Ako som sa stal cestovateľom/pestovateľom spomienok... časť
Výstup na Chimborazo (6 300 m. n. m.).
Ten sa vlastne ani neuskutočnil.
Dorazili sme na Whymperovu chatu (cca 5 000 m. n. m.), ktorá bola úplne prázdna. Zvrchu sa práve vrátil horský vodca so svojim americkým klientom. Z rozhovoru s nimi sme sa dozvedeli, že sa im nepodarilo vystúpiť. V dôsledku sopečnej aktivity neďalekej sopky Tungurahua bol vrchol Chimboraza už niekoľko týždňov pokrytý vrstvou sadzí a tmavá farba údajne spolu so slnečným svetlom spôsobila roztopenie snehovo-ľadovej lávky, kľúčového miesta pre výstup normálkou na Chimborazo.
A naozaj, aj od chaty bolo vidieť, že ono miesto (v porovnaní s fotografiami z minulých rokov) je bez snehu.
Na iné náročnejšie trasy výstupu sme nemali vybavenie a u väčšiny členov chýbali aj skúsenosti.
Takže nakoniec sme v Ekvádore vystúpili len na vrchol Caryhuayrazo (5 050 m. n. m.) a cca 100 metrov pod vrchol Cotopaxi (5 897 m. n. m.).
Čakajte prosím...
"Väčšina čajok sa neunúva naučiť ani len základnú abecedu lietania. Stačí im, keď dokážu vzlietnuť nad more za potravou a vrátiť sa na breh s plným žalúdkom. Ani im nezíde na um, žeby sa mohli zdokonaľovať v lietaní. Ale čajka, o ktorej je tento príbeh, sa väčšmi zaujímala o lietanie než o jedlo. Lietanie miloval Jonathan nadovšetko.
Bolo mu jasné, že za takýto spôsob myslenia nebude u čajok obľúbený. Ani jeho rodičia neboli ktovieako nadšení, že Jonathan celé dni, od svitu do mrku, trávi osamote a nacvičuje nízky vodorovný let."
Richard Bach: Čajka Jonathan Livingston
"Čajka Jonathan žila od toho dňa na mieste, ktoré sa nazývalo Ďaleké útesy. Samota ju nezarmucovala, skôr ju trápilo, že ostatné čajky odmietli nádheru života, ktorú poskytuje dokonalé lietanie; odmietli totiž otvoriť oči a vidieť."
Richard Bach: Čajka Jonathan Livingston
"Som príliš inteligentný na to, aby som mohol byť šťastný."
Anonym
"Je krajina bláznov, kde každý blázon má svoj slnečný lúč."
Anonym