Ako som sa stal cestovateľom/pestovateľom spomienok - časť

Záhadné foto z Riobamby.

Vracali sme sa neskoro večer z ktorejsi krčmy v Riobambe a škriepili sa o tom, či sme to dnes trochu neprepískli a či a kto si bude zajtra niečo pamätať z dnešného večera. Priateľský spor nemal východisko. Až vo chvíli, keď Martin práve prekračoval kanálovými poklop zapustený do riobambského chodníka, našiel riešenie:

„Všetci sa vyzujte a dajte nohu na kanál! Vyfotím ich a kto zajtra nebude vedieť, ktorá noha je jeho, tak ten je jasný!„ 

Nebolo nás treba pobádať.

Zakrátko sa ocitlo šesť nôh na poklope a Martin stlačil spúšť. Identifikácia nôh nám na druhý deň zabrala takmer hodinu a napriek tomu sme si s výsledkom neboli stopercentne istí. Niektorí sa k ponúknutým nohám nechceli priznať a niektorí si nárokovali nohy, na ktoré mal zálusk niekto iný. Jedine na Simoninu nohu si nikto nerobil nárok, pretože vyzerala krásne žensky a zúčastnení chlapi nemali problém so svojou orientáciou. O tom, komu patria ostatné nohy sme sa dohadovali až do konca.

Keď som kanálovú fotku ukázal doma manželke, okamžite a neomylne ukázala prstom na nohu, o ktorej som sa aj ja domnieval, že by mohla byť mojou.

Je strašne deprimujúce, keď zistíte, že vás manželka po toľkých rokoch manželstva bez váhania a na prvý pohľad identifikuje už podľa chodidla!

No ale zase má to aj svoje výhody – keď by to pri budúcej ceste lietadlom celkom nevyšlo a my by sme obhorení havarovali niekam medzi alpské končiare, tak mám aspoň istotu, že neskončím v nejakom bezmennom hrobe...