Vatikán

Poklad z Vatikánu

S Vatikánom som mal doteraz len jeden kontakt. Začiatkom šesťdesiateho deviateho roku, keď ešte doznievalo euforické obdobie Pražskej jari som si ako žiak základnej deväťročnej školy s rozšíreným vyučovaním jazyka nemeckého a zároveň amatérsky filatelista zaumienil, že zabijem dve muchy.

Jednou ranou.

Zanietení ochrancovia zvierat sa však nemusia poburovať.

Zabiť som ich chcel len obrazne: precvičím svoje znalosti nemčiny a zároveň som dúfal, že získam do svojej zbierky cenné poštové známky, ktoré mi bude každý závidieť.

A napísal som listy s prosbou o zaslanie niekoľkých známok na poštové úrady hlavných miest všetkých európskych miništátov – Monaka, Andorry, San Marina, Lichtenštajnska a Vatikánu[1].

Z Monaca a San Marina sa mi neozvali.

Andorčania poslali rozpis známok, ktoré boli momentálne k dispozícii na kúpu za 30,83 francúzskych frankov a list vložili do obálky, na ktorú nedali ani jednu, jedinú známku! Nefrankovanú obálku som pociťoval ako obrovskú krivdu.

Lichtenštajnci mi napísali, že denne dostávajú z celého sveta plné koše listov obsahujúcich žiadosť o výmenu známok a kontakty na miestnych zberateľov. Lichtenštajnsko má však len 22 000 obyvateľov a zdroje lichtenštajnských zberateľov sa vyčerpali. Nemajú nikoho, koho by mi dohodili. Vraj dúfajú, že mi urobia radosť aspoň tie tri známky na obálke.

Pochopiteľne urobili.

Nuž a Vatikán?

Z Vatikánu mi prišla obálka, ktorá bola celá, ale úplne celá ofrankovaná a opečiatkovaná, s veľkým nápisom STATO DELLA CITTA DEL VATICANO – Governatorato - Ufficio di Segreteria. Na obálke takmer ani nebolo miesto pre moju adresu.

Bol som na ňu vo svojich 13 rokoch veľmi pyšný a kde-kto mi ju závidel. Ako prvý mi ju závidel poštár, ktorý ju doniesol. Navrhol mi, aby som si nechal list, ktorý iste obsahuje dôležitú správu a jemu dal obálku so známkami. Každý z vás, ctení čitatelia, mal už iste v živote niekedy pocit, potrebu či nutkanie povedať pohŕdavé:

„Pche!„

Ja som to pociťoval práve vtedy, ale pretože som slušne vychovaný, použil som vetu rozvitú a slušnú zároveň. Poštár odišiel s ťažkou kabelou cez plece a s dlhým nosom.

Na väčšine známok bol vyobrazený vtedy úradujúci 262. pápež Pavol VI. Málokto z vtedajších obyvateľov Česko-Slovenska mohol pápeža vidieť naživo. Jeho návšteva u nás bola nepredstaviteľná a vycestovanie v rámci dovolenky do Vatikánu tiež. Už sám fakt, že môj list do Vatikánu i odpoveď naň prešiel cez všetky kontroly, v časoch keď bolo bežné, že listy na Západ a zo Západu sa „záhadne„ strácali, respektíve balíky prichádzali vykradnuté, bol úspech.

V čase mojej návštevy Vatikánu o 22 rokov neskôr, som pápeža zažil na vlastné oči. Bol to však už 264. pápež Ján Pavol II.

V kratučkom období medzi číslami 262 a 264, bol pápežom Ján Pavol I. Jeho pontifikát trval len 33 dní. Oficiálne zomrel na infarkt. Neoficiálne sa tvrdí všeličo, čomu sa nemožno čudovať, pretože v doterajších dejinách pápežstva sa z tejto funkcie málokedy odchádzalo prirodzenou smrťou.

V okne vatikánskeho svätopeterského chrámu som teda videl Jána Pavla II. a hoci som mu nerozumel ani slovo, pôsobil tam omnoho dôstojnejšie ako o pár rokov neskôr, keď som ho videl prechádzať Bratislavou v povestnom „zmrzlinárskom aute„ – tzv. papamobile.

Miestni kšeftári boli pripravení a len čo nás podľa reči geograficky identifikovali, začali sa nám prihovárať po poľsky, po česky, ba i po slovensky s bohatou ponukou fotografických materiálov o pápežovi a Vatikáne. Biznis je biznis. I keď v tejto podobe a téme sa mi zdal akýsi nechutný.

Stál som teda na vatikánskom námestí pred najväčšou bazilikou na svete a uvažoval nad tým, ako sa svet mení. Ako som sa vo svojich 13 rokoch ani len štipkou duše nenádejal, že by som tu raz mohol stáť a dnes tu predsa stojím. A ak pán Boh dá, tak navštívim i ďalšie zaujímavé krajiny...

 



[1] Bolo to obdobie, keď som písal kdekomu. Aj Fidelovi Castrovi. Po rusky. Aby mi poslal brigadírku. Nikdy sa neozval, koťuha.

 

 

 

"Väčšina čajok sa neunúva naučiť ani len základnú abecedu lietania. Stačí im, keď dokážu vzlietnuť nad more za potravou a vrátiť sa na breh s plným žalúdkom. Ani im nezíde na um, žeby sa mohli zdokonaľovať v lietaní. Ale čajka, o ktorej je tento príbeh, sa väčšmi zaujímala o lietanie než o jedlo. Lietanie miloval Jonathan nadovšetko.

Bolo mu jasné, že za takýto spôsob myslenia nebude u čajok obľúbený. Ani jeho rodičia neboli ktovieako nadšení, že Jonathan celé dni, od svitu do mrku, trávi osamote a nacvičuje nízky vodorovný let."

                                                                                                                  Richard Bach: Čajka Jonathan Livingston

 

"Čajka Jonathan žila od toho dňa na mieste, ktoré sa nazývalo Ďaleké útesy. Samota ju nezarmucovala, skôr ju trápilo, že ostatné čajky odmietli nádheru života, ktorú poskytuje dokonalé lietanie; odmietli totiž otvoriť oči a vidieť."

                                                                                                            Richard Bach: Čajka Jonathan Livingston

 

"Som príliš inteligentný na to, aby som mohol byť šťastný."

 Anonym

"Je krajina bláznov, kde každý blázon má svoj slnečný lúč."

                                                   Anonym

Kontakt

Pavol Fabian tibet1@azet.sk