Turecko (Kurdistán) a Irán II.

 

Vyspať sa treba, lebo ráno vstávame skoro. O piatej, keď vyliezame zo stanov, víta nás jasná obloha s miliónmi hviezd. Vietor sa trochu utíšil. Za svetla čelových lámp vyrážame na cestu, hoci čelovky možno ani nie sú potrebné, pretože je jasná noc a cesta zreteľne vyšliapaná. Pridáva sa k nám jeden z Talianov, pretože jeho druh a ani iránsky priateľ si netrúfajú.

Po poldruhej hodine chôdze vychádza slnko a oteplieva sa. Zhadzujeme flísové bundy a pokračujeme. V 5 000 metrovej výške sa zjavuje prvý sneh. Niektorých začína z výšky bolieť hlava a necítia sa dobre. Pokračujeme však všetci, pretože vystúpiť na vrchol najvyššej ázijskej sopky je silná motivácia.

Na celej hore sme sami. Približne 200 metrov pod vrcholom prvý raz pocítime to, pred čím varujú všetky informácie o tejto hore – výrony sírneho plynu.

Zatiaľ to však nie je zadúšajúce.

Dá sa pokračovať.

Až tesne pod vrcholom sa dvakrát dostávam, do takej koncentrácie síry, že mám pocit, že sa v najbližšej chvíli musím zadusiť. Vo výške nad 5 000 metrov už aj tak nie je veľmi čo dýchať a ak to, čo dýchate Mendelejev označil skratkou S, situácia nie je príliš kompatibilná so zachovaním životných funkcií.

Snehu stále pribúda. Spod snehu len kde-tu vytŕča kameň či lávová vyvrelina od síry intenzívne zafarbená na žlto. Asi dvadsať metrov pod vrcholom sa nachádza výdatná fumarola. Sírny plyn z nej fučí ako z papiňáka a oproti modrej oblohe vytvára efektné obrazy kúdoliacej sa pary či dymu. Ideálna scéna pre koncert Ivety Bartošovej či inej romantičky. Akurát, že sa k tomu miestu netreba približovať. Posledné kroky k vrcholu si už vyžadujú priam pekelnú námahu, štýlovo doplnenú pachom síry.

Po šiestich hodinách stúpania sme o jedenástej na vrchole. Hoci sme na celom kopci sami, predsa nie sme sami. Na vrcholovej skale je pribitých viacero zvieracích obiet. Zmysel a motivácia tohto činu nám zostáva utajená.

Pohľad na 200 km dlhé pohorie Alborz a najmä do doliny Haraz je úchvatný. Nás však čaká únavný zostup. K mešite v base campe schádzame individuálne a za úplnej tmy - podľa toho, ako to komu „šlape„. Vzhľadom na to, že v útulku či mešite niet nijakého svetla, orientácia v teréne je za tmy dosť zložitá. Pomáhame si aspoň signalizovaním čelovkami. Počas zostupu stretávame viacero zhovorčivých Iráncov, ktorí sa v túto pokročilú hodinu ešte len vydávajú do C2. Zajtra je štátny sviatok (spomienka na úmrtie proroka Alího) a deň pracovného pokoja treba využiť! Želáme im šťastnú cestu a ponáhľame sa osláviť vrchol čímsi iným než instantnou polievkou.

 

Pár slov o hoteloch

Možno ste už mali príležitosť bývať v dobrom hoteli.

Teda naozaj v dobrom.

Nemusíte kvôli tomu cestovať hneď do cudziny, zopár takých sa dnes už vyskytuje aj u nás.

Spoznáte ich podľa toho, že hneď za lietajúcimi dverami alebo za dverami s olivrejovaným zriadencom sa na vás zablyští až nevkusné množstvo zlata, alebo aspoň pozlátených zariadení alebo aspoň zlatých náterov.

Samozrejme v kombinácii s pravou kožou.

V lepšom prípade krokodíliou, v horšom z obyčajného slovenského hoviadka. No a samozrejme všade sú rozmiestnené starožitné komody, kreslá, stoly a iné nábytky. Alebo aspoň také, ktoré starožitným akoby z oka vypadli.

Dosť často to hraničí až s nevkusom...

V takom hoteli všetko funguje na kartu. Vydajú vám ju na recepcii a bez nej si v hoteli ani neprdnete – a to doslova!

Ak sa pôjdete sťažovať, že výťah nefunguje, vysmejú sa vám. Síce nie priamo do očí, ale až keď zájdete za roh. Vo výťahu totiž nestačí stlačiť tlačidlo príslušného poschodia, k senzoru musíte priložiť aj čipovú kartu.

Bez karty sa nedostanete do svojej izby, nerozsvietite si svetlo, nepustíte televízor... Bez karty sa nedostanete na záchod....

Bez karty sa z vás stane bezdomovec hoci ste si zaplatili nie lacný nocľah v hoteli. Ak všetky tieto nástrahy zdoláte, čaká na vás ešte jedna. Keď sa večer úspešne vrátite do izby a pred spaním sa rozhodnete vykonať telesnú hygienu – nastane pomerne veľký problém.

Sprchovací kút s rozmermi výťahovej kabíny v mrakodrape – to znamená, že by sa doň vošlo od 20 do 30 osôb - treba vedieť obslúžiť. Tu nie sú obyčajné kohútiky, na aké ste zvyknutí z domu! Táto sprcha vyzerá ako prístroj na cestovanie v čase – vstúpite do kabíny, zavriete sa, naštelujete gombíky a zrazu sa ocitnete hoci v roku 2055. Taký dojem to aspoň vyvoláva. V sprchovacom kúte je našťastie nalepený návod na použitie. Má dvadsaťpäť bodov. Ku každému bodu patria najmenej dve ikonky. Záujemca o sprchovanie sa teda vyzlečie a vstúpi do sprchovacieho kúta, aby z neho vzápätí vystúpil.

Písmo v návode je drobné a človek môjho veku si potrebuje zájsť po okuliare.

Holý, ale s okuliarmi na špičke nosa vojdete znovu do sprchy a zistíte, že strecha sprchovacieho kúta cloní v prístupe svetla a vy napriek okuliarom na nose nie ste schopný nič v tom prítmí prečítať.

Opäť teda vystúpite zo sprchy, nahý vrátite sa k posteli, odmontujete si lampu z  intarzovaného nočného stolíka, prinesiete si ju do kúpeľne a čupiačky, vypúčajúc zadok, ju nainštalujete tak, aby vám svietila podľa možnosti rovno na návod.

V kabíne sa okrem návodu nachádza aj ovládací panel sprchovacieho kúta. Podobný by ste očakávali skôr na palube kozmickej rakety ako v sprche. Kým sa návodom prelúskate do polovice a identifikujete všetky spomenuté ikonky, začne vám byť holému v sprche zima. Rozhodnete sa konať a napriek tomu, že ste ho nedočítali do konca, chcete si na chrbát pustiť príjemný prúd teplej vody.

Stlačíte gombík s ikonou, o ktorej sa domnievate, že znamená spustenie teplej sprchy. Chvíľu sa nič nedeje. Uvažujete, že sprcha je pokazená – hneď v nasledujúcom momente však vyskočíte akoby ste boli Nepela v úvodnej fáze trojitého odpichnutého rittbergera. Z malého prítoku na dne sprchovacieho kúta ste totiž pustili priamo na svoje päty prúd vriacej vody. Inými slovami obarili ste sa ako prasa na zabíjačke.

Pri tom poskakovaní vám spadli okuliare zo špičky nosa na dno sprchovacieho kúta. Našťastie sa pri páde nerozbili, ani ste ich nezničili svojim poskakovaním, a keďže okuliare nie sú chvalabohu z plastu, nerozpustili sa vo vriacej vode hoci vám sa zdá, že kusy vašich uvarených piat sa rozpúšťajú ako plast.

Opakovaným stlačením toho istého tlačidla (šanca, že stlačíte to isté je 1:52) sa vám podarilo zastaviť prívod vriacej vody. Hoci päty máte uvarené do voňava, na zvyšok tela je vám stále zima. Vrátite sa k predchádzajúcemu zámeru, pustiť si na chrbát príjemné teplé kvapky vody. Stlačíte nové tlačidlo a vzápätí zvriesknete asi tak, ako mohla zvriesknuť Mária Antoinetta v momente, keď sa sekera gilotíny blížila k jej krku. Práve ste si na hlavu pustili vodu takú ľadovú, akoby ju potrubie privádzalo priamo zo Sibíri. Studená voda na vašom tele len zintenzívnila pocit zimy. Zastavíte vodu a rozhodnete sa stlačiť tlačidlo, ktoré by malo do kabíny pustiť teplú paru. Tentoraz sa vám podarilo stlačiť správne tlačidlo a do kabíny tryskami naozaj začne vnikať teplá para.

Netrvá to dlho a vaše okuliare sú zarosené tak, že cez ne nič nevidíte. Para síce nie je zlá, ale vy ste sa ešte stále neosprchovali. Ak chcete svoj úmysel uskutočniť, potrebujete pokračovať v čítaní návodu. Pretriete si teda okuliare, ale tie sa okamžite zarosia znovu. Dáte si ich dolu a chcete sa pokúsiť čítať návod bez nich. Ale už to nejde - v kabíne je hmla ako v Londýne. V zúfalstve sa rozhodnete, že tlačidlá budete stláčať náhodne. Po prvom stlačení sa v kabíne rozsvieti modré svetlo. Nie je to zlé, ale osprchovať sa v tom nedá. Navyše vaše modro iluminované telo vyzerá mŕtvolne ako vypasený nebožtík. Stlačíte ďalšie tlačidlo a na hlavu sa vám opäť spustí ľadová voda. Bleskovo stlačíte ďalšie tlačidlo a z rádia zabudovaného v sprchovacom kúte sa začne rozliehať hlas Paľa Haberu: „... studená si ako zima na Aljaške.„

Pary v sprche je už priveľa a vám sa začína zle dýchať – chcelo by to pustiť ventilátor. V návode ste sa dočítali, že v sprche zabudovaný je, ale vy ho neviete spustiť. Náhodne stlačíte ďalší gombík dúfajúc, že spustíte ventilátor. Chvíľu sa vám zdá, že tlačidlo nereagovalo a nič sa nedeje. Po pár sekundách atmosféra v sprchovacej kabíne zhustne a vy sa začnete seriózne dusiť. Neostáva vám iné, ako otvoriť dvere a obarený a podchladený zároveň, ale najmä neosprchovaný - potácavým krokom opustiť kabínu. Zdá sa vám, akoby ste boli priotrávený a nie ste ďaleko od pravdy. Ten posledný gombík mal totiž nápis Dezinfekcia a vy ste si do uzavretého priestoru sprchovacej kabíny vpustili riadnu dávku chlóru, či čo to bolo za svinstvo. Opustíte kúpeľňu hoci za vašim chrbtom to v sprchovacom kúte všelijako bliká, vrčí a fučí. Vyčerpane sa zvalíte na posteľ a usúdite, že sa zas až tak nič strašné nestane, ak sa dnes neosprchujete.

Sprcha pracuje ešte dlho do noci sama a vám sa sníva sci-fi sen o vzbure robotov.

 

Možno by ten stredoslovenský luxusný hotel nezanechal vo mne až taký dojem, keby som len tri týždne pred jeho návštevou nespal v inom hoteli v iránskom meste Maku. Volal sa Alvand a nachádzal sa v centre mesta. Na mieste pomery solídna značka. Mal tri poschodia a cirka dvadsať izieb.

Recepcia rozhodne nepôsobila honosným dojmom. Vzbudzovala atmosféru príjemného rodinného hotelíka. 

Po príchode do izby som pochopil, že miestnosť bola naposledy odomknutá ešte v minulom účtovnom období – to znamená, že v tejto izbe nebol nijaký pohyb najmenej pol roka. Ak pravda nepovažujete za pohyb premiestňovanie sa švábov.

Dýchateľného vzduchu bolo v uzavretej miestnosti s malým okienkom asi toľko, koľko v ponorke Kursk v momente, keď ruské vojenské zdroje oznamovali, že na palube je všetko v poriadku.

Okienko sa síce po polhodinovom rumplovaní s kľukou podarilo pootvoriť, ale za oknom stál akýsi plech a čerstvý vzduch nemal veľmi kade pritekať.

Steny špinavé, na maľovke stovky krvavých škvŕn. Nie, nenocovali sme v dejisku nejakej rituálnej vraždy. To, čo tu ktosi vykonal nebola obyčajná vražda. To bola priam genocída - komárov. Maľovka s krvavými škvrnami, o tom vydávala nezvratné svedectvo.

Na jednom mieste bola maľovka plesnivá. Aspoň mne sa tak zdalo. Podľa názoru spolubývajúceho však nešlo o pleseň. Boli to vraj stopy po vyhorení elektrického vedenia. 

Nábytok pozostával z rozheganého stola, jednej stoličky s kovovými nohami, dvoch postelí a jedného nočného stolíka. Postele sa hegali, akoby ich po dlhoročnej službe vyradili z verejného domu. Stáli na vykrivených nožičkách ako vojnoví vyslúžilci z iracko-iránskej vojny. Každému muselo byť pri pohľade na posteľové nožičky nad slnko jasnejšie, že sadnutie na posteľ bude mať za následok jej kolaps a tvrdý dopad na zem. Našťastie nožičky sa dali narovnať a ak ste si na posteľ ľahli s opatrnosťou prepravcu nitroglycerínu, udržala vás a dalo sa na nej spať.

Jediný drevený nočný stolík bol ošarpaný takým spôsobom akoby stál naprostred bojovej línie v spomínanej vojne. Najväčšie nebezpečenstvo izby v hoteli Alvand sa ukrývalo práve v nočnom stolíku. Keď ste ho otvorili, zvnútra proti vašim očiam vystrelilo čosi hrdzavé a nebezpečné. Ktosi do nočného stolíka natlačil rozmotané dvadsaťmetrové zhrdzavené stavbárske pásmo, ktoré keď zacítilo závan slobody a nové teritóriá na expanziu, bleskovo vystrelilo do voľného priestoru.

V celom hoteli sa nachádzali len dva záchody. Na prízemí a na druhom poschodí. Na tom našom záchod chýbal, zato tam bola jediná hotelová sprcha. Vedľa dverí do sprchy sa nachádzalo dvojo rovnako vyzerajúcich dverí, ale keď ste ich otvorili, zistili ste, že za nimi je len navŕšená hŕba stavbárskej sutiny. V sprche však na počudovanie tiekla nielen studená, ale aj teplá voda! A púšťala sa klasickými kohútikmi! 

 

Uvedomil som si, že diametrálny rozdiel v kvalite oboch hotelov odzrkadľuje celkový nepomer vo fungovaní sveta. Na jednej strane prehnaný až nezmyselný a najmä nákladný luxus bohatého Severu versus úbohosť a bieda chudobného Juhu. (hoci hovoriť o Slovensku ako o súčasti bohatého Severu mi trochu spôsobuje rozpaky...)

Jednu vec však mali oba hotely spoločnú – v Iráne, keď sme ráno vyšli z hotela, zistili sme, že z nášho auta niekto ukradol obe poznávacie značky - to je dosť veľká komplikácia, zvlášť ak na ceste domov máte ešte prekonať pätoro hraníc.

Ako sa ukázalo, odmontovali nám ich miestni policajti. Tvrdili, že sme parkovali na mieste, kde je parkovanie zakázané. Pravda však bola taká, že akákoľvek zákazová značka tam nebola. Evidentne im išlo o bakšiš. Boli to vlastne obchodníci v policajnej uniforme, ktorých tovarom boli naše vlastné dopravné značky. Napriek tomu, že tento druh obchodu sa nám vôbec nepozdával, nakoniec sme museli nakúpiť. Čo nám iné zostávalo?

Keď sme ráno vyšli z onoho luxusného stredoslovenského hotela, jedno auto z našich áut malo poškodenú zámku, vrátane diaľkového ovládania a dve ďalšie autá mali vyfučané všetky pneumatiky. Všetky tri autá mali spoločné to, že boli označené bratislavskou poznávacou značkou. Išlo teda o zrejmú averziu voči obyvateľom hlavného mesta. Sám som rodený Bratislavčan, svojich spoluobčanov dobre poznám a preto mám istú mieru pochopenia pre averziu voči obyvateľom hlavného mesta.

Mnohý Bratislavčan je totiž blbec.

Ale na druhej strane, koľko je v hlavnom meste skutočne rodených Bratislavčanov? Nazdávam sa, že sme už v menšine. Väčšinou ide o prisťahovalcov z rozličných končín Slovenska. Neznámi noční záškodníci s averziou voči Bratislavčanom možno nevedomky škodili vlastným...

 

Okrem hotela v iránskom Maku sme na ceste domov zažili ešte jeden zaujímavý vo východnej časti Turecka. V mestečku Pasinler, nad ktorým sa vypína zaujímavý hrad.

Ubytovacie zariadenie malo názov Kale Otel. Dvojposchodová, celkom slušne a zachovalo vyzerajúca budova pripomínala stavby slúžiace na ubytovanie (hotely, robotnícke ubytovne...) aké sa u nás stavali za čias minulého režimu. V okolí hotela sa nachádza rozsiahly areál tureckých kúpeľov.

Do Pasinleru sme dorazili za tmy. Obávali sme sa, aby hotel nebol obsadený. Ale nebol.

Ba naopak, v hoteli nebola ani noha. Po chvíli sa nám podarilo zohnať recepčného. Rýchlo sme sa s ním dohodli a vyfasovali kľúče od štyroch izieb.

„Izby sú na druhom poschodí.„ povedal recepčný.

Vyrazili sme ku schodisku.

Upútalo nás, že už od recepcie sa na koberci povaľovali vtáčie pierka. Čím sme po schodoch stúpali vyššie, tým ich bolo viac. A sem-tam aj vtáčí trus. Vyzeralo to, akoby hotel využívali na svojej púti milióny sťahovavých vtákov ako miesto odpočinku počas dlhého presunu.

Naše izby na druhom poschodí boli zamknuté. Všetky ostatné odomknuté a niektoré aj otvorené dokorán. V nich bol nábytok rozhádzaný, dolámaný, vtáčí trus, pierka, špina a neporiadok akoby tu nocovala partia veselých anglických futbalových rowdies.

Bol už večer, tak sme nechceli hľadať čosi iné. Chceli sme sa osprchovať a zaľahnúť. Ani v jednej z našich izieb však netiekla voda. Ktosi zbehol za recepčným a oznámil mu nepríjemnú skutočnosť.

„No problem.„ povedal recepčný, odišiel kamsi za roh a otvoril centrálny uzáver vody.

Voda začala tiecť. Bolo to akoby ste uviedli do činnosti fontánu. Voda totiž nezačala tiecť len v našich izbách, ale prakticky vo všetkých. A keď nie tiecť, tak aspoň kvapkať. Keď sme sa pokúšali vodu v izbách, ktoré neboli naše, zastaviť – nešlo to. Pochopili sme, prečo bola voda zavretá centrálnym ventilom.

A tak voda tiekla počas celej noci zo všetkých strán a my, hoci v hoteli, sme mali pocit akoby sme stanovali kdesi pri zurčiacej horskej bystrine.

 

 

"Väčšina čajok sa neunúva naučiť ani len základnú abecedu lietania. Stačí im, keď dokážu vzlietnuť nad more za potravou a vrátiť sa na breh s plným žalúdkom. Ani im nezíde na um, žeby sa mohli zdokonaľovať v lietaní. Ale čajka, o ktorej je tento príbeh, sa väčšmi zaujímala o lietanie než o jedlo. Lietanie miloval Jonathan nadovšetko.

Bolo mu jasné, že za takýto spôsob myslenia nebude u čajok obľúbený. Ani jeho rodičia neboli ktovieako nadšení, že Jonathan celé dni, od svitu do mrku, trávi osamote a nacvičuje nízky vodorovný let."

                                                                                                                  Richard Bach: Čajka Jonathan Livingston

 

"Čajka Jonathan žila od toho dňa na mieste, ktoré sa nazývalo Ďaleké útesy. Samota ju nezarmucovala, skôr ju trápilo, že ostatné čajky odmietli nádheru života, ktorú poskytuje dokonalé lietanie; odmietli totiž otvoriť oči a vidieť."

                                                                                                            Richard Bach: Čajka Jonathan Livingston

 

"Som príliš inteligentný na to, aby som mohol byť šťastný."

 Anonym

"Je krajina bláznov, kde každý blázon má svoj slnečný lúč."

                                                   Anonym

Kontakt

Pavol Fabian tibet1@azet.sk