Ako som sa stal cestovateľom/pestovateľom spomienok - časť

Vrtuľník pre Jeľcina.

V Mayda Adyre, sídle pohraničnej posádky strážiacej čínsku hranicu, ktorú aj tak netreba strážiť, lebo Centrálny Ťan - Šan s hradbou velikánov ako Pik Pobedy, či Chan Tengri je pre vojenskú pechotu, obrnené transportéry ale i pre pašerákov v podstate neprekonateľný, nás mal čakať vrtuľník, aby nás dopravil do základného tábora na ľadovci Inylček. Ale nečakal.

Na návštevu Kirgizstanu práve priletel bývalý ruský prezident Jeľcin a kirgizský prezident mu poskytol vrtuľník – ten náš. Údajne preto, že piloti lietajúci v ťan - šanských horách pomedzi úzke priesmyky v 4 – 5 000 metrových nadmorských výškach patria k tým najskúsenejším. A asi naozaj patrili k najlepším. Vedúci kempu v Mayda Adyre spočiatku síce tvrdil, že vrtuľník na komerčné lety smerom do základného tábora lieta, len keď je pekné počasie, ale zažil som aj prílet vrtuľníka do základného tábora v deň, keď celá dolina Inylček bola utopená v hustých mračnách a viditeľnosť bola tak maximálne dvadsať metrov. Dnes teda môžem s hrdosťou hlásať, že som letel tým istým vrtuľníkom ako exprezident svetovej veľmoci Boris Jeľcin – pravda s odstupom niekoľko dní.

Let z Mayda Adyru do základného tábora trvá asi 30 minút a trasa letu sa kľukatí tak ako sa kľukatí celá dolina ohraničená mantinelom nekonečného množstva bezmenných štvor- a päťtisícoviek. Prekonať pri takejto viditeľnosti túto trasu a pristáť v priestore cirka 20x20 metrov na chrbte jednej z kamenistých morén si vyžaduje asi veľkú skúsenosť. Motívom prečo sa pilot rozhodol letieť aj v takomto nepriaznivom počasí bol životohrozujúci zdravotný stav jedného Američana, ktorý trpel príznakmi akútnej horskej choroby.

O tom, že let vrtuľníka v ťan-šanských horách nie vždy dopadne dobre, som sa presvedčil na druhý deň po prílete do základného tábora. Vo veľkej ľadovcovej trhline odpočíval zdemolovaný vrak MI-20 už asi naveky. V základnom tábore sa tradovalo, že Kirgizi chceli z havarovaného vrtuľníka zachrániť aspoň motor, ale keď priletel druhý vrtuľník, aby v podvese motor odviezol, spadol vraj aj ten. Ale vrak toho druhého som pravdu povediac nevidel.

Čakať či nečakať?

Skutočnosť, že nás nečakal vrtuľník nás rozladila. Časť horolezcov nechcela strácať čas, zvlášť ak nebolo isté, kedy vrtuľník naozaj priletí. Rozhodli sa vyraziť do základného tábora pešo. Ráno prebalili svoje batohy. Časť nákladu ponechali v Mayda Adyre. Mali sme ho naložiť na vrtuľník. S tridsaťkilovými batohmi vyrazili proti prúdu ľadovcovej rieky Inylček. Na mapách, ktoré sme mali k dispozícii síce cesta vyznačená nebola, ale vedúci kempu v Mayda Adyre im povedal, že keď sa budú držať ľavej strany doliny, nemôžu zablúdiť a za tri – štyri dni dorazia do základného tábora. Nuž dorazili. Na piaty deň, keď my ostatní sme už mali za sebou jednu noc v základnom tábore. Výraz ich tvárí dokazoval, že prežili čosi podobné tomu, čo vo vietnamskej džungli prežili americkí prieskumníci prenasledovaní zákerným Vietcongom. Franta to povedal za všetkých: „ Nikdy více! „ Informácia o tom, že sa majú držať ľavej strany doliny bola v podstate správna. Teda najmä v spodnej časti doliny. Lenže keď dorazili k ľadovcu nastali problémy. Priamočiara cesta nahor za zmenila na esovité kľučkovanie obchádzajúce trhliny v nepríjemnom kamenito-ľadovom sutinovom teréne. Keďže cesta nebola vyznačená, ani vyšliapaná, na konci každého dňa mali pocit, že viac sa neproduktívne našliapali do strán asi 3 kilometre širokej doliny, ako žiadaným smerom nahor. O tom, že šetrný Franta prišiel do bejzu naozaj na konci svojich síl, svedčí skutočnosť, že neváhal obetovať 3 USD na kúpu piva v spoločenskom stane.