Kirgizstan II.

 

Spýtal som sa Erzana, či má svojho zverolekára.

„A načo?„ odpovedal. „Nuž, keď sa zjaví nejaká choroba...„ namietam.

„U nas net boléznej,„ tvrdil. „Ako to, že u vás niet chorôb?„

„U nás zdaróvaja ekológia.„

Proti tomu sa ťažko dalo niečo namietať - to bolo očividné. Erzanove zvieratá pôsobili zdravým dojmom. Ešte aj dva psy, podobné kaukazským ovčiakom, boli v nečakane dobrej kondícii, s peknou srsťou. Nie sú to však kaukazské ovčiaky, ale ich domáca sorta - namietol s náznakom hrdosti v hlase. 

V ohradách pre dobytok si s podstielaním starosti nerobili. Zvieratá jednoducho trúsili pod seba a keď udupaný trus dosiahol určitú výšku, špeciálnymi nástrojmi ho obratne rezali na doštičky rozmeru približne A4. Takéto trusové dosky potom ukladali na seba do pyramíd. Sušili sa tu, aby ich neskôr mohli použiť na kúrenie - skutočne „zdaróvaja ekológia„. Či aj v malej peci neďaleko domu používali takéto palivo neviem. Farmárkin domáci chlieb bol však vynikajúci. A asi ho piekla na truse, pretože dreva v doline bolo málo. A ak bolo, tak takmer neprístupné - vysoko na štvortisícových úbočiach. Farmár, na moje prekvapenie, býval na salaši celoročne, napriek tomu, že budovy sa nachádzali približne v nadmorskej výške Gerlachovského štítu a kúsok vyššie na ľadovci teploty v zime bežne dosahujú –40° C.

„Dorábaš si seno na zimu? Nikde nevidím senníky!„

„A načo?„ prekvapene sa zasmial. V zime sú vraj zvieratá na paši. Hoci sú dni, keď ortuť v okolí salaša klesne aj na -35° C, sneh v doline nepadá a ak napadne, tak hneď zmizne.

„Ako je to možné?„

„Ja neznáju, kak éto vazmóžno. Vot zdes takája priróda.„

„A čo yeti?„ vtipkujem.

„Što éto yeti?„

„Snéžnyj čelovék.„

Erzan mi vysvetlil, že Kirgizi sú kultúrny národ na rozdiel od tých, ktoré v také hlúposti veria. Zahanbene som sklapol.

Cez prázdniny Erzanovi na farme pomáha jeho šesť detí, ale počas školského roka je na všetko so ženou sám. Kirgizi prebrali sovietsky školský systém - deti majú 3 mesiace prázdnin (jún - august). Začiatkom septembra všetkých šesť farmárových detí odchádza do školy v Karakole – správnom stredisku oblasti vzdialenom približne 150 km. Deti zostávajú v internátnej škole celých 9 mesiacov. 150 km síce nie je taká vzdialenosť, aby sa nemohli na víkendy vracať, ale štyri pätiny z tejto vzdialenosti predstavujú krkolomné serpentíny vybudované v ťan-šanských horách, bez asfaltového povrchu a zvodidiel, plné výmoľov, erózií, podmytých častí, zosuvov pôdy, zavalené balvanmi veľkosti domu, prekonávajúce najvyššie miesto v sedle Čon - Ašuu 3 822 m. n. m. Výhradne terénne nákladniaky, ktoré za deň prejdú touto cestou možno spočítať na prstoch rúk. Celá trasa sa dá prekonať za 8 – 10 hodín a každému, kto ju absolvoval, vrátane nás, odpadne na jej konci obrovský kameň zo srdca. Kameň zo srdca spadol aj nášmu šoférovi, žiaľ priamo na plynový pedál - takže sme si vydýchli až v konečnom cieli jazdy.

V ďalšom rozhovore s Erzanom sme hľadali styčné body. Prostý ťan-šanský pastier vedel, že Česko - Slovensko bola socialistická krajina, vedel i to, že na jeho území vznikli dva samostatné štáty. Hlavne mesto Česka poznal, ale slovenské som mu musel prezradiť. Za to, hoci sa v Kirgizstane hokej vôbec nehrá, ako bývalý štátny príslušník hokejovej veľmoci vedel, že Slováci sa stali majstrami sveta v hokeji, ba i vtipne utrúsil na adresu mojich českých spolucestujúcich, že Slováci toho roku zlato zachránili pre Česko - Slovensko.

V Kirgizstane jazdí na koni každý už od útleho veku. Keď som videl niektoré deti sedieť na koni a úplne bez problémov ich kočírovať, prekvapene som sa pýtal sám seba, či tí špunti vedia už vôbec stáť na vlastných nohách? Národným športom Kirgizov je pochopiteľne čosi ako naháňanie líšky na koňoch. Erzan nás však hrdo upozornil, že Kirgizi majú aj zopár dobrých zápasníkov a kickboxerov - viem, jeden robí vyhadzovača v reštaurácii West v Karakole...

A potom sa ten pastier s upracovanými rukami so špinou za nechtami, ktorý určite nebol zvyknutý obracať stránky kníh spýtal:

"A Čingiza Ajtmatova znáješ?"

Nuž neviem, či by sa ktorýkoľvek zo slovenských bačov (ak ešte vôbec nejakí jestvujú po pridelení chovateľských kvót EÚ) spýtal náhodného zahraničného návštevníka salaša:

„A Mináča, Rúfusa poznáš?" Je síce pravda, že Ajtmatov sa v období mojej návštevy viac ako spisovateľskej dráhe venoval kariére diplomata (zastupoval Kirgizstanskú republiku v Bruseli, v NATO i EÚ), ale aj my sme mali a máme svojich spisovateľov - diplomatov. Mimochodom na pultoch kirgizských kníhkupectiev Ajtmatova nenájdeš. Sú obsypané knižkami s pestrými obálkami, z diaľky na nerozoznanie podobnými produkcii vydavateľstva IKAR. Zblízka tiež, len titulky sú písané azbukou.

A aký je v Kirgizstane vzťah k literatúre? Ťažko povedať. V domácnostiach, ktoré som navštívil som veľa knižiek nevidel. Pravdivejšie by bolo napísať, že žiadne. V pouličnej ľudovej reštaurácii neďaleko najväčšieho trhu v Biškeku - Ošského bazáru, nám šašlík priniesli síce na tanieri, ale pod šašlíkom bola (asi namiesto servítky) vložená stosedemdesiataôsma (kolega mal stosedemdesiatudeviatu) strana vytrhnutá z akéhosi viazaného románu. Z torza románu sme vyrozumeli, že nejaký Saša usilovne presviedča Borju o tom, že „Nataša ne toľka krasívaja, no i úmnaja„. No, ale aby sme sa dozvedeli výsledok navrávačiek, museli by sme ešte veľa šašlíkov zjesť...

 

Skrutka zásadného významu

Konečne sme dostali správu, že vrtuľník o hodinu priletí. Pobrali sme batohy a z kempu sme sa premiestnili na lúku, kde betónový štvorec zarastajúci trávou bol pristávacou plochou. Vedľa nej stála cisterna s leteckým benzínom a váha - decimálka.

Položili sme batohy a sudy na hromadu k váhe. A poučení predchádzajúcimi skúsenosťami sme sa chaoticky rozptýlili po lúke. Vedeli sme, že hodinka v tunajších podmienkach trvá najmenej 180 minút.

Po necelých troch hodinách sa v diaľke ozval charakteristický traskavý zvuk vrtuľových listov. O chvíľu sa zjavil aj pôvodca zvuku. Vrtuľník sa rýchlo blížil. Uchopili sme do rúk klobúky, šiltovky a ľahšiu batožinu, prikrčili sme sa a zavreli oči, aby sa nám do nich nenaprášilo. Skrátka správali sme sa tak, ako sa to vídava vo filmoch.

Oči sme otvorili až keď sme si uvedomili, že ktosi neďaleko nás bohapusto nadáva. Vrtuľník stál obďaleč na lúke, jeho druhý pilot bežal k nám červený ako Maďar po feferónke a kričal na nás, aby sme uvoľnili pristávaciu dráhu.

Vycúvali sme z betónového štvorca a helikoptéra Mi-8 pristála tam, kde si to pilot predstavoval.

Vrtuľník bol plný Poliakov a Rusov.

Vedúci maydaadyrského kempu sa však ukázal ako schopný manažér. Poliaci a Rusi museli vystúpiť. Dostali sme prednosť, veď čakáme už štyri dni.

Rusi namosúrene vyťahovali batohy z brucha vrtuľníka a my sme nedočkavo čakali, kým ho vyprázdnia. Vrtuľník medzitým dopĺňal pohonné hmoty. Všetko by sa mi bolo pozdávalo, až na to, že jeden z pilotov vyliezol na vrtuľník, odklopil obrovské kryty motorov a začal tam čosi doťahovať kľúčom.

Z denného spravodajstva som už poznal charakteristiku tohto typu vrtuľníkov. Najlepšie ich charakterizuje slovné spojenie – hnilé hrušky. Pomyslenie, že môj život bude o chvíľu visieť od jednej nedotiahnutej skrutky mi spôsobovalo mierny tlak v oblasti žalúdka.

Vrtuľník Mi-8, let z Mayda Adyru do bejzu, mohol naložiť na palubu dve tony nákladu. Pasažierov nevážili. Automaticky sa predpokladalo, že každý z nich váži 75 kíl. Batohy sa vážili na decimálke a palubný technik si poctivo zapisoval odvážené údaje. Zdalo sa, že skutočne vrtuľník nechcú preťažiť.

Hoci sme si kúpili celú helikoptéru, vedúci kempu nám na palubu pridal dvoch nesympatických Rusov. Bez mihnutia oka od nich vyinkasoval, tak ako od nás, po 80 dolárov, hoci helikoptéra bola už zaplatená. Čistý nezdanený zisk šéfa kempu = 160 USD. Asi to bral tak, že keď je vo vrtuľníku ešte rezerva do limitu dvoch ton, tak je škoda nevyužiť ju.

V helikoptére boli na každej strane pod okienkami drevené lavice, doprostred medzi ne sme poukladali batohy. Druhý pilot dal každému podpísať akýsi papier, (asi vyhlásenie, že letíme na vlastné nebezpečenstvo) a o chvíľu sme už boli vo vzduchu.

Ak otvoríte okno v helikoptére narobíte menší problém, než keď sa vám to isté podarí v Boeingu. Vzdušný vír vytvorí síce celkom slušný prievan, ale môžete fotografovať.

Pohľad na ľadovec zbrázdený trhlinami mi pripomínal pohľad na mozog s jeho závitmi. Inylček – mozog planéty. Druhý najdlhší horský ľadovec na svete (64 km) je skutočne impozantný, zvlášť, ak sa o ňom tvrdí, že čo do objemu ľadovej masy je dokonca najväčší na svete. Ani výhľady do nespočetných bočných dolín s ľadovcovými prítokmi a týčiacimi sa zasneženými vrchmi nie sú na zahodenie.

A zrazu sme boli v base campe.

Vystúpili sme z Mi-8 a rýchlo sme sa začali obliekať. Zmena teploty bola citeľná, nehovoriac o tom, že krútiaca sa vrtuľa spôsobovala v okolí helikoptéry riadnu snehovú víchricu a ostré kryštáliky ľadu sa nám zapichovali do tváre.

 

Pri odlete z base campu sa už žiadne váženie batohov nekonalo. Predpokladalo sa, že každý z lezcov po mesačnom živorení v nehostinných výškach schudol a najmä spotreboval to, čo v batožinách tvorilo podstatnú časť váhy – potraviny.

Vrtuľník po prílete do bejzu dosadol na úzky hrebeň morény.

Nikdy nevypínal motory.

Výstup i nástup za rachotu motorov v kúdoloch zvíreného snehu bola vždy rýchla akcia v štýle Delta Forces.

I my sme boli pripravení na rýchly nástup, len sa nám zdalo, že je nás prichystaných na nástup akosi veľa.

Tentoraz pasažierov nik nerátal ani nevážil batohy. Keď vrtuľník pristál, chceli sme doň naložiť batohy. Šéf bejzu však bez vysvetlenia prikázal, aby sme batohy nechali tam kde sú a naskočili na palubu bez nich.

Urobili sme čo chcel.

Vrtuľník sa okamžite vzniesol do výšky a odviezol nás asi o kilometer ďalej ku kazachstanskej hranici. Piloti nás vyhodili uprostred obrovského ľadovca a odleteli späť do bejzu po batohy. Nezostávalo nám nič iné, než dúfať, že naložia všetko a nič naše tam nezostane. O chvíľu sa vrtuľník vrátil a druhý pilot stojaci kaskadérsky v otvorených dverách na nás kričal už zo vzduchu:

„Býstro, býstro molodci.„

Nuž rýchlo sme naskákali do vrtuľníka, v ktorom boli bez ladu a skladu nahádzané naše i cudzie batohy a rôzny materiál, po ktorom sme stúpali a potkýnali sa oň. Až teraz sme pochopili, prečo nás museli najprv previezť sem. Vrtuľník bol zjavne preťažený a aby sa vôbec dostal do vzduchu, potreboval pomalý, takmer vodorovný, štart. A taký sa dal uskutočniť len tu, na rozľahlom, len pozvoľna klesajúcom, ľadovci. Z base campu by sa musel vzniesť kolmo hore a to by s takým nákladom asi nedokázal.

Dvere sa zatvorili a vrtuľník sa pomaly začal zdvíhať.

Ale akosi až príliš pomaly.

Kabína sa vo vzduchu prevaľovala zo strany na stranu ako ranená veľryba na súši a cez otvorené dvere pilotnej kabíny sme počuli ako sa piloti vzrušene dohadujú. Chvíľu sme balansovali asi 5 – 10 metrov nad ľadovcom a potom na nás z kabíny zakričal pilot:

„Prehádžte batohy zo zadnej časti helikoptéry do prednej. Inak nevzlietneme.„ Začali sme poslušne prehadzovať batohy a vzápätí na ne padať a váľať sa medzi nimi, podľa toho ako balansovala helikoptéra. Keď bola batožina premiestnená, vrtuľník zrazu zrýchlil letiac vo vodorovnom smere a tým ako ľadovec klesal do údolia sme postupne získali výšku hoci v skutočnosti sme asi nevystúpili ani o meter.

Nie že by som bol pravidelným návštevníkom kostola, ale sú také chvíle, keď človek zacíti intenzívnu potrebu pohovoriť s Bohom. Toto bola jedna z nich.

 

Ťan – šan

Ďalej veľmi nemám čo napísať... V Ťan-šane som vodu veľmi nenamútil. Štyridsaťstupňové teploty pri odlete a ďalšie následné zdravotné problémy, ktoré ma postihli v Kirgizstane mi nedovolili mať vysoké ambície.

V podstate som sa len tak pretŕčal v okolí base campu. V rámci aklimatizácie som vykonal túru po ľadovci Zvezdočka do base campu pod Pikom Pobedy a ďalšie aklimatizačné túry až na koniec ľadovca Južný Inylček a ľadovca Demčenko (inými slovami došli sme takmer až do Číny).

No a vyliezol som po nebezpečnom Semenovského ľadovci do druhého tábora (5 200 m. n. m.) - spoločného pre výstup na Chan Tengri (6 995 m. n. m.) a Pik Čapajeva (6 371 m. n. m.). Semenovského ľadovec je známy tým, že prechod cezeň treba absolvovať v noci. Najideálnejšie je vyraziť okolo tretej ráno. Po desiatej predpoludním ľadovým kuloárom už letí jedna lavína za druhou. Vyhýbať sa mu treba najmä medzi 10 – 14 hod. Dva roky po nás tu v mohutnej lavíne zahynulo 5 Čechov a jeden Rus.

 

Takže to bolo všetko moje ťanšanské snaženie... Na viac som vtedy nemal.

A celkovo to nebol nijaký výrazný úspech. Ľudia z našej partie, ktorí mali za cieľ Pik Pobedy (7 439 m. n. m.) to nakoniec museli vzdať pre úsek s maximálne lavinóznym terénom. Za náhradný cieľ si vybrali Chan Tengri, na vrchole ktorého napokon stáli štyria. Na ďalší z našich cieľov Pik Čapajeva nevyliezol nikto.

 

O nešťastnom čašníkovi, rybe a taxikárovi

Po návrate zo studeného centrálneho Ťan-Šanu do príjemného karakolského tepla sa nám po neustálej konzumácii inštantnej a výškovej glutamátovej stravy žiadalo čosi čerstvé. Nečudo, že prvé naše kroky viedli do reštaurácie West, ktorá sa potom na niekoľko dní stala našim hlavným stanom.

Prvý deň po návrate z hôr nás musel personál reštaurácie preklínať. Obvyklý pokojný život podniku sme narušili zásadným spôsobom. Najprv kvôli nám museli odstrániť prepážku medzi boxami, ktorá oddeľovala jednotlivé stoly.

A potom nastali orgie ako za čias cisára Tibéria. Mladý úslužný čašník priniesol štrnástim hladošom jeden jedálny lístok, o ktorý sa strhla bitka akoby to bol cenný papier v miliónovej hodnote vypísaný na neznámeho doručiteľa. Vysvetlili sme mu, že máme veľký hlad a požiadali ho, aby priniesol viac lístkov.

Ceny jedál boli veľmi ľudomilné – pohybovali sa od 10 do 60 somov. Nečudo, že sme sa dohadovali, či si budeme objednávať v jedálnom lístku v poradí, v akom sú jedlá uvedené (a ak v poradí, či odvrchu dole alebo naopak) alebo budeme vyberať náhodne.

Honza sa trochu dištancoval od takýchto metodík výberu. Nebol v postsovietskych krajinách prvý raz, a tak pri viacerých názvoch jedál vedel alebo aspoň tušil, o čo ide.

Nechcel riskovať.

Išiel na istotu.

Začal blinčikmi. Okrem nich tam mali aj bliny.

Že neviete čo sú bliny? Bliny sú väčšie blinčiky.

Po našom palacinky.

Vedeli ich prichystať na rôzne spôsoby, ale najčastejšie boli so smotanou.

Samozrejme nesmel chýbať šašlík z baraniny - tradičné jedlo nielen v Rusku, ale aj v postsovietskych krajinách. Pár kúskov baranieho mäsa napichnutých na kovovom ražni, podávaných s kúskom chleba, s cibuľou a octom. Pripravuje sa hocikde na prenosnej vyhni vykurovanej dreveným uhlím, či drevom.

Desať z deviatich parazitológov a bakteriológov odporúča konzumentom šašlíku vyžadovať od obsluhy riadnu prepečenosť mäsa. Ale to iba v tom prípade, ak sa majú radi.

Mjaso v goršočkách bolo pozoruhodné najmä tým, že ho priniesli spolu s oblohou v sympatických keramických hrnčekoch s vekom.

Manty vyzerali ako lekvárniky, ale plnené boli kapustou s mäsom či syrom. 

Ako najlepší kúsok šéfkuchára reštaurácie West som vyhodnotil brizoľ. Išlo o omeletu plnenú mäsom, syrom, zeleninou, s bohatou zeleninovou oblohou.

No najväčšou pozoruhodnosťou jedálneho lístka bol prehľad o tom, čo by nás stála krčmová bitka za použitia reštauračného inventára - stôl bol po 1 000 somov, stolička za 450, pohár 20-30, popolník 35-200, pivový krígeľ 90 somov. Iste pochopíte, že sme sa radšej nebili.

 

Nebudem unavovať tým, čo kto jedol. Každý mal 4 – 5 chodov a vyskytli sa aj zvery, ktoré toho zjedli ešte viac. V ten deň sa čašník s obrovským prepoteným fľakom na chrbtovej strane košele nabehal ako Zátopek v Helsinkách. Iste preklínal deň, keď sa narodil.

Prípadne dni, kedy sme sa narodili my.

Čo však v ponuke reštaurácie chýbalo, bola ryba.

V tretí deň pobytu v Karakole sme sa dohodli, že si urobíme výlet k jazeru Issyk kul a na nejakom pustom mieste si ju upečieme. Ja som už pri jazere bol. Vedel som, že nájsť pusté miesto nebude jednoduché - Karakolčania sa radi kúpu a ešte radšej majú pikniky pri vode bez kúpania.

Zavčas rána sme vyžobrali od správkyne Turkestan yurta campu soľ, korenie a papriku. S prísadami sme vyrazili na bazár zaobstarať hlavné suroviny pre náš výlet.

Kúpili sme desať lepjošiek, dva obrovské červené melóny, fľašu vodky, stolový olej a basu ruských pív značky Baltika č. 9.

Mimochodom pivá tejto značky sú číslované od 0 – 9. Číslo nula je bezalkoholové pivo určené pre vodičov. Čo značí číslo 9 sa vnímavý čitateľ dovtípi sám. Domáci o deviatke tvrdili, že to je už pivo s vodkou pol na pol.

Preháňali.

Rovnako ako to pivo.

Potom už zostávalo len kúpiť to najdôležitejšie – rybu!

Viem, že štýlovejšie by bolo rybu v jazere chytiť, ale my sme išli na istotu. V predajni s názvom Žívaja rýba nám predavačka postupne povykladala na pult celý sortiment rýb, ale akosi to stále nebolo ono. Ponúknuté ryby na nás pôsobili príliš jednohubkovito.

Nakoniec blondína konečne pochopila, o čo nám ide. Odišla kamsi dozadu a priniesla metrovú rybu vážiacu štyri kilá. Netušili sme, čo je to za druh, ale vedeli sme, že je to tá pravá ryba pre nás. Pretože sme predpokladali, že ryba nebude mať dlhé trvanie, chceli sme vykonať dokumentačné foto aj s predavačkou. Blondína bola studená ako tá ryba a na rozdiel od nej sa nechcela dať vyfotografovať.

Dosť ma to prekvapilo.

Bolo to prvé fotoodmietnutie v Kirgizstane. Pritom v žiadnej inej krajine som nepozoroval takú, až žiadostivosť ľudí po vyfotografovaní.

Z popisu proviantu sa vám možno zdá, že pre štyri osoby to bolo príliš veľa zásob na jednodňový výlet... Aj my sme mali chvíľkovú pochybnosť, či sme to neprehnali.

Ale neprehnali.           

Pri bazáre je stanovisko taxíkov.

S jedným z taxikárov, vlastniacim zachovalú Mazdu, sme sa dohodli, že nás príde o pol hodiny vyzdvihnúť do Turkestan yurta campu a odvezie nás na pláž. Sumu sme zjednali na dvesto somov. Prišiel presne, ale keď sme mu oznámili, že nám veľmi záleží na tom, aby sme na pláži boli sami, začal lamentovať, že v tom prípade nás musí odviezť ďalej a logicky sa musí zvýšiť aj cena. Chvíľu sme sa naťahovali, ale nakoniec sme sa dohodli na obojstranne prijateľnej sume. Bolo deväť hodín a my sme vyrazili.

Taxikár svoje auto nijako nešetril. Hnal ho po ceste diera-nediera. Do zákrut išiel štýlom Schumacher s hlasitým kvílením kolies.

„Odkiaľ ste páni?„ zaujímal sa počas pretekárskej jazdy pomedzi výmoli.

„Zo Slovenska a Česka.„

S prehľadom zareagoval:„Ja znáju - Jan Žižka!„

Od prekvapenia sme onemeli. Stretli sme zopár Kirgizov, ktorí poznali meno Václava Havla, bolo ich zopár, čo vedeli niečo o našom hokeji, ale aby niekto poznal Žižku?! Odkiaľ ho pozná sme sa žiaľ nedozvedeli.

K jazeru to bolo ďalej než sme očakávali. A keďže sme si vymysleli, že chceme byť na pláži sami, taxikár odbočil kamsi doľava od jazera prebleskujúceho chvíľami pomedzi stromy a dlho nás viezol vyprahnutou, suchou krajinou pripomínajúcou púšť. Cesta bola rovná ako natiahnutý špagát. Odhadovali sme, že sme prešli nejakých 40 kilometrov, keď odbočil medzi pieskové duny a po chvíli sme boli na brehu jazera. Okrem rodinky, ktorá prišla na pláž mikrobusom, tam nebolo ani nohy.

Dobré miesto - tak sme si to predstavovali – pochvaľovali sme si. Taxikárovi sme dali polovicu dohodnutej sumy, aby sme si poistili, že o ôsmej večer pre nás naozaj príde. Basu pív a melóny sme vložili chladiť do vody a odobrali sme sa na drevo. Nájsť ho na brehu Issyk kulu je akoby ste hľadali ihlu v kope sena. Napokon sme čosi nazvlačovali. Zapálili sme oheň, aby sa vytvorila pahreba, kým pripravíme rybu. Rybu sme vyčistili, napichli na ražeň, omotali drôtom, aby sa nám nerozpadla, keď zmäkne a natreli sme ju zvnútra i z vonku pripraveným nálevom. Kým sme sa zabávali s rybou, ani sme si nevšimli, že pláž sa postupne zaľudňuje. Keď bola ryba nachystaná a my prichystaní urobiť pamätné foto, zrazu sme si uvedomili, že na malej vyvýšenine nás pozoruje asi pätica detí a neďaleko od nás si rozložila svoju piknikovú deku neveľká, pätnásť až dvadsaťčlenná rodina a začala hrkotať s obrovskými hrncami, ktoré si priniesli so sebou. Na (vraj) tichú pláž prichádzalo stále viac ľudí. Dovážali sa na všetkom možnom – na konskom povoze, na motorkách so sajdkou, ba na pláž dorazila rodina i v ozrutnom kamióne.

Odkiaľsi rozvážnym krokom prikráčalo aj päť kráv. Prešli krížom cez naše šaty a zostúpili do jazera v miestach, kde sa chladili pivá s melónmi. Asi im bolo tiež teplo a potrebovali sa ochladiť. Starostlivo som ich sledoval a musím uznať, že mali toľko chochmesu, že sa nevyšpinili do vody. Urobili to až keď opňť kráčali cez naše šaty a najviac si to odniesli Pavlove sandále.

Z nášho miestečka sa stalo všetko iné, len nie tichá a opustená pláž. Keď sme už neboli sami, aspoň sme dúfali, že prídu nejaké pekné dievčatá. Ale dievčat, či mladých žien bolo na pláži ako šafranu. Buď išlo o dievčatá pod trinásť alebo ženy nad šesťdesiat. Len výnimočne niečo medzi tým. A ak aj boli, tak chodili zavinuté v uterákoch. Zavinuté prišli až k vode, rýchlo sa odvinuli a hup do vody, aby sa čo najmenej vystavovali na obdiv. Znížený výskyt žien a ich zavinovacia taktika boli asi dôsledkom zábran, ktoré spôsobuje moslimské náboženstvo.

Ryba bola vynikajúca. Vôbec jej nebolo veľa. Bez problémov sme zjedli aj oba melóny, o pivách ani nehovorím. Slnko prudko pripekalo a hoci sme sa natierali ochrannými masťami s vysokým UV faktorom, cítili sme, že sme sa pripálili. Začali sme si uvedomovať, že nebolo rozumné dohodnúť sa s taxikárom až na dvadsiatu hodinu. Pred slnkom sa nebolo kam skryť.

Našťastie okolo štvrtej sa zatiahla obloha takým spôsobom, že to vyzeralo na prietrž mračien. Naši spoluplážovníci postupne odchádzali na svojich povozoch. Vzhľadom na technický stav vehiklov sme niektoré museli pomáhať roztláčať. Celkom sme sa pri tom zadýchali. Nečudo, veď jazero sa nachádza v nadmorskej výške 1 600 m. n. m.

S rýchlo sa blížiacou búrkou sa nám pomaly, ale iste spĺňalo to, čo sme chceli – byť na pláži sami.

Namiesto kontaktov s miestnymi ženami sa na nás zavesil fúzatý Kirgiz, ktorému sa veľmi páčil Pavlov švajčiarsky nôž, Pavlov fotoaparát a Pavlova karimatka. Chvíľu som uvažoval, či sa mu náhodou nepáči aj Pavel sám, ale potom som usúdil, že nie. Že je to len ten druh obdivu, ktorý dúfa, že niečo z obdivovaného dostane alebo aspoň lacno kúpi. Najviac sa mu páčili naše karimatky. Pýtal sa nás odkiaľ sme, a ktoré krajiny sme už precestovali. Trpezlivo čakal, kým sme mu tie krajiny vymenovali, aby nám potom hrdo mohol povedať, že aj on už bol v zahraničí.

V Afganistane.

Odvtedy má problémy s obličkami. Jeho zahraničný zájazd usporiadala sovietska armáda a v Afganistane mu bola zima. Ruskí vojaci spali na holej zemi. Armáda nemala karimatky a ak by mala, tak on by dnes nemal obličky v háji.

Pýtali sme sa ho, či strieľal aj na ľudí.

Priznal, že áno.

Hovoril o tom bez problémov, akoby išlo o streľbu do ruží na púti.

A vraj pušku má aj doma a býva len toť kúsok, za tým pieskovým prevejom...

Nad nami nachystaná prietrž mračien, na konečne pustej pláži okrem nás len masový vrah z Afganistanu vlastniaci zbraň a túžiaci po fotoaparáte a noži.

A taxikárov príchod neistý.

Pekná vyhliadka!

Keď si dôkladne vyobzeral nôž, fotoaparát i karimatku, povedal, že sa musí rozlúčiť, lebo ide domov. Či ide po pušku vedel len on sám. Na pláži sme zostali sami. Do ôsmej chýbalo pol druhej hodiny a my sme striehli odkiaľ sa vyrúti afganistanský vojnový veterán na čele gangsterského prepadového komanda. Boli sme vynikajúci objekt na prepadnutie – „bohatí„ Európania, ďaleko od civilizácie, úplne sami na odľahlom mieste. Preklínali sme náš nápad, aby taxikár prišiel tak neskoro. Odhadovali sme, ako dlho nám bude trvať cesta do Karakolu pešo, ak taxikár nepríde. Vychádzalo nám to tak, že do spacieho vaku v Turkestan yurta campe by sme mohli zaľahnúť okolo druhej v noci.

Nakoniec nepršalo.

Taxikár prišiel presne o dvadsiatej.

A tak to bol nakoniec celkom pekný deň.

Až na to, že sme nasledujúce dni zvliekali zo seba spálenú kožu ako hadi.

 

Zdravotné následky

Vlastík z Ústí, ktorý dorazil pod Chan Tengri na vlastnú päsť, nakoniec na vrchol vyliezol. Prišiel do Kirgizstanu pred nami a dvojtýždňový náskok znamenal, že vychytil vhodné počasie.

Šťastie mal nielen v tom, že vyliezol na vrchol, ale aj v snehovom žľabe, v ktorom sa rozhodol pripnúť na istenie. Na chvíľu odložil batoh z chrbta a v momente, keď sa docvakol do skoby, žľabom prehučala lavína ako Slovenská strela Veľkými Levármi.

Batoh zmizol v nenávratne a Vlastík bol rád, že vďaka na poslednú sekundu dopnutému isteniu nezmizol s ním. Kým však doliezol do základného tábora omrzlo mu pravé líce.

V základnom tábore sme sa zblížili. Vlastík sa pridal k nám a celý pobyt až po návrat do Biškeku už absolvoval s nami. Omrznuté líce ho neprestajne svrbelo. A Vlastík si doň výdatným škriabaním zaniesol infekciu. Líce mu začínalo napúchať. Každým dňom bol bucľatejší. Nakoniec vyzeral ako neworleánsky černošský džezový trúbkár v momente najväčšieho nádychu – pravda len z pravej strany. Z ľavej strany vyzeral ako suchotinársky trúbkár z dedinskej dychovky v Lazoch pod Makytou. Niektorí ho začali dôverne oslovovať Satchmo.

Tak ako inokedy, keď vo výprave nebol humánny lekár, musel sa riešenia problému ujať „nehumánny„ - teda ja. Vlastíkov stav sa zhoršoval, opuch zostupoval na krk. Nasadil som silné antibiotikum a keď sme konečne zišli do civilizácie, v prvej lekárni som si dal predložiť výber ichtyolových mastí. Po nekonečnom lúskaní azbukových nápisov, som sa rozhodol pre jednu z nich. Vlastík si ju natieral na líce len veľmi neochotne, pretože príšerne zapáchala. Ale opuch sa zmenšil. Absces sa však stále neotvoril a bolo žiadúce, aby patologický obsah vytiekol. Ponúkol som sa mu, že mu líce rozrežem. Vlastík však usúdil, že predsa len ešte neklesol na úroveň zvieraťa a rozhodol sa, že s chirurgickým riešením problému počká do Prahy.

 

V 70-tisícovom Karakole veľa pozoruhodností nenájdete.

Zaujímavá je miestna mešita postavená v čínskom štýle. Jej správcami sú moslimskí utečenci z Číny – Dunganovia.

Veľmi zachovalou stavbou je aj pravoslávny drevený kostol. Ale azda najväčší chýr vo svete má Karakol ako centrum chovu kirgizských koní. Kirgizskaja lošaď je typickým predstaviteľom skupiny mongolských koní.

Ide o nenáročné odolné a vytrvalé menšie koníky s kohútikovou výškou 140-150 cm, s ťažšou hlavou a malými kopytami. Používa sa ako jazdecký, nosný i ťažný kôň, ale v rovnakej miere sa chová aj kvôli mäsu a mlieku.

V Karakole je známy žrebčín a dostihová dráha. Sláva chovu koní však upadá. Niet peňazí.

„Nevieš priviezť sponzorov?„

pýta sa ma so smútkom v hlase pastier Erzan z inylčekskej doliny, pretože o každom človeku, ktorý priletel zo západu si tu myslia, že si žije ako Američan. Pokrútil som záporne hlavou, ale nič som nevysvetľoval. Bolo by to zbytočné. Ťažko by som mu vysvetlil, že mám síce v ruke fotoaparát, ale je to jednoduchý a lacný automatický prístroj kúpený v akcii so zľavou v hypermarkete, a že teda rozhodne nie som nijaký boháč. Nepochopil by to.

On fotoaparát nemá a pravdepodobne ani tak skoro mať nebude. Zarobené peniažky musí minúť na dôležitejšie potreby, zabezpečujúce chod rodiny.

„Tak nám aspoň urob fotografie„, vyzval nás Erzan.

„S radosťou„ súhlasil som nadšene, lebo som bol rád, že sa mu môžem aspoň takto odvďačiť za hostinu, ktorú nám prichystal.

 A teraz mi nezostáva, len veriť, že kirgizstanská pošta mu ich doručila v poriadku. Zatiaľ som mal s postsovietskou poštou len jednu skúsenosť, a to negatívnu. Pohľadnice posielané z dedinky Elbrus na Kaukaze nikdy na Slovensko nedorazili. Nehovoriac o tom, že na Kaukaze, rovnako ako v Kirgizstane zohnať nejaké pohľadnice, bol priam heroický výkon. A ak ste aj zohnali, vybrať ste si mohli „až„ z jedného druhu. V Kirgizstane boli k dispozícii zásoby ešte z čias ZSSR – vyblednuté, nezaujímavé kártočky vytlačené na nekvalitnom papieri.

Aby som ale zachoval objektivitu, zo sídliskovej pošty v Karakole umiestnenej v nevzhľadnej rozpadávajúcej sa betónovej kocke som pohľadnice domov poslal a dorazili!

A dokonca skôr ako ja!

Akurát som sa na pošte trochu zdržal. Poštárka netušila, aké známky má nalepiť na pohľadnicu. Najprv privolala na pomoc kolegyňu, po chvíli vedúcu pošty. Tá situáciu riešila s rozhodnosťou a prehľadom vedúceho pracovníka. Zdvihla telefón a zavolala na centrálny poštový úrad do hlavného mesta. Spojenie s Biškekom a najmä jeho mlčanie trvalo dosť dlho na to, aby vo mne vyvolalo podozrenie, že vedúci hlavného poštového úradu v hlavnom meste sa usiluje spojiť kvôli problému so známkou na Slovensko priamo s kirgizským ministrom spojov.

Keď prišiel pokyn z hlavného mesta položila slúchadlo a zaopatrila moju pohľadnicu početnou čriedou koní, pretože čo iné môže byť v Kirgizstane na poštovej známke, ak nie kôň? Koní bolo šesť, každý v hodnote jeden som (ozajstný kôň z mäsa a kostí, ale často len z kostí a kože by vás vyšiel okolo 11 000 somov). Známky boli veľké a krajšie ako pohľadnica. Súčet plôch šiestich známok sa takmer rovnal ploche pohľadnice. Kam som mal napísať nejaký text, to mi už poštová úradníčka neporadila. Kľučkujúc perom pomedzi známky sa mi podarilo vtlačiť na pohľadnicu dve slova:

Ahojte a podpis.

Viac sa tam naozaj nezmestilo.

 

Neďaleko Karakola je múzeum venované slávnemu ruskému cestovateľovi Nikolajovi Michajlovičovi Przewalskému (1839 - 1888), ktorý umrel počas svoje štvrtej veľkej cesty na následky týfusu práve tu.

Po Przewalskom je pomenovaný kertak – kôň, ktorého svetovú plemennú knihu vedie ZOO Praha. Za komunistickej éry sa aj mesto Karakol nazývalo po ňom - Przewalsk.

Prehliadka múzea v každom návštevníkovi vyvolá úctu k výkonom a odvahe veľkého cestovateľa, pretože trasy jeho výskumných ciest, by si i dnes, pri použití najmodernejšej techniky a výstroja zaslúžili obdiv.

Múzeum sa nachádza v peknej a udržiavanej budove palácového typu, ale exponáty chátrajú. Na fotodokumentačnom materiáli sa nemá veľa čo pokaziť, vypchaté vtáky sú však bez zobáčikov, koža vystaveného koňa Przewalského je prežraná moľmi.

Sprievodkyňu nám robila sympatická a čiperná pani. Slovo čiperná som použil zámerne, pretože podľa jej vzhľadu som chvíľu zaoberal hriešnou myšlienkou, či nemohla pána Przewalského poznať osobne. Určite mala vysoko cez osemdesiat.

O Przewalskom sa vyjadrovala s oduševnenosťou zamilovanej sedemnásťročnej komsomolky. Po skončení prehliadky sa živo zaujímala odkiaľ sme, kam ideme, čo sme videli a radila nám čo by sme ešte mali vidieť. Na svoj vek a krajinu, v ktorej prežila celý život, mala obdivuhodný všeobecný prehľad o dianí vo svete.

Súčasťou prehliadky múzea bola i prechádzka v rozľahlej záhrade, počas ktorej by sa netrénovaný jedinec udržiavajúci krok so zvráskavenou sprievodkyňou určite poriadne zadýchal. Pravdu povediac, niektorí členovia našej výpravy sa o nej vyjadrovali nie príliš úctivo. Spomínali akési staré vráskavé korytnačky..., ale bola to tá časť, pre ktorú sa predstava, že budeme márniť čas v múzeu, keď neďaleko sú osviežujúce vody jazera Issyk kul, zdala úplne nepochopiteľná.

Pri železnom kovanom plote za budovou múzea sa prehliadka skončila. Za plotom sa trblietalo jazero Issyk Kul.

Issyk kul je druhé najhlbšie jazero na svete. Najhlbšie miesto dnes dosahuje 660 metrov, pred pár desiatkami rokov to bolo 702 metrov. Sprievodkyňa múzea si pamätala časy, keď sa hladina jazera zrkadlila kúsok za plotom múzea. Dnes však bola hlboko pod nami. Celá táto oblasť bola ešte donedávna pre cudzincov uzavretá pretože práve tu, v zálive Michajlovka, sa údajne testovali sovietske jadrové ponorky a torpéda.

 

Issyk kul

Okrem toho, že je toto jazero druhé najhlbšie na svete, je aj veľké.

Druhú priečku zaujíma aj v tabuľke najväčších horských jazier – hneď po jazere Titicaca. Jeho dĺžka dosahuje 270 km a široké je miestami až 80 km.

Jazero prenesené nejakým zázračným čarom na Slovensko by na radosť pána Bindera úspešne zatopilo väčšinu bývalého Západoslovenského kraja.

Voda Issyk kulu je mierne slaná. Z toho vyplýva, že nikdy nezamŕza. Obklopené je z oboch strán horskými chrbtami Kungej Alatau (obrátený k slnku) a Terskej Alatau (odvrátený od slnka). Jazerné vody sú bohaté na ryby. Kedykoľvek zastanete autom v ktoromkoľvek mestečku na severnom brehu jazera, hneď k vám pribehnú malí chlapci a ponúknu vám sušené ryby napichnuté na drôte.

Cestou z Biškeku do Karakolu, ktorá trvala takmer dva dni, sme väčšinu času autom kopírovali južné pobrežie jazera. Dvojdňové trvanie cesty nebolo spôsobené ani tak prílišnou vzdialenosťou, ako skôr skutočnosťou, že v schopnostiach nášho terénneho nákladiaka nebolo vyvinúť vysokú rýchlosť a vysoká rýchlosť na rozbitých kirgizských cestách by bola navyše istou cestou do horúcich pekiel. Pre auto i pre naše väzy.   

Na záver nášho pobytu sme sa do Biškeku vracali pre zmenu po severnom pobreží. Na rozdiel od južného máte dojem, ako keby ste sa ocitli v inej krajine. Na juhu pôsobia rozľahlé územia suchej a prašnej krajiny opusteným dojmom, vzdialenosti medzi jednotlivými dedinkami sú veľmi veľké. Všade cítiť chudobu. Cesty sú rozbité a pobrežie jazera je turisticky nevyužité, možno i preto, že južné pláže sú bahnité. Počas celej cesty južným pobrežím sme naďabili len azda na tri - štyri rekreačné zariadenia s vybudovanými plážami, s pevne zabudovanými slnečníkmi a ležadlami. Boli však opustené, nevyužívané, rozpadajúce sa.

Severný okraj jazera pôsobí civilizovanejším dojmom. Cesty sú o poznanie lepšie, i keď aj tu chlapci pri hre v guľôčky by ich pokojne mohli cvrnkať do jamôčok v asfaltke...

Chlapci však na ceste guľôčky nehrajú.

Intenzita dopravy, na rozdiel od juhu, kde za hodinu prejde jedno - dve autá, je omnoho vyššia. A tak sedia pri ceste a mávajú na prechádzajúce obstarožné moskviče i na najnovšie mercedesy.

Severné pláže sú príjemné, vystlané jemným pieskom. Hoci ide o jazero s pozoruhodnou hĺbkou, kdekoľvek sme si v ňom omočili nohy, breh sa zvažoval len veľmi pozvoľna. Aj plavec typu olovená guľa môže smelo vstúpiť do vody a kráčať sto i viac metrov od bezpečia brehu.

Dedinka strieda dedinku, rekreačné zariadenie strieda hotel, či penzión. Všade je množstvo šašlíkarní, reštaurácií, či krčmičiek. Vzdialene to pripomína francúzsku Riviéru. Ale len veľmi vzdialene...

Na spiatočnej ceste nás stálo nemálo úsilia nájsť voľný prístup k vode. Keď sme konečne v podvečer našli neďaleko mestečka Čolpon Ata kúsok pobrežia, z ktorého odchádzali poslední výletníci, zdalo sa, že už je najvyšší čas postaviť stany. Obloha sa zatiahla a očividne sa schyľovalo k prudkej búrke. Husté tmavé mračná sa prevaľovali najmä nad okolitými, miestami zasneženými, štvortisícovými končiarmi, ktoré v nekonečne dlhých líniách lemujú južný i severný okraj jazera Issyk kul. Počas búrky sa človek z bezpečnostných dôvodov nemá kúpať v prírodných vodných plochách. My sme však hneď po postavení stanov zamierili do vody. Nielen z tvrdení domorodcov, ale už aj z vlastnej skúsenosti sme vedeli, že nad jazerom Issyk kul, či na jeho brehu sa nikdy žiadna búrka nekoná. Všetku oblačnosť a atmosferické výboje stiahnu na seba, bezpečne ako hromozvod, vysokánske hory. Tak to bolo i v túto noc. Hrmelo a blýskalo sa až do rána, ale všetko to bleskobitie udieralo do zeme takých 10 – 20 km od nás.

Od kúpania nás neodradila ani vedomosť o tom, že pred štyrmi rokmi tu došlo k havárii, pri ktorej v jednej z dedín nachádzajúcich sa v blízkosti jazera auto prevážajúce kyanid do zlatej bane v Kumtore spadlo z mosta, pričom z neho vytiekli 2 tony kyanidu do rieky, ktorá vteká do jazera.

Voda Issyk kulu bola čistá a neuveriteľne priezračná. Nemožno sa čudovať, že počas nášho pobytu v Kirgizstane si ruský exprezident Jeľcin zvolil za miesto svojej krátkej dovolenky práve mestečko Čolpon Ata. Hoci podľa ruského periodika Argumenty i fakty cieľom Jeľcinovej návštevy nebolo ani tak kúpanie, ako stretnutie s čínskymi lekármi, ktorí mu tu mali aplikovať novú dávku omladzujúcich liekov. V kúpeľnom meste Čolpon Ata mal svoju daču aj kirgizský prezident Akajev. Mesto v minulosti slúžilo na schôdzky a oslavy vysokých komunistických pohlavárov.

Čolpon Ata je najväčšie rekreačné stredisko na brehu jazera Issyk Kul. Na západ od mesta sa nachádza rozsiahle archeologické nálezisko petroglyfov (kresieb na kameni) V podstate ležia voľne pohodené na lúke. Pochádzajú zo skýtskych čias (približne 2. tisícročie pred n.l.)

Narkoman – začiatočník?

Na východe Kirgizstanu sa údajne vo veľkom pestuje mak. Políčka sú prísne strážené a cudzie oko sa tam vraj nedostane. Karakol a okolie je považované za jedno z centier pestovania maku a obchodu s narkotikami v Kirgizstane. Ja som však žiadne makové políčko nevidel, ale pravdou je aj to, že som sa nevenoval prechádzkam po poliach a hodnoteniu úrody ako to robieval pán Biľak a iní súdruhovia v čase žatvy.

Zato na bazári, ale i kdekoľvek v meste bolo možné dostať v tenkom igelitovom vrecúšku drobné zelené bobuľky z chvojníka, ktoré sa tu v hojnom množstve používajú na povzbudenie organizmu.

Účinok je založený na pôsobení efedrínu.

Za pár somov som si jedno vrecúško kúpil. Príbalový leták k vrecúšku nedávali. Len radu per hubam: začiatočníci si majú dať pod jazyk 4 bobuľky, pokročilí desať, nechať minútu rozpúšťať a potom bezpodmienečne vypľuť.

V cudzine bez zábran skúšam zásadne všetko: exotické jedlo, pitie a... aj bobule. Jediný rozdiel, ktorý som spozoroval pred a po užití chvojníkových bobúľ bol v tom, že pred použitím som mal ústa čisté a po použití plné rozmacerovaného rastlinného tkaniva.

 

Cesta z Karakolu do Mayda Adyru vedie v úseku dlhom 130 kilometrov divokými horami, vo výškach vyšších ako najvyššie vrcholy Tatier. Na začiatku tejto cesty, v krásnom zelenom údolí, ktoré ešte nedáva tušiť čo vás čaká, vás upúta na osamelej monolitickej okrúhlej skale vysokej asi 20 metrov skorodovaný buldozér. Je to taký prekvapujúci pohľad, že nás donútil zastať a prezrieť si, čo je to za stupídnosť znesvätiť panenskú dolinu plnú pasúcich sa gaštanových a vraných koní takým monštrom. Na skale je upevnená pamätná mramorová doska s údajmi o projektantoch a budovateľoch cesty a o trvaní stavby. Vnímal som to ako ďalší z obrovského množstva pamätníkov nachádzajúcich sa v postsovietskych krajinách, venovaných prakticky komukoľvek a čomukoľvek, len nech to malo niečo spojité s budovaním svetlých a červených zajtrajškov. Nedá sa nič robiť, obrovský nadbytok komunistických pamätníkov zákonite viedol k devalvácii ich hodnoty. Vykonali sme nevyhnutné fotografie tejto kuriozity, niektorí nedočkaví členovia výpravy využili skalu na bouldering a vyšplhali sa až na samý vrch a vrcholové foto uskutočnili priamo v kabíne buldozéra. Pomník v členoch našej výpravy vyšiel na posmech.

Keď sme sa po necelom mesiaci vracali späť, zastali sme pri pamätníku opäť. Už sme sa mu nesmiali. Po krkolomnej ceste sa nám tlačil obsah žalúdka až niekam tam, kde sa vykonáva úsmev. Uznali sme (minimálne ja), že pomník venovaný odvážnym staviteľom, ktorí túto cestu doslova vysekali, vydriapali a vybojovali od matky Prírody je jeden z mála skutočne oprávnených budovateľských pomníkov.

 

 

 

Mirbek

Takmer v samom centre Karakolu som naďabil na unimobunku s nápisom Veterinárna lekáreň a servis. Sídli tu MVDr. Samsalijev Mirbek Asekovič.

Zvedavý som vstúpil do búdky pozostávajúcej z dvoch miestností, každá s rozmermi asi 2x2 metre. V prednej miestnosti sa nachádzala v podstate len vitrína podobná vitríne v mäsiarstve a v nej medikamenty, o ktorých by mohol povedať, že sú puntičkársky poukladané len človek, ktorý sa práve vrátil z lokality, kde vyčíňal orkán. Vo vitríne mal viacero neznámych prípravkov na báze ivermektinu, nejaké vitaminózne injekčné preparáty, pohodený intramamárny antibiotický aplikátor neznámej firmy bez štupľa, či celofánového obalu a dokonca aj spofácky Rometar v ošúchanej krabičke s nápisom v azbuke. Výtvarný design rometarovej krabičky bol u nás aktuálny, odhadujem, pred 6 – 7 rokmi. Podozrieval som Mirbeka, že išlo o preexpirovanú zásobu Rometaru z čias, keď bol ešte štátnym zverolekárom. Teraz už totiž štyri roky súkromníči. Povedal som mu, že spofácky Rometar je prípravok od nás.

„Éto óčeň charóšij medikament.„ povedal uznanlivo.

Na pulte mal aj rôzne ampule s prepichovacou gumenou zátkou a hliníkovým uzáverom, ale dizajnérsky katastrofálne nálepky s názvami v azbuke mi nič nehovorili. Ak to boli vakcíny, tak im iste bolo dosť teplo. Chladnička sa v miestnosti nenachádzala. Vyšetrovací stôl tak isto.

Okrem toho boli na pulte ešte v krabici pohodené nesterilné asi 10 cm dlhé ihly, pár škatuliek ruských striekačiek, jedna jednorázová 20 ml striekačka s ihlou, nenápadne sa krčili po dve krabice krmiva pre akvarijné rybky a pre exotické vtáky s nenápaditými vyblednutými obalmi. Na vitríne boli zavesené lekárnické váhy. Ako som už spomínal, o poriadku vo vitríne nemožno hovoriť – medzi liekmi bolo i zopár ožužlaných marhuľových kôstok.

Aj v jedinom karakolskom „obchodnom dome„, ktorého sortiment predstavoval len trochu kultivovanejšiu ponuku miestneho bazáru sa nachádzali až dve oddelenia označené ako Veterinárnaja apteka. Ich sortiment bol podobný tomu Mirbekovmu. Pokusom vykonaným na vlastnej osobe som zistil, že sa tu dá bez problémov a receptu kúpiť čokoľvek, vrátane antibiotík. Téza o „zdravej ekológii„ zrazu dostala vážne trhliny.  

Mirbek študoval veterinu v ruskej Kazani. Potom pôsobil ako štátny veterinár. Po rozpade, resp. privatizácii kolchozov sa dal na súkromnú dráhu. Mirbekovo trvalé bydlisko bolo v dedine mimo Karakolu – tam aj obhospodaroval svoj chov hospodárskych zvierat. V Karakole býval v prenajatom dome a o nevyužitom priľahlom pozemku pri svojej unimobunke sa vyjadroval ako o stavebnej parcele, na ktorej plánuje do 3-5 rokov vybudovať rodinný dom s ošetrovňou. Frekvencia návštev v Mirbekovej ambulancii však nenaznačovala, že by jeho časovo-finančné odhady boli príliš reálne. Za celý pobyt v meste, ba i v Kirgizstane som dvoch, či troch čistokrvných psov zazrel len v hlavnom meste. 

Ale tak ako všade v postkomunistických krajinách, jestvuje aj tu vrstva neuveriteľne bohatých a tí, nielenže s patričnou pýchou ničia svoje prepychové mercedesy na katastrofálnych kirgizských cestách, známych tým, že obsahujú stopové množstvá asfaltu, ale k svojim honosným domom si zaopatrujú pitbuly, boxery či dobermany.

Mirbek je srdečný človek a slovo pohostinnosť nadobudla v jeho realizácii až absurdné rozmery. Tri dni ma hostil u seba, usporadúval hostiny s prehýbajúcimi sa stolmi a množstvom višňovej vodky, ktorá od istej hranice prestávala pôsobiť liečebne. Na moju počesť usporiadal dva výlety na pláže jazera Issyk Kul - po oba dni sa za mojej prítomnosti ktosi utopil, pretože Kirgizi pri jazere usporadúvajú ohromné pikniky, na ktorých nechýba množstvo vodky, či samohonky.

Prevládajúce vierovyznanie v Kirgizsku je sunnitský islam (70%).

Mirbek je zverolekár a moslim.

Zoznámili sme sa v jeden večer v reštaurácii West v Karakole. Prisadol si ku mne - on a jeho tri údajné manželky. Štvrtá bola práve odcestovaná v Biškeku. Či je v Kirgizsku povolené mnohoženstvo som sa od neho nedozvedel. Namiesto odpovede sa len záhadne usmieval. Neskôr som túto otázku konzultoval s osobou povolanou – Mirbekovým priateľom, právnikom Ernylom. 40-ročný právnik, zamestnaný v štátnych službách, s ročným príjmom 300 USD pri otázkach o legitímnosti mnohoženstva len lyšiacky kýval hlavou viac záporne ako kladne. A keď som sa ho spýtal, koľko má manželiek on – priznal dve.

Právny stav v Kirgizsku som si vysvetlil tak, že nový postsovietsky štát pravdepodobne prebral väčšinu noriem po bývalom ZSSR. Teda zákonná je monogamia. Ale v duchu tradícií sa neoficiálne toleruje bi- a viac gamia.

Večer s Mirbekom a jeho tromi ženami plynul v príjemnej atmosfére umocnenej fľaškou višňovej vodky, ktorej sa moslim Mirbek nestránil.

„Ty si môj priateľ„ oznámil mi zrazu, „vyber si z mojich manželiek, ktorú chceš!„

Bol som celkom pochopiteľne na rozpakoch. Zatiaľ sa mi ešte akosi nikdy nestalo, aby mi niekto ponúkal svoju manželku. Manželky sa len usmievali a zdalo sa, že to pre ne vôbec nie je hlúpa situácia. Najmladšia z nich – dvadsaťpäťročná bola skutočne veľmi pekná. Azda najkrajšia z Kirgiziek, ktoré som stretol. Aj dve ďalšie boli celkom pekné, ak viete hľadať krásu v ázijskom type žien. Boli sympatické, veselé a zábavychtivé.

Tá posledná bola asi na prácu.

Hoci mi Mirbek hovoril, že si mám vybrať, odporúčal mi práve tú. Na nej muža zo strednej Európy museli v prvom rade upútať najmä tri, či štyri zlaté zuby v prednej časti chrupu.

Večer sa niesol v znamení ľahkého erotického iskrenia a bol veľmi príjemný. Ale zverejniť ako nakoniec skončil, to pochopiteľne odo mňa nemôžete žiadať. Veď, čo keď tento text bude čítať aj moja pani manželka! A tak musím napísať, že ponuku som nevyužil. Namiesto toho sme sa dohodli, že druhý deň spolu pôjdeme k jazeru Issyk Kul.

Hostiny Mirbek znášal lepšie ako ja, pretože po jednej z nich, som ja dospával až do obeda, a on – nepokrčený, bez známky bolesti hlavy a so zdravou farbou na lícach, sa zúčastnil sobotňajšieho trhu so zvieratami, ktorý som pôvodne túžil vidieť aj ja. Zhromažďujú sa tam tisíce zvierat zo širokého okolia. Ale nebolo mi dopriate. Mirbek na trhu kúpil koňa za 250 USD. Blížilo sa totiž prvé výročie úmrtia jeho otca a pri takej príležitosti sa patrí zarezať koňa a pozvať širokú rodinu na hostinu. Na základe uvedeného sa nemožno čudovať, že v Kirgizstane je na prvom mieste v spotrebe mäsa - mäso konské.

 

Keď zomrie Kirgiz, pozostalí postavia smútočnú jurtu a mŕtveho položia na koberec. Ženy v kruhu okolo mŕtveho aktívne plačú a nariekajú. Muži do jurty neidú. Stoja vonku. Po troch dňoch intenzívneho plakania, pozostalí mŕtveho zabalia do látky a pochovajú do hrobu. Rakvy ani rodinné hroby Kirgizi nepoznajú. Každý má miesto a pomník len pre seba - posmrtná garsónka bez príslušenstva. Pomník sa väčšinou stavia až na prvé výročie úmrtia. Vtedy sa aj podreže kôň a pozostalí sa pohostia. Potom sa už na cintorín viac nechodí.

 

    

Tieto poznámky si píšem, ležiac na horskej lúke, ktorou preteká dravá poludňajšia ľadovcová rieka a v nej sa napájajú gaštanové kone. Nie sú tri... Stádo je azda dvadsaťhlavé - nepatrný zlomok z 2,5 milióna kirgizských koní. Uvažujem nad ich osudom. Akosi mi nejde do hlavy, ako môže byť Kirgiz celé desaťročie so svojim koňom kamarát a potom ho zrazu prekategorizovať do položky: potrava.

 

Moskva

Jedenásť hodín je dlhý čas na čakanie na letisku Šeremetevo 1 a krátky na spoznanie Moskvy. Zvlášť, ak si sadnete do dýchavičného autobusu značky Ikarus smerujúceho do centra veľkomesta.

Veziete sa desať, dvadsať minút a keď sa preberiete z driemot zistíte, že autobus zatiaľ urobil len okruh okolo komplexu letísk Šeremetevo 1 a 2. Veziete sa hodinu a keď vás vyhodia na konečnej, zistíte, že ste sa dostali sotva do okrajovej štvrti Moskvy.

Moskva je obrovská.

I keď sa nie celkom pochopiteľne a tendenčne zvyklo v poslednom čase u nás všetko, čo je ruské akosi automaticky spochybňovať a zaznávať, aj moskovské metro je obrovské a úžasné. A to nehovorím len preto, že sme v ňom zablúdili! Na niektorých staniciach sa križujú aj tri, štyri linky a presúvajúc sa zo stanice do stanice sa v takej situácii cítite ako krt. Nie že by ste museli nejaký tunel hĺbiť, všetko už za vás vyhĺbili iní.

Krt je však slepý. A my sme sa presne ako ten slepý krt, napriek dobrému a prehľadnému označeniu (i keď len v azbuke) presúšali zo stanice na stanicu a beznádejne hľadali ten správny spoj na Krásnuju ploščaď. Prekvapilo ma, že ani viacerí oslovení domorodci nás nevedeli navigovať na spoj, ktorý by nás doviezol na najznámejšie námestie hlavného mesta, na najznámejšie námestie krajín bývalého socialistického tábora, ba možno na najznámejšie námestie celého sveta.

 

Krásnaja ploščaď

Metro nás vypľulo na stanici pri Boľšom teatri, ukrývajúcom vo svojom vnútri 5 poschodí lóží a 2 200 miest na sedenie. Oproti Boľšomu teatru krížom cez rušný päťprúdový Teatralnyj projezd stále stojí obrovská socha Karola Marxa.

Neďaleko odtiaľto smerom k Červenému námestiu bzučí akési zhromaždenie ľudu. Väčšinou sú to starší ľudia. V rukách držia červené zástavy, zástavy Sovietskeho zväzu a transparenty. Na transparentoch je vodca svetového proletariátu V. I. Lenin, Lukašenko, Putin a karikatúry Georga W. Busha. Ľudia volajú na slávu bieloruského prezidenta Lukašenka, žiadajú obnovenie Sovietskeho zväzu, kričia:

„Preč s kapitalizmom, preč s NATO„  

Z vyvýšeného miesta zápalisto reční akýsi človek. Účastníkov demonštrácie je okolo 300. Okoloidúci a turisti im nevenujú väčšiu pozornosť. Mám pocit, že takéto demonštrácie sú tu na dennom poriadku. Akosi patria ku koloritu. Opúšťame demonštráciu a ideme na Červené námestie.

Veď byť na Červenom námestí a nevidieť Lenina, to je akoby ste ani neboli v Moskve. Lenina prevetrávajú denne, ale už len do pol druhej. Viac čerstvého vzduchu by údajne poškodilo jeho pleť.

Do záverečnej chýba necelá hodina.

Máme obavu, či to stihneme. Zaradíme sa na koniec asi stometrového radu a čakáme. Zrazu sa dozvieme, že dnu nepúšťajú s fotoaparátmi, ale ani s akýmikoľvek batohmi a taškami. Niekto sa bude musieť obetovať a postrážiť batohy ostatným. Úschovňa batožín je ďaleko a nikto tam akosi netúži odovzdať svoj drahocenný fotoaparát.

Okolo čakajúceho radu pobehujú čiperné päťdesiatničky. Ceduľku s menom majú pripevnenú na mohutných prsiach, ktoré vraj skrývajú širokú ruskú dušu. Im však nejde o dušu, ale o biznis:

„Daj 80 – 100 rubľov za osobu a nemusíš čakať, prevediem ťa a ešte ti dám odborný výklad„...

Z Lenina sa stal biznis a my nemáme záujem o komerciu – my sme tu z presvedčenia. Z presvedčenia, že sa do mauzólea dostaneme aj bez nich.

V Moskve som zistil, že jestvuje jeden zaručený spôsob ako sa k Leninovi dostať bez čakania. Stačí zorganizovať menšiu, 200–300 člennú, demonštráciu a vydať sa smerom na Krásnuju ploščaď. Presne tak to urobili „naši„ demonštranti a nikto sa im nestaval do cesty. Ba naopak, ešte pred nimi aj otvorili zátarasy.

Nuž, nabudúce budem múdrejší...

Nedemonštrujúce ovce ako my, museli poctivo čakať a dúfať, že prídeme na rad pred záverečnou.

Podchvíľou sa k nám priplichtila žobráčka s natiahnutou rukou. Smutno nám oznámila, že je komunistka a takto dopadla.

„Tam„ a ukázala rukou na Kremeľ „tam už nie je ani jeden komunista a my praví komunisti takto živoríme,„ oznamovala s trpkosťou v hlase.

Záverečnú sme stihli.

Dojmy?

Lenin v krištáľovom sarkofágu vyzerá ako zo sadry a vojenská čestná stráž stojaca v prítmí mauzólea nestála celkom v najpozornejšom pozore. Busty zaslúžilých činovníkov vystavené v rade za sebou pod Kremeľským múrom som si už poriadne nepozrel. Bežiac okolo nich som zazrel akurát povestné husté Brežnevovo obočie. Ponáhľal som sa von z areálu, aby som obehol Červené námestie a prebratím stráženia batohov umožnil prehliadku mauzólea aj Honzovi. Krížom cez námestie to nešlo. Vstupu na námestie bránia zátarasy. Mimochodom, bol som sklamaný jeho veľkosťou. Asi z čias, keď nám na televíznych obrazovkách ukazovali mohutné vojenské parády som o ňom nadobudol celkom inú megalomanskú predstavu.

Napriek môjmu maximálnemu bežeckému úsiliu, Honza už Lenina nestihol. Povedal mi, že sa kvôli tomu veru vešať nebude. Videl ho už pred pätnástimi rokmi. Odpovedal som mu, že ja som ho síce doteraz ešte nevidel, ale že o nič neprišiel.

Tých pätnásť rokov na ňom vôbec nie je vidieť.

Akoby ani nezostarol.

 

Červené námestie je jedným z najznámejších objektov Moskvy, v minulosti sa táto časť mesta volala Veľký trh, neskôr Krasnaja Ploščaď. Najväčšou ozdobou Červeného námestia je Chrám Vasilija Blaženého, ktorý dal postaviť cár Ivan Hrozný na pamiatku víťazstva nad Kazaňským chanátom v roku 1552.

 

 

 

"Väčšina čajok sa neunúva naučiť ani len základnú abecedu lietania. Stačí im, keď dokážu vzlietnuť nad more za potravou a vrátiť sa na breh s plným žalúdkom. Ani im nezíde na um, žeby sa mohli zdokonaľovať v lietaní. Ale čajka, o ktorej je tento príbeh, sa väčšmi zaujímala o lietanie než o jedlo. Lietanie miloval Jonathan nadovšetko.

Bolo mu jasné, že za takýto spôsob myslenia nebude u čajok obľúbený. Ani jeho rodičia neboli ktovieako nadšení, že Jonathan celé dni, od svitu do mrku, trávi osamote a nacvičuje nízky vodorovný let."

                                                                                                                  Richard Bach: Čajka Jonathan Livingston

 

"Čajka Jonathan žila od toho dňa na mieste, ktoré sa nazývalo Ďaleké útesy. Samota ju nezarmucovala, skôr ju trápilo, že ostatné čajky odmietli nádheru života, ktorú poskytuje dokonalé lietanie; odmietli totiž otvoriť oči a vidieť."

                                                                                                            Richard Bach: Čajka Jonathan Livingston

 

"Som príliš inteligentný na to, aby som mohol byť šťastný."

 Anonym

"Je krajina bláznov, kde každý blázon má svoj slnečný lúč."

                                                   Anonym

Kontakt

Pavol Fabian tibet1@azet.sk