Ako som sa stal cestovateľom/pestovateľom spomienok - časť

Narkoman – začiatočník?

Na východe Kirgizstanu sa údajne vo veľkom pestuje mak. Políčka sú prísne strážené a cudzie oko sa tam vraj nedostane. Karakol a okolie je považované za jedno z centier pestovania maku a obchodu s narkotikami v Kirgizstáne. Ja som však žiadne makové políčko nevidel, ale pravdou je aj to, že som sa nevenoval prechádzkam po poliach a hodnoteniu úrody ako to robieval Biľak a iní súdruhovia v čase žatvy. Zato na bazári, ale i kdekoľvek v meste bolo možné dostať v tenkom igelitovom vrecúšku akési zelené drobné bobuľky, ktoré sa tu vraj v hojnom používajú na povzbudenie organizmu. Údajne je to založené na pôsobení efedrínu, ale táto informácia je bez záruky. Ak by bobule mal niekto záujem preskúmať, jedno vrecúško mám doma. Kúpil som ho za pár somov s odporúčaním, že začiatočníci si majú dať pod jazyk 4 bobuľky (pokročilí desať), nechať minútu rozpúšťať a potom bezpodmienečne vypľuť.

V cudzine bez zábran skúšam zásadne všetko: exotické jedlo, pitie a... aj bobule. Jediný rozdiel v mojich pocitoch a v stave môjho organizmu pred a po užití bobúľ bol v tom, že pred použitím som mal ústa čisté a po použití plné rozmacerovaného rastlinného tkaniva.

Cesta z Karakolu do Mayda Adyru vedie ako som už spomínal v úseku dlhom 130 kilometrov divokými horámich, vo vysokých výškach, po cestách doslova vysekaných a vybojovaných od matky prírody. Na začiatku tejto cesty, v krásnom zelenom údolí plnom gaštanových a vraných koňov stojí na osamelej monolitickej okrúhlej skale vysokej asi 20 metrov skorodovaný buldozér. Je to taký prekvapujúci pohľad, že nás donútil zastať a prezrieť si, čo je to za stupídnosť znesvätiť panenskú dolinu takým monštrom. Na skale je upevnená pamätná mramorová doska s údajmi o projektantoch a budovateľoch cesty a o dobe jej výstavby. Vnímal som to ako ďalší z obrovského množstva pamätníkov nachádzajúcich sa v postsovietskych krajinách, venovaných prakticky komukoľvek a čomukoľvek, len nech to malo niečo spojité s budovaním svetlých a červených zajtrajškov. Nedá sa nič robiť, obrovský nadbytok komunistických pamätníkov zákonite viedol k devalvácii ich hodnoty. Vykonali sme nevyhnutné fotografie tejto kuriozity, niektorí nedočkaví členovia výpravy využili skalu na bouldering a vyšplhali sa až na samý vrch a vrcholové foto uskutočnili priamo v kabíne buldozéra. Pomník v členoch našej výpravy vyšiel na posmech.

Keď sme sa po necelom mesiaci vracali späť, zastali sme pri pamätníku opäť. Už sme sa mu nesmiali. Jednak sa nám po krkolomnej ceste tlačil obsah žalúdka až niekam tam, kde sa vykonáva úsmev, jednak sme uznali (minimálne ja), že tento pamätník je jeden z mála skutočne oprávnených budovateľských pomníkov.