou hlavou. Takmer celú časť tejto „hlavy„ vypĺňa vulkán Beerenberg. Ostrov je dlhý 54 kilometrov a široký od 5–13 km. Nachádza sa na ňom najsevernejšia aktívna sopka na svete – večne zaľadnený Beerenberg vysoký 2 277 m. n. m.

Na jeho vrchole dosiaľ veľa ľudí nestálo. Podľa veliteľa nórskej vojenskej stanice na ostrove Kristiana Rubacha vrchol Beerenbergu dosiaľ navštívilo menej ľudí ako kozmický priestor.

Prvovýstup vykonali v dňoch 9. – 11. augusta 1921 švajčiarsky meteorológ Paul-Louis Mercanton, anglický polárny bádateľ a geológ James Mann Wordie a prírodopisec Thomas Charles Lethbridge v rámci vedeckej výpravy. Po nich na vrchol vystupovali už len Nóri, ktorý ostrov v roku 1922 anektovali a zriadili na ňom najprv meteorologickú a neskôr aj vojenskú navigačnú základňu. Zároveň prístup na ostrov podmienili súhlasom nórskej vlády.

Posádku nórskej stanice dodnes tvorí len osemnásť ľudí, vrátane štyroch meteorológov. Viac ľudí na ostrove niet. Lezci, ktorí v nasledujúcich rokoch dosiahli vrchol vulkánu sa teda grupovali práve z radov členov nórskej posádky. Nóri údajne stáli na vrchole 18 krát. Až minulý rok sa podarilo, aj vďaka uľahčeniu administratívnych krokov vyžadovaných na získanie povolenia na návštevu ostrova, vystúpiť na vrchol aj dvom príslušníkom iných národov – Nemcovi a Poliakovi. To pochopiteľne ešte zväčšilo môj záujem o Jan Mayen.

Usiloval som sa zistiť, či aspoň na ostrove už niekto z našich končín bol. Jediná zmienka, ktorú som našiel, hovorila o kratučkej návšteve ostrova posádkou českej jachty Polárka v zložení Petra Kalvínska a Daniel Petrásek. Stalo sa tak 28. júna 2004. Povolenie na 24-hodinový pobyt im vydal veliteľ nórskej stanice ako zástupca nórskej výkonnej moci. Na dlhší pobyt však treba povolenie nórskej vlády, ktorá tieto kompetencie preniesla na policajný úrad v hlavnom meste provincie Nordland v Bodø.

Na ostrov nie je ľahké sa dostať nielen z administratívnych dôvodov, ale aj preto, že tam nesmeruje nijaká lodná ani letecká linka. Dá sa sem doplávať len vlastnou či prenajatou jachtou. Ale aj keď zdoláte tri dni a tri noci nepretržite trvajúcou plavbou cez otvorené more tisíckilometrovú vzdialenosť z Nórska, ešte nemáte vyhrané. Na ostrove nie je prístav ani nijaké mólo. Jachta, vzhľadom na svoj ponor, musí zakotviť takmer pol kilometra od brehu a na ostrov sa s ťažkými batohmi a s kanistrami vody (na ostrove nie je zdroj pitnej vody, ak pravda nerátame s možnosťou variť zo snehu) musíte vylodiť v malom gumenom člne. Jestvujú správy o tom, že viacerým expedíciám rozbúrené more jednoducho nedovolilo vylodiť sa a museli sa vrátiť.

V roku 1634 sa pokúsilo na ostrove prezimovať 7 dobrovoľníkov – holandských veľrybárov. Neprežil z nich ani jeden a o ich krutom konci spôsobenom drsnou arktickou zimou a skorbutom svedčí dojímavý denník, ktorý po sebe zanechali.

Carl Weyprecht

Prvé úspešné prezimovanie na ostrove sa podarilo v roku 1882/83 rakúsko-uhorskej polárnej expedícii, ktorá zotrvala na ostrove celý rok a dalo by sa povedať, že ostrov vlastne osídlila. V 14-člennej výprave bol aj 27-ročný bratislavský rodák August Gratzl. Odtiaľto teda pochádzajú fámy o „našom„ ostrove. Koniec 19. storočia zaznamenával najväčší rozmach kolonializmu. Na mapách bolo ešte bielych miest a omnoho menšie európske krajiny ako spomínaná mocnosť získavali rozsiahle kolónie, často väčšie ako materská krajina. Rakúsko-Uhorsko si oprávnený nárok na ostrov v Arktíde na základe spomínaného faktického osídlenia nikdy neuplatnilo. Jednak malo dosť vlastných problémov na Balkáne, jednak udržiavanie stanice na vzdialenom nehostinnom ostrove by bolo príliš nákladné. Takže Česko a Slovensko, ako nástupnícke štáty po Rakúsku-Uhorsku, si chuť na vlastný ostrov môžu nechať zájsť.

zoznam účastníkov rakúsko-uhorskej polárnej expedície z rokov 1882-83

V roku 1922 ostrov anektovalo Nórsko a odvtedy na ňom udržiava niekoľkokrát presťahovávanú a nanovo vybudovanú spočiatku meteorologickú a neskôr vojenskú stanicu.

O Beerenbergu sa dlho myslelo, že je to vyhasnutý vulkán. Všetkých však prekvapil v roku 1970 a potom v roku 1984/85. Výlev lávy v roku 1970 rozšíril plochu ostrova o nové 4 km2 územia – tzv. Nylandet.

Návštevnosť ostrova je mizivá. Udáva sa okolo 200 ľudí ročne. Väčšinou ide o núdzové pristátie rybárskych lodí, vyhľadávajúcich medicínsku pomoc zdravotnej sestry z nórskej stanice. A zopár dobrodružne naladených jachtárov križujúcich okolité studené moria. V rámci výhliadkovej plavby sa okolo ostrova preplaví i niekoľko veľkých, luxusných, zaoceánskych lodí na okružnej plavbe zo Svalbardu okolo Jan Mayenu do Grónska a späť. Pasažieri však z ostrova málokedy niečo vidia. Ostrov je takmer nepretržite nepriehľadne zahalený v nízkej oblačnosti a hmle.

9-členná medzinárodná expedícia na Jan Mayen, ktorej sa na prelome júna a júla tohto roku zúčastnili aj dvaja Slováci, priplávala na ostrov Jan Mayen z osady Moskenes na Lofotských ostrovoch. Po vyčerpávajúcej 96 hodinovej plavbe, počas ktorej sa tri trojice striedali v trojhodinovej službe na palube, zakotvila jachta s príhodným názvom Polar bear (Polárny medveď) pri severnom pobreží ostrova približne v úrovni východného konca jazera Nordlaguna. Ešte v ten večer sme prepravili materiál na úzky pás pobrežia oddeľujúci Nordlagúnu od mora a odtiaľ ho vyniesli cca 50 výškových metrov na vyvýšeninu nad jazerom. Okolo polnoci sme postavili základný tábor. Keďže výprava na ostrov prišla v období tzv. polnočného slnka, stavať stany v tejto neskorej nočnej hodine nebol problém. Svetla bolo toľko, že by ste pokojne mohli čítať aj drobným písmom tlačenú tiráž časopisu Everest. A to, že je polnoc už ani nevnímate. Na takejto akcii rýchlo stratíte pojem o čase. Počas trojdňovej plavby a striedajúcich sa služieb, za stále rovnakých svetelných podmienok v neustálej hmle, prestanete vnímať koľko je hodín už v prvý deň plavby.

jachta Polar bear

Beerenberg síce nedosahuje ani výšku niektorých tatranských štítov, ale treba si uvedomiť, že na Jan Mayene začína výstup prakticky od hladiny mora. Ide teda o poctivé vyše dvojkilometrové prevýšenie. Vzhľadom na to, a na terénne podmienky možno výstup na Beerenberg pokojne porovnať s výstupom na omnoho vyššie andské vulkány. Drsnosť arktických podmienok, nestálosť tunajšieho počasia a rozsiahly, orientačne pomerne náročný ľadovec, plný nebezpečných modravých, rozďavených i ukrytých ľadovcových trhlín, robí z tohoto výstupu čosi omnoho náročnejšie než výstup na Gerlach či Kriváň. Výhodou zas je, že sa na vrchol vystupuje v období polnočného slnka – nehrozí teda, že by vás niekde chytila tma. Na druhej strane štatistické údaje uvádzajú, že na ostrove sa vyskytuje len 5–8 jasných a slnečných dní v roku, inak je ostrov ponorený do hustej oblačnosti a hmly. V lepšom prípade len drobne mrholí, v horšom prší, či sneží. Údaje o uskutočnenom zimnom výstupe nie sú autorovi známe, ale vzhľadom na krátky deň a mizerné svetelné podmienky v tomto období, je málo pravdepodobné, že by sa ktosi o to bol pokúsil.

Beerenberg

Našej expedícii prialo výnimočne priaznivé počasie. Vylodili sme sa za síce do zahmlenej ponurej až tajomne desivej atmosféry krajiny, ale na druhý deň sa počasie trochu zlepšilo. A predpoveď počasia na ďalší deň dávala šancu aspoň na niekoľkohodinové slnečné okienko v tej všade panujúcej hmle.

1. tábor pod Beerenbergom

Preto sme sa hneď na druhý deň po vylodení vydali na pochod do 1. tábora. Pôvodne sme ho plánovali vytvoriť niekde vo výške okolo 1 100 metrov, pri výraznom skalnom masíve trčiacom z ľadovca korunného princa Olafa (Kronprins Olavs Bre). Vzhľadom na ťažké batohy, v ktorých sme niesli aj nemalé zásoby vody, sme sa nakoniec rozhodli po šiestich hodinách chôdze striedavo v skalách a v snehu, vytvoriť tábor niekde na úrovni 750 m. n. m. na začiatku spomínaného ľadovca. Bolo to dobré rozhodnutie, pretože takmer vzápätí po postavení stanov začalo husto pršať a nepretržite lialo až do rána.

Zobudili sme sa do nádejného počasia. Nad južnou časťou ostrova (Sør-Jan) sa síce váľali mraky a aj vrchol Beerenbergu v nich bol zahalený, ale na more sme videli doďaleka a oblačnosť nad ním bola nádejná.

Rýchlo sme pobalili batohy a vydali sa na vrcholový útok. Postup k spomínanej skalnej vyvýšenine v cca 1 100 metroch bol nekonečný. Tento úsek ľadovca korunného princa Olafa vyvolával falošný dojem, že už-už skalný masív, dosiahneme, ale v skutočnosti išlo o vyše 7 kilometrov úmorného a jednotvárneho šliapania. Mimochodom, ľadovec korunného princa Olafa v tomto úseku je skôr snehovým poľom, ako ľadovcom. Ozajstný ľadovec začína až pri spomínanej skale. Keď sme k nej dorazili, zdvihol sa nepríjemný nárazový vietor, ktorý nás takmer zhadzoval na zem. Nikto netúžil dlho sa tu zdržiavať. Rýchlo sme nasadili mačky, sedáky, naviazali sa na lano a vyrazili sme. Tu už je ľadovec pomerne husto zjazvený širokými trhlinami. Orientácia nie je jednoduchá. Niekoľko krát sme sa museli vzdať nastúpaných výškových metrov, vrátiť sa a skúsiť to inde. Keď sa situácie opakovala azda už po štvrtýkrát, rozhodli sme sa cez trhlinu, ktorá nám bránila dostať sa na vrcholový hrebeň, prejsť po širokom, nedôveryhodne vyzerajúcom snehovom moste. Prvého sme vyslali najmenej vážiaceho člena lanového družstva, ktorý potom vybudoval na druhej strane štand. Mostík našťastie vydržal, a my sme mohli pokračovať záverečným najstrmším úsekom celej cesty, nazývaným Bratthenget (cca 40-45o) k vrcholovému hrebeňu.

Po ôsmych hodinách sme dosiahli čosi, čo by sa dalo nazvať vrcholový hrebeň – bol to okraj krátera. Naša radosť však bola predčasná. Najvyššie miesto hory, označované ako Haakon VII toppen sa nachádzalo západne od smeru nášho výstupu a na jeho dosiahnutie sme museli prekonať päť, či šesť ďalších „predvrcholov„. Jeden z technicky zložitejších sme museli obísť traverzom za použitia technických prostriedkov. Vrchol Beerenbergu pomenovaný po prvom nórskom kráľovi, ktorého si ľud zvolil v referende v roku 1905 po osamostatnení sa Nórska od Švédska, má tvar čudnej arteficiálnej kupole, na ktorú sa treba šplhať strmším výšvihom.

okraj krátera Beernebergu

Po 10,5 hodinách výstupu stojíme na vrchole. P. Fabian z Bratislavy a R. Horňák z Nitry sa stali nielen prvými Slovákmi, ale aj prvými „Čechoslovákmi„ na vrchole Beerenbergu. A ak neberiem do úvahy priekopnícku prvovýstupovú expedíciu, tak sme sa stali príslušníkmi len štvrtého národa na svete, ktorý mal na vrchole svojho zástupcu. Nie je to zlý pocit, ale omnoho lepší je z náhle zlepšenej viditeľnosti. Obloha sa v pravý čas vyčistila a nám boli dopriate nádherné výhľady prakticky všetkými smermi. Na juhozápad sme videli celý zvyšok ostrova s alpsky sa tváriacimi 500 – 700 metrovými skalnými masívmi z ktorých je najvyšší Rudolf toppen (769 m. n. m.). Nuž a všade okolo nás - stojacich na vrchole ľadového kopca - len šíre more. Bol to zvláštny pocit. Taký som na kopci ešte nikdy nezažil. Situáciu síce trochu môže imitovať, keď sa po vylezení na vrchol dostanete nad úroveň oblakov a okolo vás sa doširoka ťahá more mrakov. Tentoraz sa okolo nás na všetky strane tiahlo skutočné more a to bol pocit neopísateľný.

Po vykonaní dokumentačných fotografií rýchlo zostupujeme. Fúka nepríjemný vietor a hoci svieti slnko, sme premrznutí. Rasťo, ktorý si zabudol okuliare začína pociťovať prvé nepríjemné príznaky snežnej slepoty. Pochod nekonečnou snehovou pláňou pri návrate do 1. tábora sa nám zdá ešte nekonečnejší, azda aj preto, že do snehu sa aj v tejto podvečernej hodine opiera výdatné slnko, takže je rozbryzgnutý. Záverečný úsek bol doslova utrpením.

Do 1. tábora sme sa vrátili okolo pol ôsmej večer. Tu našťastie nefúkalo. Práve naopak. Vďaka polnočnému slnku môžeme vytiahnuť karimatky pred stan, vyzuť sa z ťažkých topánok a vyhrievať sa hoci aj do polnoci v lúčoch príjemného slnka.

Ďalšie dni sme využili na spoznávanie ostrova. Vystúpili sme na kráter Mayatoppen (647 m. n. m.) a na kráter Eggøya, tvoriaci polostrov strednej časti Jan Mayenu. Zohrievali sme si ruky nad eggøyskými fumarolami, pozorovali sme rozmanité vtáctvo, navštívili nórsku stanicu, kde nás jej veliteľ Kristian Rubach prijal až neuveriteľne pohostinne (sprcha, pohostenie s tortou, exkurzia po stanici, kúpanie v malom vonkajšom bazéniku vyhrievanom odpadovým teplom z výroby pitnej vody z vody morskej, večierok v bare do 04,00...)

Výstup na Beerenberg predstavuje pomerne náročné podujatie, ktoré však pre krásu kopca i samotného ostrova možno len odporučiť. Žiaľ, značnou komplikáciou je odľahlosť ostrova, zložitá a dlhá doprava, potreba povolenia na vstup na ostrov a z toho všetkého vyplývajúca aj zvýšená finančná náročnosť akcie.                                           

 

 

"Väčšina čajok sa neunúva naučiť ani len základnú abecedu lietania. Stačí im, keď dokážu vzlietnuť nad more za potravou a vrátiť sa na breh s plným žalúdkom. Ani im nezíde na um, žeby sa mohli zdokonaľovať v lietaní. Ale čajka, o ktorej je tento príbeh, sa väčšmi zaujímala o lietanie než o jedlo. Lietanie miloval Jonathan nadovšetko.

Bolo mu jasné, že za takýto spôsob myslenia nebude u čajok obľúbený. Ani jeho rodičia neboli ktovieako nadšení, že Jonathan celé dni, od svitu do mrku, trávi osamote a nacvičuje nízky vodorovný let."

                                                                                                                  Richard Bach: Čajka Jonathan Livingston

 

"Čajka Jonathan žila od toho dňa na mieste, ktoré sa nazývalo Ďaleké útesy. Samota ju nezarmucovala, skôr ju trápilo, že ostatné čajky odmietli nádheru života, ktorú poskytuje dokonalé lietanie; odmietli totiž otvoriť oči a vidieť."

                                                                                                            Richard Bach: Čajka Jonathan Livingston

 

"Som príliš inteligentný na to, aby som mohol byť šťastný."

 Anonym

"Je krajina bláznov, kde každý blázon má svoj slnečný lúč."

                                                   Anonym

Kontakt

Pavol Fabian tibet1@azet.sk