Argentína a Chile

  

(kapitolu o Argentíne venujem kamarátovi Vaškovi Balcarovi, ktorý na vrchol Aconcaguy vyliezol, ale o dva roky neskôr ho šťastie opustilo v tej najdôležitejšej chvíl)

 

Našim cieľom je Aconcagua        

Masív Cerro Aconcagua sa nachádza medzi 32o a 33o južnej šírky. Aconcagua má povesť najľahšie dostupnej takmer „sedemtisícovky„ na svete. Okrem toho má tento 6 962 metrov vysoký vrchol honosný primát najvyššej hory oboch Amerík i celej západnej pologule, ba i všetkých svetadielov, okrem ázijského. Za jasného dňa Aconcaguu vidieť až od Pacifiku, pretože o 1 200 metrov prevyšuje svojich susedov. Jej južná stena so svojou relatívnou výškou 3 000 metrov je piatym najvyšším zrázom na svete. To sú dôvody, prečo pod vrchol každoročne prúdia desiatky nádejných pokoriteľov hory. Hora však napriek zdanlivej ľahkosti a technickej nenáročnosti svojej normálnej výstupovej cesty nie je celkom bezproblémová. Kto chce Aconcaguu zdolať, musí okrem solídnej kondície byť aj dostatočne aklimatizovaný a šťastena pri ňom musí stáť aj v otázke počasia. A práve počasie vie byť veľmi nepríjemné. Aconcagua je vďaka blízkosti Tichého oceánu známa náhlymi a prudkými zmenami počasia, zúrivými až 120 kilometrovými víchricami a teplotami v 5000 metrovej výške okolo –20 oC, na vrchole –30 oC. Tieto teploty v kombinácii s prudkým vetrom vytvárajú v reále podmienky zodpovedajúcej ešte nižším teplotám než aké možno namerať. To sú dôvody, prečo spod vrcholu Aconcaguy každoročne prúdi o pár jedincov menej než ich tam nádejne išlo.

Ako sa vyrábajú sedemtisícovky

Rozličné mapy, atlasy a iné geografické publikácie sa v prípade Aconcaguy pomerne vzácne zhodujú na jej výške – 6962 metrov nad morom. Na väčšine pohľadníc predávaných v Puente del Inca je však udávaná hodnota o 39 metrov vyššia.

Prečo?

Odpoveď je jasná po vykonaní jednoduchého výpočtu: 6962+39=7001. Sedemtisícovka – to znie lepšie! 

 

Podobnú situáciu som pozoroval i v Kirgizstane. Chan Tengri som svojou výškou 6995 m. n. m. má k sedemtisícovke bližšie ako Aconcagua.

Takpovediac o chlp.

Preto môžu Kirgizi k tomuto vrcholu pristupovať veľkorysejšie – stačilo by šesť, ale oni mu pridávajú 15 metrov.

Vyvstáva otázka, čo s tým našim Gerlachom?

Žeby sme mu pridali 346 metrov?

 

 

„Prijeď za náma, budeme tábořit v Puente del Incas za kostelem...„

16. januára sme sa mali všetci jedenásti stretnúť v letiskovej hale vo Schwechate.

Stretli sme sa dvanásti.

Vedúci našej výpravy – vrtký, takmer 56-ročný, Brňan si celkom nečakane zobral so sebou 25-ročnú asi(?)stentku.

Tiež vrtkú.

Kto jej cestu platil, nikto netušil. Ku koncu výpravy sme to už tušili, ale dôkazy sme na to nemali – cestu sme platili my. Zaplatením leteniek bola odmenená za svoju vrtkosť. Ale jej vrtkosť pocítil, len jeden z nás.

Ten, ktorý sa k nej z vekového hľadiska hodil najmenej. 

Nášmu odletu predchádzalo jedno prípravné stretnutie, kdesi na Českomoravskej vysočine v studenej horolezeckej chate, kde sa nekúrilo ani nie tak preto, aby sa pobyt nepredražil, ale skôr preto, aby nás otestovali, ako znášame zimu. Testovali nás aj z obratnosti pohybu v skalnom teréne, v schopnostiach pracovať s lanom a na neďalekých cvičných skalkách nás testovali aj na to, či niekto so záujemcov o výstup na Aconcaguu netrpí závratmi z výšky.

Na skalke nás testovali takým nezodpovedným spôsobom, že len vďaka Božiemu dohľadu sme mohli do Chile odletieť všetci a v poriadku. Napriek vytvoreným podmienkam, nikto z nás nezostal dole pod skalou ležať s otvorenými očami, bledou tvárou, s údmi pokrútenými do rôznych nefyziologických polôh ako to dokáže spôsobiť len pád z výšky menšieho paneláka.

Z celej partie som sa poznal len s Mojmírom, s ktorým som bol pred poldruha rokom v Himalájach. Hneď ako ma na viedenskom letisku zbadal, hrnul sa nezadržateľne ku mne a mne bolo jasné, koho budem mať nasledujúci mesiac za spolubývajúceho v stane.

Nebol som z toho vôbec „na větvi„. Budem sa síce opakovať, ale Mojmíra som poznal už z Himalájí...

Deň odletu pripadol na moje narodeniny. Do odletu zostávali dve hodiny a tak som sa k sviatku priznal a vytiahol som fľašu borovičky. Fľaša, napriek tomu, že borovička sa Čechom príliš nepozdávala, bola zakrátko prázdna.

Pravdupovediac, narodeniny boli len zámienka. Fľašu som vytiahol najmä kvôli nie práve najlepším pocitom z nastávajúceho letu. Z Viedne sme mali odletieť o 14.05 a po prestúpení v Londýne a medzipristátí v Buenos Aires sme mali doraziť do Santiaga de Chile na druhý deň o 11.25. Leteckou dopravou som mal byť stresovaný vyše dvadsaťjeden hodín. Cez oceán som ešte neletel. Dlhé týždne pred cestou som uvažoval, či sa dá núdzovo pristáť na hladine oceána, tak ako je to prehľadne nakreslené v bezpečnostných letákoch zasunutých do sedadlových káps. Predsa len, hovoril som si, keď letíte nad súšou pristanete v prípade núdze na diaľnici, na poľnom zväzarmovskom letisku, či vykonáte rýchlokosbu na úrodných poliach Poddunajskej, či inej nížiny. Ale nad oceánom?!

Boeing 747-400 váži 187 ton. A to je prázdny! Neviem, asi to majú v Boeingu vyskúšané, že pristáť na hladine mora sa dá, ale ja som viac veril núdzovému pristátiu na súši. Vychádzal som z nepriamej empírie - už spomínaný, rozpadávajúci sa Fokker bangladéšskej leteckej spoločnosti Biman, ktorým som letel z Dháky do Káthmándú asi o mesiac neskôr núdzovo pristál v močarinách v okolí hlavného mesta.

Čas nášho odletu sa blížil. Niektorí zúfalci ešte prebaľovali uprostred schwechatskej haly batožinu, pretože povolených 20 kíl prekročili takmer všetci. Aj príručná batožina im vážila takmer desať kíl. Váha mojej batožiny spĺňala limity a goretexovú bundu, ktorú som mal na sebe, som nevážil. O váhe búnd sa v prepravných podmienkach nič nehovorilo. Moja bunda je veľmi praktická. Má osem rôznych vreciek. V každom z nich sa dajú rafinovane umiestniť 3-4 inštantné polievky rôznych druhov, vrátane čínskych štipľavých. Bunda sa touto preparáciou zmenila na nepriestrelnú vestu. To nemuselo byť na zahodenie... Iste si pamätáte, že schwechatské letisko už raz bolo dejiskom streleckých cvičení akýchsi arabských teroristov. Ak by nejaký Muhammad strelil do mňa brokovnicou, nestačil by sa čudovať, keby sa zo mňa začali viacerými prúdmi sypať slíže, sušené mrkvy a glutamáty a ja by som pokojne pokračoval v chôdzi..

Prví chlapci z našej partie išli na odbavenie. Pracovníčka British Airways, ktorá nás odbavovala, poctivo zratúvala nadváhu a zdalo sa, že nám to spočíta.

Bola to suchá anglická lady bez náznaku úsmevu.

Nepôsobila ani trochu sympatickým dojmom.

Keď som prišiel na rad, hodil som lodný vak na pohyblivý pás a čakal, čo so mnou pracovníčka British Airways urobí. Urobila to, čo som čakal najmenej: „Mister Fabian, ľutujem, ale vy nemôžete letieť!„

„Ako to?„

„Chýba vám v pase britské tranzitné vízum!„

Hrklo vo mne tak, ako v človeku, ktorý sa vráti z dvojmesačného odvykacieho protialkoholického pobytu a doma v chladničke ho nečaká ani fľaška piva.       

Bol som jediný Slovák vo výprave a vôbec mi nenapadlo, že na prestúpenie z jedného lietadla do druhého budem v Londýne potrebovať vízum.

Urýchlene bolo treba niečo podniknúť. Spolu so šéfom výpravy sme sa postupne horúčkovito prepracovávali k vyššie a vyššie postavenej pracovníčke British Airways. Zaujímavé bolo, že čím bola vyššie, tým bola škaredšia. Ak ste prekvapení, ako som v takej situácii stíhal vnímať výzor zastupičiek British Airways, na to je jediná odpoveď – myslel som si, že keď nič iné nepomôže, pomôže náš prirodzený šarm. Žiaľ, odvtedy v súvislosti so šarmom mám určité komplexy.

Čas odletu sa blížil a jediné, čo sa nám podarilo dosiahnuť, bolo prebookovanie letenky zo soboty 14,05 na pondelok 14,05. Vzhľadom na nastávajúci víkend budem mať v pondelok len pár hodín času na získanie víza a návrat na letisko do Schwechatu.

Chalani z partie, dobre naladení z nadchádzajúceho dobrodružstva cestovania, ale najmä z mojej borovičky pomaly mizli z útrobách letiska. Jarda mi na rozlúčku povedal:

„Vybav viza a přijeď v úterí za náma. Budem tábořit ve vesničce Puente del Incas, pravděpodobně někde za kostelem.„

Povedal to, akoby ani nešlo o vzdialenosť cez polovicu zemegule a akoby sme sa za kostolom v bezvýznamnej maličkej horskej osade kdesi v Andách stretávali pravidelne od detských liet. 

 

Vízum

Dobre ovládam nemčinu, po anglicky viem asi na úrovni dvadsiatej lekcie pre začiatočníkov a na španielčinu som chodil s kolegom z práce asi polroka tesne po La tierna. La tierna je po španielsky „Nežná„. Akosi sa mi prieči použiť bežne užívané slovenské slová, pre udalosti, ktoré sa u nás v novembri 1989 udiali.

S takouto jazykovou výbavou som mal sám cestovať na druhý koniec sveta. Najprv do Londýna, potom do Santiaga de Chile, odtiaľ sa nejako dostať do Argentíny a nájsť dedinku Puente del Incas, ktorá ani nie je poriadne zakreslená na mapách a mimo sezóny tam okrem vojakov z pohraničného oddielu býva len zopár domácich.

Priznám sa, že v prvom momente som to chcel celé vzdať. Zvlášť, ak som si uvedomoval, že ma tlačí čas. Keby sa mi vízum aj podarilo v pondelok v Bratislave vybaviť a odletieť do Chile, dvojdňový časový sklz má svoje nadväznosti. V utorok odchádza vedúci našej výpravy do Mendozy, mesta kde treba vybaviť povolenie na vstup do národného parku a na výstup na Aconcaguu. Samozrejme povolenie sa vystavuje na základe pasu. Ak včas nenájdem Puente del Incas, nebudem mať vybavené povolenie! Ostatní členovia výpravy zatiaľ s miestnymi muličiarmi dohodnú prenajatie mulíc a transport batožiny do základného tábora. Ak nestihnem prísť včas, karavána našich mulíc bude už na ceste. Nastane mi ďalší problém, ako sa dostať do základného tábora. Odvliecť všetko na pleciach, čo je nemožné, alebo utratiť kopec peňazí za mulicu (samostatne prenajatá vyjde omnoho drahšie).

Takéto a podobné pochmúrne myšlienky mi lietali hlavou, keď som sa vracal autobusom späť do Bratislavy. V predsieni som zhodil lodný vak na zem a zistil som, že byt je prázdny. Na stole ležal odkaz pre deti oznamujúci, že manželka príde z práce o čosi neskôr, pretože má uzávierku. Musí doháňať čas, ktorý stratila vyprevádzaním mojej maličkosti do Schwechatu. Vyprevádzať ma nemusela, ale kto chce mať mesiac slobodu krídiel musí si byť istý, že ten, kto by prípadne slobodu mohol obmedziť, je bezpečne preč na inom kontinente. Problém bol v tom, že zo Schwechatu odišla skôr ako vysvitlo, že nemôžem letieť.

Vybral som sa za ňou do práce. Bola tam a bola zamknutá. Kým mi otvorila, trvalo to nekonečne dlho. Otvorila mi až keď som sa jej ozval tretí raz. Zdalo sa jej nemožné, aby hlas človeka nachádzajúceho sa práve kdesi nad Atlantickým oceánom znel za dverami lekárne tak presvedčivo autenticky. Dodnes to pokladá za najväčší „výmak„ v histórii nášho manželstva.

 

Nastal najnervóznejší víkend aký som kedy zažil. V sobotu doobeda som sa išiel s manželkou pozrieť kedy majú stránkové hodiny na veľvyslanectve.

9,00 – 11,00 a od 13,00 – 15,00.

Oproti britskému veľvyslanectvu je Galéria mesta Bratislavy. Vo dverách galérie postával vrátnik a sledoval ruch na ulici. Prihovoril som sa mu:

„Neviete prosím vás ako to tu funguje? Čaká tu na víza veľa ľudí?„

„Každý deň tu stojí dlhý rad cez celú ulicu. Prví ľudia prichádzajú už okolo piatej ráno.„

Odpoveď ma veľmi neprekvapila. Tušil som, že to bude vyzerať podobne a bol som pripravený pred veľvyslanectvom aj nocovať, ak to bude treba.

„A neviete, dávajú tie víza na počkanie?„

„Doobeda žiadosti prijímajú a víza vydávajú poobede.„ Poobede znamená po trinástej. Lietadlo letí o 14,05. Jediný možný autobus do Schwechatu mi ide o 11,00.

Vrátil som sa domov v pochmúrnej nálade. S manželkou sme preberali šance. Autobus do Schwechatu nemám šancu stihnúť. Treba zaobstarať niekoho, kto by ma tam na poslednú chvíľu odviezol. Prinajhoršom sa na letisko odveziem vlastným autom a nechám ho na parkovisku. Manželka, vodičák síce vlastní, ale nejazdí. Ak by mala doviezť auto späť ona, bola by to zbytočná strata času, pretože by priviezla len hŕbu dokrkvaného plechu. Ak by ho vôbec doviezla. Manželka bude musieť zohnať niekoho, kto jej auto dovezie. Keby auto na mňa mesiac čakalo na schwechatskom platenom parkovisku vyšlo by to drahšie ako celý môj pobyt v Južnej Amerike...

Ako však vybaviť vízum tak, aby mi ho dali už doobeda? Hľadal som možné riešenia v okruhu mojich známych s nádejou, že sa azda niekto z nich pozná s niekým na britskom veľvyslanectve.

Ale márne. Cestou domov sme stretli našich známych. Kamarátka právnička, keď vypočula náš problém povedala, že nedávno robila niečo pre kultúrneho atašé britského veľvyslanectva a že skúsi cez neho v pondelok ráno niečo vybaviť a že mi hneď zavolá na mobil.

To mi trochu zdvihlo náladu. Možno predsa len dostanem vízum včas. Vízum na cestu, ktorá mi aj tak naháňa obavy.

V pondelok som vstával o štvrtej a o piatej som už prichádzal k britskému veľvyslanectvu. Manželka mala prísť za mnou okolo pol deviatej, aby mi vypomohla v prípade potreby so svojou angličtinou i svojimi smutnými očami dokumentujúcimi, že jej sen o mesačných slobodných krídlach je ohrozený.

Pred veľvyslanectvom už stáli dve osoby. Staršia pani a mladá dievčina z Prievidze. Dali sme sa do reči. Tá staršia chcela navštíviť niekedy na budúci mesiac svoju rodinu a dievčina sa chcela vrátiť ako au pair k rodine, u ktorej už raz pracovala a páčilo sa jej tam. I ja som im povedal dôvody môjho postávania pred britským veľvyslanectvom, načo ma dievčina z Prievidze spontánne pustila pred seba. Staršia pani nie. Dodatočne chcem dievčine i týmto spôsobom poďakovať.

Dievčina bola naozaj sympatická a to nielen preto, že bola majiteľkou nadbytočných čistých formulárov na žiadosť o vízum, ktoré mi pomohla vyplniť, ale aj preto, že bola študentkou umenia s originálnymi názormi a postrehmi, vedela ako sa fajčí marihuana a ako povedala, hneď by letela so mnou. Bola až taká sympatická, že ma začalo mrzieť, že o pol deviatej príde manželka a zruší naše hrkútanie o veciach éterických.  

O deviatej sa veľká drevená brána veľvyslanectva otvorila a ja som sa nedočkavo spolu s manželkou tlačil k okienku. Spoločne sme pracovníkovi za okienkom vysvetlili situáciu. Pochopil, označil moju žiadosť pečiatkou URGENT a povedal, že mám prísť o hodinu. Slovo dodržal. O hodinu bolo vízum prichystané a napriek tomu som autobus do Viedne takmer zmeškal. Kvôli čomu?

Zažívacie problémy z nervozity, či to vyjde.

 

Hore k výšinám

Pri odlete z Viedne bolo zamračené a hádzalo to.

Znudený, skúsený kozmopolitný cestovateľ by povedal: bežné!

Nad Nemeckom bolo pekne a kozmopolita by povedal: normálka!

Nad Lamanšským kanálom začali hustnúť mračná. Leteli rýchlo a pršalo. Svetaskúsený cestovateľ by sa uškrnul: čo ste čakali?

Z toho ako sme pristáli v Londýne, by sa však aj skúsený kozmopolitný cestovateľský profesionál najskôr dos...tal do zažívacích problémov.

Pilot začal klesať bez akéhokoľvek náznaku, že by čosi bolo v neporiadku. Zrazu však už pomerne tesne nad zemou vykonal čudný manéver ako keby nevedel trafiť na pristávaciu dráhu. Zakýval krídlami ako povrazolezec strácajúci rovnováhu a po krídle sa spustil zboku na betónovú dráhu. Bol to plne obsadený Boeing 437 – 400, čo znamenalo, že v ňom sedelo 147 potenciálnych náplní čiernych zipsovateľných igelitových vriec. So zipsom napokon urýchlene odišlo pracovať na WC len niekoľko poblednutých pasažierov, ktorí si neboli celkom istí, či nepoškvrnenosť ich spodnej bielizne zostala zachovaná.

Naše lietadlo urobilo čosi veľmi podobné tomuto:

http://www.liveleak.com/view?i=ddb_1204404185

Akurát, že my sme pristáli.

 

Z Londýna sme leteli Jumbo jetom. Veľkosť lietadla ma fascinovala. Letušky okrem deky, slúchadiel rozdávali na moje prekvapenie aj ponožky a klapky na oči. Večer, keď zhasli hlavné palubné svetlá, v kabíne to vyzeralo ako v Rači. Veď viete, čo vravia Račania: dríme jak kón pred poštú s klapkáma na očách...

Vedľa mňa sedela Argentínčanka môjho veku. Celá bola ovešaná zlatom. Podchvíľou si ma nedôverčivo obzerala. Neviem čoho sa obávala viac – či toho, že som na Argentínčanky alebo na zlato? Neustále sa nervózne pudrovala. Na palube stlmili svetlá, aby cestujúci mohli odpočívať, ale ona so svojou svietiacou pudrenkou vysvecovala ako laserové delo na koncerte rockovej kapely.

Aby som jej dal najavo, že nie som ani na Argentínčanky ani na zlato, vybral som z batohu španielsko - slovenský slovník a začal som sa učiť slovíčka a lepiť dohromady vety, ktoré budem po prílete do Santiaga potrebovať. Občas som si ich polohlasom mrmlal popod nos. To len vzbudilo susedkino podozrenie, že sedí vedľa psychicky nevyrovnaného čudáka. Začala sa pudrovať ešte častejšie. Jej nervozita a stále nové a nové dávky pudru vo mne skrsli myšlienku, či púder je naozaj púdrom? Ale kokaín sa predsa vozí skôr opačným smerom...

Pokúsil som sa zrychliť vlastnú výučbu španielčiny, aby som jej bol schopný povedať vetu, že sa ma nemusí báť. Rýchlo som postupoval z jednej lekcie na druhú. Pretože to bol slovník už trochu staršieho dáta, najlepšie mi išla veta:

La casa del camarada Kováč está cerca del cine - dom súdruha Kováča je blízko kina.

Akurát som trochu pochyboval o jej použiteľnosti v praxi.

 

Na letisku v Buenos Aires intenzívne pršalo. Pristátie bolo napriek tomu hladké, pilotovi sme sa odmenili potleskom. Argentínčanka sa počas celého pristávacieho manévru prežehnávala.

Najmenej sto ráz.

Ako stroj.

Robot.

Ale možno práve vďaka tomu sme pristáli hladko.

V Buenos Aires sme na hodinu museli aj s vecami opustiť lietadlo. Kvôli upratovaniu. Prišli predsa bordelári z Európy. Z hodinovej nudy v letiskovej tranzitnej zóne ma na chvíľu vytrhol len výklad obchodíka s obrovskými havanami všetkého druhu. Povestné cigary boli také veľké, že ministrovo varovanie o škodlivosti fajčenia by sa na ne zmestilo aj keby bolo napísané takými palcovými titulkami, aké kričali z vedľa ležiacich Timesov.

 

Už na viedenskom letisku v skupine čakajúcich na odlet lietadla do Londýna som si všimol troch Slovákov (dvaja chlapi a jedna žena), oblečených vo vysokohorskom výstroji a obutých v skeletových topánkach.

Uvažoval som, či tiež náhodou nepoletia z Londýna do Chile.

Prihovoril som sa im.

Slušne som pozdravil.

Predstavil som sa.

Ospravedlnil som sa im, že ich vyrušujem.

Spýtal som sa ich, kam majú namierené. Veď z ich aj z môjho výstroja bolo na prvý pohľad zrejmé, že ideme skúšať šťastie do niektorej zo svetových horských oblastí.

Ten, čo bol z trojice najstarší a pôsobil vodcovským dojmom ma nevrlo odfajčil: „Nebýva mojim zvykom cudzím ľuďom hovoriť o cieľoch svojich ciest.„

Sklamane som sklapol opätky a prekvapene som vycúval. 

V Londýne sme sa takisto nekontaktovali, hoci ako čas postupoval a lietadlá odlietali, bolo stále viac zrejmé, že čakáme na ten istý spoj. Po návrate domov som zistil, že išlo o skúseného tatranského vodcu, významného člena a funkcionára Tatranskej horskej služby a jeho dvoch klientov. Keď som sa to dozvedel, bol som sklamaný druhý raz.

A tak aj teraz, počas hodinovej prestávky na letisku v Buenos Aires – ďaleko od Slovenska, sme sa k sebe správali, akoby sme ani nepochádzali z tej istej maličkej, päťmiliónovej krajiny pod Tatrami. Tvárili sme sa, že nejestvujeme a v neveľkej tranzitnej hale sme sa obchádzali, akoby sme sa nevideli.

 

Po hodinovej prestávke Boeing 747 – 400, ktorý s pomocou štyroch motorov Rolls Royce uvezie 426 pasažierov a má dolet 11485 km už znovu letí nad nedohľadnými rovinami argentínskych pámp. Pol hodinu pred pristátim pampy prejdú v hnedošedé skaly a terén sa začína zvyšovať. Kopce pod nami so stúpajúcu výškou naberajú stále viac snehového príkrovu, na ktorom možno zreteľne pozorovať tieň lietadla. Hoci má lietadlo stálu výškovú hladinu letu, jeho tieň sa zväčšuje a zmenšuje podľa výšky kopca, na ktorom sa práve vyobrazuje. Za oválnym oknom sa striedajú prekrásne scenérie zasnežených vrcholkov. Úchvatné divadlo však netrvá dlho. Pásmo Ánd končí a lietadlo klesá. O chvíľu rolujeme pred modernú letiskovú budovu zo skla a ocele. Je na nej nápis:

 

Santiago de Chile

Chile je z hľadiska geografického ojedinelá krajina, pretože v smere východozápadnom šírka územia nie je väčšia ako 200 kilometrov avšak v smere severojužnom je to neuveriteľných 5 300 kilometrov. Tento dlhý slíž chilského územia zahŕňa veľmi rozličné typy krajiny. Od púšte Atacama na severe, cez reťaze andských veľhôr v centrálnom Chile, fjordy a ľadovce v Patagónii a v Ohňovej zemi až po kruhový výsek Antarktídy - Territorio Antártico.

 

Chilania sú na svoj štát hrdý. Štátne zástavy visia takmer na každom kroku. A hrdí sú i napriek tomu, že sa o nich v Južnej Amerike posmešne hovorí, že večer, keď idú spať, si musia ľahnúť pozdĺžne, aby sa im nohy nenamočili do Pacifiku. 

 

Terminal de Buses

Dvaja študenti z Nitry, s ktorými som sa zoznámil už počas letu do Londýna, pokračovali z Chile smerom do Brazílie. Po vystúpení v Santiagu som ich poprosil, či by mi so svojimi jazykovými schopnosťami pomohli zistiť, z ktorej autobusovej stanice odchádzajú autobusy do Argentíny a ako sa tam dostanem. Ochotní síce boli, ale viac ako môj problém ich zamestnával ten ich. V Londýne im pri bezpečnostnej kontrole zhabali viacfunkčný nôž a teraz sa pokúšali zistiť, kde sa nachádza a či ešte vôbec niekedy zakrojí do pravej oravskej slaniny, ktorú do Chile prepašovali napriek zákazu dovozu takýchto komodít.

Nakoniec som zostal odkázaný sám na seba.... Zamenil som prvé doláre za pesos. Vzhľadom na zdieračský kurz v letiskovej zmenárni to asi nebolo najšťastnejšie riešenie, ale potreboval som miestnu menu na dopravu do centra. V informačnej kancelárii som digitálne (nie, nie, nejde o nijakú prevratnú techniku, ale o použitie desiatich prstov vlastných rúk) a za pomoci zopár španielsko-anglicko-nemeckých slov zistil, že mikrobus – tzv. colectivo smerujúci do mesta stojí 6 USD, ale nebol som si istý, či a kedy ma zavezie na Terminal de buses Sur (Internacional Terminal), ktorý by podľa mapy mal byť ten môj. Okrem týchto sa v Santiagu nachádzajú ešte tri ďalšie veľké autobusové stanice – Terminal Norte, Terminal de Buses Alameda a Terminal Los Héroes. Ak chcem dostihnúť svoju skupinu, tak vybratie toho správneho Terminálu sa javí ako vec kľúčovej dôležitosti.

Peši sa do ísť mesta nedá. Možno by sa v najkrajnejšej núdzi aj dalo, ale rozhodne nie s takmer 30-kilovým lodným vakom, v takmer 30-stupňových horúčavách do takmer 30 kilometrov vzdialeného centra mesta. Teda presnejšie - 26 km.

Nakoniec som zvolil taxík. Nielen kvôli istote, že ma dovezie priamo na miesto, ale aj kvôli objemnému lodnému vaku, s ktorým by som sa ťažko pretláčal do colectiva. Taxikár si zapýtal 8 000 peso a pri vstupe na diaľnicu odo mňa vypýtal ďalších 500 peso, vraj na mýtne.

Nejednal som sa s ním.

Aj tak som nevedel som či sú to reálne ceny alebo ma obtiahol. A najmä som chcel čo najrýchlejšie pokračovať do Argentíny.

Podľa pôvodného plánu sme mali mať v Santiagu deň voľna. Využiť sme ho mali na nákup potravín a tí, ktorí nemali benzínové variče (teda aj ja) si mali zohnať plynové bomby. Bomby totiž do lietadla brať nemožno. Iba ak by ste leteli bombardérom... A zohnať v Južnej Amerike plynovú bombu, to môže byť trošičku problém. Ak už nejaké majú, tak napichovacie. A my sme mali variče na závit...

Moja situácia mi neumožňovala, aby som hľadal špecializovaný obchod s bombami. Tak aspoň nejaké potraviny. V  okolí autobusovej stanice som však nijaký poriadny obchod s potravinami nenašiel. Len bufety. Kúpil som si teda aspoň rožky, pečené zvláštne zlepené po štyri kusy, dve konzervy neviem čoho (ukázal som prstom) a aqua mineral con gas. Dve konzervy neviem čoho sa neskôr ukázali ako čosi absolútne nekonzumovateľné a pôvod tejto potraviny mi zostal aj po ochutnaní neznámy.

 

Na autobusovej stanici bolo neuveriteľne rušno. Svoje služby tu ponúkalo asi 40 okienok rôznych dopravných spoločnosti, ktoré disponovali veľkými autobusmi, minibusmi, či osobnými autami. Veľké autobusy sú najlacnejšie, ale v troch spoločnostiach, ktoré som oslovil, mali lístky na najbližší spoj až okolo polnoci. Bolo niečo popoludní a to mi nevyhovovalo.

Nakoniec som sa v spoločnosti Nevada dohodol, že ma zoberú o 15,00 za 12 tisíc pesos do Puente del Inca. 12 000 peso je cena do vzdialenejšej Mendozy, ale zaplatiť ju musím tak, či tak, pretože autobus musí byť vyťažený.

Pätnásť minút pred plánovaným odchodom postávam, tak ako mi kázali, pred kanceláriou spoločnosti Nevada.

Nič sa nedeje.

Po pár minútach nervózne zaťukám na okienko a chlapík z kancelárie ma s neveľkým nadšením odviedol na asfaltovú odstavnú plochu k mikrobusu, pri ktorom nikto nebol.

Ani šofér, ani cestujúci.

Vyrapotal čosi po španielsky, čo som pochopil tak, že mám čakať a odišiel.

Nič sa nedialo – teda s tým „mojim„ mikrobusom. Všetky ostatné odchádzali a prichádzali, na stanici bol neuveriteľný ruch. Stál som tam uprostred tej asfaltovej plochy ako taký výkričník.

Napokon, dávno po deklarovanom termíne odchodu, sme sa pri mikrobuse zišli ôsmi. Tí, čo vedeli po španielsky – teda všetci okrem mňa, nevzrušene debatovali a čakali na šoféra. Zrazu sa z debatujúceho hlúčika oddelil civilne oblečený človek, ktorý sa zaň vyhlásil. Všetci ho okamžite za šoféra aj uznali, zvlášť keď sa ukázalo, že má od auta aj kľúče.

Batožiny bolo veľa, batožinového priestoru málo. Mal som strach, aby môj lodný vak neumiestnil šofér na strechu. Tam sa mi to nezdalo príliš bezpečné. Vak sa nakoniec do batožinového priestoru zmestil, i keď dvere sme museli pritlačiť traja, aby sa dali zavrieť.

Bol som spokojný.

Šofér v rozpore s dopravnou vyhláškou, podľa ktorej by mal pred jazdou v prvom rade zapnúť a skontrolovať smerovky, svetlá a iné dôležité veci, uprednostnil rádio. A pre istotu ho zapol na plné gule. Hrali sambu. Podľa šoféra asi kapela mala dosť nevýrazné vokály, pretože sa pridal aj on. Hoci bol mikrobus natrieskaný do posledného miesta, rad tiel a batožín predo mnou nevytváral dostatočnú protihlukovú stenu.

Šofer sa zjavne riadil podľa Einsteinovho výroku: „V dnešných časoch je ľahšie rozbiť atóm ako predsudok.“

Hoci nemal som žiadne predsudky voči sambe a jej priaznivcom, hlučná samba búšila do mojich vystresovanej hlavy akoby ju chcela rozbiť na atómy. 

O tom, že môj názor na absolútnu vyťaženosť mikrobusu nebol kvalifikovaný som sa presvedčil na okraji Santiaga, kde sme pribrali ďalších cestujúcich - mamičku s malým dieťaťom.

Môj vak napokon predsa len musel ísť na strechu.

Odvtedy som mal po pokoji. Obával som sa, či vak na rozbitých hrkotavých cestách nestratíme. Šofér jazdil s temperamentom južanského milovníka akoby jeho cieľom bolo obskákať čo najviac dier v ceste. Podľa otrasov sa dalo usúdiť, že mikrobus buď nemá v poriadku tlmiče alebo ich proste nemá. Vozidlo zvonku vyzeralo normálne a zachovalo, ale podlahu mal z hrubých a azda aj dechtových dosiek a bočné steny boli tiež z dreva. Paradoxne som väčší strach ako z dopravnej nehody, či straty lodného vaku, mal z toho, že sa mi do zadku zadrie trieska.

Chilania sú družní ľudia. Jeden taký sedel vedľa mňa. Neustále nadväzoval rozhovor napriek tomu, že som mu odpovedal najmä digitálne. Kládol mi zvyčajné konverzačné otázky typu – ako sa vám páči v Chile a ja som mu odpovedal zdvorilostne pochvalne: Bueno, muy bueno, napriek tomu, že som z Chile zatiaľ nič nevidel.

Hranica medzi Chile a Argentínou sa kľukatí po hrebeni Ánd. Široká a relatívne bezpečná (ak máte v poriadku auto - a ja som dúfal, že je to náš prípad) asfaltka bola tesne pred dokončením. Cesta do najvyššieho bodu priesmyku Cuesta los Caracoles-Portillo viedla nekonečnými serpentínami, aké som dosiaľ nikde nevidel. Každá zákruta tvorila temer 180 stupňový uhol. Cesta nikam neodbočovala, nekopírovala terénne danosti, ale serpentíny boli umiestnené takmer v priamke nad sebou. Každá zákruta mala svoje poradové číslo ako to oznamovali veľké tabule zarazené do zeme. Keď sme práve dýchavične vykrúcali pätnástu zákrutu, môj zhovorčivý sused mi hrdo ukázal prstami, že ich bude tridsať.

Uznanlivo som pokýval hlavou a zároveň som bol rád, že so mnou nie je manželka. Na úseku Nemšová – Vsetín máva spotrebu 1 – 2 Kinedryly/30 km. Tu by musela zjesť celé balenie a aj tak by bola zelená ako sedma. A k tomu priotrávená Kinedrylom.

Argentínska a chilská colnica majú nezvyčajný vzhľad. Sú postavené ako betónové pevnosti. Má to svoje zdôvodnenie. Medzi oboma štátmi prepukali kedysi pohraničné nepokoje.

Na argentínskej colnici počas vybavovania pasových formalít šofér odopol laná, ktorými bol môj vak pripevnený na strechu mikrobusu. To preto, aby sa už nezdržiavali, keď budem vystupovať - do Puente del Inca zostáva zbehnúť len pár sto metrov...

 

Puente del Inca

Východisková osada, odkiaľ vyrážajú výpravy do základného tábora je Puente del Inca. Osada pozostáva z pár domov a niekoľkých kasárenských barakov argentínskej armády, ktorá tu plní úlohu horskej služby i pohraničnej posádky. Osada sa nachádza vo výške 2700 m. n. m., len necelý kilometer od argentínskej colnice.

Puente del Inca leží na Panamericane, známej dopravnej tepne spájajúcej Buenos Aires so Santiagom de Chile, pokračujúcej potom naprieč oboma Amerikami až na Aljašku. Z chilskej i argentínskej strany sa vinie do Puente del Inca aj romantická úzkorozchodná železničná trať zarezaná vysoko do svahov Ánd. Mnohé úseky trate sú prekryté tunelmi z vlnitého plechu, ktoré majú brániť zasypaniu trate snehom. Žiaľ dnes už železnica nie je v prevádzke. Na mnohých miestach ju narušil zosuv pôdy.

V bývalej prízemnej budove železničnej staničky v Puente del Inca sídli dnes turistická ubytovňa a miniatúrny poštový úrad. V ubytovni na ploche 3x4 metre je umiestnených 12 postelí. Pri plnej obsadenosti sa v ubytovni nedá v noci dýchať a z poštového úradu zas telefonovať do Európy aj keď tam práve nie je ani noha.

Z argentínskej colnice vidno až do Puente del Inca. Vidím aj kostolík - miesto dohodnutého stretnutia. A zdá sa mi, že za kostolíkom vidím červenieť sa aj dva stany.

Sú to však naše stany?

Ako sa všetci pomestili do dvoch stanov?, hútal som.

Odpoveď bola jednoduchá: ostatní boli pohodlní a ubytovali sa v okolitých barakoch.

Do Puente del Inca som prišiel okolo piatej popoludní. Moji kamaráti o tretej. Napriek dvojdňovému meškaniu som stiahol ich náskok na púhe dve hodiny. Bol to slušný výkon a mne padol kameň zo srdca, že sa už nebudem musieť túlať svetom sám.

Ale len na chvíľu.

Vzápätí som sa dozvedel, že vedúci našej výpravy v Puente del Inca ani nevystúpil z autobusu a hneď pokračoval v ceste do Mendozy po permity. Vykašľal sa na mňa.

Zvítal som sa s chlapcami, ktorých som postretal v osade a spoločne sme začali zisťovať, či sa nedá permit vybaviť aj priamo v Puente. V miestnom hotelíku mi povedali, že nejaký chlap, ak mu dám do rúk pas a peniaze, mi povolenie do dvoch dní vybaví. Návrh s odovzdaním pasu a peňazí do rúk človeka s mohutnými fúziskami a širokým sombrerom, ktorému do podoby s Emiliom Zapatom chýbal už len jeden nábojnicový pás okolo boku a druhý krížom cez hruď, sa mi príliš nepozdával.

Rozhodol som sa, že si permit v Mendoze vybavím sám. V drevenom baraku, v ktorom boli ubytovaní dvaja z našich chlapcov som uložil lodný vak a dohodol som sa s majiteľom, že ak by naša výprava opustila Puente del Inca pred mojim návratom z Mendozy, nechá mi moje veci u seba v depozite. Nadšený z takéhoto riešenia situácie som príliš nebol, ale nemal som na výber. Nezostávalo mi iné, než veriť v čestnosť majiteľa baraku.

 

V Puente del Inca si výpravy najímajú mulice, ktoré dopravia výstroj do základného tábora. Jedna mulica je schopná odniesť 60 kilogramov a 37 kilometrovú púť širokým nehostinným údolím Quebrada de los Horcones do základného tábora Plaza de Mulas absolvuje za jeden deň. Za jednu mulicu sa platí okolo 100 USD. Nádejní adepti na pokorenie vrchola Aconcaguy túto etapu prejdú za dva až tri dni. Dôvodom pomalšieho postupu je potreba dodržať zásady aklimatizácie.

 

Do 200 kilometrov vzdialenej Mendozy som sa vybral stopom. Po hodine stopovania (okolo prešlo jedno auto) mi zastavil mikrobus, ale nebol to stop v tej svojej nezištnej prapodstate. Za odvoz si José Eduardo zapýtal 20 dolárov. V mikrobuse už sedeli dvaja unavení Amíci, ktorí sa očividne vracali z hôr a do reči im veľmi nebolo.

Za necelé tri hodiny sme dorazili do Mendozy. Bola už tma. Amíkov sme vyložili v centre mesta pred honosne vysvieteným hotelom s olivrejovanými uvádzačmi postávajúcimi pred vchodom. Akosi mi to nešlo dohromady...horali a luxusný hotel...

Zostal som v aute jediným pasažierom a José bez toho, aby mi čokoľvek povedal, viezol ma niekam, kde sa uličky stále viac zužovali a boli stále menej osvetlené, až napokon zastal pred jednoposchodovým domom s honosným názvom Hostel Internacional Campo Base na ulici Mitre 946.

José ma odhadol správne. Tu nehrozilo, že by mi nejaká olivrejovaná maškara začala úslužne trhať batoh z ruky. Naopak, môj príchod nevzbudil nijakú pozornosť. Už vo vstupnej hale sa po zemi na spacákoch rozťahovalo viacero mladých ľudí, popri nich sa váľali ich batohy, laná, čakany. Sadol som si do kresla a začal listovať v propagačnom materiáli argentínskeho horolezeckého spolku. Po polhodine ma vyhľadala správkyňa hostela a oznámila mi, že môžem zostať na noc, ale ak čakám, že budem mať samostatnú izbu, tak som na nesprávnej adrese. Nielenže nič také nedostanem, ale budem musieť spať s ňou a s ďalšou ubytovanou v jednej miestnosti – hostel je preplnený.

Nenamietal som.

Správkyňa mala asi tridsať a vyzerala ako len o trošilinku menej vydarená kópia argentínskej tenisovej krásky – Gabriely Sabatini.

Aj osemdolárová cena za nocľah mi vyhovovala.

A k úplnej spokojnosti litrové pivo Cerveza Isenbeck premium Argentina za poldruha dolára tiež.

Ako už názov ubytovacieho zariadenia napovedal, boli v ňom ubytovaní mladí horolezci a horolezkyne z celého sveta. Kvalita ubytovania zodpovedala tomuto druhu klientely. Poduška na posteli, kde som mal zložiť svoje kosti, bola za svojich lepších čias iste snehobiela.

Ale to mi vôbec neprekážalo.

Po 32 hodinách bdenia,  po prekonaní okolo 15 000 km vzduchom a 400 km po zemi som sa zvalil na podušku a spal ako zarezaný.

Sabatini sem, Sabatini tam.

 

Ráno po mňa José Eduardo prišiel, tak ako sme sa dohodli.

O ôsmej.

Veril som, že príde, pretože z požadovaných 20 dolárov som mu prezieravo zaplatil len polovicu. Tú druhú som mu sľúbil dať až dnes.

Nestačil som ani dopiť čaj, ktorý mi zadarmo a osobne pripravila správkyňa hostelu. Nevšimol som si, že by ho pripravila komukoľvek inému. Možné vysvetlenia sa naskytajú dve: buď som po vyčerpávajúcej dvojdňovej ceste chrápal v noci ako divý a správkyňa mi čaj prichystala z radosti, že mašina na výrobu decibelov odchádza, alebo som nechrápal a čaj bol odmenou za moje nechrápanie v prostredí, kde chrápal takmer každý zo zarastených, unavených, či mierne alkoholizovaných horolezcov.

José bol dobre naladený. Pospevoval si a z okna svojho mikrobusu vykrúcal krk za každou (a keď píšem každou, tak aj myslím každou!!!) sukňou. Vykrúcal krk je dosť slabý výraz, pretože chvíľami sa vystrčil z auta do pol pása a hlasito pískal či vykrikoval na okoloidúce krásavice až som mal pocit, že ho musím pridržať za remeň nohavíc, aby nevypadol von. Popritom ma stihol vždy poklepaním po pleci upozoniť, aby kráska neušla ani môjmu pohľadu. V rušnej premávke miliónovej Mendozy to nebol práve najbezpečnejší spôsob jazdy. Žiačikovsky poslušne som vyzeral z auta na všetky tie ženy, na ktoré ma upozorňoval a uvažoval som o tom, či všetky tie ženy považujú za idiota len šoféra alebo aj mňa.

Keď sa José do sýtosti nabažil (pravdepodobnejšie však bolo, že práve žiadne ženy na ulici neboli), vliezol zase späť do auta, obrátil sa ku mne a kývol pohŕdavo rukou:

„ Argentína, to je nič...„

a s hrdosťou v hlase pokračoval:

„ ...ale Mendoza, to je čosi!„

Neviem čo ho k tomuto výroku motivovalo viac - miestne ženy, či bol taký lokálpatriot. Jeho tvrdenie však je pravdivé – Mendoza je nádherné mesto topiace sa v zeleni a traduje sa, že je aj mestom krásnych žien.

Kancelária Parque provincial Aconcagua sa síce nachádzala na rušnej križovatke, ale na okraji veľkého parku. Získanie permitu zredukovalo moju finančnú hotovosť, nosenú v kapsičke na krku, o 120 dolárov. Na vybavenie povolenia stačil pas a vlastníctvo požadovanej sumy chechtákov. Výmenou za ne mi dali dvojdielny permit, mapku a pokyny. Permit sa ocitol zazipsovaný v bezpečí vrecka, ale José sa k odchodu nemal.

Očividne vyčkával ďalších klientov, ktorých by mohol odviesť do Puente del Inca. Vrátil som sa preto do kancelárie a spýtal sa seňority za pultom, či už bol vybavovať permity aj seňor Najdeker - náš vedúci. Najprv ho nevedela v počítači nájsť. Nádejal som sa, že som si permit vybavil skôr než on a ešte mu aj zabezpečím odvoz späť do Puente del Inca. Po chvíli ho však v počítači našla a moje nádeje, že som konečne dohnal časovú stratu pohasla.

Záujemcovia o Josého auto stále nechodili. O chvíľu však prišla po permity trojčlenná slovinská rodina. Dali sme sa do reči. Keď José videl, že sme schopní dorozumieť sa našimi príbuznými jazykmi, za ich chrbtom mi začal naznačovať, aby som ich získal za pasažierov do jeho auta. Dal som s nimi reč aj na túto tému, ale z biznisu nebolo nič. Už mali dohodnutého kohosi iného.

Slovinci odišli a v kancelárii bolo opäť pusto a ticho. Až do príchodu dvoch mladých Američanov – jeden z nich mal na hlave obrovský kovbojský stetson a obaja aj také správanie.. Vpadli dnu štýlom ako keby vlastnili nielen kanceláriu, ale aj priľahlý park. Kým si vybavovali permity, José v rozhovore s úradníkom si robil z Amíkov srandu - vraj akí kovboji.

Akonáhle však kovboji zašuchotali dolármi a prejavili záujem o jeho služby, už im v úslužnom predklone otváral dvere do auta. Nasadli sme a všetko ďalšie konanie bolo v americkej réži.

Najprv sme išli nakupovať.

Prvé supermercado, do ktorého ich José odviezol, nebolo pre Amíkov dosť super. Druhé už našťastie ich predstavám vyhovovalo. Ostal som radšej v aute a pozoroval ruch pred supermarketom. Po polhodine sa Amíci vrátili a ja som sa čudoval, prečo za nimi supermercado nezatvorili – nemá predsa zmysel mať otvorené, keď sa všetok tovar vypredal!

Amíci prišli ovešaní igelitkami napchatými na prasknutie a za nimi sa potkýnal s ďalšími taškami spotený José. Amíci si nakúpili také množstvo sušeného ovocia a orechov, že keby boli aspoň trochu altruisticky založení, mohli by ním na dva až tri roky vyriešiť zásobovacie problémy celej populácie veveričiek na území Slovenska.

Alebo aspoň na území Vysokých Tatier.

Altruisticky založení však neboli.

Začali sa napchávať už v aute. Josého ani mňa neponúkli.

Ďalej nasledovala už len zastávka v hoteli, naloženie ich batohov a mohli sme vyraziť na spiatočnú cestu.

Netrvalo dlho a José opäť prepadol svojej droge. Ani jedna žena kráčajúca popri ceste neunikla jeho pozornosti. Každú chvíľu ukazoval na niektorú z nich a vzdychal aká je krásna. V Mendoze sú vraj muchas bonitas mujeras - tvrdil. Väčšinou mal pravdu.

Američania sa bez problémov prispôsobili. Vedeli po španielsky a tak si s Josém rozumeli. Ukazovali na ženy prstom, vykláňali sa z okien a nešpanielsky híkali ako idioti:

„Whoow[1]“.

Pri zvlášť vydarených kúskoch kráčajúcich popri ceste, oklobúkovaný Amík sňal stetson z hlavy, začal ním zúrivo mávať a plieskať sa klobúkom po zadku. Vydával pri tom zvuky nie nepodobné erdžaniu. Chvíľami som mal dojem, že som sa akýmsi omylom ocitol na rodeu.

Keď sme opäť míňali akési dve dievčatá stojace pri ceste, šofér zatrúbil a pribrzdil. Asi ich chcel zbaliť pre Amíkov, ale dievčatá ho jednoznačnými a výrečnými posunkami kamsi poslali.

Poslali ho na veľmi konkrétne miesto.

Nemali záujem.

Na to jeden z ohrdených Amíkov povedal - tres machas y un loco[2] - akoby príčinou odmietnutia som bol ja, pretože nehíkam ako oni.

Najprv som chcel tomu americkému chlapcovi od kráv v stetsone čosi povedať, ale dievčatá im to ukázali aj za mňa – to gesto je skutočne medzinárodné...

Asi po hodine sme opustili civilizáciu a zábava sa skončila. V prašnej pustine nebolo nad čím híkať. Zanedlho sa krajina začala dvíhať a cesta sa ostro zarezávala do hôr.

José nás informoval, že v týchto miestach nakrúcali film Sedem rokov v Tibete. Ukázal nám aj miesto kde bol ubytovaný Brad Pitt – predstaviteľ hlavnej role. Predpokladám, že posteľnú bielizeň, v ktorej spal Brad, tam dodnes z piety nevymenili...

Hoci išlo o americký film a amerického herca, na mojich Amíkoch to nezanechalo nijaký dojem. Mal som pocit, že nielen netušia, že jestvuje nejaký film nakrútený podľa literárnej predlohy dalajlámovho priateľa, rakúskeho horolezca Heinricha Harrera, ale že netušia ani to, kto je Brad Pitt.

Pozoruhodné na tomto vynikajúcom filme je, že hoci sa jeho dej odohráva v Himalájach a v Tibete, celý bol nakrútený v argentínskych Andách. Údajne preto, lebo tu sa mohlo nakrúcať v nižšej nadmorskej výške a filmársky štáb tak nemusel trpieť zdravotnými problémami z výšky. Ako som sa dozvedel od šoféra, niektoré scény sa nakrúcali aj priamo v Mendoze. Jediné, čo bolo vo filme pravé, bolo okolo sto tibetských mníchov, ktorých sem kvôli nakrúcaniu prepravili z kláštora v Indii. Pre mnohých z nich, ktorí nikdy predtým neopustili steny kláštora, to bola prvá zahraničná cesta. Museli ich vraj dlho presviedčať, aby sa vôbec na cestu cez polovicu zemegule podujali.

Američania sa bez záujmu napchávali sušenými marhuľami aj vo chvíľach, keď im José ukazoval kadiaľ viedla stará Panamericana. Nezaujímalo ich to možno preto, lebo nehltali v detstve cestopisy Zikmunda a Hanzelku ako ja. Nevedeli, že tou nebezpečnou cestou zarezanou vysoko vo vrchoch, teraz už väčšinou zavalenou kamením zo zosuvov pôdy sa kedysi pred päťdesiatimi rokmi predierali obaja českí cestovatelia pri svojej ceste na sever a vôbec to nemali ľahké. Zároveň s Panamericanou sa svahmi Ánd tiahla aj, už zrušená,železničná trať. Odvážne postavené železničné mosty preklenujúce rokliny vyzerali ako z westernového filmu.

V poslednej osade pred Puente del Inca nazývajúcej sa Penitentes ma prekvapil veľký lyžiarsky areál s vlekmi a hotelmi podobnými alpským. Teraz v lete však bolo všetko pusté.

Po ľavej strane asi kilometer pod Puente del Inca sa v pustej prašnej a nehostinnej krajine nachádza Cementeria de los andinistas – cintorín andinistov. Ak neviete, čo je to andinista, môžem vám prezradiť, že je to to isté čo alpinista, len v andských podmienkach. Z toho vyplýva, že väčšina Slovákov je oduševnenými tatrinistami.

Keď sme dorazili do Puente del Inca, José vytiahol z košele pokrkvané vizitky a dal ich Američanom. Vedel, že naspäť do USA poletia cez Mendozu a Buenos Aires a budú potrebovať odvoz do Mendozy. Aj mňa sa spýtal, či sa budem vracať cez Mendozu, ale keď som mu povedal, že cez Santiago, stratil som preň definitívne čaro.

 

Šéf našej výpravy dorazil do Puente del Inca predo mnou. Privítal ma slovami:

„To jsem rád žes to stihl. Za půl hodiny odcházejí muly navrch. Přebal se!„

Mal som teda pol hodinu na to, aby som roztriedil veci do vaku pre muly, do batoha na vlastný chrbát a do vaku, ktorý ostane v depozite v Puente del Inca. Ostatní z našej skupiny nechali nepotrebné veci v hotelovom depozite v Santiagu de Chile a letenky v hotelovom trezore. Moja letenka bude musieť ísť so mnou až na Aconcaguu...

Vmiestnom obchodíku – už to nebolo nijaké supermercado – sa dalo kúpiť len to, čo bolo práve na regále - konzerva sardiniek v oleji a k nim odporný sladký chlieb s chuťou vianočky. Mimoriadne negustiózna kombinácia, ale keď človek nemá nič lepšie k dispozícii a celý deň nič nejedol...

Ešte som mal mastné prsty od sardinkového oleja, keď prví z našej výpravy vyrazili po asfaltke smerom k colnici a za mostom odbočili doprava, do kopca. Nahodil som si batoh na chrbát a vyrazil za nimi.

Asi po hodine šliapania sme prišli k strážnemu stanovisku Guardaparque.

 

Parque Provincial Aconcagua

Pri vstupe do Parque Provincial Aconcagua je strážnica, ktorou musí prejsť každý návštevník. Strážcovia parku tu kontrolujú, či vlastníte platné povolenie na výstup. Každý návštevník dostane igelitové vrecko na odpadky a skupinka štyroch návštevníkov dostane na úschovu odpadu veľké silónové vrece. Vrecia sú číslované a číslo vreca vám zapíšu aj do permitu. Každý návštevník je povinný pri návrate odpad, ktorý vyprodukoval, odovzdať, prípadne sa preukázať potvrdením od muličiarov, že vrece s odpadom od neho prevzali, aby ho zniesli dolu. Kto tak neurobí, príde o stodolárovku. O doláre však príde aj každý, kto v Puente del Inca kupuje potraviny, suveníry, či čokoľvek iné. Obchodník bez najmenších rozpakov príjme doláre, ale vydáva vám už v argentínskych pesos.

Po strážnicu sa ešte dá doviezť autom. Stálo tu zopár zelených armádnych Mercedesov a rôzne americké rozložité dodávky. Väčšina trekingových agentúr sem klientov vyvezie autom, prechádzkovým tempom urobia s nimi okruh okolo malebného jazierka Lago Horcones, ktoré sa nachádza kúsok za strážnicou a potom idú zas kamsi inam.

Naše ambície sú väčšie.

Sotva sme vybavili vstupné formality začalo pršať - dostatočný dôvod, aby sme pridali do kroku. Schovať sa nebolo kam. Po troch hodinách ostrej chôdze sme prudko klesli k horskej riečke, aby sme sa vzápätí vyhupli späť a opäť klesli - tentoraz už definitívne - rovno do táboriska Confluencia (asi 3 300 m. n. m.)

V Confluencii je miesta na táborenie neúrekom. Veď aj na mapách sa uvádza existencia horného a dolného táboriska. Mojmír vybral miesto pre stan na ľavom brehu. Obozretnejší (teda všetci ostatní) si stany postavili na pravom brehu, pretože nad táboriskom na ľavom brehu v prudkom svahu čakalo veľké množstvo balvanov, veľkých ako autožeriav Tatra, na ten oslobodzujúci okamih, kedy sa skotúľajú dole. Mnohé z nich tam držali len silou vôle. Navyše niektoré z balvanov boli umiestnené na vrchole zvláštnych útvarov, ktoré pripomínali niekoľkometrové stĺpy z hliny. Chcel som, aby sme sa z bezpečnostných dôvodov presťahovali na pravý breh, ale Mojmír tvrdohlavo trval na svojom. Bezpečnosť nášho bivaku stála doslova na hlinených nohách.

Mojmír na dôkaz, že sa už sťahovať nemieni, vytiahol z batoha svoj funglnový benzínový varič a začal variť. Zakrátko vyšlo najavo, že varič doma neodskúšal a nevie s ním zaobchádzať. Prvé, čo sa mu s varičom podarilo vyrobiť, bol veľký oheň, ktorým takmer podpálil stan. Nakoniec po dlhej manipulácii s varičom sa mu podarilo čosi uvariť. Keby som pozorne načúval týmto znameniam, mohol som tušiť, že problémy s varičom sú len predzvesťou budúcich ozajstných problémov.

V noci som sa nevyspal. Mojmír celú noc pregrcal. Prvé grcanie prišlo tak nečakane, že ogrcal nielen svoj spacák a karimatku, ale aj kúsok mojej. Aby vyvrátil podozrenie, že zvracanie je odpoveďou nespokojného žalúdka na ním uvarené a skonzumované jedlo, oznámil mi, že on vždy prvú noc na expedíciách grcia.

Škoda, že mi to nepovedal ešte pred tou prvou nocou.

Spal by som pred stanom...

Alebo on.

Hoci sme sa nachádzali v krajine odkiaľ pochádza bývalá vynikajúca tenistka a teraz majiteľka parfumérskej firmy Gabriela Sabatini, ktorej najnovší parfum Dévotion údajne ukrýva v sebe neodolateľne zmyselnú vôňu horiacej túžby, elektrizujúcej atmosféry, nespútanej vášne a ktorý je vraj charakterizovaný ovocno-kvetinovou vôňou, na vrchole ktorej ucítite bergamot, čierne ríbezle, jablko, v srdci ktorej sa ukrýva ruža, jazmín, konvalinka, pomarančový kvet, broskyňa a po ktorej na vašej koži zostane dlho základný tón, kde vonia dubový mach, tropický vetiver, santalové drevo, tonka, vanilka a pražené mandle, tak v atmosfére nášho stanu zostalo nadlho cítiť ako typický základný tón čosi celkom iné, pripomínajúce žalúdočnú šťavu.

Nebol to však jediný dôvod prečo som zle spal. Pozorne som načúval a registroval každé kotúľanie sa aj toho najmenšieho kamienka, pripravený v prípade nebezpečenstva zo stanu okamžite vyštartovať. A verte, počas celej noci sa tých kamienkov nakotúľalo neúrekom! O tom, že som sa neobával zbytočne, som sa presvedčil, keď sme sa po troch týždňoch vracali späť. Confluenciou sme iba prechádzali, ale to mi stačilo na to, aby som si všimol, že miesto kde stál náš stan je zasypané množstvom hliny zo zrútených veží a namiesto stanov sa týčia k nebu zrútené balvany veľkosti nákladiaka. Mali sme skrátka šťastie.

 

Na druhý deň ráno sme v rámci aklimatizácie vyrazili na túru do Plaza Francia – základného tábora pod južnou stenou Aconcaguy. Ten sa nachádza vo výške okolo 4 000 m. n. m. 

Južná stena Aconcaguy je jedna z najťažších lezeckých stien na svete. Týči sa nad táborom do takmer trojkilometrovej výšky, čím sa stáva piatym najvyšším zrázom na svete.

Všade bolo plno neuveriteľne žiariaceho, čerstvého snehu. Ako skúsený horal som sa ponatieral ochranným faktorom č. 60 a bol som navysoko, že taký vysoký faktor nemá nikto z výpravy.

Natrel som všetko.

Všetko okrem chrbtov rúk.

Dôsledok nedal sa seba dlho čakať. Spálil som si ich tak, že mi najprv sčerveneli, potom sfialoveli, potom sčerneli a nakoniec opuchli ako pánu Salátovi z Čeladnej pol roka pred smrťou. Tkanička dopadol podobne. Akurát nesčernel. Na rukách mu vyrástli pľuzgiere veľké ako ringloty. Také som ešte v živote nevidel!

Teda pľuzgiere...

Ringloty áno...

V doline pod južnou stenou Aconcaguy kedysi stávala chata, ale vraj ju odfúkla víchrica. Z chaty sme našli len betónové základy.

Večer, keď sme sa vrátili do tábora, v improvizovanej stanovej krčme sme si dali nehorázne drahé pive a zvyšok večera Mojmír strávil baštrngovaním s varičom. Výsledkom trojhodinového varenia prerušovaného rozoberaním a skladaním variča bola vlažná voda znečistená lyofilizátom francúzskej inštantnej polievky. Polievka bola vo vode viac rozpustená ako uvarená. Naša dvojica disponovala nefunkčným benzínovým varičom a plynovým varičom bez bomby. Bolo zrejmé, že máme vážny problém, ohrozujúci naše ďalšie podnikanie v horách.

 

Quebrada de los Horcones je pomerne široká dolina. Z okolitých hôr do nej chaoticky stekajú nespočetné dopoludnia prebroditeľné a odpoludnia neprebroditeľné toky. Pôda sopečného pôvodu je väčšinou červená. Aj mútna bahnitá voda má takú čudesnú červenú farbu, že vlasteneckého básnika z rokov meruôsmych možno podozrievať či inšpiráciu k svojim veršom nečerpal práve tu:

„Hudba zvučí, hrmia delá,

Váľajú sa mŕtve telá.

Krv sa valí potokami

Kone hrabú nožičkami.„

Okrem diel tu nájdete všetko, čo je obsahom týchto štyroch veršov – hudba zvučí moderným trekárom z walkmenov, sem – tam, sa v teréne váľa mŕtve telo mulice, potokmi sa valí „krv„ a nožičkami tu hrabú mulice – a to sú predsa polovičné kone[3]

V doline sedela hustá hmla. Z nej sa občas vynárali karavány mulíc putujúce oboma smermi. Muličiari usmerňujúci chod karavány správnym smerom nás úctivo zdravili. Niektorí boli oblečení tradične – pončo a klobúk s veľkou rovnou strechou (čosi ako Zorro pomstiteľ). Iní už podľahli výhodám športových búnd.

V polovici cesty do základného tábora som stretol troch Slovákov z letiska vo Schwechate. Bez triumfujúcich pocitov som sa im prihovoril:

„Načo bolo to vaše tajnostkárstvo, keď sme sa tu teraz stretli?„

Ich vodca zareagoval:

„Denne stretávam stovky ľudí a nemám vo zvyku každému rozprávať kam idem a ani to nechcem vedieť od iných. Okrem toho to stále neznamená, že ideme na Aconcaguu. Je tu viacero možných cieľov.„

Hneď som vedel, koľko bije. Opäť som so sklopeným chvostom vycúval....

Možno tu kdesi je príčina toho, kde sa dnes Slováci v rámci medziľudských vzťahov nachádzajú. Neviem si predstaviť, že by sa takýmto spôsobom pri náhodnom stretnutí na druhom konci sveta ignorovali dvaja Česi, či príslušníci ktoréhokoľvek iného národa.

A tak som len pozdravil a predbehli sme ich. Údolie Horcones je nepredstaviteľne široké a dlhé. Keď sme dosiahli približne stred doliny, chodník sa začal po pravej strane šplhať do svahu. Na konci údolia bola už riadna zima a nepríjemne fúkalo. Pomaly sa tu rozpadáva akási chata bez strechy. V jej závetrí sme si na seba navliekli teplejšie oblečenie a vydali sa na poslednú časť cesty.

Záverečný úsek pred základným táborom predstavuje stúpanie do výšky 4 230 m. n. m. v pomerne exponovanom rozbahnenom šmykľavom teréne. Obratné mulice sa v ťažšom teréne pohybujú šikovne. Menej obratné ležia popri ceste v rôznom stupni rozkladu.

Ich stav zodpovedá času, ako dlho tu ležia. Niektoré vyzerajú čerstvo – neporušené hlavy majú položené na kameňoch ako keby len spali... Keď si však všimnete brucho, z ktorého chýbajú vyzobané či vyžrané vnútornosti a odopcháte nos, zistíte, že čerstvosť naozaj nie je stav, o ktorom by sa dalo v súvislosti s mulicami hovoriť... Ale aspoň som nemusel trápiť svoju predstavivosť, ako skončím, keď sa mi náhodou niečo stane. Ľudia tieto smutné pozostatky výprav neodstraňujú a tak jedinými tvormi, ktoré tu plnia sanitárnu službu je zver a vtáky – údajne i kondory.

 

Kondory patria, ako je známe, medzi najväčšie vtáčie druhy. Rozpätie ich krídiel dosahuje až 3,2 metra. Jediný kondor, ktorého som za celý čas pobytu videl, pôsobil zatvorený vo voliére ako lákadlo na turistov v hostinci pri meste Puerto Varras. A aj ten - chudák, pretože bol odchytený, ako hlásala tabuľka, ešte v roku 1953, vyzeral tak, akoby trpel Alzheimerovou chorobou a na svoje lepšie časy si už iste nepamätal. Chudák zatvorený za pletivom ani nemal snahu krídla rozpínať. Iste vedel prečo. Ak by aj mali jeho krídla impozantné rozpätie, za pletivom by to patričný dojem nevyvolalo.

 

Stúpanie do základného tábora bolo nepríjemné nielen kvôli ťažkému terénu, ale akosi prestávali fungovať dodavateľsko-odberateľské vzťahy v takej dôležitej komodite akou je kyslík. Organizmus na to odpovedal štrajkom. Inými slovami, museli sme každú chvíľu odpočívať. Odpočíval som tak často, že keby som tak často odpočíval ako zamestnanec kubánskej firmy možno by mi to prešlo, ale v japonskej by som mal okamžitú výpoveď istú

Za stúpaním bolo treba prekonať ešte niekoľko morén a boli sme v základnom tábore Plaza de Mulas.

 

 

 

"Väčšina čajok sa neunúva naučiť ani len základnú abecedu lietania. Stačí im, keď dokážu vzlietnuť nad more za potravou a vrátiť sa na breh s plným žalúdkom. Ani im nezíde na um, žeby sa mohli zdokonaľovať v lietaní. Ale čajka, o ktorej je tento príbeh, sa väčšmi zaujímala o lietanie než o jedlo. Lietanie miloval Jonathan nadovšetko.

Bolo mu jasné, že za takýto spôsob myslenia nebude u čajok obľúbený. Ani jeho rodičia neboli ktovieako nadšení, že Jonathan celé dni, od svitu do mrku, trávi osamote a nacvičuje nízky vodorovný let."

                                                                                                                  Richard Bach: Čajka Jonathan Livingston

 

"Čajka Jonathan žila od toho dňa na mieste, ktoré sa nazývalo Ďaleké útesy. Samota ju nezarmucovala, skôr ju trápilo, že ostatné čajky odmietli nádheru života, ktorú poskytuje dokonalé lietanie; odmietli totiž otvoriť oči a vidieť."

                                                                                                            Richard Bach: Čajka Jonathan Livingston

 

"Som príliš inteligentný na to, aby som mohol byť šťastný."

 Anonym

"Je krajina bláznov, kde každý blázon má svoj slnečný lúč."

                                                   Anonym

Kontakt

Pavol Fabian tibet1@azet.sk